Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 538/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom,

Matice slovenskej 17, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn.

z 18. februára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 9. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom, Matice slovenskej 17,

Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. februára 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu

účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. o určenie, že

pracovný pomer navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľky v 2. rade so spoločnosťou

, ako zamestnávateľom trvá. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol,

že pracovné pomery oboch navrhovateľov ako zamestnancov so spoločnosťou

, ako zamestnávateľom trvajú. Proti rozsudku prvostupňového súdu sťažovateľ

podal odvolanie, o ktorom krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že

rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa navrhovateľky v 2. rade potvrdil a v časti

týkajúcej sa navrhovateľa v 1. rade rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu v tejto časti

vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

„Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne nie je

dostatočne riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Odôvodnené rozhodnutia nie sú

presvedčivé a sú to otázky zásadného právneho významu, ktoré je potrebné dostatočne

riadne a vyčerpávajúco odôvodniť.

Súdy sa nevysporiadali zo základnou otázkou a to, že navrhovateľka si prihlásila

pracovnoprávne nároky v konkurznom konaní. V tomto konaní konkurznom sa malo

rozhodovať aj o pracovných nárokoch navrhovateľky a tiež o vzniku pracovného pomeru.

... Súdy sa nevysporiadali zo základnou otázkou naliehavého právneho významu a to

konkurz na spoločnosť bol vyhlásený dňa 13. 5. 2011 a navrhovateľka sa domáhala svojho

práva až v roku 2013. Ak mala navrhovateľka stav právnej neistoty mohla sa domáhať

svojho práva v rámci konkurzného konania.

Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou náplne práce, ktorá

bola fiktívne vytvorená pre účely určovacej žaloby.

... Súdy sa tiež nevysporiadali s otázkou rozporu s dobrými mravmi.

... Prvostupňový súd a odvolací súd sa tiež nevysporiadal s otázkou, že funkčné

obdobie predstavenstva a dozornej rady skončilo v mesiaci jún 2009 a navrhovateľ v prvom

rade bol predseda predstavenstva a navrhovateľka v druhom rade bola členka dozornej

rady a v iných konaniach podobné nároky si uplatňujú ďalší manželia, ako člen

predstavenstva a predsedkyňa dozornej rady. Tieto orgány predstavenstva a dozornej rady

dopustili stav nefunkčnosti činnosti orgánov, ktoré mali zabezpečovať chod spoločnosti.

... S týmito otázkami sa súdy nevysporiadali, neboli dostatočne odôvodnené. Taktiež

nebolo z rozhodnutí zrejme akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili. Odôvodnenie

rozsudku nebolo presvedčivé, tiež zdôrazňujeme sú to otázky zásadného právneho významu.

Týmto konaním bolo porušené základné právo účastníka súdneho konania na

spravodlivý proces... Toto právo zakotvuje aj a nasl.

a čl. 6 os. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... Odvolací súd zaťažil konanie a rozhodovanie nedostatočným odôvodnením tiež

tým, že vydal rozsudok ignorujúci vo svojom výroku podanie sťažovateľa, ktorým sťažovateľ

žiadal odvolací súd, že v tomto prípade ide o otázku zásadného právneho významu a žiadal

o možnosť podania dovolanie v tejto veci.

Napriek tomu sťažovateľ podal v tejto veci dovolanie na Najvyššom súde.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a SR rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 9. 3. 2016 a Okresného súdu

v Prievidzi č. k. zo dňa 18. 2. 2015 porušené bolo.

2) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 9. 3. 2016

a rozsudok okresného súdu v Prievidzi č. k. zo dňa 18. 2. 2015 sa zrušuje

a vec sa Okresnému súdu Prievidza vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. februára 2015, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že pracovné pomery

navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľky v 2. rade ako zamestnancov so spoločnosťou

, ako zamestnávateľom trvajú. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu

bol sťažovateľ v procesnom postavení odporcu oprávnený podať odvolanie (čo aj využil),

o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa prvej vety z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Z princípu subsidiarity svojej právomoci, bližšie definovanej v časti II.1 tohto

uznesenia, vychádzal ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušenia označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 9. marca 2016

napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. februára 2015 v časti

týkajúcej sa navrhovateľky v 2. rade potvrdil a v časti týkajúcej sa navrhovateľa v 1. rade

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu pri príprave

predbežného prerokovania sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku

krajského súdu v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu potvrdený, podal dovolanie,

o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

Subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

sťažovateľ v posudzovanej veci akceptoval tým, že podal (13. apríla 2016) vo svojej veci

dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Sťažnosť ústavnému súdu však sťažovateľ podal skôr, než bolo o podanom dovolaní

Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním

opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie

posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvoril stav, keď by o časti jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať

podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

v zodpovedajúcej časti za predčasné (m. m. ).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj

pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr.

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej bol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, ústavný súd, vychádzajúc taktiež z princípu

subsidiarity svojej právomoci, považuje za potrebné v prvom rade konštatovať, že

napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti nie je konečným rozhodnutím vo veci

samej. Okresný súd v zodpovedajúcej časti uplatneného nároku navrhovateľa v 1. rade

pokračuje v konaní, v ktorom má sťažovateľ možnosť uplatniť všetky procesné oprávnenia,

ktoré mu ako účastníkovi konania priznáva , vrátane práva na

uplatnenie riadnych, príp. mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného

súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány

verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m.

). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ).

Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu

sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu v jeho zrušujúcej

časti konštatuje, že všetky výhrady sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti v konečnom

dôsledku smerujú voči rozsudku okresného súdu ako celku a voči potvrdzujúcej časti

rozsudku krajského súdu. Uvedená skutočnosť je logická aj s ohľadom na to, že zrušujúcou

časťou napadnutého rozsudku krajského súdu bol v podstate dosiahnutý účel sťažovateľom

uplatnenej procesnej obrany v podobe podaného odvolania voči rozhodnutiu

prvostupňového súdu. Medzi sťažovateľom namietanými skutočnosťami a napadnutým

rozsudkom krajského súdu v jeho zrušujúcej časti tak neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by

mohla po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne vyústiť do záveru

o porušení sťažovateľom označených práv touto časťou napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti

napadnutého rozsudku krajského súdu je podaná predčasne, pretože ochrany svojich

základných práv alebo slobôd sa sťažovateľ môže domôcť sčasti v prebiehajúcom

dovolacom konaní a sčasti v pokračujúcom konaní pred prvostupňovým súdom. Ústavný

súd preto túto časť sťažnosti uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 25 ods. 2

(v spojení s ) ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozsudkov označených

všeobecných súdov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016