Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 538/2016
PDF · 186.4 KB
No categories available
II. ÚS 538/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom,
Matice slovenskej 17, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn.
9 Cpr 1/2013 z 18. februára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
5 CoPr 2/2015 z 9. marca 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , správcu konkurznej podstaty úpadcu
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Hurtišom, Matice slovenskej 17,
Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Cpr 1/2013 z 18. februára 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 CoPr 2/2015 z 9. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení odporcu
účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 Cpr 1/2013 o určenie, že
pracovný pomer navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľky v 2. rade so spoločnosťou
, ako zamestnávateľom trvá. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol,
že pracovné pomery oboch navrhovateľov ako zamestnancov so spoločnosťou
, ako zamestnávateľom trvajú. Proti rozsudku prvostupňového súdu sťažovateľ
podal odvolanie, o ktorom krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa navrhovateľky v 2. rade potvrdil a v časti
týkajúcej sa navrhovateľa v 1. rade rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu v tejto časti
vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:
„Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne nie je
dostatočne riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Odôvodnené rozhodnutia nie sú
presvedčivé a sú to otázky zásadného právneho významu, ktoré je potrebné dostatočne
riadne a vyčerpávajúco odôvodniť.
Súdy sa nevysporiadali zo základnou otázkou a to, že navrhovateľka si prihlásila
pracovnoprávne nároky v konkurznom konaní. V tomto konaní konkurznom sa malo
rozhodovať aj o pracovných nárokoch navrhovateľky a tiež o vzniku pracovného pomeru.
... Súdy sa nevysporiadali zo základnou otázkou naliehavého právneho významu a to
konkurz na spoločnosť bol vyhlásený dňa 13. 5. 2011 a navrhovateľka sa domáhala svojho
práva až v roku 2013. Ak mala navrhovateľka stav právnej neistoty mohla sa domáhať
svojho práva v rámci konkurzného konania.
Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou náplne práce, ktorá
bola fiktívne vytvorená pre účely určovacej žaloby.
... Súdy sa tiež nevysporiadali s otázkou rozporu s dobrými mravmi.
... Prvostupňový súd a odvolací súd sa tiež nevysporiadal s otázkou, že funkčné
obdobie predstavenstva a dozornej rady skončilo v mesiaci jún 2009 a navrhovateľ v prvom
rade bol predseda predstavenstva a navrhovateľka v druhom rade bola členka dozornej
rady a v iných konaniach podobné nároky si uplatňujú ďalší manželia, ako člen
predstavenstva a predsedkyňa dozornej rady. Tieto orgány predstavenstva a dozornej rady
dopustili stav nefunkčnosti činnosti orgánov, ktoré mali zabezpečovať chod spoločnosti.
... S týmito otázkami sa súdy nevysporiadali, neboli dostatočne odôvodnené. Taktiež
nebolo z rozhodnutí zrejme akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili. Odôvodnenie
rozsudku nebolo presvedčivé, tiež zdôrazňujeme sú to otázky zásadného právneho významu.
Týmto konaním bolo porušené základné právo účastníka súdneho konania na
spravodlivý proces... Toto právo zakotvuje aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 os. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
... Odvolací súd zaťažil konanie a rozhodovanie nedostatočným odôvodnením tiež
tým, že vydal rozsudok ignorujúci vo svojom výroku podanie sťažovateľa, ktorým sťažovateľ
žiadal odvolací súd, že v tomto prípade ide o otázku zásadného právneho významu a žiadal
o možnosť podania dovolanie v tejto veci.
Napriek tomu sťažovateľ podal v tejto veci dovolanie na Najvyššom súde.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoPr/2/2015 zo dňa 9. 3. 2016 a Okresného súdu
v Prievidzi č. k. 9 Cpr/1/2013 zo dňa 18. 2. 2015 porušené bolo.
2) Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoPr/2/2015 zo dňa 9. 3. 2016
a rozsudok okresného súdu v Prievidzi č. k. 9 Cpr/1/2013 zo dňa 18. 2. 2015 sa zrušuje
a vec sa Okresnému súdu Prievidza vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj rozsudok okresného súdu sp. zn.
9 Cpr 1/2013 z 18. februára 2015, ktorým prvostupňový súd rozhodol, že pracovné pomery
navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľky v 2. rade ako zamestnancov so spoločnosťou
, ako zamestnávateľom trvajú. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu
bol sťažovateľ v procesnom postavení odporcu oprávnený podať odvolanie (čo aj využil),
o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa prvej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Z princípu subsidiarity svojej právomoci, bližšie definovanej v časti II.1 tohto
uznesenia, vychádzal ústavný súd aj pri posudzovaní namietaného porušenia označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu.
Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 CoPr 2/2015 z 9. marca 2016
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 Cpr 1/2013 z 18. februára 2015 v časti
týkajúcej sa navrhovateľky v 2. rade potvrdil a v časti týkajúcej sa navrhovateľa v 1. rade
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistení ústavného súdu pri príprave
predbežného prerokovania sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku
krajského súdu v časti, v ktorej bol rozsudok okresného súdu potvrdený, podal dovolanie,
o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.
Subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
sťažovateľ v posudzovanej veci akceptoval tým, že podal (13. apríla 2016) vo svojej veci
dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažnosť ústavnému súdu však sťažovateľ podal skôr, než bolo o podanom dovolaní
Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie
posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o časti jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
v zodpovedajúcej časti za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na to, že v jeho judikatúre sa aj
pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej bol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, ústavný súd, vychádzajúc taktiež z princípu
subsidiarity svojej právomoci, považuje za potrebné v prvom rade konštatovať, že
napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti nie je konečným rozhodnutím vo veci
samej. Okresný súd v zodpovedajúcej časti uplatneného nároku navrhovateľa v 1. rade
pokračuje v konaní, v ktorom má sťažovateľ možnosť uplatniť všetky procesné oprávnenia,
ktoré mu ako účastníkovi konania priznáva Občiansky súdny poriadok, vrátane práva na
uplatnenie riadnych, príp. mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno
akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným
súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného
súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány
verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m.
IV. ÚS 322/09). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu
sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu v jeho zrušujúcej
časti konštatuje, že všetky výhrady sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti v konečnom
dôsledku smerujú voči rozsudku okresného súdu ako celku a voči potvrdzujúcej časti
rozsudku krajského súdu. Uvedená skutočnosť je logická aj s ohľadom na to, že zrušujúcou
časťou napadnutého rozsudku krajského súdu bol v podstate dosiahnutý účel sťažovateľom
uplatnenej procesnej obrany v podobe podaného odvolania voči rozhodnutiu
prvostupňového súdu. Medzi sťažovateľom namietanými skutočnosťami a napadnutým
rozsudkom krajského súdu v jeho zrušujúcej časti tak neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by
mohla po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne vyústiť do záveru
o porušení sťažovateľom označených práv touto časťou napadnutého rozsudku krajského
súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti
napadnutého rozsudku krajského súdu je podaná predčasne, pretože ochrany svojich
základných práv alebo slobôd sa sťažovateľ môže domôcť sčasti v prebiehajúcom
dovolacom konaní a sčasti v pokračujúcom konaní pred prvostupňovým súdom. Ústavný
súd preto túto časť sťažnosti uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 25 ods. 2
(v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozsudkov označených
všeobecných súdov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016