Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 551/2016
PDF · 183.6 KB
No categories available
II. ÚS 551/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Zbojom,
Kuzmányho 4, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.
12 P 303/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 303/2010 (ďalej len „napadnuté konanie
okresného súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 5. októbra 2010 doručeným
okresnému súdu 6. októbra 2010 domáhala zvýšenia výživného na maloleté dieťa
, trvale bytom ako matka (sťažovateľka, pozn.). Sťažovateľka
namieta, že do dnešného dňa nebolo konanie ukončené aj napriek tomu, že ústavný súd
nálezom sp. zn. III. ÚS 353/2015 z 20. októbra 2015 (ďalej aj „nález z 20. októbra 2015“)
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, že „sa jedná o vec starostlivosti
súdu o maloleté dieťa a do podania sťažnosti uplynulo viac ako päť rokov, pričom posledné
pojednávanie vo veci bolo 25. 05. 2012“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že, tak ako už uviedla v ústavnej sťažnosti
z 9. marca 2015, prvé pojednávanie vo veci bolo 28. januára 2011 a ďalšie 8. apríla 2011,
na ktorom došlo k rozhodnutiu vo veci. Na základe podaného odvolania Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 11. augusta 2011 vyhlásil rozhodnutie, ktorým zrušil
rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s usmernením, ako má
okresný súd ďalej postupovať. Okresný súd 7. marca 2012 zaslal dožiadanie do Veľkej
Británie na zabezpečenie dôkazu o príjme otca maloletej v tejto krajine. Dňa 26. marca 2012
okresný súd dostal odpoveď s tým, že požadoval zabezpečenie dôkazu nesprávne. Ďalšie
pojednávanie bolo 16. marca 2012 a okresný súd opätovne 7. mája 2012 žiadal Veľkú
Britániu o zabezpečenie dôkazu. Okresnému súdu bola opätovne zaslaná odpoveď s tým,
že požadoval zabezpečenie dôkazu nesprávne. Ďalšie a posledné pojednávanie vo veci bolo
25. mája 2012.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd síce nariadil ďalšie pojednávanie
na 7. september 2012, no toto sa nekonalo. Okresný súd opäť 18. októbra 2013 žiadal
Veľkú Britániu o zabezpečenie dôkazu, no opäť nesprávne, a to na základe odpovede
z 22. januára 2014. Následne okresný súd 24. februára 2014 žiadal Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o pomoc
a 22. decembra 2014 znovu žiadal Veľkú Britániu a Najvyšší súd Slovenskej republiky
o pomoc.
Sťažovateľka podala 11. decembra 2014 okresnému súdu sťažnosť na postup súdu
v predmetnej veci. Predsedníčka okresného súdu odpoveďou
z 29. decembra 2014 sťažovateľke oznámila, že po doručení odpovede z ministerstva
spravodlivosti bude nariadený termín pojednávania. Následne v rokoch 2015 a 2016 bolo
nariadených niekoľko termínov pojednávania, ktoré boli nie z viny sťažovateľky zrušené.
Taktiež bolo okresnému súdu doručené dožiadanie z Veľkej Británie, avšak len čo sa týka
príjmov do roku 2013.
Odvtedy okresný súd podľa sťažovateľky nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci
k ukončeniu súdneho konania okrem nariaďovania a zrušovania termínov pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti s poľutovaním uvádza, že, ako sa už vyjadrila aj v podaní
z 28. septembra 2015 v konaní pred ústavným súdom sp. zn. III. ÚS 353/2015, rozhodovať
vo veci sa zrejme nebude ani v roku 2016, keďže nie sú zabezpečené podklady
na rozhodnutie za uplynulé roky a okresný súd v danom smere aj napriek jej urgenciám
neuskutočnil žiadny úkon. Otázne preto aj naďalej podľa sťažovateľky ostáva, či bude
možné predmetnú vec o zvýšenie výživného do dovŕšenia plnoletosti maloletej vôbec
ukončiť. Uvedené sťažovateľka tvrdí aj napriek tomu, že okresný súd nariadený
posledný termín pojednávania na 18. marec 2016 zrušil a nariadil termín pojednávania
na 22. jún 2016, t. j. až o tri mesiace neskôr. Podľa sťažovateľky sa do toho času vo veci
diať nič nebude, ak sa pojednávanie vôbec uskutoční.
Sťažovateľka uvádza, že právomoc súdu prejednať a rozhodnúť predmetnú vec
zakladá § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 11 ods. 1
OSP sa konanie uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Vecná
príslušnosť okresného súdu je daná § 9 ods. 1 OSP a miestna príslušnosť okresného súdu
K porušeniu základného práva sťažovateľky došlo v konaní pred okresným súdom
v napadnutom konaní. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo podľa sťažovateľky porušené jednak nečinnosťou okresného
súdu a jednak neodbornosťou pri postupe pri zabezpečovaní dôkazu v napadnutom konaní,
ktoré možno začať aj bez návrhu. Podrobný postup okresného súdu od posledného
rozhodovania ústavného súdu nie je podľa sťažovateľky potrebné vzhľadom na už uvedené
opisovať. Žiadne relevantné konanie smerujúce k ukončeniu veci sa podľa sťažovateľky
neuskutočnilo.
Podľa sťažovateľky „účastník konania nemôže byť na svojich právach prejednania
vecí bez zbytočných prieťahov ukrátený nesprávnym resp. žiadnym postupom súdu. Máme
za to, že prieťahy v konaní boli spôsobené zbytočne najmä nesprávnym postupom
Okresného súdu Martin, ktorý do dnešného dňa nezabezpečil potrebné podklady pre
rozhodnutie v zmysle rozhodnutia krajského súdu a to aj napriek našej urgencii a návrhu
na riešenie zo dňa 03. 12. 2015, v ktorom sme žiadali zabezpečiť dôkazy potrebné
aj za posledné dva roky. Máme za to, že súd vytýčením termínu pojednávania bez
zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie koná nehospodárne a vytvára tak zbytočné
prieťahy v konaní.“.
K porušeniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka tiež
uvádza, že: „Úprava dĺžky trvania konania vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti
je zakotvená aj v zákone. V zmysle § 176 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je
povinnosťou súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti rozhodnúť bez zbytočného
odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov. Táto zákonná dĺžka konania bola prekročená
niekoľkonásobne, čo bolo konštatované aj v náleze ÚS SR. Vzhľadom na to, že máme za to,
že Okresný súd Martin nekoná bez zbytočných prieťahov a najmä v rozpore s citovaným
nálezom ÚS SR a pokračuje tak v dlhodobo pretrvávajúcom stave nekonania
resp. neprávneho konania súdu. Potreba rýchlosti konania vo veciach starostlivosti súdu
o maloleté deti nemôže byť ospravedlňovaná neodborným postupom súdu resp. žiadnym
postupom a ako taký nemôže byť považovaný za odôvodnený prieťah v konaní.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 12 P/303/2010, bolo opätovne porušené.
Okresnému súdu Martin sa v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P/303/2010 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú je Okresný súd Martin povinný
zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Tomáša Zboju, účet vedený v ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Výška finančného zadosťučinenia je podľa sťažovateľky odôvodnená samotným
nekonaním a zároveň nesprávnym konaním okresného súdu, keďže sťažovateľka je krátená
na požadovanom zvýšenom výživnom, ktoré po dobu teraz už viac ako piatich rokoch
zabezpečuje pre maloletú sama, a to z dôvodu zvýšených potrieb maloletého dieťaťa.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“,
ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
Sťažovateľka v sťažnosti namieta prieťahy v napadnutom konaní, ktoré už boli
predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 353/2015,
v ktorom ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 353/2015-29 z 20. októbra 2015 tak,
že vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru, okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných
prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €,
ako aj úhradu trov konania; označený nález nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2015,
ako aj v období po právoplatnosti označeného nálezu.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Keďže ústavný súd už rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky nálezom
z 20. októbra 2015, túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde [v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde] ako
neprípustnú.
Ústavný súd preto posudzoval sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu z 20. októbra 2015.
V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že 2. decembra 2015 bolo nariadené
pojednávanie na 19. január 2016. Dňa 4. decembra 2015 bola okresnému súdu doručená
žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o nariadenie termínu pojednávania. Dňa
11. decembra 2015 boli právnym zástupcom odporcu predložené listinné dôkazy.
Právny zástupca odporcu doručil elektronicky 18. januára 2016 okresnému súdu
žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti odporcu, zároveň bol s touto
žiadosťou v tento deň oboznámený aj právny zástupca sťažovateľky.
Dňa 19. januára 2016 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania
veci odročené na 18. marec 2016 z dôvodu práceneschopnosti odporcu. Následne
11. marca 2016 bolo pojednávanie pôvodne nariadené na 18. marec 2016 odročené
na 22. jún 2016 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 26. apríla 2016 bola vec na základe dodatku č. 3 k rozvrhu práce na rok 2016
pridelená sudcovi .
Dňa 22. júna 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený čiastočný
rozsudok a následne bolo pojednávanie odročené na neurčito.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, II. ÚS 199/02,
III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06, IV. ÚS 290/04).
Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane
vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe
nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, s prihliadnutím na stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu, ako aj na to, že dĺžka napadnutého konania v okolnostiach danej veci
po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 20. októbra 2015 nie je takej
povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie porušenie označených práv sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2016