Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 551/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Zbojom,

Kuzmányho 4, Martin, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie

okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 5. októbra 2010 doručeným

okresnému súdu 6. októbra 2010 domáhala zvýšenia výživného na maloleté dieťa

, trvale bytom ako matka (sťažovateľka, pozn.). Sťažovateľka

namieta, že do dnešného dňa nebolo konanie ukončené aj napriek tomu, že ústavný súd

nálezom sp. zn. z 20. októbra 2015 (ďalej aj „nález z 20. októbra 2015“)

prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, že „sa jedná o vec starostlivosti

súdu o maloleté dieťa a do podania sťažnosti uplynulo viac ako päť rokov, pričom posledné

pojednávanie vo veci bolo 25. 05. 2012“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že, tak ako už uviedla v ústavnej sťažnosti

z 9. marca 2015, prvé pojednávanie vo veci bolo 28. januára 2011 a ďalšie 8. apríla 2011,

na ktorom došlo k rozhodnutiu vo veci. Na základe podaného odvolania Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 11. augusta 2011 vyhlásil rozhodnutie, ktorým zrušil

rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s usmernením, ako má

okresný súd ďalej postupovať. Okresný súd 7. marca 2012 zaslal dožiadanie do Veľkej

Británie na zabezpečenie dôkazu o príjme otca maloletej v tejto krajine. Dňa 26. marca 2012

okresný súd dostal odpoveď s tým, že požadoval zabezpečenie dôkazu nesprávne. Ďalšie

pojednávanie bolo 16. marca 2012 a okresný súd opätovne 7. mája 2012 žiadal Veľkú

Britániu o zabezpečenie dôkazu. Okresnému súdu bola opätovne zaslaná odpoveď s tým,

že požadoval zabezpečenie dôkazu nesprávne. Ďalšie a posledné pojednávanie vo veci bolo

25. mája 2012.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd síce nariadil ďalšie pojednávanie

na 7. september 2012, no toto sa nekonalo. Okresný súd opäť 18. októbra 2013 žiadal

Veľkú Britániu o zabezpečenie dôkazu, no opäť nesprávne, a to na základe odpovede

z 22. januára 2014. Následne okresný súd 24. februára 2014 žiadal Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o pomoc

a 22. decembra 2014 znovu žiadal Veľkú Britániu a Najvyšší súd Slovenskej republiky

o pomoc.

Sťažovateľka podala 11. decembra 2014 okresnému súdu sťažnosť na postup súdu

v predmetnej veci. Predsedníčka okresného súdu odpoveďou

z 29. decembra 2014 sťažovateľke oznámila, že po doručení odpovede z ministerstva

spravodlivosti bude nariadený termín pojednávania. Následne v rokoch 2015 a 2016 bolo

nariadených niekoľko termínov pojednávania, ktoré boli nie z viny sťažovateľky zrušené.

Taktiež bolo okresnému súdu doručené dožiadanie z Veľkej Británie, avšak len čo sa týka

príjmov do roku 2013.

Odvtedy okresný súd podľa sťažovateľky nevykonal vo veci žiadny úkon smerujúci

k ukončeniu súdneho konania okrem nariaďovania a zrušovania termínov pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti s poľutovaním uvádza, že, ako sa už vyjadrila aj v podaní

z 28. septembra 2015 v konaní pred ústavným súdom sp. zn. , rozhodovať

vo veci sa zrejme nebude ani v roku 2016, keďže nie sú zabezpečené podklady

na rozhodnutie za uplynulé roky a okresný súd v danom smere aj napriek jej urgenciám

neuskutočnil žiadny úkon. Otázne preto aj naďalej podľa sťažovateľky ostáva, či bude

možné predmetnú vec o zvýšenie výživného do dovŕšenia plnoletosti maloletej vôbec

ukončiť. Uvedené sťažovateľka tvrdí aj napriek tomu, že okresný súd nariadený

posledný termín pojednávania na 18. marec 2016 zrušil a nariadil termín pojednávania

na 22. jún 2016, t. j. až o tri mesiace neskôr. Podľa sťažovateľky sa do toho času vo veci

diať nič nebude, ak sa pojednávanie vôbec uskutoční.

Sťažovateľka uvádza, že právomoc súdu prejednať a rozhodnúť predmetnú vec

zakladá (ďalej len „OSP“). V zmysle

sa konanie uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Vecná

príslušnosť okresného súdu je daná a miestna príslušnosť okresného súdu

.

K porušeniu základného práva sťažovateľky došlo v konaní pred okresným súdom

v napadnutom konaní. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa bolo podľa sťažovateľky porušené jednak nečinnosťou okresného

súdu a jednak neodbornosťou pri postupe pri zabezpečovaní dôkazu v napadnutom konaní,

ktoré možno začať aj bez návrhu. Podrobný postup okresného súdu od posledného

rozhodovania ústavného súdu nie je podľa sťažovateľky potrebné vzhľadom na už uvedené

opisovať. Žiadne relevantné konanie smerujúce k ukončeniu veci sa podľa sťažovateľky

neuskutočnilo.

Podľa sťažovateľky „účastník konania nemôže byť na svojich právach prejednania

vecí bez zbytočných prieťahov ukrátený nesprávnym resp. žiadnym postupom súdu. Máme

za to, že prieťahy v konaní boli spôsobené zbytočne najmä nesprávnym postupom

Okresného súdu Martin, ktorý do dnešného dňa nezabezpečil potrebné podklady pre

rozhodnutie v zmysle rozhodnutia krajského súdu a to aj napriek našej urgencii a návrhu

na riešenie zo dňa 03. 12. 2015, v ktorom sme žiadali zabezpečiť dôkazy potrebné

aj za posledné dva roky. Máme za to, že súd vytýčením termínu pojednávania bez

zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie koná nehospodárne a vytvára tak zbytočné

prieťahy v konaní.“.

K porušeniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva podľa dohovoru sťažovateľka tiež

uvádza, že: „Úprava dĺžky trvania konania vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti

je zakotvená aj v zákone. V zmysle je

povinnosťou súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti rozhodnúť bez zbytočného

odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov. Táto zákonná dĺžka konania bola prekročená

niekoľkonásobne, čo bolo konštatované aj v náleze ÚS SR. Vzhľadom na to, že máme za to,

že Okresný súd Martin nekoná bez zbytočných prieťahov a najmä v rozpore s citovaným

nálezom ÚS SR a pokračuje tak v dlhodobo pretrvávajúcom stave nekonania

resp. neprávneho konania súdu. Potreba rýchlosti konania vo veciach starostlivosti súdu

o maloleté deti nemôže byť ospravedlňovaná neodborným postupom súdu resp. žiadnym

postupom a ako taký nemôže byť považovaný za odôvodnený prieťah v konaní.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom

súde Martin pod sp. zn. , bolo opätovne porušené.

Okresnému súdu Martin sa v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov), ktorú je Okresný súd Martin povinný

zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Tomáša Zboju, účet vedený v ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Výška finančného zadosťučinenia je podľa sťažovateľky odôvodnená samotným

nekonaním a zároveň nesprávnym konaním okresného súdu, keďže sťažovateľka je krátená

na požadovanom zvýšenom výživnom, ktoré po dobu teraz už viac ako piatich rokoch

zabezpečuje pre maloletú sama, a to z dôvodu zvýšených potrieb maloletého dieťaťa.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“,

ktoré je garantované v , osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (,

).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta prieťahy v napadnutom konaní, ktoré už boli

predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

v ktorom ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -29 z 20. októbra 2015 tak,

že vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných

prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €,

ako aj úhradu trov konania; označený nález nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2015,

ako aj v období po právoplatnosti označeného nálezu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže ústavný súd už rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky nálezom

z 20. októbra 2015, túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25

ods. 2 [v spojení s ] ako

neprípustnú.

Ústavný súd preto posudzoval sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu z 20. októbra 2015.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že 2. decembra 2015 bolo nariadené

pojednávanie na 19. január 2016. Dňa 4. decembra 2015 bola okresnému súdu doručená

žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky o nariadenie termínu pojednávania. Dňa

11. decembra 2015 boli právnym zástupcom odporcu predložené listinné dôkazy.

Právny zástupca odporcu doručil elektronicky 18. januára 2016 okresnému súdu

žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti odporcu, zároveň bol s touto

žiadosťou v tento deň oboznámený aj právny zástupca sťažovateľky.

Dňa 19. januára 2016 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo bez prerokovania

veci odročené na 18. marec 2016 z dôvodu práceneschopnosti odporcu. Následne

11. marca 2016 bolo pojednávanie pôvodne nariadené na 18. marec 2016 odročené

na 22. jún 2016 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 26. apríla 2016 bola vec na základe dodatku č. 3 k rozvrhu práce na rok 2016

pridelená sudcovi .

Dňa 22. júna 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený čiastočný

rozsudok a následne bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa

(, ). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle

, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (, ,

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane

vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe

nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, ). Nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa

(napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, s prihliadnutím na stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu, ako aj na to, že dĺžka napadnutého konania v okolnostiach danej veci

po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu z 20. októbra 2015 nie je takej

povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie porušenie označených práv sťažovateľky, ústavný súd sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2016