Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 477/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TAJANA, s. r. o., Dukelská 58/65,

Giraltovce, zastúpenej obchodnou spoločnosťou AK-TARABČÁK, s. r. o., Hlavná 13,

Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Tarabčák, pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -158 z 22. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TAJANA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti TAJANA, s. r. o., Dukelská 58/65, Giraltovce

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“), základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -158 z 22. apríla 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) 8. augusta 2012 domáhala

proti

, na majetok ktorého bol vyhlásený

konkurz uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. z. zo 6. februára 2000

(ďalej len „správca“), zaplatenia sumy 4 753,05 € s príslušenstvom z titulu ujmy podľa § 77

ods. 3 (ďalej len „OSP“), ktorá jej mala vzniknúť po tom,

ako na základe návrhu správcu okresný súd vydal predbežné opatrenie sp. zn.

z 29. septembra 2000, ktorým zakázal sťažovateľke nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré boli

predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi sťažovateľkou a bližšie

neoznačeným subjektom 1. mája 2001. Sťažovateľkou uplatnený nárok pritom podľa jej

tvrdenia predstavoval výšku úrokov zo sumy, ktorá by jej predajom predmetných

nehnuteľností „prirástla na účet pri vklade kúpnej ceny pri priemernom úroku z vkladu“

za rok 2009.

Okresný súd rozsudkom č. k. -121 z 10. apríla 2014 návrh sťažovateľky

bez zisťovania dôvodnosti uplatneného nároku zamietol, pretože prihliadol „na námietku

premlčania uplatnenej pohľadávky v dvojročnej subjektívnej lehote“ vznesenej správcom.

Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že „žalobca bol účastníkom

konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. , teda vedel o nariadení

predbežného opatrenia, ktoré bolo právnou prekážkou pre uzavretie kúpenej zmluvy

ohľadom predmetných nehnuteľností... Predbežné opatrenie bolo nariadené dňa 29. 9.

2000, to je deň, ktorý je potrebné považovať za škodovú udalosť... Škoda, podľa tvrdenia

žalobcu, mu začala vznikať každý rok od roku 2000 až do zrušenia predbežného opatrenia

a v tomto konaní si ju uplatnil za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009. Subjektívna

premlčacia doba nárokov, ktoré mali vznikať od 1. 1. 2009 každým dňom až do 31. 12.

2009, je dvojročná a pokiaľ ide o nárok zo dňa 1. 1. 2009, uplynula 1. 1. 2011, pokiaľ ide

o nárok z 31. 12. 2009, uplynula po uplynutí dvoch rokov, teda 31. 12. 2011 a žaloba bola

podaná až po márnom uplynutí tejto doby dňa 8. 8. 2012.“.

Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že

okresný súd nesprávne právne posúdil dĺžku premlčacej doby a začiatok jej plynutia,

pretože „ani , ani nemajú osobitné ustanovenia

o premlčaní práva na náhradu ujmy podľa Z tohto dôvodu pri

posudzovaní premlčania tohto nároku sa použije ust. alebo Obchodného

zákonníka podľa toho, o aký vzťah ide. Nakoľko žalobca je podnikateľom a žalovaný ako

správca konkurznej podstaty je taktiež podnikateľom na základe iného, než živnostenského

oprávnenia, je premlčacia doba upravená v a je to

premlčacia doba štvorročná. Nárok podľa je osobitným nárokom na

náhradu ujmy. Toto ustanovenie je špeciálnym predpisom, ktorý má prednosť pred

všeobecnými ustanoveniami na náhradu škody. Preto ani otázku premlčania nemožno

posudzovať podľa , ale je potrebné vychádzať z toho, že ide

o nárok obchodnoprávny.“.

Na základe vyjadrenia správcu k odvolaniu sťažovateľky krajský súd doplnil

dokazovanie oboznámením spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

z obsahu ktorého zistil, že tento súd rozsudkom č. k. -408 z 11. júla 2013

zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa proti správcovi domáhala vylúčenia nehnuteľností

z konkurznej podstaty úpadcu, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2015 potvrdil; oba súdy pritom

vyhodnotili kúpne zmluvy (uzavreté ešte v roku 1997, pozn.), na základe ktorých

sťažovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti, ako neplatné. Táto skutočnosť viedla

krajský súd k záveru, že „nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní nie sú dôvodné

a správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol“, preto podľa § 219 ods. 1

„rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil“.

Sťažovateľka v sťažnosti opakujúc identické argumenty, aké vzniesla v konaní pred

odvolacím súdom, namieta, že tieto „boli relevantné a signalizovali naplnenie odvolacích

dôvodov a teda dôvodov pre zmenu rozsudku okresného súdu tak, ako to v odvolacom petite

požadovala“. Sťažovateľka tvrdí, že závery krajského súdu, ktorý jej nedal odpoveď na

„dĺžku premlčacej doby a kedy nastane možnosť vymáhať nárok a s tým spojený štart

premlčacej doby“, nesprávne posúdil charakter právneho vzťahu a nesprávne interpretoval

aj , vykazujú znaky svojvôle, sú ústavne neudržateľné a neakceptovateľné.

Krajskému súdu navyše vytýka, že doplnením dokazovania oboznámením spisu Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. porušil princíp dvojinštančnosti konania, ktorý má,

podľa jej názoru, „základ v tom, že každá skutková a právna otázka, ktorá je

v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia nielen súdu prvého

stupňa, ale aj odvolacieho. V tomto prípadu ju súd prvého stupňa neposudzoval“.

Uvedeným konaním krajský súd porušil základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1

a právo zaručené dohovoru. Okrem toho krajský súd neumožnením

sťažovateľke „nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej pohľadávke a následne

realizovať jednotlivé čiastkové oprávnenia vlastníka tejto pohľadávky (§ 123 Občianskeho

zákonníka)... jej nezaručil pokojné užívanie majetku“, čím porušil aj jej práva, „ktoré

garantuje dodatkový protokol a nesporne aj samotná “.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -158 z 22. apríla 2015 bolo

porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na

súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 358,72 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.

158 z 22. apríla 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -121

z 10. apríla 2014 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 4 753,05 €

s príslušenstvom z titulu ujmy podľa .

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok považuje sťažovateľka za nesprávny,

arbitrárny a nerešpektujúci zákonnú úpravu z dôvodu, že krajský súd sa nevysporiadal s jej

ťažiskovým argumentom, že vzhľadom na obchodnoprávny charakter právneho vzťahu

medzi sťažovateľkou a správcom nedošlo k premlčaniu ňou uplatneného nároku, pretože

návrh podala okresnému súdu v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 397 Obchodného

zákonníka.

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že jeho úlohou pri ochrane ústavnosti nie je

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(); ústavný súd totiž nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Všeobecný súd pritom musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na

každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Citované východiská boli relevantné aj v danom prípade.

Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd oboznámil

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, z odôvodnenia ktorého zistil, že v okolnostiach

daného prípadu krajský súd pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľky dospel

k názoru, že nie je dôvodné. V tejto súvislosti uviedol, že „pokiaľ ide o vec samú, súd

prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého

správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol“, pretože aj podľa názoru

krajského súdu „predmetné nároky na vzniknutú ujmu je potrebné posudzovať ako nároky

na náhradu škody a z hľadiska premlčania aplikovať ust. , teda vychádzať

aj zo subjektívnej premlčacej lehoty na náhradu tejto škody“. Avšak vzhľadom na to, že

v priebehu odvolacieho konania vyšla najavo nová skutočnosť, s ktorou sa súd prvého

stupňa objektívne nemohol vysporiadať, krajský súd podľa doplnil

dokazovanie oboznámením spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , ktorý

sa týkal rozhodovania o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu, pričom vychádzajúc

z právnych záverov rozsudku tohto súdu č. k. -408 z 11. júla 2013, ktoré

najvyšší súd rozsudkom z 22. januára 2015 potvrdil, dospel k názoru, že

„nároky uplatnené žalobcom v tomto konaní nie sú dôvodné a správne postupoval súd

prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol“, preto podľa „rozsudok vo veci

samej ako vecne správny potvrdil“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Preskúmaním tohto

rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne zákonné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reagoval na námietky oboch účastníkov (strán) napadnutého konania, pričom právne

relevantné a podstatné pre jeho rozhodnutie sa stali práve tie skutočnosti, na ktoré poukázal

správca, t. j. protistrana v konaní. V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že ani

sťažovateľka v predloženej sťažnosti nespochybnila záver Krajského súdu v Košiciach

vyslovený v rozsudku č. k. -408 z 11. júla 2013, ktorý najvyšší súd

rozsudkom z 22. januára 2015 potvrdil, týkajúci sa neplatnosti kúpnych

zmlúv uzavretých ešte v roku 1997, na základe ktorých mala nadobudnúť predmetné

nehnuteľnosti. Pritom práve tieto nehnuteľnosti sa stali predmetom zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve uzavretej medzi sťažovateľkou a bližšie neoznačeným subjektom 1. mája

2001, od ktorej odvodzovala svoj nárok (predstavujúci výšku úrokov zo sumy, ktorá by jej

predajom predmetných nehnuteľností „prirástla na účet pri vklade kúpnej ceny pri

priemernom úroku z vkladu“ za rok 2009) na ujmu podľa proti správcovi,

na základe ktorého okresný súd vydal predbežné opatrenie sp. zn. z 29.

septembra 2000 týkajúce sa zákazu sťažovateľke nakladať s týmito nehnuteľnosťami.

Krajský súd v napadnutom rozsudku definoval zákonné podmienky nároku na ujmu

podľa , avšak vzhľadom na skutočnosti zistené zo spisu Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. neosvedčil (kumulatívne) splnenie podmienok na vznik

takéhoto nároku sťažovateľke, medzi ktoré patrí nielen zánik, resp. zrušenie predbežného

opatrenia, ale aj vznik ujmy a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a procesnými účinkami

predbežného opatrenia pri dobrovoľnom alebo nútenom výkone jeho obsahu.

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov účinného do 30. júna 2004 (ďalej len ,,zákon o konkurze a vyrovnaní“) správca je

povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu

vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd. Ak správca

neplní riadne svoje povinnosti, môže mu súd uložiť poriadkovú pokutu (§ 8 ods. 4 zákona

o konkurze a vyrovnaní) alebo ho z dôležitých dôvodov môže na návrh zbaviť správcu

funkcie (§ 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Ako z uvedeného vyplýva, právomocou sankcionovať správcu za porušenie

povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd, disponuje vyslovene konkurzný

súd. V danom prípade bol takýmto súdom Krajský súd v Košiciach, ktorý však takéto

konanie proti správcovi neviedol, preto jeho právomoc v žiadnom prípade nemôže nahradiť

krajský súd, proti ktorému predložená sťažnosť smeruje.

Ústavný súd už v minulosti judikoval, že „uplatňovanie zákona v súdnom konaní

a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie

základných ľudských práv“ (m. m. ), v dôsledku čoho „výklad a aj uplatňovanie

základných práv a slobôd patriacich účastníkom súdneho konania nemožno uskutočňovať

spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo obmedzilo zákonné

oprávnenie konať a rozhodovať spôsobom zaručeným alebo zákonmi“ (m. m.

). Postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej veci nie je možné považovať za porušenie

základných práv podľa a 2 (m. m. ).

Na základe uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky

týkajúca sa toho, že doplnením dokazovania krajský súd porušil princíp dvojinštančnosti

konania, nie je spôsobilá spochybniť vyslovený záver krajského súdu. Ustanovenie § 213

ods. 5 krajskému súdu takýto postup vyslovene umožňovalo, pričom aj z ustanovenia

zreteľne vyplýva, že dokazovanie podľa odsekov 4 a 5 vykoná odvolací

súd sám alebo prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo dožiadaného súdu. Z tohto dôvodu

je právne posúdenie predmetnej veci zo strany krajského súdu ústavne

akceptovateľné, nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti, a nemožno ho považovať ani za

„denegatio iustitiae“ len preto, že v napadnutom rozsudku zaujal taký právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nedokáže stotožniť.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom

krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú. A keďže

z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by

ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016