Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 312/2016
PDF · 222.17 KB
No categories available
I. ÚS 312/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatú sťažnosť ;
; ;
; ;
, a ,
zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008
a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , , ,
, a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 270/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. , , , ,
, a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd
Košice I p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť , ,
, , , a
trovy právneho zastúpenia v sume 1 221,79 € (slovom tisícdvestodvadsaťjeden
eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet advokáta JUDr. Ivana Husára, Vojenská 14, Košice,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti , , , ,
, a vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015
doručená sťažnosť ;
; ;
; ;
, a (spolu ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008 (ďalej len
„namietané konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v namietanom konaní vedenom pred okresným
súdom sú účastníkmi konania v postavení žalobcov. Napriek uplynutiu viac ako 7 rokov
a 6 mesiacov od podania žaloby vo veci nebolo doteraz nariadené ani jedno pojednávanie,
napriek podaniu dvoch sťažností predsedovi okresného súdu jedným zo žalobcov a ani
napriek vydaniu nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 690/2015 zo 14. januára 2016, ktorým
ústavný súd vyslovil existenciu prieťahov v namietanom konaní a prikázal okresnému súdu
konať v konaní bez zbytočných prieťahov.
Sťažovatelia po citácii čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v sťažnosti uviedli:
„... citované ustanovenia sú nečinnosťou a neefektívnosťou konania súdu v súdnom
konaní porušované. Súdne konanie od podania žaloby trvá takmer 7 rokov 6 mesiacov
a vo veci zatiaľ nebolo vytýčené ani jedno pojednávanie.
Základné právo zakotvené v Ústave SR na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu organizovať si prácu takým spôsobom, aby sa
uvedené ústavné právo aj objektívne realizovalo. Prvoradou služobnou povinnosťou sudcu
je byť aktívny a vyvíjať činnosť na odstránenie stavu právnej neistoty, vo vzťahu ku všetkým
účastníkom konania.
... Okresný súd Košice I nepostupuje v tomto konaní tak, aby to bolo možné
kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky ako aj
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa
právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna
istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods.2 ústavy SR nestačí, aby štátny
orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa
splní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha
odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra Ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolností každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
Pokiaľ ide o prvé kritérium som toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko
vôbec komplikovaná a náročná, aby mohla ospravedlniť prieťahy v konaní Okresného súdu
Košice I. Naviac, uvedené kritérium je v nami prejednávanom prípade nepodstatné nakoľko
bez ohľadu na zložitosť veci, vec nemohla byť súdom rozhodnutá nakoľko vo veci nebolo
vytýčené ani jedno pojednávanie.
Taktiež mám za to, že správanie sťažovateľov v preskúmavanej veci nezapríčinilo
spôsobené prieťahy v konaní. Je síce objektívnou pravdou, že v priebehu konania nastali
viaceré zmeny týkajúce sa účastníkov konania vyvolané najmä úmrtím účastníkov konania,
ale uvedené okolnosti sťažovatelia nijako nezapríčinili a k týmto skutočnostiam došlo aj
z dôvodu dlhej dĺžky konania.
Zo súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené najmä nečinnosťou,
resp. neefektívnosťou konania Okresného súdu. O uvedenej skutočnosti svedčí aj ten fakt,
že taký prvotný úkon ako je výzva na zaplatenie súdneho poplatku bol urobený po 4 rokoch
od podania žalobného návrhu.“
Žiadané primerané finančné zadosťučinenie sťažovatelia zdôvodnili nepriaznivým
vplyvom na ich psychický stav, dlhodobou frustráciou z nečinnosti a neefektívnosti konania
súdu, čo v nich vyvolalo pocit straty dôvery, že žijú v právnom a civilizovanom štáte.
Zdôraznili, že ak „ani po 7 rokoch a 6 mesiacoch od podania žaloby nebolo vo veci
vytýčené ani jedno pojednávanie, tak je dôvodné sa domnievať, že je porušované namietané
základné právo občana SR a je hodné primeraného spravodlivého finančného
zadosťučinenia za spôsobené útrapy, zavinené Okresným súdom Košice I, ktoré navyše
spôsobili právnu neistotu sťažovateľov“.
Poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 690/2015
považovali sťažovatelia za primerané finančné zadosťučinenie sumu 2 500 € pre každého
sťažovateľa.
Nevyčerpanie iných prostriedkov nápravy zdôvodnili sťažovatelia takto:
„... vzhľadom na 7 rokov a 6 mesiacov trvajúce súdne konanie nepovažovali
za potrebné podávať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní predsedovi príslušného súdu,
pretože s ohľadom na časový úsek doterajšej doby konania nemožno očakávať od jeho
využitia efektívny účinok spôsobilý poskytnúť garantovaným právam náležitú ochranu. ...
Naviac sťažovatelia podanie sťažnosti predsedovi súdu nepovažovali za účinný
prostriedok nápravy aj z toho dôvodu, že 2 sťažnosti ohľadom prieťahov v tomto konaní bez
akéhokoľvek výsledku podal iný žalobca ( ) a súčasne konajúci súd
nezjednal doteraz nápravu a to napriek nálezu ÚS SR II. ÚS 690/2015.
Súčasne v tejto súvislosti poukazujeme na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Ištván, Ištvánová proti SR, Komanický proti Slovenskej republike alebo Koky
a spol / Slovenská republika, z ktorých vyplýva, že ESĽP sa nestotožnil v týchto konaniach
s argumentáciou vlády, ktorá s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu, ako aj vyjadrenie
ústavného súdu k predmetnej sťažnosti namietala, že sťažovatelia nepodali ústavnú sťažnosť
v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, vzhľadom na to, že
neumožnili predsedovi okresného súdu zjednať nápravu preventívneho charakteru a ihneď
podali ústavnú sťažnosť.“
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008 bolo
porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, prikáže okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a prizná
každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume po 2 500 €, ako aj náhradu trov
konania.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 312/2016-18 z 11. mája 2016 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa
vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného
súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.
Predseda okresného súdu podaním pod sp. zn. Spr 67/14 z 9. júna 2016 uviedol
stručný priebeh konania, poukázal na vykonanú zmenu účastníkov na strane žalovaných
a stotožnil sa s tvrdením sťažovateľov, že dosiaľ sa vo veci neuskutočnilo ani jedno
pojednávanie. Zložitosť veci však videl v skutkovom stave. Napriek tomu, že vo veci bol
nariadený termín pojednávania na 17. jún 2016, považoval sťažnosť sťažovateľov
za dôvodnú. Súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia ústneho pojednávania.
Právny zástupca sťažovateľov zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu
podaním zo 17. júna 2016, v ktorom okrem iného uviedol:
„Okresný súd Košice I sám priznáva a pripúšťa existenciu prieťahov v konaní.
Z uvedeného dôvodu sa k stanovisku Okresného súdu Košice I podrobnejšie vyjadrovať
nebudeme a poznamenávame len, že od podania žaloby uplynulo 7 rokov a 7 mesiacov
a prvé pojednávanie sa má uskutočniť 17. 6. 2016. Je síce pravdou, že v priebehu konania
nastali viaceré zmeny týkajúce sa účastníkov konania vyvolané najmä úmrtiami, ale
uvedené okolnosti sťažovatelia objektívne nijako nezapríčinili . Súčasne podotýkame,
že taký prvotný úkon ako je výzva na zaplatenie súdneho poplatku bol účastníkom zo strany
súdu zaslaný po 38 mesiacoch od podania žaloby. Z vyššie uvedených dôvodov považujeme
sťažnosť sťažovateľov za dôvodnú a naďalej navrhujeme rozhodnúť tak ako je to uvedené
v samotnej Ústavnej sťažnosti.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť
pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľov.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke
ide o návrh na určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, čo patrí ku štandardnej
rozhodovacej činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd konštatuje,
že k faktickej zložitosti veci, a tým aj k predĺženiu konania mohol prispieť väčší počet
účastníkov na strane navrhovateľov, k čomu došlo v priebehu konania.
Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pri hodnotení podľa uvedeného kritéria ústavný súd nezistil žiadnu významnú
okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom.
Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd
pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej
neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd konštatuje, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
10 C 270/2008, ktoré sa začalo 10. novembra 2008, trvá viac ako 7 rokov a dosiaľ nie je
právoplatne skončené, pričom sa vo veci neuskutočnilo ani jedno pojednávanie.
Ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie zbytočných
prieťahov v konaní po zohľadnení dĺžky účastníctva jednotlivých sťažovateľov. Uznesením
č. k. 10 C 270/2008-61 z 21. októbra 2010 pripustil okresný súd do konania ako účastníkov
, , , a .
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. novembra 2010. Uznesením č. k. 10 C 270/2008-68
z 18. februára 2011 právoplatným 8. apríla 2011 pripustil do namietaného konania okresný
súd ako účastníkov konania , a .
S poukazom na uvedené je tvrdenie sťažovateľov, že sú účastníkmi konania od jeho
začiatku, zavádzajúce.
Ústavný súd konštatuje, že v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo
opakovane k obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (od júla 2011, keď
okresný súd pripustil zmenu žaloby, do novembra 2012, keď okresný súd nariadil
pojednávanie vo veci; od decembra 2012, keď katastrálny úrad oznámil okresnému súdu
vyžiadané informácie, až do januára 2014, keď okresný súd rozhodol, že v konaní bude
pokračovať so zákonnými dedičmi po zomrelých žalobcoch).
Ako nesústredený, a teda neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu,
výsledkom ktorého bolo vydanie uznesenia zo 6. februára 2014, ktorým okresný súd
pripustil zmenu účastníkov konania na strane žalovaných a ktoré bolo z dôvodu zmätočnosti
ako nepreskúmateľné uznesením krajského súdu z 13. januára 2015 zrušené, keďže
odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu nemalo oporu v spise.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 690/2015-34
zo 14. januára 2016 bolo prikázané okresnému súdu v konaní konať bez zbytočných
prieťahov a okresný súd tento príkaz plní, nebolo dôvodné vyslovovať príkaz opakovane.
Preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
2 500 € pre každého z nich, čo odôvodňujú dlhoročnou právnou neistotou a z toho
prameniacou frustráciou.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (dobu prieťahov okresného súdu v konaní, význam veci pre sťažovateľov) ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume
1 500 € pre každého zo sťažovateľov, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť im v lehote
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Pri stanovení výšky finančného
zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že sťažovatelia neboli účastníkmi
namietaného konania od jeho začiatku, preto prípadný prieťah do času ich vstupu
do konania sa nemohol dotknúť práv, ktorých porušenie namietali. Vo zvyšnej časti
finančného zadosťučinenia ústavný súd návrhu sťažovateľov nevyhovel.
Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v celkovej sume 1 221,79 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
Vzhľadom na zastupovanie siedmych sťažovateľov sa základná sadzba zníži o 50 % (§ 13
ods. 2 vyhlášky).
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
sťažnosti ústavnému súdu) v sume 1 121,12 € vrátane režijného paušálu. Keďže právny
zástupca predložil ústavnému osvedčenie o tom, že je platiteľom DPH, odmena
za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom bola zvýšená o 20 %,
čo predstavuje celkovú sumu 1 345,34 €.
Ústavný súd nepriznal úhradu trov za úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu
okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné
pre rozhodnutie ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov si úhradu trov právneho
zastúpenia uplatnil iba v sume 1 221,79 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto
úhradu sťažovateľom priznal len vo výške uplatneného nároku.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016