Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 169/2018
PDF · 194.38 KB
No categories available
I. ÚS 169/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Špirkom, Nerudova 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní pod sp. zn. 10 C 270/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C 270/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktorú j e jej Okresný súd Košice I p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)
na účet jej právneho zástupcu JUDr. Juraja Špirka v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 169/2018-15 zo 16. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 270/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej
účastníčkou napadnutého konania, ktoré sa začalo 10. novembra 2008 podaním žaloby
proti sťažovateľke. Predmetom napadnutého konania je určenie neplatnosti kúpnej zmluvy.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza priebeh úkonov súdu, ako aj účastníkov konania, z ktorého
vyplýva, že v konaní síce boli vykonávané úkony, avšak neboli efektívne. Napadnuté
konanie trvá takmer desať rokov, no vo veci stále nebolo rozhodnuté. Takýto stav trvá
napriek tomu, že nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 690/2015-34 zo 14. januára 2016 bolo
konštatované, že v napadnutom konaní dochádza k prieťahom a okresnému súdu bolo
uložené konať bez prieťahov. Sťažovateľka na ochranu svojich práv využila všetky právne
prostriedky, ktoré poskytuje právna úprava. Preto podala 2. februára 2018 predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predseda okresného
súdu na sťažnosť odpovedal 27. februára 2018 tak, že sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„S odpoveďou predsedu Okresného súdu Košice sa stotožňujeme, pretože vo veci sa
koná neefektívne a to tak, že Okresný súd Košice I vo veci prvé 3 roky nekonal vôbec
a neskôr konal značne neefektívne, prvé pojednávanie vo veci bolo vyhlásené viac ako
po 7 rokoch a 6 mesiacoch. Aj keď sú posledné roky termíny pojednávaní relatívne častejšie
ako v minulosti, ani po viac ako 9 rokoch nedošlo k rozhodnutiu vo veci a právoplatné
rozhodnutie je v nedohľadne, čím porušuje naše základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“
3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov
a zároveň aby jej bolo priznané zo strany okresného súdu finančné zadosťučinenie
v sume 10 000 €. Požadované finančné zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila
neprimeranou dĺžkou konania, z toho plynúceho psychického napätia a pocitov sklamania
z neprimeranej dĺžky konania. Zdĺhavý postup konania spôsobil, že sťažovateľka nadobudla
presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť jej právam zákonnú
ochranu. Sťažovateľka tiež požaduje, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 325,42 €.
4. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu,
v ktorom uviedol chronológiu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní.
Z vyjadrenia vyplýva, že prvé pojednávanie bolo nariadené na 29. január 2013, ktoré však
bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti vybavujúcej sudkyne. Následne súd
rozhodoval o zámene účastníkov konania. Proti týmto rozhodnutiam boli podané opravné
prostriedky, o ktorých rozhodoval Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).
Prvé meritórne pojednávanie sa konalo až 17. júna 2016, teda po vyše siedmich rokoch
od podania žaloby. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 270/2008 z 27. júna 2016
pripustil zmenu žaloby v súlade s písomným podaním žalobcov v 1. až 18. rade a konanie
o vzájomnom návrhu žalovaných v 2. a 3. rade vylúčil na samostatné konanie. Následne
okresný súd nariaďoval pomerne pravidelne pojednávania, avšak vo veci stále nebol
vynesený rozsudok. Ďalej predseda okresného súdu uvádza: „Na návrh žalobcov súd
viackrát rozhodoval o pripustení ďalších účastníkov do konania, o zámene účastníkov
a o zmene žalobného návrhu.
Po právnej stránke sa vec nejaví byť zložitou, určitú zložitosť však vidím v skutkovom
stave veci. Aj napriek uvedenému dĺžka doterajšieho konania sa javí ako neprimeraná
a preto sťažnosť hodnotím ako dôvodnú.“
Súčasne predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
rozhodol o sťažnosti bez ústneho pojednávania.
5. Ústavnému súdu bolo 3. júla 2018 doručené vyjadrenie sťažovateľky, v ktorom
uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v jej veci upustil od ústneho pojednávania.
6. Ústavný súd preto so súhlasom oboch účastníkov konania upustil podľa § 30
ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože
po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu práv vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03,
12. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Všeobecne je štát povinný usporiadať svoj
justičný systém tak, aby súdy mohli každému zaručiť právo, aby o jeho záležitostiach
týkajúcich sa práv a záväzkov bolo právoplatne rozhodnuté v primeranej lehote.
13. Keďže konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), táto povinnosť súdu a sudcu
vychádzala z dikcie ustanovenia § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok
a ktorý vo svojich ustanoveniach upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania
v čl. 17. Podľa § 157 ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť
rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne § 100 ods. 1 OSP).
14. Iba prieťahy pričítateľné štátu môžu viesť ku konštatovaniu prekročenia
primeranej lehoty. Aj v právnom štáte, v ktorom platí dispozičná zásada pre postup
účastníka konania, nezbavuje súd povinnosti zaistiť urýchlené prejednanie a najmä
skončenie veci.
15. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
16.1 Predmetom konania na okresnom súde je konanie o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, ktorej predmetom bol byt. Ide o štandardnú vec tvoriacu súčasť občianskoprávnej
agendy súdov. Napadnuté konanie preto nemožno považovať za skutkovo a ani právne
nadmerne zložité.
16.2 Ústavný súd ďalej posudzoval správanie sťažovateľky z hľadiska vplyvu
na priebeh konania. Ústavný súd nezistil v postupe či správaní sťažovateľky žiadne
skutočnosti, ktoré by jej bolo potrebné pripísať na ťarchu. Ani predseda okresného súdu
vo vyjadrení nenamietal správanie sťažovateľky ako dôvod celkovej dĺžky napadnutého
konania.
16.3 Napokon posúdil ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov
samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní. Konanie sa začalo 10. novembra
2008 podaním žaloby. Prvé pojednávanie súd nariadil až 29. januára 2013, teda po vyše
štyroch rokoch od podania žaloby. Ani takto nariadené pojednávanie sa však neuskutočnilo,
pretože bolo 23. januára 2013 odročené z dôvodu práceneschopnosti vybavujúcej sudkyne.
V priebehu roka 2014 súd riešil otázku zámeny účastníkov napadnutého konania na strane
žalovaných tak, že namiesto sťažovateľky vstúpi do konania . Takúto
zámenu okresný súd pripustil uznesením č. k. 10 C 270/2008-173 zo 6. februára 2014, proti
ktorému však podal odvolanie žalovaný . O odvolaní rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 1 Co 561/2014 z 13. januára 2015 tak, že zrušil uznesenie
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne uznesením
č. k. 10 C 270/2008-247 zo 7. septembra 2015 pripustil do konania na strane žalovaných
a . Prvé pojednávanie sa vo veci uskutočnilo
až 17. júna 2016. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 270/2008-310 z 27. júna 2016 pripustil
zmenu žaloby v súlade s písomným podaním žalobcov v 1. až 18. rade a konanie
o vzájomnom návrhu žalovaných v 2. a 3. rade vylúčil na samostatné konanie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2016.
V ďalšom období okresný súd nariadil spolu osem pojednávaní, avšak iba tri boli
meritórne, na ktorých došlo k prejednaniu predmetu veci. Pojednávanie nariadené
na 16. január 2018 súd zrušil z dôvodu zisťovania okruhu dedičov po nebohej žalobkyni
v 2. rade. Uznesením č. k. 10 C 270/2008-685 z 15. februára 2018 súd rozhodol,
že pokračuje v konaní s dedičmi po nebohej žalobkyni v 2. rade. Ďalšie pojednávanie
vo veci súd nariadil na 3. máj 2018, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely rozhodnutia
o návrhu žalobcov na pristúpenie ďalších žalovaných do konania a o návrhu na pripustenie
zmeny žaloby. Okresný súd uznesením z 30. mája 2018 ustanovil žalobkyňu v 14. rade
za spoločného zástupcu žalobcov v 3. až 9. rade, 12. až 17. rade a žalobcov v 19. a 21. rade.
17. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, ako aj predloženej chronológie úkonov
ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie bolo postihnuté obdobím bezdôvodnej
nečinnosti okresného súdu (od podania žaloby 10. novembra 2008 do februára 2014, keď
súd rozhodoval o zámene účastníkov na strane žalovaného, od 7. septembra 2015,
keď okresný súd pripustil do konania na strane žalovaného ,
do 17. júna 2016, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie). Konanie vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 10 C 270/2008 sa začalo 10. novembra 2008, teda trvá v čase rozhodovania
ústavného súdu skoro desať rokov a dosiaľ vo veci stále nebol vynesený meritórny
rozsudok. Z uvedeného obdobia nemožno pripočítať na úkor okresného súdu iba obdobie
od mája 2004, keď bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie krajskému
súdu, do januára 2005, keď krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Takúto dĺžku konania bez meritórneho rozsudku vo veci nemožno
ospravedlniť ani väčším počtom účastníkov či skutkovým stavom veci.
18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/2008 už bol
posúdený ústavným súdom pri rozhodovaní o sťažnostiach podaných účastníkmi na strane
žalobcov. Výsledkom posúdenia sú nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 690/2015
zo 14. januára 2016 a sp. zn. I. ÚS 312/2016 zo 7. júla 2016, v ktorých ústavný súd
konštatoval porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľov a prikázal okresnému súdu v konaní konať bez zbytočných
prieťahov. Preto ústavný súd tento príkaz opakovane nevyslovil a sťažnosti tak v tejto časti
nevyhovel.
20. Sťažovateľka v sťažnosti tiež požaduje, aby jej ústavný súd priznal primerané
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktorú odôvodnila tým, že právna neistota,
v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Takúto
ujmu pociťuje aj jej rodina. Sťažovateľka je účastníčkou neprimerane dlhého konania, má
obavy o ochranu svojich práv, pociťuje dlhodobo psychické napätie, ako aj pocit sklamania
z neprimeranej dĺžky konania. Po toľkých rokoch konania prieťahy v konaní vyvolávajú
pocit nezmyselnosti jej snahy o ochranu jej práv. Sťažovateľke vzhľadom na neprimeranú
dĺžku konania nebola zo strany súdu poskytnutá potrebná ochrana.
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a na neho nadväzujúceho § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušené, aj primerané finančné
zadosťučinenie.
22. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
23. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení
zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi
(m. m. IV. ÚS 84/02).
24. Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (dobu prieťahov na okresnom súde, dĺžka napadnutého konania, ako aj jeho význam
pre sťažovateľku) považoval priznanie sumy 5 000 € sťažovateľke za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
Vo zvyšnej časti požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd návrhu
sťažovateľky nevyhovel.
25. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
26. Sťažovateľka uplatnila v petite sťažnosti úhradu trov konania spolu
v sume 325,42 €. Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti) uskutočnené v roku 2018. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. Trovy konania
tak predstavujú v takomto prípade 325,42 €. Ústavný súd preto v súlade s § 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde priznal ich náhradu sťažovateľke v celej požadovanej výške.
27. Okresný súd je povinný zaplatiť túto sumu na účet právneho zástupcu
sťažovateľky JUDr. Juraja Špirka (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
CSP) (bod 4 výroku rozhodnutia).
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018