Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 565/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti LEV, s. r. o., ČSA 2, Levice,

zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Školníkom, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred

všeobecnými súdmi domáhala podanou žalobou určenia neplatnosti dražby. Po neúspechu

v odvolacom konaní bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Mimoriadne dovolanie bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu procesne odmietnuté ako neprípustné na základe

stanoviska najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 č. 94/2015 publikovaného v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len

„stanovisko“).

Sťažovateľka vidí v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu rozpor so zákonom

[ (ďalej aj „“)] a z dôvodu, že

1. príslušné ustanovenia týkajúce sa mimoriadneho dovolania ( a nasl. )

nezakazujú účastníkovi konania podať generálnemu prokurátorovi podnet na podanie

mimoriadneho dovolania (teda sťažovateľka mohla podať podnet na podanie mimoriadneho

dovolania generálnemu prokurátorovi bez toho, aby predtým využila podanie dovolania),

2. a je neúnosné, aby z dôvodu vzniknutého stavu boli poškodené práva účastníkov, ktorí

podali mimoriadne dovolanie prostredníctvom generálneho prokurátora v dobrej viere

ochrany svojich práv, pričom sa tak stalo aj v prípade sťažovateľky a dávno pred prijatím

stanoviska č. 94/2015 (podnet na podanie mimoriadneho dovolania sťažovateľka podala

13. októbra 2011).

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. novembra 2015 bol porušený a dohovoru, aby

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Predmetom sťažnosti je postup najvyššieho súdu pri procesnom odmietnutí

mimoriadneho dovolania ako neprípustného a tvrdený rozpor uvedeného postupu

s príslušnými ustanoveniami .

Z obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka

v konaní pred všeobecnými súdmi vo svojej veci nevyužila podanie dovolania. Napriek

tomu tvrdí, že v dobrej viere ochrany svojich práv podala na podanie mimoriadneho

dovolania podnet generálnemu prokurátorovi.

Ústavný súd nie je z uvedeného presvedčený o dobrej viere ochrany

sťažovateľkiných práv. Z postupu sťažovateľky vyplýva, že v spore vedome procesne

oslabila svoju pozíciu nepodaním dovolania a po uplynutí lehoty na podanie dovolania sa

spoliehala na to, či generálny prokurátor vyhodnotí jej podnet na podanie mimoriadneho

dovolania ako opodstatnený a mimoriadne dovolanie za ňu podá, pretože sama už

na podanie mimoriadneho opravného prostriedku vlastným pričinením nebola oprávnená

(porovnaj námietky sťažovateľky uvedené v bode 2).

K námietke, že sťažovateľka mohla v súlade s právnou úpravou podať podnet

na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi bez toho, aby predtým

využila podanie dovolania (porovnaj námietky sťažovateľky uvedené v bode 1), ústavný súd

uvádza nasledovné.

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho

štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je

inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako

súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho prokurátora) sa

prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné

a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho

poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom

konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený

v , kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym

prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva

().

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym

opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde

k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu

rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP

je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím

vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,

ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa

judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že

na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa

požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť

rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii

rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku

z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že

nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou

okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku

z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou

predmetných ustanovení a ich ústavne konformným

výkladom ( a nasl. , pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,

že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona

s odkazom na ustanovenie , kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré

zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho

dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením

zákona rozumieť také porušenie procesného práva - zákona, ktoré v konečnom dôsledku

znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne

procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti

s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje

podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,

právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo

spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by

de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok

dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania

s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne

základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov

konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,

odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva

otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako

takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,

z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych

názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».

Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti

mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to

predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom

reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať

mimoriadne dovolanie. ESĽP opakovane potvrdil, že pripúšťa určité zásahy do konečných

súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res judicata, ak je

takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. „... Mimoriadny prieskum sa

nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise) a samotná možnosť existencie

dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci.

Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to nevyhnutné z dôvodu okolností

podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009,

bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“ právoplatne rozhodnutých

konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek preskúmanie rozhodnutia

by sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých) pochybení súdu..., a nie iba ako

inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.» (Bulgakova proti Rusku, rozsudok

z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti

Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.)

pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými

bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných

súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej

podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež

napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu ().

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúce stanovisko,

ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa

Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal

20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom

období (R 36/2008).

Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe

ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva

v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor podal mimoriadne

dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236

a nasl. , ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť

rozhodnutie v merite veci.

Keďže tak sťažovateľka neurobila, ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená

dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami“ ( in fine ).

Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis

).

Ďalej podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (resp. podľa dohovoru) je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu odôvodnené

závermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade

považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom

generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,

ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal

v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním

a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne

ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je

neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania

neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v až .

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky,

reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie

konanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016