Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 535/2016
PDF · 466.9 KB
No categories available
I. ÚS 535/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o.,
Dolná 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vinarčíkom, Pod Rybou 5, Banská
Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Sžf 63/2015 z 3. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., Dolná 4,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Sžf 63/2015 z 3. mája 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ ako podnikateľský subjekt a platiteľ Dane z pridanej hodnoty (ďalej len
„platca DPH“) bol nútený v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov podať
Žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Finančného riaditeľstva
č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014, ktorým Finančné riaditeľstvo
rozhodlo tak, že Rozhodnutie Správcu dane č. 960143/5/1285347/2014/Här zo dňa
02. 04. 2014, ktorý správca dane podľa § 68 ods. 6 Zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní... určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 27 000.- Eur...
sťažovateľovi ako daňovému subjektu potvrdil.
Krajský súd Banská Bystrica o podanej Žalobe sťažovateľa o preskúmanie
zákonnosti a postupu žalovaného č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014
rozhodol Rozsudkom sp. zn. 24S/113/2014-109 zo dňa 24. 04. 2015 tak, že výrokom č. 1
podanú žalobu zamietol a výrokom č. 2 sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu trov nepriznal.
Porušiteľ o podanom Odvolaní sťažovateľa voči... Rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica rozhodol napadnutým Rozhodnutím sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 tak,
že výrokom č. 1 Rozsudok Krajský súdu v Banskej Bystrici č. 24S/113/2014-109 zo dňa
24. 04. 2015 potvrdil ako správny a výrokom č. 2 sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. ...
Pri popise rozhodujúcich a právne významných skutkových a právnych okolností,
ktoré v súvislosti s uplatnením nadmerného daňového odpočtu zo strany sťažovateľa
a následným nepriznaním uplatneného daňového odpočtu zo strany Správcu dane
a Finančného riaditeľstva nastali, sa sťažovateľ pridržiava Odborného vyjadrenia znalca
č. 1/2014 zo dňa 25. 08. 2014, ktoré vyhotovil súdny znalec v odbore Ekonómia
a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo... ..
Jedná sa o nasledovné skutkové a právne okolnosti:
1. Na základe daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vykázaný nadmerný odpočet
DPH v daňovom priznaní za mesiac január 2012 správca dane neuznal nárok na odpočet
DPH daňovému subjektu Consult Servis Slovakia s. r. o. z prijatej faktúry interné
č. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 v sume 27 000,- €. Na základe protokolu z daňovej
kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 9601403/5/1899003/Här zo dňa 14. 5. 2013...
2. ... odvolací orgán Finančné riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím
č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. 8. 2013 rozhodnutie správcu dane zrušil a vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie FR SR odôvodnilo tým, že rozhodnutie
správcu dane je zmätočné, nepreskúmateľné a zistený stav je nedostatočný. Ďalej odvolací
orgán uvádza, že „správca dane neprihliadal ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré
jednoznačne potvrdzujú rozsah a spôsob plnenia predmetných služieb...“ FR SR uvádza, že
daňovým subjektom predložený zoznam dôkazov obsahuje sumár informácií o rozsahu
poskytnutých služieb... a že správca nedostatočne posúdil dôkazy predložené daňovým
subjektom. Odvolací orgán vyvrátil aj spochybnenie správcu dane voči ustanoveniu § 49
ods. 1 a ods. 2 bod a, čim potvrdil opodstatnenosť nároku na odpočet DPH. V záver
rozhodnutia FR SR sa uvádza, že odvolací orgán „považuje zistenia a posúdenie skutkového
stavu vo vec) za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí o porušení § 49... zákona
o DPH“.
3. Následne správca dane DÚ Banská Bystrica svojím rozhodnutím
č. 9601403/5/1285347/2014/Här z 2. 4. 2014 opätovne rozhodol, že neuznáva nárok... na
odpočet DPH...
4. ... FR SR svojím rozhodnutím č. 1100301/1/285432/5003 z 20. 6. 2014 potvrdilo
rozhodnutie Daňového úradu... Pritom obsah, zistenia, dôkazy a spôsob hodnotenia zistení
správcom dane sa od predchádzajúceho rozhodnutia v podstate nedoplnil ani nezmenil!
Správca dane v rozhodnutí č. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14 5. 2013 na str. 2
ods. 4 priznáva všeobecný nárok na odpočet DPH daňového subjektu (§ 49 ods. 1 zákona
222/2004 Z. z. o DPH) v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
V ods. 5 paragrafu dopĺňa uplatnenie nároku na odpočet vtedy, ak je voči platiteľovi
uplatnená daň iným platiteľom z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané.
Následne správca dane vo všeobecnosti konštatuje, že: „Kontrolovaný daňový subjekt
porušil citované ustanovenie zákona č. 222/2004 Z z. o DPH... tým, že si uplatnil nárok na
odpočítanie DPH vo výške 27 000,- € z dodávateľskej faktúry interné číslo 12/01/008 zo dňa
31.12.2011 od dodávateľa ..“
Pri kontrole nároku na nadmerný odpočet DPH správca dane využil inštitút
zápisnice o ústnom pojednávaní... a predvolal... konateľa spoločnosti
(dodávateľa služieb podľa faktúry 12/01/008 zo dňa 31.12.2011 pre spoločnosť Consult
Servis Slovakia s. r. o.) . Tento... uviedol, že túto faktúru má riadne
zaúčtovanú s účtovníctve spoločnosti zaevidovanú v evidencii DPH,
vykázanú v daňovom priznaní za 4. štvrťrok 2011, potvrdil uskutočnenie zdaniteľného
plnenia – dodávky služieb, podpisu zmluvy o spolupráci s konateľom spoločnosti Consult
Servis Slovakia s. r. o. dňa 8. 12. 2010. Svoje tvrdenia
podrobnejšie doplnil predložením zápisníc správcovi dane aj dňa 25. 6.
2013..., predložil... účtovné doklady - faktúry o subdodávkach pre spoločnosti
súvisiacich s dodávkou služieb pre spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o.
Preukázal, že aj dodávatelia subdodávok majú tieto faktúry riadne zaúčtované a vykázané
na výstupe. Aj odvolací orgán v rozhodnutí č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 28. 3. 2013
na str. 7 potvrdzuje, že dodávateľ služby spoločnosť faktúru č. 111200006
(interné č. v účtovníctve Consult Servis Slovakia s. r. o. č. 12/01/008) zaúčtovala a vykázala
v priznaní k DPH v 4. štvrťroku 2011. Správca dane tieto argumenty, tvrdenia a písomné
dôkazy počas daňovej kontroly mal, no neuznal ich a vo svojom rozhodnutí pre neuznanie
nároku na nadmerný odpočet DPH ich nebral do úvahy, čo vo svojom rozhodnutí
dostatočne nezdôvodnil.
Pri ústnom pojednávaní... konateľ spoločnosti
predložil správcovi dane písomné vyjadrenie, zápisnice z rokovaní
a technické správy vo vzťahu k dodávkam obchodného partnera spoločnosti
.. Napriek tomu správca dane konštatuje v protokole, že prehlásenia nemajú žiadnu
vypovedaciu hodnotu a bez iných dôkazov uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt
nepreukázal, že účinok deklarovanej služby nastal.
Dňa 13. 2. 2013 správca dane vykonal... ústne pojednávanie so splnomocnenou
zástupkyňou spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. . Otázka
správcu dane smeroval k objasneniu skutočnosti, že prečo spoločnosti Consult Servis
Slovakia s. r. o. daňový doklad - faktúru č. 12/01/008 z 31. 12. 2011 (pozn. správca
nesprávne v poslednom ods. str. 7 protokole uvádza r. 2012) zahrnula do priznania k DPH
za mesiac január 2012. Otázka je v zmysle zákona o DPH oprávnená, nakoľko daňový
subjekt Consult Servis Slovakia s. r. o. mal k tejto faktúre urobiť dodatočné daňového
priznanie k DPH za mesiac december 2011. To však nevylučuje touto formou uplatniť si
odpočet DPH v sume 27 000 € z tejto faktúry. V opačnom prípade by bol narušení princíp
daňovej neutrality a konečné zdanenie len pridanej hodnoty.
Na str. 8 protokolu správca dane konštatuje, že: „Spoločnosť
nepredložila žiadne konkrétne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie služieb v zmysle
dodávateľskej faktúry číslo 12/01/008.“ Následne neopodstatnene a bez konkrétnych
dôkazov vyvracajúcich tvrdenia daňového subjektu uvádza správca dane, že „... zisťoval
a preveroval skutočnosti čo najúplnejšie, pričom získané dôkazy hodnotil podľa svojej
úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal
na všetko, čo pri správe dani vyšlo najavo.“
Toto tvrdenie správcu dane nemožno považovať za dostatočné, aby vyvrátil dôkazy
kontrolovaného subjektu. Pretože správca dane tvrdenia ,
a nimi predložené doklady (zmluvy, technické správy,
faktúry, doklad o úhrade faktúry...) nebral do úvahy pri posudzovaní nároku na odpočet
DPH spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. z faktúry č. 12/01/008 vo výške 27 000,- €
za mesiac január 2012 a tento nárok daňovému subjektu neuznal.
Na druhej strane správca dane inštitút výsluchu svedka (str. 10 rozhodnutia) ako
dokaz povýšil nad inštitút zápisnice o ústnom pojednávaní a tvrdenie svedka
konateľa spoločnosti .. zobral ho pri hodnotení záverov daňovej kontroly
do úvahy v plnom rozsahu. Z toho vyplýva, že správca dane dôkazy neposudzoval rovnako
a vo vzájomných súvislostiach. Správca dane neuvádza, prečo dôkazy rovnakej váhy
a rovnakého druhu hodnotí diametrálne odlišne.
Správca dane na str. 11 rozhodnutia uvádza, že „zákon správcovi dane neukladá
získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu...“ Ale z postupu správcu dane
vyplynulo, že správca hľadal a bral do úvahy len dôkazy svedčiace proti postupu daňového
subjektu. Správca dane opiera svoj postup o aplikáciu ustanovení § 3 ods. 3 - posudzovanie
dôkazov. Pritom správca dane neposudzoval dôkazy podľa ich obsahu, váhy a vzájomnej
súvislosti. Potvrdzuje to aj fakt že 3 výpovede a predložené doklady potvrdili oprávnenosť
uplatnenia nároku na odpočet DPH a len jeden ho spochybnil. Pritom tento dôkaz prevážil
nad ostatnými dôkazmi. V rozhodnutí č. 9601403/5/128534/2014/Har z 2. 4. 2014 na str. 6
uvádza správca dane, že prehlásenia nemajú žiadnu vypovedaciu
schopnosť. Správca dane aj v druhom svojom rozhodnutí posúdil predložené dôkazy
neopodstatnene veľmi subjektívne.
Pritom správca dane uvádza, že svoj postup a závery postavil na ustanovení § 24
ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani, kedy spochybnil vierohodnosť, správnosť
a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je daňový subjekt povinný viesť (str. 11 protokolu).
Toto tvrdenie správcu dane nie je pravdivé z nasledovných dôvodov:
- daňový doklad (predmetná faktúra), daňová evidencia a účtovné záznamy
spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. mali a majú všetky náležitosti, ktoré stanovuje
zákon o účtovníctve (§ 10) a zákon o DPH (§ 70 a 71).
- rovnako účtovné záznamy a celé účtovníctvo spoločnosti Consult Servis Slovakia
s. r. o. za r. 2011 a 2012 je vedené s rešpektovaním ustanovení §§ 6, 7, 8 a 10 zákona
o účtovníctve. Účtovníctvo zobrazuje verne skutočnosti, dáva pravdivý obraz o činnosti
účtovnej jednotky, je vedené správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom
zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Preukázateľnosť je založená na vecnom alebo
dokladovom preukázaní uskutočnenia hospodárskych operácií zachytených v účtovníctve
účtovnej jednotky (napr. dodanie služby). Zvlášť pri dodávkach služieb, ktoré majú
objektívne nehmotný charakter, je preukázateľnosť postavená na existencií a obsahu
účtovných dokladov (faktúra, dodací list zmluva, preberací protokol, doklad o úhrade
faktúry a pod.) a záznamov základom pre posudzovanie preukázateľnosti dodávky služieb.
Odvolací orgán FR SR na str. 4 svojho rozhodnutia z 23. 8. 2013 uvádza, že „správca dane
správne nepochopil postavenie, ani rozsah dodávky predmetných služieb.“ Správca dane
deklarovane dodávky služieb predloženými faktúrami, technickou dokumentáciou,
potvrdením o prevzatí a ich úhradou považoval neoprávnene za nepostačujúce.
- faktúra je pre platiteľov DPH i pre iné účtovné jednotky dôležitý doklad, ktorý
deklaruje zdaniteľný obchod, ktorý sa uskutočnil. Hovorí najmä o obsahu hospodárskej
operácie, o dátume jej uskutočnenia, o hodnote transakcie a o zmluvných stranách. Pre
účely DPH je dokladom, na základe ktorého vzniká povinnosť odviesť daň a právo uplatniť
si odpočet dane. V rámci EU je vystavovanie faktúr upravené s Smernici Rady
č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Za správnosť vyhotovenej faktúry zodpovedá
podľa § 74 ods. 4 zákona o DPH jej vyhotoviteľ. Obsahové vymedzenie faktúry pre účely
DPH stanovuje § 71 ods. 2 zákona o DPH.
- správca dane neuviedol, aké ďalšie dôkazy má kontrolovaný subjekt predložiť, aby
deklaroval preukázateľne spochybnenú a neuznanú dodávku služieb. No správca dane ani
nepredložil svoje dôkazy, ktoré by tvrdenia a dôkazy daňového subjektu vyvrátili.
- reálnosť dodávky služieb s odstupom času nie je fyzicky možná, ako je to pri tovare,
ktorý má hmotný charakter. Pri službe je možné jej reálnosť s odstupom času deklarovať len
účtovnými dokladmi, tvrdeniami, technickou dokumentáciou a pod. Preto táto výčitka
správcu dane na str. 12 protokolu je neopodstatnená. Rovnako odvolávka na rozsudok NS
SR č. 2Sžf/40/2011b je irelevantná.
- rovnako nesprávne je aplikovaná aj analógia z rozhodnutia ESD č. C-342/87
Genius Holding BV a C-454/98 Schmeink a Strobel. Tento prípad sa vzťahuje na nemožnosť
uplatniť odpočet DPH, pokiaľ ide o daň, ktorá nezodpovedá určitému plneniu z titulu, že je
daň vyššia ako tá právoplatne splatná alebo z titulu, že predmetné plnenie nepodlieha DPH.
- svoje tvrdenia správca dane, že dôkazy (napr. zápisy z rokovaní) boli formálne
účelovo vyhotovené, správca dane nestavia na základe ním získaných a predložených iných
objektívnych dôkazov.
- správca dane sa neoprávnenie odvoláva na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH,
podľa ktorého nárok na odpočet dane vzniká vtedy, keď vznikla daňová povinnosť. V danom
prípade spoločnosti vznikla daňová povinnosť, takže uplatnenie nároku na
odpočet bol v súlade so zákonom. Rovnako odvolávka správcu dane na ods. 2 bod a/ tohto
paragrafu je neopodstatnená.
Nemožno považovať za pravdivé ani tvrdenie odvolacieho orgánu v jeho druhom
rozhodnutí na str. 13, že „... daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy ani
doklady preukazujúce dodanie predmetnej služby...“
Záver daňovej kontroly, ktorý tvorí podstatu rozhodnutia správcu dane, že neuznáva
nárok na nadmerný odpočet v sume 27 000,- € „... že daňový subjekt dostatočne
nepreukázal predmetné dodanie služieb...“ je vzhľadom na hore uvedené nepreskúmateľný.
Podľa správcu dane „... daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by dodanie služieb
preukázali“. Takto formulovaný záver správcu dane je jasný dôkazom, že správca dane pri
posudzovaní nároku na odpočet DPH v sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 porušil
práva daňového subjektu na (§ 3 ods. 1 zákona o správe daní), nebral do úvahy predložené
dôkazy, nehodnotil rovnako váhu týchto dôkazov a tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil
v neprospech daňového subjektu.
Správca dane v oboch svojich rozhodnutiach uvádza rovnaké zistenia, rovnaký
spôsob hodnotenia dôkazov predložených daňovým subjektom. Paradoxne potom vyznieva
rozdielne hodnotenie týchto zistení odvolacím orgánom, keď v prvom jeho rozhodnutí
akceptoval dôkazy predložené daňovým subjektom a spochybnil ch hodnotenie správcom
dane a v druhom rozhodnutí tie isté zistenia, dôkazy a ich posúdenie hodnotí absolútne
opačne - v neprospech daňového subjektu.
Na základe posúdenia veci dospel súdny znalec k nasledovnému záveru:
Z uvedeného možno urobiť záver, že správca dane mal ako výsledok daňovej kontroly
v protokole uviesť, že neuznáva spoločnosti nárok na odpočet DPH za
mesiac január 2012 z faktúry vystavenej v decembri 2011, nakoľko § 51 ods. 2 to umožňuje
len v danom účtovnom období. Napriek tomu správca dane viedol zisťovanie smerom
spochybnenia dodania zdaniteľného plnenia deklarovaného na faktúre č. 12/01/008. Z toho
dôvodu daňový subjekt mal ako výsledok daňovej kontroly podať
dodatočné priznanie k DPH za mesiac december 2011.
Európsky súdny dvor vystavil v súvislosti s vecou Mahagében (rozsudok C-80/11)
v spojení s prípadom Dávid (rozsudok C-142/11) stanovisko, že nárok na odpočet DPH na
vstupe nemožno zamietnuť z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty, ako tie,
ktoré zo zákona musí mať.
Váhu dôkazov, ktoré predložil počas daňovej kontroly kontrolovaný subjekt
spoločnosť Consult Servis Slovakia s. r. o. možno považovať za významnejšie, ako váhu
dôkazov, ktoré ako protiargument použil pri kontrole správca dane na vyvrátenie tvrdení
daňového subjektu.
Na základe uvedeného považujem za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie
č. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14. 5. 2013 a rozhodnutie č. 9601403/5/1285347/Har
z 2. 4. 2014 boli posúdené súdom, nakoľko tieto rozhodnutia sa javia zmätočné,
nepreskúmateľné a zistený stav nehodnotia dostatočne objektívne. Správca dane
neprihliadal a ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdzujú rozsah
a spôsob plnenia predmetných služieb. Svoje rozhodnutie a postup riadne nezdôvodnil.
Správca dane daňovým subjektom predložené dôkazy nedostatočne posúdil.
Daňový subjekt si nárok na nadmerný odpočet DPH na vstupe uplatnil oprávnene,
no v nesprávnom daňovom období január 2012. Tento nadmerný odpočet mal daňový
subjekt uplatniť na základe dodatočného daňového priznania k DPH za mesiac december
2011. To však nemení podstatu na uplatnenie si nadmerného odpočtu v sume 27 000,- €
podľa predložených daňových dokladov.
Nárok na to, aby si svoje právo na oprávnený nárok vo veci odpočtu DPH na vstupe
v sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 uplatnil daňový subjekt súdnou cestou, vyplýva
z toho, že správca dane svojím rozhodnutím o zamietnutí nároku na nadmerný odpočet
porušil práva daňového subjektu. Potrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj
vtom, že Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát
a vždy diametrálne odlišne. ...
Porušovateľ napadnuté Rozhodnutie... na str. 11 ods. 5 a 6 odôvodnil nasledovne
cit.: „Podľa § 219 ods. 2 O. s. p.: Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého Rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil
rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému Rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu
a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na
to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého
Rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku Rozsudku. S týmito
sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“
Právne závery Krajského súdu, s ktorými sa porušovateľ v napadnutom Rozhodnutí
stotožnil vychádzali zo zisteného skutkového stavu Krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že
cit. zo str. 4 ods. 2 Rozsudku porušovateľa: „V prejednávanom prípade bolo tak
prvostupňové ako aj napadnuté Rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného
dokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane
z pridanej hodnoty, a to, že bola žalobcovi dodané služba od jeho dodávateľa ,
. uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno, keď
počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok
stanovených zákonom o DPH, za ktorý je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej
hodnoty.“
Sťažovateľ sa s Rozsudkom Krajského súdu ani s Rozsudkom porušiteľa nestotožnil
a s uvedenými Rozsudkami nesúhlasil a považoval ich za nezákonné a nesprávne z dôvodu,
že pri posudzovaní ust. § 49 Zákona o DPH mali súdy na základe podaných odvolaní
podanej Žalobe vyhovieť, nakoľko zo strany žalobcu boli splnené všetky zákonom stanovené
podmienky na uplatnenie nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaniteľné obdobie január
2012 a to v plnej výške (viď str. 6 ods. 2 napadnutého Rozhodnutia porušiteľa).
Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ predložil porušiteľovi príslušné dôkazy,
o ktoré opiera svoje právo na uznanie nadmerného odpočtu k čomu porušovateľ na str. 6
ods. 3 napadnutého Rozhodnutia uvádza cit.: „Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu,
že jeho doterajšia obrana v daňovom a súdnom konaní je založená na tých istých dôkazoch,
tj. že je kontinuálna, kým rozhodnutia žalovaného a najmä doposiaľ vydané Rozhodnutie
Finančného riaditeľstva (pozn. v poradí prvé) a na ne sa odvolávajúce Rozhodnutia
žalovaného sú rozporné a protichodné. Na podporu svojich tvrdení žalobca taktiež doložil
vyjadrenie súdneho znalca (pozn. Odborné vyjadrenie súdneho znalca č. 1/2014.
. je zároveň daňový poradca).“
Pri odôvodnení napadnutého Rozhodnutia sťažovateľ poukázal na Rozsudok
Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s Rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že cit.: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -
žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona
č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených
a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom
odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty uznaná ako oprávnený.“ a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.
4Sžf/30/2014 zo dňa 17. 02. 2015 z odôvodnenia, ktorého vyplýva, že cit.: „Aplikácia
zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale
táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolnosti
musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním
vyhľadávací. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké
dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silo
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má
správca dane v priebehu konanie k dispozícii.“
K stotožneniu sa odvolacieho súdu s odôvodnením napadnutého Rozhodnutia
Najvyšší súd v Rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/78/2013 zo dňa 24. 10. 2013 uvádza na str. 6 - 8
cit.: „V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s použitím
§ 219 ods. 2 O. s. p. odkáže na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odôvodnenie
tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náležitostiam § 157 ods. 2 O. s. p.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne
odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy
mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesné
nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náležitostí uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p.
a uvedený nedostatok neodstráni ani odvolací súd, je potom nepreskúmateľný a účastníkovi
je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť
v dovolacom konaní náležíte argumentovať. Odvolací súd sa môže podľa § 219 ods. 2
O. s. p. v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Keď sa však odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ktoré nemá náležitosti odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p. bez ďalšieho, zaťaží konanie vadou podľa § 237písm. f/ O. s. p. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, tj. musí byť
preskúmateľné. Tože právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patri medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daný odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 33-6; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky
vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnite aj v náleze III. ÚS 119/03-30.
Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom sa súd prvého stupňa
nevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre správne posúdenie veci napriek tomu,
že bola účastníkom konania namietané, nie je rozhodnutím obsahujúcim náležitosti
rozsudku v zmysle S 157 ods. 2 O. s. p., a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd,
ktorý sa len v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach
s použitím $ 219 ods. 2 O. s. p. len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými
námietkami žalovanej v odvolaní, bolo potrebné považovať za nepreskúmateľné.“
Napadnuté Rozhodnutie porušiteľa je s ohľadom na vyššie uvedené judikáty
potrebné považovať za nepreskúmateľné, nakoľko je zrejmé, že Rozhodnutie súdu prvého
stupňa s ktorým sa porušiteľ vo svojim Rozhodnutím stotožnil, v ktorom sa Krajský súd
Banská Bystrica ako súd prvého stupňa nevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre
správne posúdenie veci napriek tomu, že bola sťažovateľom ako účastníkom konania
namietaná, nie je Rozhodnutím obsahujúcim náležitosti Rozsudku v zmysle § 157 ods. 2
O. s. p. a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že Rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani porušiteľ ako odvolací súd, ktorý sa len
v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach s použitím § 219
ods. 2 O. s. p. len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými námietkami
sťažovateľ v odvolaní, je potrebné považovať za nepreskúmateľné. ...
Zrušenie napadnutého Rozhodnutia správcu dane Finančné riaditeľstvo odôvodnilo
nasledovne cit:
str. 7 ods. 2: „Odvolací orgán má za to, že z odpovede
č. 9102401/5/2452669/2012/BohJ zo dňa 06. 09. 2012 na vyššie uvedené dožiadanie,
ktorým správca dane preveroval oprávnenosť nároku daňového subjektu na odpočítanie
DPH z fakturovaných služieb, deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006 (interné
č. 12/01/008) od dodávateľa jednoznačne vyplynulo, že spoločnosť
faktúrou č. 111200006 vystavila, má ju riadne zaúčtovanú a zaevidovanú
v evidencii DPH za 4. štvrťrok 2011, že predmetom fakturácie bolo komplexné zabezpečenie
výstavby FVE a že Zmluvu o spolupráci zo dňa 08. 12. 2010 za spoločnosť
uzatváral , konateľ spoločnosti a za daňový subjekt konateľ
. Z vyjadrení konateľa dodávateľskej spoločnosti
ktoré sú uvedené v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9102401/5/957988/2012/BohJ
ďalej vyplynulo, že dodávateľská faktúra pre odberateľa, t.j. daňový subjekt Consult Servis
Slovakia, s. r. o. bola vystavená ohľadom troch projektov, týkajúcich sa vybudovania
, že sa jednalo o aktívne vyhľadávanie dodávateľov, kontrolu
dodržiavania technických podmienok, sprostredkovanie možnosti uzavretia zmlúv s treťou
osobou pre potreby riešenia subdodávok alebo služieb, že spoločnosť
sprostredkovala generálneho dodávateľa , ktorý následne vykonával
väčšinu prác a taktiež zabezpečoval dodávku materiálov, fotovoltaické panely a pod., a že
predmetná faktúra bola uhradená v troch splátkach na bankový účet spoločnosti
č. 1031946004 vedený v , a to dňa 10. 02. 2012
v sume 27 000,00 Eur, dňa 29. 02. 2012 v sume 15 000,00 Eur a dňa 09. 02. 2012 v sume
120 000,00 Eur.“
str. 9 ods. 5. str. 10 a 11: „Odvolací orgán sa stotožňuje s konštatovaním správcu
dane uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že existencia faktúry, zmluvy a skutočnosť, že
doklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nie sú dostatočným
dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie tovaru a služby a zároveň, že daňový
subjekt je povinný preukázala správca dane je oprávnený preveď, kým a ako sa plnenie
uskutočnilo, má však za to, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je tiež
pravdou, že svedok odpoveďami na otázky správcu dane nepotvrdil výkon
predmetných služieb kontrolovaným daňovým subjektom, ale ani dodanie týchto
služieb daňovému subjektu spoločnosťou nevyvrátil.
V zmysle § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani (daňový poriadok)
v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení
osobitných predpisov.
V zmysle § 24 ods. 2 až 3 cit. zákona správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá
aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.
Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú
povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov medzi správcu dane a daňový subjekt. Dokazovanie v daňovom konaní vedie
správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania
správca dane posudzuje závažnosť dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej
preukaznosti. Aplikácia tohto procesného ustanovenia nezbavuje správcu dane povinnosti
vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje
daňovníka, neznamená použitie voľnej úvahy správcu dane o tom, ktoré dôkazné
prostriedky bude a ktoré nebude vykonávať a následne vyhodnocovať. Správca dane je
povinný vykonať všetky dôkazné prostriedky potrebné na zistenie skutkového stavu v takom
rozsahu, aby bola daň správne vyrubená. Pri dokazovaní v rámci daňovej kontroly musia
byť zachované práva aj povinnosti daňového subjektu deklarované zákonom.
V zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
v znení neskorších predpisov v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznávať práva ten rozhodnutím. Podľa § 63 ods. 5 cit. zákona rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. Odôvodnenie rozhodnutie musí obsahovať
zhrnutie všetkých zistených skutočností, ktoré odôvodňujú výrok. V odôvodnení musia byť
uvedenú všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, musí byť
uvedený spôsob, akým zhodnotili dôkazy a ostatné podklady, musia byť uvedené všetky
úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj úvahy, ktoré
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na
prejednávanú vec a na základe ktorých sa rozhodovalo. Skutková stránka odôvodnenia by
mala obsahovať opis podstaty veci, rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,
vysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania,
rozpormi v jednotlivých dôkazoch, a následne závery o tom, ktoré skutočnosti považujú za
nepochybne zistené, ako aj posúdenie ich právneho významu pre danú vec. Len rozhodnutie,
ktoré odôvodnenie je vypracované v zmysle § 63 cit. Zákona je preskúmateľné odvolacím
orgánom a pre účastníka konania zrozumiteľné.
Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ale aj celého
administratívneho spisu dospel k záveru, že ani jedna zo svedeckých výpovedi
nespochybňuje dodanie služieb deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006,
interné č. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 vystavenou spoločnosťou , tak aby
bolo možné konštatovať, že správca dane viedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 a 3
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov
a skutkový stav zistil čo najúplnejšie.
V odvolaním napadnutom rozhodnutí správca dane neuvádza žiadne konkrétne
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia z hľadiska ich povahy k danej veci. Aj napriek tomu, že
dodávateľ, ako aj odberateľ daňového subjektu potvrdili dodanie fakturovaných tovarov
a služieb a z odpovedí na dožiadania vyplynuli aj ďalšie skutočností týkajúce sa
zabezpečenia výstavby FVE, ako zmluvy, dohody o spolupráci, informácie z výstavby FVE,
priebežné správy z realizácie FVE, atď., ako aj to, že tak dodávateľ, ako aj odberateľ majú
faktúry riadne zaúčtované a zaevidované v evidencii DPH, správca dane v napadnutom
rozhodnutí naďalej zotrval na svojom konštatovaní, že dodávateľská faktúra ako dôkaz
sama nestačí,. ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, resp. služby a že kontrolovaný
daňový subjekt nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovanú služby
boli v súlade so skutkovým stavom.
Odvolací orgán pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane
svoje rozhodnutie založil na pochybnostiach, ktoré nesprávne právne posúdil a odôvodnil
ako zistený skutkový stav. To znamená, že správca dane svoje rozhodnutie založil na
pochybnosti, čo je nielen nesprávnym právnym posúdením, ale aj porušením zásada
daňového konania. Pokiaľ daňový subjekt preukazoval odpočítanie dane dokladmi (faktúra,
dohody, zmluvy, zápisnice,...), ktorú sú v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov práve takými dokladmi, na základe ktorých je možné
uplatniť právo na odpočítanie dani z pridanej hodnoty, bolo ich potrebné posudzovať
a vyhodnotiť podľa ich obsahu. Pokiaľ neboli v konaní zistené skutočnosti, ktoré
jednoznačne vyvracajú pravdivosť obsahu dokladov a správca dane nemôže takéto zistenie
vyvodiť z vykonaných dôkazov, nemôže rozhodnúť len na základe pochybností, ku ktorým
preverovaním skutkového stavu dospel V prípade, že správca dane v daňovom konaní zistil
okolnosti, ktoré svedčia porušeniu zákona, bolo potrebné tento fakt jednoznačne pomenovať
a objektívne preukázať vykonaním ďalšieho dokazovania.
Odvolací orgán, po preskúmanú správcom dane predloženého spisového materiálu
a skutočností uvedených v odvolaním napadnutom rozhodnutí, považuje zistenie
a posúdenie skutkového stavu vo veci za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí
o porušení § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení
neskorších predpisov.
Na základe takto zistených skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
Vyššie citované Rozhodnutie Finančného riaditeľstva
č. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23. 08. 2013 je právoplatné a účinné, tzn. že je
právne záväzné. Tzn. že ak nedošlo k zmene alebo k zrušeniu tohto Rozhodnutia je toto
Rozhodnutie právne záväzné.
Závery, ku ktorým dospelo Finančné riaditeľstvo na základe preskúmania
napadnutého Rozhodnutia správcu dane vo svojom v poradí prvom Rozhodnutí ako aj
závery, ku ktorým dospel súdny znalec, na základe Znaleckého dokazovania neboli
vzhľadom k tomu, že sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd, doposiaľ nezaoberal,
zo strany Finančného riaditeľstva a ani zo strany Krajského súdu ako súdu prvého stupňa
a zo strany Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nijako spochybnené ani vyvrátené.
... v poradí prvé Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR
č. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23.08.2013 a Odborné vyjadrenie súdneho znalca
č. 1/2014 zo dňa 25.08.2014 boli dva kľúčové
a rozhodujúce dôkazy, na základe ktorých sťažovateľ ako platiteľ dane z pridanej hodnoty
požadoval priznať nadmerný odpočet DPH v sume 27 000,- Eur, ktorý si uplatnil riadne
a včas a ktorého vyplatenie mu vyplýva priamo zo zákona.
Ako vyplýva z napadnutého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -
porušiteľa sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 a z Rozhodnutí, ktoré tomuto
Rozhodnutiu predchádzali, tzn. z v poradí druhého Rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR
č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014 ako aj z písomného vyjadrenia
Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/457283/5003/2014 zo dňa 15.10. 2014 k Žalobe
č. k. 24S/113/2014 a z Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/113/2014-109
zo dňa 24. 04. 2015, súdy, tzn. Krajský súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa
a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa vyššie uvedenými dôkazmi vôbec
nezaoberali a s uvedenými dôkazmi sa vôbec nevysporiadali.»
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o... vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa 03. 05. 2016 boli porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/63/2015 zo dňa
03. 05. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konania.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia... najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia na
základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd
sa nezaoberal kľúčovými dôkazmi, a to odborným vyjadrením súdneho znalca
(ďalej len „znalec“), č. 1/2014 z 25. augusta 2014 (ďalej
len „odborné vyjadrenie“) a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaný“) č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. augusta 2013 (ďalej aj
„rozhodnutie žalovaného“).
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
15. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
24 S 113/2014-109 z 24. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu
sťažovateľky proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného
č. 1100301/1/285432/2014/5003 z 20. júna 2014. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského
súdu potvrdil.
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
17. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,
19. Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľky
vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nezaoberal kľúčovým dôkazom, a to rozhodnutím
žalovaného z 23. augusta 2013, poukazuje na túto časť odvodnenia rozsudku krajského
súdu:
«V žalobných námietkach pod bodom 7 až 13 žalobca namietal nezákonnosť
rozhodnutia spočívajúcu v tom, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré
neodstránilo predchádzajúce pochybenia, pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie
správcu dane zrušené. V bode 7a) žalobca ako hodnotenie predložených dôkazov žalovaným
v predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí, a teda hodnotenie, ktoré by bolo záväzné pre
správcu dane, cituje z odôvodnenia tohto rozhodnutia časť, v ktorej žalovaný opisuje
dôvody podaného opravného prostriedku, ktorým sa žalobca bránil proti prvostupňovému
rozhodnutiu. Nešlo teda o hodnotenie vykonané žalovaným a ani o právny názor
žalovaného, ktorým by bol správca dane v ďalšom konaní viazaný.
Ďalšie námietky smerujúce k nesúladu zrušovacieho a následného prvostupňového
ako aj napadnutého rozhodnutia tak isto neobstoja. Žalobca vychádzal z vlastného
hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré je odlišné od hodnotenia dôkazov, ktorý vykonal
správca dane a žalovaný. Žalobca má podľa citovaného § 24 daňového poriadku povinnosť
preukazovať rozhodné skutočnosti. Žalovanému daňový poriadok ukladá zistiť rozhodné
skutočnosti čo najúplnejšie a hodnotiť daňovníkom predkladané dôkazy, resp. dôkazy ktoré
v rámci zisťovania rozhodných skutočností zaobstará aj bez návrhu daňovníka.
Samozrejme, že úvaha použitá pri hodnotení dôkazov musí byť výsledkom logického
uvažovania. Žalovaný vyhodnotil faktúru, platby, zmluvu, zápisy a priebežné správy ako
doklady, ktorými je len deklarované, a teda nie preukázané splnenie podmienok
vyžadovaných zákonom na odpočet dane z pridanej hodnoty, a to až do predloženia dôkazu
o reálnom splnení fakturovanej služby o jej fyzickom dodaní dodávateľom žalobcu
žalobcovi. Predmetom fakturácie, tak ako je špecifikovaný na faktúre,
malo byť „externé riadenie projektov“, čo je len druhovým označením služby. Z obsahu
spisu je zrejmé, že správca dane zisťoval z čoho konkrétne táto služba pozostávala a kto ju
poskytol žalobcovi a za tým účelom vykonal žalobcom navrhnuté dôkazy na zistenie
rozhodných skutočností a vlastné šetrenie. Z výpovedí osôb vypočutých ako svedkov, a to
konateľov dodávateľa žalobcu, ale aj jeho odberateľa a generálneho dodávateľa stavieb
fotovoltaických elektrární zistil, že tieto sú vzájomne rozporné a nekorešpondujú s
predloženými dokladmi. Konateľ dodávateľa žalobcu označil fakturovanú službu za
prevažne sprostredkovanie dokonca aj samotného dodávateľa stavby, kontrolu technických
podmienok, pričom konateľ dodávateľa stavby toto odmietol. Konateľ dodávateľa nevedel
poskytnuté služby konkretizovať. Žalovaný v súlade s obsahom výpovede konateľa
dodávateľa takéto vyhlásenie o dodaní služby žalobcovi s poukazom na zistenie, že tento
dodávateľ sám fakturovanú službu nerealizoval, ale si ju objednal od ďalšieho dodávateľa a
teda je jedným z v rade dodávateľov tej istej služby končiacom zmiznutým obchodníkom,
vyhodnotil tak, že nepreukazuje, že tento dodávateľ dodal žalobcovi fakturovanú službu.
Takéto hodnotenie je v súlade s obsahom svedeckej výpovede a v súlade s logickým
uvažovaním.
Žalovaný ako aj správca dane opätovne vykonané výsluchy konateľa odberateľa
žalobcu a konateľa generálneho dodávateľa stavby vykonané vo vyrubovacom konaní po
zrušení predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane hodnotil v súlade s obsahom týchto
výpovedí. Dodávateľ stavby nepoznal žalobcovho dodávateľa a ani jeho dodávateľov
a vyhlásil, že tieto spoločnosti sa výstavby fotovoltaickej elektrárne nezúčastňovali. Podľa
konateľa odberateľa žalobca mal vykonávať dohľad nad dodávkami odberateľa a to
kontrolou parametrov a kvality a dodržiavania rozpočtu a dokumentovaním prevedených
prác a jeho kladné hodnotenie malo byť nevyhnutným podkladom k prevzatiu dodávok
odberateľa žalobcu, ktoré dodával generálnemu dodávateľovi stavby. Tento vyslúchaný
svedok ale nevedel uviesť, ktoré osoby túto činnosť vykonávali a ani to, či žalobca mal
subdodávateľov. Žalovaný tieto výpovede v súvzťažnosti vyhodnotil tak, že nebolo
preukázané, že účinok deklarovanej služby nastal. Hodnotenie predmetného vyhlásenia
odberateľa ako také, že nepreukazuje, že žalobcovi dodal služby jeho dodávateľ je v súlade
s obsahom takejto výpovede. Stavba fotovoltaickej elektrárne je vo svojej podstate
jednoduchou stavbou, a preto nevedomosť konateľa dodávateľa externého riadenia
o konkrétnom rozsahu a obsahu kontrolných činností nad prácami dodávanými jedným
zo subdodávateľov takejto stavby je v rozpore s jeho tvrdením o tom, že služba bola dodaná.
Bolo úlohou žalobcu, aby predložil dôkazy o tom, že k reálnemu plneniu skutočne došlo,
a že mu spoločnosť dodala služby externého riadenia uvedením kto
konkrétne a v akom rozsahu, aké činnosti v rámci poskytovania tejto služby vykonal. Ani
hodnotenie vypovedacej schopnosti predložených správ, ktoré ako vyplýva z ich obsahu
neobsahujú údaj o tom, ktorá osoba tieto správy vypracovala a informácií ako účelovo
vyhotovených dokladov nepreukazujúcich reálne dodanie služby založené na úvahe, že
správy mala vyhotoviť spoločnosť , ktorá predmetnú kontrolnú činnosť
sama nevykonávala, ďalej že odberateľ služby nevedel uviesť osoby, ktoré jeho činnosť
kontrolovali a na tom, že stavebný dozor vykonával zamestnanec odberateľa, ako aj na tom,
že správy obsahujú opis všetkých činností, pričom malo ísť o kontrolu dodávok jedného
zo subdodávateľov stavby, nemožno vyhodnotiť ako rozporné s obsahom vykonaných
dôkazov. Na záver je možné uviesť, že bolo úlohou žalobcu preukázať všetky skutočnosti,
ktoré zákon o dani z pridanej hodnoty stanovuje ako podmienky pre odpočítanie dane
platiteľom. Teda nie len to, že má faktúru, ale aj to, že mu vznikla daňová povinnosť pri
predmetnej službe tak ako to upravuje § 19 ods. 2. To znamená preukázať, že mu bola
dodaná služba, ktorá mu bola fakturovaná práve tým subjektom, ktorý túto službu
fakturoval. Z uvedeného vyplýva, že zistený skutkový stav v daňovom konaní vychádzal
z logických úvah pri hodnotení vykonaných dôkazov. Treba súhlasiť s tým, že správca dane
ani žalovaný nemôžu svoje rozhodnutie založiť na pochybnostiach. V danom prípade bolo
tak prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného
dokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane
z pridanej hodnoty, a to že bola žalobcovi dodaná služba od jeho dodávateľa
uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno keď
počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok
stanovených zákonom o DPH, za ktorých je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej
hodnoty.»
20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom
administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.
dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie výroku rozsudku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“
21. Ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdením
sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal rozhodnutím žalovaného z 23. augusta 2013.
Pokiaľ sa s uvedeným dôkazom vysporiadal vo svojom rozsudku už krajský súd a najvyšší
súd sa s odôvodnením stotožnil, nebol povinný opätovne sa ku tvrdenému dôkazu
vyjadrovať.
23. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka sa snaží iba spochybniť spôsob, akým
bolo rozhodnutie žalovaného z 23. augusta 2013 ako dôkaz všeobecnými súdmi hodnotené.
Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
24. Z uvedeného vyplýva, že iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľka nesúhlasí
so spôsobom, akým sa s relevantným dôkazom vysporiadal najvyšší súd, nemožno vyvodiť,
že došlo k porušeniu ňou označených práv.
25. Vo vzťahu k tvrdeniu, že najvyšší súd sa nezaoberal odborným vyjadrením, ktoré
sťažovateľka predložila, ústavný súd konštatuje, že skutočne sa krajský súd a ani najvyšší
súd odborným vyjadrením nezaoberali a k nemu sa nevyjadrili. Ústavný súd si odborné
vyjadrenie preštudoval a zistil, že súdny znalec v ňom okrem skutočností, na ktoré
sťažovateľka poukázala, uviedol:
„... na základe uvedeného považuje za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie...
boli posúdené súdom...
Potrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj v tom, že Finančné riaditeľstvo
SR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát a vždy diametrálne odlišne.“
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že znalec síce vyjadril svoj názor na
vec sťažovateľky, avšak sám považoval za najvhodnejšie riešenie posúdenie celej veci
súdom, čo aj bolo zrealizované. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že odborné
vyjadrenie ako dôkaz nepovažuje za také, ktoré by malo vo veci sťažovateľky podstatný
význam pre rozhodnutie, a teda ak sa odborným vyjadrením najvyšší súd nezaoberal, tento
jeho postup nie je možné hodnotiť ako porušenie označených práv sťažovateľky.
26. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné
pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok
bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov
verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná
súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku
nemala podstatný dosah.
27. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
a vzhľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
28. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky
nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným
súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje
na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na
úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
29. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
30. Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorá by
umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv.
31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
33. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája
odlišné stanovisko sudcu .
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016