Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 535/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o.,

Dolná 4, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vinarčíkom, Pod Rybou 5, Banská

Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o., Dolná 4,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 3. mája 2016 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľ ako podnikateľský subjekt a platiteľ Dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„platca DPH“) bol nútený v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov podať

Žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Finančného riaditeľstva

č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014, ktorým Finančné riaditeľstvo

rozhodlo tak, že Rozhodnutie Správcu dane č. 960143/5/1285347/2014/Här zo dňa

02. 04. 2014, ktorý správca dane podľa o správe

daní... určil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie január 2012 v sume 27 000.- Eur...

sťažovateľovi ako daňovému subjektu potvrdil.

Krajský súd Banská Bystrica o podanej Žalobe sťažovateľa o preskúmanie

zákonnosti a postupu žalovaného č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014

rozhodol Rozsudkom sp. zn. -109 zo dňa 24. 04. 2015 tak, že výrokom č. 1

podanú žalobu zamietol a výrokom č. 2 sťažovateľovi ako žalobcovi náhradu trov nepriznal.

Porušiteľ o podanom Odvolaní sťažovateľa voči... Rozsudku Krajského súdu Banská

Bystrica rozhodol napadnutým Rozhodnutím sp. zn. zo dňa 03. 05. 2016 tak,

že výrokom č. 1 Rozsudok Krajský súdu v Banskej Bystrici č. -109 zo dňa

24. 04. 2015 potvrdil ako správny a výrokom č. 2 sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. ...

Pri popise rozhodujúcich a právne významných skutkových a právnych okolností,

ktoré v súvislosti s uplatnením nadmerného daňového odpočtu zo strany sťažovateľa

a následným nepriznaním uplatneného daňového odpočtu zo strany Správcu dane

a Finančného riaditeľstva nastali, sa sťažovateľ pridržiava Odborného vyjadrenia znalca

č. 1/2014 zo dňa 25. 08. 2014, ktoré vyhotovil súdny znalec v odbore Ekonómia

a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo... ..

Jedná sa o nasledovné skutkové a právne okolnosti:

1. Na základe daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vykázaný nadmerný odpočet

DPH v daňovom priznaní za mesiac január 2012 správca dane neuznal nárok na odpočet

DPH daňovému subjektu Consult Servis Slovakia s. r. o. z prijatej faktúry interné

č. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 v sume 27 000,- €. Na základe protokolu z daňovej

kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. zo dňa 14. 5. 2013...

2. ... odvolací orgán Finančné riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím

č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. 8. 2013 rozhodnutie správcu dane zrušil a vrátil na

ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie FR SR odôvodnilo tým, že rozhodnutie

správcu dane je zmätočné, nepreskúmateľné a zistený stav je nedostatočný. Ďalej odvolací

orgán uvádza, že „správca dane neprihliadal ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré

jednoznačne potvrdzujú rozsah a spôsob plnenia predmetných služieb...“ FR SR uvádza, že

daňovým subjektom predložený zoznam dôkazov obsahuje sumár informácií o rozsahu

poskytnutých služieb... a že správca nedostatočne posúdil dôkazy predložené daňovým

subjektom. Odvolací orgán vyvrátil aj spochybnenie správcu dane voči ustanoveniu § 49

ods. 1 a ods. 2 bod a, čim potvrdil opodstatnenosť nároku na odpočet DPH. V záver

rozhodnutia FR SR sa uvádza, že odvolací orgán „považuje zistenia a posúdenie skutkového

stavu vo vec) za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí o porušení § 49... zákona

o DPH“.

3. Následne správca dane DÚ Banská Bystrica svojím rozhodnutím

č. 9601403/5/1285347/2014/Här z 2. 4. 2014 opätovne rozhodol, že neuznáva nárok... na

odpočet DPH...

4. ... FR SR svojím rozhodnutím č. 1100301/1/285432/5003 z 20. 6. 2014 potvrdilo

rozhodnutie Daňového úradu... Pritom obsah, zistenia, dôkazy a spôsob hodnotenia zistení

správcom dane sa od predchádzajúceho rozhodnutia v podstate nedoplnil ani nezmenil!

Správca dane v rozhodnutí č. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14 5. 2013 na str. 2

ods. 4 priznáva všeobecný nárok na odpočet DPH daňového subjektu (§ 49 ods. 1 zákona

o DPH) v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

V ods. 5 paragrafu dopĺňa uplatnenie nároku na odpočet vtedy, ak je voči platiteľovi

uplatnená daň iným platiteľom z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané.

Následne správca dane vo všeobecnosti konštatuje, že: „Kontrolovaný daňový subjekt

porušil citované ustanovenie Z z. o DPH... tým, že si uplatnil nárok na

odpočítanie DPH vo výške 27 000,- € z dodávateľskej faktúry interné číslo 12/01/008 zo dňa

31.12.2011 od dodávateľa ..“

Pri kontrole nároku na nadmerný odpočet DPH správca dane využil inštitút

zápisnice o ústnom pojednávaní... a predvolal... konateľa spoločnosti

(dodávateľa služieb podľa faktúry 12/01/008 zo dňa 31.12.2011 pre spoločnosť Consult

Servis Slovakia s. r. o.) . Tento... uviedol, že túto faktúru má riadne

zaúčtovanú s účtovníctve spoločnosti zaevidovanú v evidencii DPH,

vykázanú v daňovom priznaní za 4. štvrťrok 2011, potvrdil uskutočnenie zdaniteľného

plnenia – dodávky služieb, podpisu zmluvy o spolupráci s konateľom spoločnosti Consult

Servis Slovakia s. r. o. dňa 8. 12. 2010. Svoje tvrdenia

podrobnejšie doplnil predložením zápisníc správcovi dane aj dňa 25. 6.

2013..., predložil... účtovné doklady - faktúry o subdodávkach pre spoločnosti

súvisiacich s dodávkou služieb pre spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o.

Preukázal, že aj dodávatelia subdodávok majú tieto faktúry riadne zaúčtované a vykázané

na výstupe. Aj odvolací orgán v rozhodnutí č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 28. 3. 2013

na str. 7 potvrdzuje, že dodávateľ služby spoločnosť faktúru č. 111200006

(interné č. v účtovníctve Consult Servis Slovakia s. r. o. č. 12/01/008) zaúčtovala a vykázala

v priznaní k DPH v 4. štvrťroku 2011. Správca dane tieto argumenty, tvrdenia a písomné

dôkazy počas daňovej kontroly mal, no neuznal ich a vo svojom rozhodnutí pre neuznanie

nároku na nadmerný odpočet DPH ich nebral do úvahy, čo vo svojom rozhodnutí

dostatočne nezdôvodnil.

Pri ústnom pojednávaní... konateľ spoločnosti

predložil správcovi dane písomné vyjadrenie, zápisnice z rokovaní

a technické správy vo vzťahu k dodávkam obchodného partnera spoločnosti

.. Napriek tomu správca dane konštatuje v protokole, že prehlásenia nemajú žiadnu

vypovedaciu hodnotu a bez iných dôkazov uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt

nepreukázal, že účinok deklarovanej služby nastal.

Dňa 13. 2. 2013 správca dane vykonal... ústne pojednávanie so splnomocnenou

zástupkyňou spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. . Otázka

správcu dane smeroval k objasneniu skutočnosti, že prečo spoločnosti Consult Servis

Slovakia s. r. o. daňový doklad - faktúru č. 12/01/008 z 31. 12. 2011 (pozn. správca

nesprávne v poslednom ods. str. 7 protokole uvádza r. 2012) zahrnula do priznania k DPH

za mesiac január 2012. Otázka je v zmysle zákona o DPH oprávnená, nakoľko daňový

subjekt Consult Servis Slovakia s. r. o. mal k tejto faktúre urobiť dodatočné daňového

priznanie k DPH za mesiac december 2011. To však nevylučuje touto formou uplatniť si

odpočet DPH v sume 27 000 € z tejto faktúry. V opačnom prípade by bol narušení princíp

daňovej neutrality a konečné zdanenie len pridanej hodnoty.

Na str. 8 protokolu správca dane konštatuje, že: „Spoločnosť

nepredložila žiadne konkrétne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie služieb v zmysle

dodávateľskej faktúry číslo 12/01/008.“ Následne neopodstatnene a bez konkrétnych

dôkazov vyvracajúcich tvrdenia daňového subjektu uvádza správca dane, že „... zisťoval

a preveroval skutočnosti čo najúplnejšie, pričom získané dôkazy hodnotil podľa svojej

úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal

na všetko, čo pri správe dani vyšlo najavo.“

Toto tvrdenie správcu dane nemožno považovať za dostatočné, aby vyvrátil dôkazy

kontrolovaného subjektu. Pretože správca dane tvrdenia ,

a nimi predložené doklady (zmluvy, technické správy,

faktúry, doklad o úhrade faktúry...) nebral do úvahy pri posudzovaní nároku na odpočet

DPH spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. z faktúry č. 12/01/008 vo výške 27 000,- €

za mesiac január 2012 a tento nárok daňovému subjektu neuznal.

Na druhej strane správca dane inštitút výsluchu svedka (str. 10 rozhodnutia) ako

dokaz povýšil nad inštitút zápisnice o ústnom pojednávaní a tvrdenie svedka

konateľa spoločnosti .. zobral ho pri hodnotení záverov daňovej kontroly

do úvahy v plnom rozsahu. Z toho vyplýva, že správca dane dôkazy neposudzoval rovnako

a vo vzájomných súvislostiach. Správca dane neuvádza, prečo dôkazy rovnakej váhy

a rovnakého druhu hodnotí diametrálne odlišne.

Správca dane na str. 11 rozhodnutia uvádza, že „zákon správcovi dane neukladá

získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu...“ Ale z postupu správcu dane

vyplynulo, že správca hľadal a bral do úvahy len dôkazy svedčiace proti postupu daňového

subjektu. Správca dane opiera svoj postup o aplikáciu ustanovení § 3 ods. 3 - posudzovanie

dôkazov. Pritom správca dane neposudzoval dôkazy podľa ich obsahu, váhy a vzájomnej

súvislosti. Potvrdzuje to aj fakt že 3 výpovede a predložené doklady potvrdili oprávnenosť

uplatnenia nároku na odpočet DPH a len jeden ho spochybnil. Pritom tento dôkaz prevážil

nad ostatnými dôkazmi. V rozhodnutí č. 9601403/5/128534/2014/Har z 2. 4. 2014 na str. 6

uvádza správca dane, že prehlásenia nemajú žiadnu vypovedaciu

schopnosť. Správca dane aj v druhom svojom rozhodnutí posúdil predložené dôkazy

neopodstatnene veľmi subjektívne.

Pritom správca dane uvádza, že svoj postup a závery postavil na ustanovení § 24

ods. 1 o správe dani, kedy spochybnil vierohodnosť, správnosť

a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je daňový subjekt povinný viesť (str. 11 protokolu).

Toto tvrdenie správcu dane nie je pravdivé z nasledovných dôvodov:

- daňový doklad (predmetná faktúra), daňová evidencia a účtovné záznamy

spoločnosti Consult Servis Slovakia s. r. o. mali a majú všetky náležitosti, ktoré stanovuje

zákon o účtovníctve (§ 10) a zákon o DPH (§ 70 a 71).

- rovnako účtovné záznamy a celé účtovníctvo spoločnosti Consult Servis Slovakia

s. r. o. za r. 2011 a 2012 je vedené s rešpektovaním ustanovení §§ 6, 7, 8 a 10 zákona

o účtovníctve. Účtovníctvo zobrazuje verne skutočnosti, dáva pravdivý obraz o činnosti

účtovnej jednotky, je vedené správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom

zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Preukázateľnosť je založená na vecnom alebo

dokladovom preukázaní uskutočnenia hospodárskych operácií zachytených v účtovníctve

účtovnej jednotky (napr. dodanie služby). Zvlášť pri dodávkach služieb, ktoré majú

objektívne nehmotný charakter, je preukázateľnosť postavená na existencií a obsahu

účtovných dokladov (faktúra, dodací list zmluva, preberací protokol, doklad o úhrade

faktúry a pod.) a záznamov základom pre posudzovanie preukázateľnosti dodávky služieb.

Odvolací orgán FR SR na str. 4 svojho rozhodnutia z 23. 8. 2013 uvádza, že „správca dane

správne nepochopil postavenie, ani rozsah dodávky predmetných služieb.“ Správca dane

deklarovane dodávky služieb predloženými faktúrami, technickou dokumentáciou,

potvrdením o prevzatí a ich úhradou považoval neoprávnene za nepostačujúce.

- faktúra je pre platiteľov DPH i pre iné účtovné jednotky dôležitý doklad, ktorý

deklaruje zdaniteľný obchod, ktorý sa uskutočnil. Hovorí najmä o obsahu hospodárskej

operácie, o dátume jej uskutočnenia, o hodnote transakcie a o zmluvných stranách. Pre

účely DPH je dokladom, na základe ktorého vzniká povinnosť odviesť daň a právo uplatniť

si odpočet dane. V rámci EU je vystavovanie faktúr upravené s Smernici Rady

č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Za správnosť vyhotovenej faktúry zodpovedá

podľa § 74 ods. 4 zákona o DPH jej vyhotoviteľ. Obsahové vymedzenie faktúry pre účely

DPH stanovuje § 71 ods. 2 zákona o DPH.

- správca dane neuviedol, aké ďalšie dôkazy má kontrolovaný subjekt predložiť, aby

deklaroval preukázateľne spochybnenú a neuznanú dodávku služieb. No správca dane ani

nepredložil svoje dôkazy, ktoré by tvrdenia a dôkazy daňového subjektu vyvrátili.

- reálnosť dodávky služieb s odstupom času nie je fyzicky možná, ako je to pri tovare,

ktorý má hmotný charakter. Pri službe je možné jej reálnosť s odstupom času deklarovať len

účtovnými dokladmi, tvrdeniami, technickou dokumentáciou a pod. Preto táto výčitka

správcu dane na str. 12 protokolu je neopodstatnená. Rovnako odvolávka na rozsudok NS

SR č. 2Sžf/40/2011b je irelevantná.

- rovnako nesprávne je aplikovaná aj analógia z rozhodnutia ESD č. C-342/87

Genius Holding BV a C-454/98 Schmeink a Strobel. Tento prípad sa vzťahuje na nemožnosť

uplatniť odpočet DPH, pokiaľ ide o daň, ktorá nezodpovedá určitému plneniu z titulu, že je

daň vyššia ako tá právoplatne splatná alebo z titulu, že predmetné plnenie nepodlieha DPH.

- svoje tvrdenia správca dane, že dôkazy (napr. zápisy z rokovaní) boli formálne

účelovo vyhotovené, správca dane nestavia na základe ním získaných a predložených iných

objektívnych dôkazov.

- správca dane sa neoprávnenie odvoláva na ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH,

podľa ktorého nárok na odpočet dane vzniká vtedy, keď vznikla daňová povinnosť. V danom

prípade spoločnosti vznikla daňová povinnosť, takže uplatnenie nároku na

odpočet bol v súlade so zákonom. Rovnako odvolávka správcu dane na ods. 2 bod a/ tohto

paragrafu je neopodstatnená.

Nemožno považovať za pravdivé ani tvrdenie odvolacieho orgánu v jeho druhom

rozhodnutí na str. 13, že „... daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy ani

doklady preukazujúce dodanie predmetnej služby...“

Záver daňovej kontroly, ktorý tvorí podstatu rozhodnutia správcu dane, že neuznáva

nárok na nadmerný odpočet v sume 27 000,- € „... že daňový subjekt dostatočne

nepreukázal predmetné dodanie služieb...“ je vzhľadom na hore uvedené nepreskúmateľný.

Podľa správcu dane „... daňový subjekt nepredložil dôkazy, ktoré by dodanie služieb

preukázali“. Takto formulovaný záver správcu dane je jasný dôkazom, že správca dane pri

posudzovaní nároku na odpočet DPH v sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 porušil

práva daňového subjektu na (§ 3 ods. 1 zákona o správe daní), nebral do úvahy predložené

dôkazy, nehodnotil rovnako váhu týchto dôkazov a tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil

v neprospech daňového subjektu.

Správca dane v oboch svojich rozhodnutiach uvádza rovnaké zistenia, rovnaký

spôsob hodnotenia dôkazov predložených daňovým subjektom. Paradoxne potom vyznieva

rozdielne hodnotenie týchto zistení odvolacím orgánom, keď v prvom jeho rozhodnutí

akceptoval dôkazy predložené daňovým subjektom a spochybnil ch hodnotenie správcom

dane a v druhom rozhodnutí tie isté zistenia, dôkazy a ich posúdenie hodnotí absolútne

opačne - v neprospech daňového subjektu.

Na základe posúdenia veci dospel súdny znalec k nasledovnému záveru:

Z uvedeného možno urobiť záver, že správca dane mal ako výsledok daňovej kontroly

v protokole uviesť, že neuznáva spoločnosti nárok na odpočet DPH za

mesiac január 2012 z faktúry vystavenej v decembri 2011, nakoľko § 51 ods. 2 to umožňuje

len v danom účtovnom období. Napriek tomu správca dane viedol zisťovanie smerom

spochybnenia dodania zdaniteľného plnenia deklarovaného na faktúre č. 12/01/008. Z toho

dôvodu daňový subjekt mal ako výsledok daňovej kontroly podať

dodatočné priznanie k DPH za mesiac december 2011.

Európsky súdny dvor vystavil v súvislosti s vecou Mahagében (rozsudok C-80/11)

v spojení s prípadom Dávid (rozsudok C-142/11) stanovisko, že nárok na odpočet DPH na

vstupe nemožno zamietnuť z dôvodu, že zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty, ako tie,

ktoré zo zákona musí mať.

Váhu dôkazov, ktoré predložil počas daňovej kontroly kontrolovaný subjekt

spoločnosť Consult Servis Slovakia s. r. o. možno považovať za významnejšie, ako váhu

dôkazov, ktoré ako protiargument použil pri kontrole správca dane na vyvrátenie tvrdení

daňového subjektu.

Na základe uvedeného považujem za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie

č. 9601403/5/1899003/2013/Har zo 14. 5. 2013 a rozhodnutie č. 9601403/5/1285347/Har

z 2. 4. 2014 boli posúdené súdom, nakoľko tieto rozhodnutia sa javia zmätočné,

nepreskúmateľné a zistený stav nehodnotia dostatočne objektívne. Správca dane

neprihliadal a ani neskúmal dostatočne dôkazy, ktoré jednoznačne potvrdzujú rozsah

a spôsob plnenia predmetných služieb. Svoje rozhodnutie a postup riadne nezdôvodnil.

Správca dane daňovým subjektom predložené dôkazy nedostatočne posúdil.

Daňový subjekt si nárok na nadmerný odpočet DPH na vstupe uplatnil oprávnene,

no v nesprávnom daňovom období január 2012. Tento nadmerný odpočet mal daňový

subjekt uplatniť na základe dodatočného daňového priznania k DPH za mesiac december

2011. To však nemení podstatu na uplatnenie si nadmerného odpočtu v sume 27 000,- €

podľa predložených daňových dokladov.

Nárok na to, aby si svoje právo na oprávnený nárok vo veci odpočtu DPH na vstupe

v sume 27 000,- € z faktúry č. 12/01/008 uplatnil daňový subjekt súdnou cestou, vyplýva

z toho, že správca dane svojím rozhodnutím o zamietnutí nároku na nadmerný odpočet

porušil práva daňového subjektu. Potrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj

vtom, že Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát

a vždy diametrálne odlišne. ...

Porušovateľ napadnuté Rozhodnutie... na str. 11 ods. 5 a 6 odôvodnil nasledovne

cit.: „Podľa : Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého Rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedzil len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd vyhodnotil

rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému Rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu

a s prihliadnutím na ustanovenie dospel k záveru, že nezistil dôvod na

to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého

Rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku Rozsudku. S týmito

sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“

Právne závery Krajského súdu, s ktorými sa porušovateľ v napadnutom Rozhodnutí

stotožnil vychádzali zo zisteného skutkového stavu Krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že

cit. zo str. 4 ods. 2 Rozsudku porušovateľa: „V prejednávanom prípade bolo tak

prvostupňové ako aj napadnuté Rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného

dokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane

z pridanej hodnoty, a to, že bola žalobcovi dodané služba od jeho dodávateľa ,

. uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno, keď

počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok

stanovených zákonom o DPH, za ktorý je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej

hodnoty.“

Sťažovateľ sa s Rozsudkom Krajského súdu ani s Rozsudkom porušiteľa nestotožnil

a s uvedenými Rozsudkami nesúhlasil a považoval ich za nezákonné a nesprávne z dôvodu,

že pri posudzovaní ust. § 49 Zákona o DPH mali súdy na základe podaných odvolaní

podanej Žalobe vyhovieť, nakoľko zo strany žalobcu boli splnené všetky zákonom stanovené

podmienky na uplatnenie nároku na nadmerný odpočet DPH za zdaniteľné obdobie január

2012 a to v plnej výške (viď str. 6 ods. 2 napadnutého Rozhodnutia porušiteľa).

Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ predložil porušiteľovi príslušné dôkazy,

o ktoré opiera svoje právo na uznanie nadmerného odpočtu k čomu porušovateľ na str. 6

ods. 3 napadnutého Rozhodnutia uvádza cit.: „Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu,

že jeho doterajšia obrana v daňovom a súdnom konaní je založená na tých istých dôkazoch,

tj. že je kontinuálna, kým rozhodnutia žalovaného a najmä doposiaľ vydané Rozhodnutie

Finančného riaditeľstva (pozn. v poradí prvé) a na ne sa odvolávajúce Rozhodnutia

žalovaného sú rozporné a protichodné. Na podporu svojich tvrdení žalobca taktiež doložil

vyjadrenie súdneho znalca (pozn. Odborné vyjadrenie súdneho znalca č. 1/2014.

. je zároveň daňový poradca).“

Pri odôvodnení napadnutého Rozhodnutia sťažovateľ poukázal na Rozsudok

Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s Rozhodnutím

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23. 02. 2011

z odôvodnenia ktorého vyplýva, že cit.: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -

žalobcovi ( v spojení s , zákona

č. ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených

a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom

odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho

povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom

leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

dane z pridanej hodnoty uznaná ako oprávnený.“ a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.

zo dňa 17. 02. 2015 z odôvodnenia, ktorého vyplýva, že cit.: „Aplikácia

zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové

nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale

táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolnosti

musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných

ustanovení Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním

vyhľadávací. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké

dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silo

a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to

predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má

správca dane v priebehu konanie k dispozícii.“

K stotožneniu sa odvolacieho súdu s odôvodnením napadnutého Rozhodnutia

Najvyšší súd v Rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24. 10. 2013 uvádza na str. 6 - 8

cit.: „V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s použitím

odkáže na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odôvodnenie

tohto rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náležitostiam

V odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie nie je dostatočne

odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy

mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesné

nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá náležitostí uvedené v

a uvedený nedostatok neodstráni ani odvolací súd, je potom nepreskúmateľný a účastníkovi

je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť

v dovolacom konaní náležíte argumentovať. Odvolací súd sa môže podľa § 219 ods. 2

v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. Keď sa však odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ktoré nemá náležitosti odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2

bez ďalšieho, zaťaží konanie vadou podľa ísm. f/ Účelom

odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť

i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, tj. musí byť

preskúmateľné. Tože právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patri medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daný odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 33-6; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky

vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnite aj v náleze -30.

Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(). Rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom sa súd prvého stupňa

nevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre správne posúdenie veci napriek tomu,

že bola účastníkom konania namietané, nie je rozhodnutím obsahujúcim náležitosti

rozsudku v zmysle S 157 ods. 2 , a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd,

ktorý sa len v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach

s použitím $ 219 ods. 2 len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými

námietkami žalovanej v odvolaní, bolo potrebné považovať za nepreskúmateľné.“

Napadnuté Rozhodnutie porušiteľa je s ohľadom na vyššie uvedené judikáty

potrebné považovať za nepreskúmateľné, nakoľko je zrejmé, že Rozhodnutie súdu prvého

stupňa s ktorým sa porušiteľ vo svojim Rozhodnutím stotožnil, v ktorom sa Krajský súd

Banská Bystrica ako súd prvého stupňa nevysporiadal so základnou otázkou rozhodnou pre

správne posúdenie veci napriek tomu, že bola sťažovateľom ako účastníkom konania

namietaná, nie je Rozhodnutím obsahujúcim náležitosti Rozsudku v zmysle § 157 ods. 2

a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, že Rozhodnutie súdu prvého stupňa je

nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani porušiteľ ako odvolací súd, ktorý sa len

v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach s použitím § 219

ods. 2 len poukázal, pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými námietkami

sťažovateľ v odvolaní, je potrebné považovať za nepreskúmateľné. ...

Zrušenie napadnutého Rozhodnutia správcu dane Finančné riaditeľstvo odôvodnilo

nasledovne cit:

str. 7 ods. 2: „Odvolací orgán má za to, že z odpovede

č. 9102401/5/2452669/2012/BohJ zo dňa 06. 09. 2012 na vyššie uvedené dožiadanie,

ktorým správca dane preveroval oprávnenosť nároku daňového subjektu na odpočítanie

DPH z fakturovaných služieb, deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006 (interné

č. 12/01/008) od dodávateľa jednoznačne vyplynulo, že spoločnosť

faktúrou č. 111200006 vystavila, má ju riadne zaúčtovanú a zaevidovanú

v evidencii DPH za 4. štvrťrok 2011, že predmetom fakturácie bolo komplexné zabezpečenie

výstavby FVE a že Zmluvu o spolupráci zo dňa 08. 12. 2010 za spoločnosť

uzatváral , konateľ spoločnosti a za daňový subjekt konateľ

. Z vyjadrení konateľa dodávateľskej spoločnosti

ktoré sú uvedené v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9102401/5/957988/2012/BohJ

ďalej vyplynulo, že dodávateľská faktúra pre odberateľa, t.j. daňový subjekt Consult Servis

Slovakia, s. r. o. bola vystavená ohľadom troch projektov, týkajúcich sa vybudovania

, že sa jednalo o aktívne vyhľadávanie dodávateľov, kontrolu

dodržiavania technických podmienok, sprostredkovanie možnosti uzavretia zmlúv s treťou

osobou pre potreby riešenia subdodávok alebo služieb, že spoločnosť

sprostredkovala generálneho dodávateľa , ktorý následne vykonával

väčšinu prác a taktiež zabezpečoval dodávku materiálov, fotovoltaické panely a pod., a že

predmetná faktúra bola uhradená v troch splátkach na bankový účet spoločnosti

č. 1031946004 vedený v , a to dňa 10. 02. 2012

v sume 27 000,00 Eur, dňa 29. 02. 2012 v sume 15 000,00 Eur a dňa 09. 02. 2012 v sume

120 000,00 Eur.“

str. 9 ods. 5. str. 10 a 11: „Odvolací orgán sa stotožňuje s konštatovaním správcu

dane uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že existencia faktúry, zmluvy a skutočnosť, že

doklad vystavil dodávateľ, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, nie sú dostatočným

dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie tovaru a služby a zároveň, že daňový

subjekt je povinný preukázala správca dane je oprávnený preveď, kým a ako sa plnenie

uskutočnilo, má však za to, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Je tiež

pravdou, že svedok odpoveďami na otázky správcu dane nepotvrdil výkon

predmetných služieb kontrolovaným daňovým subjektom, ale ani dodanie týchto

služieb daňovému subjektu spoločnosťou nevyvrátil.

V zmysle o správe dani (daňový poriadok)

v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení

osobitných predpisov.

V zmysle § 24 ods. 2 až 3 cit. zákona správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá

aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dani boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch

vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti

rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú

povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje v znení neskorších

predpisov medzi správcu dane a daňový subjekt. Dokazovanie v daňovom konaní vedie

správca dane, dôkazné bremeno však spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania

správca dane posudzuje závažnosť dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej

preukaznosti. Aplikácia tohto procesného ustanovenia nezbavuje správcu dane povinnosti

vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje

daňovníka, neznamená použitie voľnej úvahy správcu dane o tom, ktoré dôkazné

prostriedky bude a ktoré nebude vykonávať a následne vyhodnocovať. Správca dane je

povinný vykonať všetky dôkazné prostriedky potrebné na zistenie skutkového stavu v takom

rozsahu, aby bola daň správne vyrubená. Pri dokazovaní v rámci daňovej kontroly musia

byť zachované práva aj povinnosti daňového subjektu deklarované zákonom.

V zmysle o správe daní (daňový poriadok)

v znení neskorších predpisov v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo

priznávať práva ten rozhodnutím. Podľa § 63 ods. 5 cit. zákona rozhodnutie obsahuje

odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. Odôvodnenie rozhodnutie musí obsahovať

zhrnutie všetkých zistených skutočností, ktoré odôvodňujú výrok. V odôvodnení musia byť

uvedenú všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, musí byť

uvedený spôsob, akým zhodnotili dôkazy a ostatné podklady, musia byť uvedené všetky

úkony, ktoré správca dane vykonal za účelom zistenia skutkového stavu, ako aj úvahy, ktoré

ovplyvnili hodnotenie dôkazov a viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu na

prejednávanú vec a na základe ktorých sa rozhodovalo. Skutková stránka odôvodnenia by

mala obsahovať opis podstaty veci, rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie,

vysporiadanie sa s pripomienkami, návrhmi, dôkazmi a vyjadreniami účastníka konania,

rozpormi v jednotlivých dôkazoch, a následne závery o tom, ktoré skutočnosti považujú za

nepochybne zistené, ako aj posúdenie ich právneho významu pre danú vec. Len rozhodnutie,

ktoré odôvodnenie je vypracované v zmysle § 63 cit. Zákona je preskúmateľné odvolacím

orgánom a pre účastníka konania zrozumiteľné.

Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ale aj celého

administratívneho spisu dospel k záveru, že ani jedna zo svedeckých výpovedi

nespochybňuje dodanie služieb deklarovaných dodávateľskou faktúrou č. 111200006,

interné č. 12/01/008 zo dňa 31. 12. 2011 vystavenou spoločnosťou , tak aby

bolo možné konštatovať, že správca dane viedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2 a 3

o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov

a skutkový stav zistil čo najúplnejšie.

V odvolaním napadnutom rozhodnutí správca dane neuvádza žiadne konkrétne

dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia z hľadiska ich povahy k danej veci. Aj napriek tomu, že

dodávateľ, ako aj odberateľ daňového subjektu potvrdili dodanie fakturovaných tovarov

a služieb a z odpovedí na dožiadania vyplynuli aj ďalšie skutočností týkajúce sa

zabezpečenia výstavby FVE, ako zmluvy, dohody o spolupráci, informácie z výstavby FVE,

priebežné správy z realizácie FVE, atď., ako aj to, že tak dodávateľ, ako aj odberateľ majú

faktúry riadne zaúčtované a zaevidované v evidencii DPH, správca dane v napadnutom

rozhodnutí naďalej zotrval na svojom konštatovaní, že dodávateľská faktúra ako dôkaz

sama nestačí,. ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, resp. služby a že kontrolovaný

daňový subjekt nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by preukazovali, že fakturovanú služby

boli v súlade so skutkovým stavom.

Odvolací orgán pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zistil, že správca dane

svoje rozhodnutie založil na pochybnostiach, ktoré nesprávne právne posúdil a odôvodnil

ako zistený skutkový stav. To znamená, že správca dane svoje rozhodnutie založil na

pochybnosti, čo je nielen nesprávnym právnym posúdením, ale aj porušením zásada

daňového konania. Pokiaľ daňový subjekt preukazoval odpočítanie dane dokladmi (faktúra,

dohody, zmluvy, zápisnice,...), ktorú sú v zmysle o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov práve takými dokladmi, na základe ktorých je možné

uplatniť právo na odpočítanie dani z pridanej hodnoty, bolo ich potrebné posudzovať

a vyhodnotiť podľa ich obsahu. Pokiaľ neboli v konaní zistené skutočnosti, ktoré

jednoznačne vyvracajú pravdivosť obsahu dokladov a správca dane nemôže takéto zistenie

vyvodiť z vykonaných dôkazov, nemôže rozhodnúť len na základe pochybností, ku ktorým

preverovaním skutkového stavu dospel V prípade, že správca dane v daňovom konaní zistil

okolnosti, ktoré svedčia porušeniu zákona, bolo potrebné tento fakt jednoznačne pomenovať

a objektívne preukázať vykonaním ďalšieho dokazovania.

Odvolací orgán, po preskúmanú správcom dane predloženého spisového materiálu

a skutočností uvedených v odvolaním napadnutom rozhodnutí, považuje zistenie

a posúdenie skutkového stavu vo veci za nepostačujúce pre vyslovenie názoru v rozhodnutí

o porušení a o DPH v znení

neskorších predpisov.

Na základe takto zistených skutočností Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo tak, ako je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“

Vyššie citované Rozhodnutie Finančného riaditeľstva

č. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23. 08. 2013 je právoplatné a účinné, tzn. že je

právne záväzné. Tzn. že ak nedošlo k zmene alebo k zrušeniu tohto Rozhodnutia je toto

Rozhodnutie právne záväzné.

Závery, ku ktorým dospelo Finančné riaditeľstvo na základe preskúmania

napadnutého Rozhodnutia správcu dane vo svojom v poradí prvom Rozhodnutí ako aj

závery, ku ktorým dospel súdny znalec, na základe Znaleckého dokazovania neboli

vzhľadom k tomu, že sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd, doposiaľ nezaoberal,

zo strany Finančného riaditeľstva a ani zo strany Krajského súdu ako súdu prvého stupňa

a zo strany Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nijako spochybnené ani vyvrátené.

... v poradí prvé Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR

č. 1100301/1/410702/2013/5003 zo dňa 23.08.2013 a Odborné vyjadrenie súdneho znalca

č. 1/2014 zo dňa 25.08.2014 boli dva kľúčové

a rozhodujúce dôkazy, na základe ktorých sťažovateľ ako platiteľ dane z pridanej hodnoty

požadoval priznať nadmerný odpočet DPH v sume 27 000,- Eur, ktorý si uplatnil riadne

a včas a ktorého vyplatenie mu vyplýva priamo zo zákona.

Ako vyplýva z napadnutého Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky -

porušiteľa sp. zn. zo dňa 03. 05. 2016 a z Rozhodnutí, ktoré tomuto

Rozhodnutiu predchádzali, tzn. z v poradí druhého Rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR

č. 1100301/1/285432/2014/5003 zo dňa 20. 06. 2014 ako aj z písomného vyjadrenia

Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/457283/5003/2014 zo dňa 15.10. 2014 k Žalobe

č. k. a z Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. -109

zo dňa 24. 04. 2015, súdy, tzn. Krajský súd Banská Bystrica ako súd prvého stupňa

a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd sa vyššie uvedenými dôkazmi vôbec

nezaoberali a s uvedenými dôkazmi sa vôbec nevysporiadali.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa spoločnosti Consult Servis Slovakia, s. r. o... vlastniť

majetok podľa a základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 03. 05. 2016 boli porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

03. 05. 2016 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia... najneskôr do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

7. Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8. Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia na

základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,

ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

10. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu. K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd

sa nezaoberal kľúčovými dôkazmi, a to odborným vyjadrením súdneho znalca

(ďalej len „znalec“), č. 1/2014 z 25. augusta 2014 (ďalej

len „odborné vyjadrenie“) a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný“) č. 1100301/1/410702/2013/5003 z 23. augusta 2013 (ďalej aj

„rozhodnutie žalovaného“).

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

15. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

-109 z 24. apríla 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu

sťažovateľky proti žalovanému o preskúmanie zákonnosti a postupu žalovaného

č. 1100301/1/285432/2014/5003 z 20. júna 2014. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského

súdu potvrdil.

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

17. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

18. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

19. Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľky

vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nezaoberal kľúčovým dôkazom, a to rozhodnutím

žalovaného z 23. augusta 2013, poukazuje na túto časť odvodnenia rozsudku krajského

súdu:

«V žalobných námietkach pod bodom 7 až 13 žalobca namietal nezákonnosť

rozhodnutia spočívajúcu v tom, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktoré

neodstránilo predchádzajúce pochybenia, pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie

správcu dane zrušené. V bode 7a) žalobca ako hodnotenie predložených dôkazov žalovaným

v predchádzajúcom zrušovacom rozhodnutí, a teda hodnotenie, ktoré by bolo záväzné pre

správcu dane, cituje z odôvodnenia tohto rozhodnutia časť, v ktorej žalovaný opisuje

dôvody podaného opravného prostriedku, ktorým sa žalobca bránil proti prvostupňovému

rozhodnutiu. Nešlo teda o hodnotenie vykonané žalovaným a ani o právny názor

žalovaného, ktorým by bol správca dane v ďalšom konaní viazaný.

Ďalšie námietky smerujúce k nesúladu zrušovacieho a následného prvostupňového

ako aj napadnutého rozhodnutia tak isto neobstoja. Žalobca vychádzal z vlastného

hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré je odlišné od hodnotenia dôkazov, ktorý vykonal

správca dane a žalovaný. Žalobca má podľa citovaného § 24 daňového poriadku povinnosť

preukazovať rozhodné skutočnosti. Žalovanému daňový poriadok ukladá zistiť rozhodné

skutočnosti čo najúplnejšie a hodnotiť daňovníkom predkladané dôkazy, resp. dôkazy ktoré

v rámci zisťovania rozhodných skutočností zaobstará aj bez návrhu daňovníka.

Samozrejme, že úvaha použitá pri hodnotení dôkazov musí byť výsledkom logického

uvažovania. Žalovaný vyhodnotil faktúru, platby, zmluvu, zápisy a priebežné správy ako

doklady, ktorými je len deklarované, a teda nie preukázané splnenie podmienok

vyžadovaných zákonom na odpočet dane z pridanej hodnoty, a to až do predloženia dôkazu

o reálnom splnení fakturovanej služby o jej fyzickom dodaní dodávateľom žalobcu

žalobcovi. Predmetom fakturácie, tak ako je špecifikovaný na faktúre,

malo byť „externé riadenie projektov“, čo je len druhovým označením služby. Z obsahu

spisu je zrejmé, že správca dane zisťoval z čoho konkrétne táto služba pozostávala a kto ju

poskytol žalobcovi a za tým účelom vykonal žalobcom navrhnuté dôkazy na zistenie

rozhodných skutočností a vlastné šetrenie. Z výpovedí osôb vypočutých ako svedkov, a to

konateľov dodávateľa žalobcu, ale aj jeho odberateľa a generálneho dodávateľa stavieb

fotovoltaických elektrární zistil, že tieto sú vzájomne rozporné a nekorešpondujú s

predloženými dokladmi. Konateľ dodávateľa žalobcu označil fakturovanú službu za

prevažne sprostredkovanie dokonca aj samotného dodávateľa stavby, kontrolu technických

podmienok, pričom konateľ dodávateľa stavby toto odmietol. Konateľ dodávateľa nevedel

poskytnuté služby konkretizovať. Žalovaný v súlade s obsahom výpovede konateľa

dodávateľa takéto vyhlásenie o dodaní služby žalobcovi s poukazom na zistenie, že tento

dodávateľ sám fakturovanú službu nerealizoval, ale si ju objednal od ďalšieho dodávateľa a

teda je jedným z v rade dodávateľov tej istej služby končiacom zmiznutým obchodníkom,

vyhodnotil tak, že nepreukazuje, že tento dodávateľ dodal žalobcovi fakturovanú službu.

Takéto hodnotenie je v súlade s obsahom svedeckej výpovede a v súlade s logickým

uvažovaním.

Žalovaný ako aj správca dane opätovne vykonané výsluchy konateľa odberateľa

žalobcu a konateľa generálneho dodávateľa stavby vykonané vo vyrubovacom konaní po

zrušení predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane hodnotil v súlade s obsahom týchto

výpovedí. Dodávateľ stavby nepoznal žalobcovho dodávateľa a ani jeho dodávateľov

a vyhlásil, že tieto spoločnosti sa výstavby fotovoltaickej elektrárne nezúčastňovali. Podľa

konateľa odberateľa žalobca mal vykonávať dohľad nad dodávkami odberateľa a to

kontrolou parametrov a kvality a dodržiavania rozpočtu a dokumentovaním prevedených

prác a jeho kladné hodnotenie malo byť nevyhnutným podkladom k prevzatiu dodávok

odberateľa žalobcu, ktoré dodával generálnemu dodávateľovi stavby. Tento vyslúchaný

svedok ale nevedel uviesť, ktoré osoby túto činnosť vykonávali a ani to, či žalobca mal

subdodávateľov. Žalovaný tieto výpovede v súvzťažnosti vyhodnotil tak, že nebolo

preukázané, že účinok deklarovanej služby nastal. Hodnotenie predmetného vyhlásenia

odberateľa ako také, že nepreukazuje, že žalobcovi dodal služby jeho dodávateľ je v súlade

s obsahom takejto výpovede. Stavba fotovoltaickej elektrárne je vo svojej podstate

jednoduchou stavbou, a preto nevedomosť konateľa dodávateľa externého riadenia

o konkrétnom rozsahu a obsahu kontrolných činností nad prácami dodávanými jedným

zo subdodávateľov takejto stavby je v rozpore s jeho tvrdením o tom, že služba bola dodaná.

Bolo úlohou žalobcu, aby predložil dôkazy o tom, že k reálnemu plneniu skutočne došlo,

a že mu spoločnosť dodala služby externého riadenia uvedením kto

konkrétne a v akom rozsahu, aké činnosti v rámci poskytovania tejto služby vykonal. Ani

hodnotenie vypovedacej schopnosti predložených správ, ktoré ako vyplýva z ich obsahu

neobsahujú údaj o tom, ktorá osoba tieto správy vypracovala a informácií ako účelovo

vyhotovených dokladov nepreukazujúcich reálne dodanie služby založené na úvahe, že

správy mala vyhotoviť spoločnosť , ktorá predmetnú kontrolnú činnosť

sama nevykonávala, ďalej že odberateľ služby nevedel uviesť osoby, ktoré jeho činnosť

kontrolovali a na tom, že stavebný dozor vykonával zamestnanec odberateľa, ako aj na tom,

že správy obsahujú opis všetkých činností, pričom malo ísť o kontrolu dodávok jedného

zo subdodávateľov stavby, nemožno vyhodnotiť ako rozporné s obsahom vykonaných

dôkazov. Na záver je možné uviesť, že bolo úlohou žalobcu preukázať všetky skutočnosti,

ktoré zákon o dani z pridanej hodnoty stanovuje ako podmienky pre odpočítanie dane

platiteľom. Teda nie len to, že má faktúru, ale aj to, že mu vznikla daňová povinnosť pri

predmetnej službe tak ako to upravuje § 19 ods. 2. To znamená preukázať, že mu bola

dodaná služba, ktorá mu bola fakturovaná práve tým subjektom, ktorý túto službu

fakturoval. Z uvedeného vyplýva, že zistený skutkový stav v daňovom konaní vychádzal

z logických úvah pri hodnotení vykonaných dôkazov. Treba súhlasiť s tým, že správca dane

ani žalovaný nemôžu svoje rozhodnutie založiť na pochybnostiach. V danom prípade bolo

tak prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie založené na vyhodnotení vykonaného

dokazovania, ktorým sa nepreukázalo, že bola splnená jedna z podmienok na odpočet dane

z pridanej hodnoty, a to že bola žalobcovi dodaná služba od jeho dodávateľa

uvedená na predmetnej faktúre a teda, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno keď

počas daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nepreukázal splnenie podmienok

stanovených zákonom o DPH, za ktorých je možné uplatniť odpočítanie dane z pridanej

hodnoty.»

20. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pripadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom

administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie

dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov

a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre

vyslovenie výroku rozsudku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.“

21. Ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

22. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdením

sťažovateľky, že najvyšší súd sa nezaoberal rozhodnutím žalovaného z 23. augusta 2013.

Pokiaľ sa s uvedeným dôkazom vysporiadal vo svojom rozsudku už krajský súd a najvyšší

súd sa s odôvodnením stotožnil, nebol povinný opätovne sa ku tvrdenému dôkazu

vyjadrovať.

23. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka sa snaží iba spochybniť spôsob, akým

bolo rozhodnutie žalovaného z 23. augusta 2013 ako dôkaz všeobecnými súdmi hodnotené.

Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 , resp. dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

24. Z uvedeného vyplýva, že iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľka nesúhlasí

so spôsobom, akým sa s relevantným dôkazom vysporiadal najvyšší súd, nemožno vyvodiť,

že došlo k porušeniu ňou označených práv.

25. Vo vzťahu k tvrdeniu, že najvyšší súd sa nezaoberal odborným vyjadrením, ktoré

sťažovateľka predložila, ústavný súd konštatuje, že skutočne sa krajský súd a ani najvyšší

súd odborným vyjadrením nezaoberali a k nemu sa nevyjadrili. Ústavný súd si odborné

vyjadrenie preštudoval a zistil, že súdny znalec v ňom okrem skutočností, na ktoré

sťažovateľka poukázala, uviedol:

„... na základe uvedeného považuje za vhodné, aby správcom vydané rozhodnutie...

boli posúdené súdom...

Potrebu rozhodnúť v predmetnej veci súdom vidím aj v tom, že Finančné riaditeľstvo

SR ako odvolací orgán v tej istej veci rozhodlo dvakrát a vždy diametrálne odlišne.“

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že znalec síce vyjadril svoj názor na

vec sťažovateľky, avšak sám považoval za najvhodnejšie riešenie posúdenie celej veci

súdom, čo aj bolo zrealizované. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že odborné

vyjadrenie ako dôkaz nepovažuje za také, ktoré by malo vo veci sťažovateľky podstatný

význam pre rozhodnutie, a teda ak sa odborným vyjadrením najvyšší súd nezaoberal, tento

jeho postup nie je možné hodnotiť ako porušenie označených práv sťažovateľky.

26. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah.

27. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

a vzhľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom .

28. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným

súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje

na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na

úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

29. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

30. Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi základným právom sťažovateľky podľa a ,

resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom najvyššieho súdu, ktorá by

umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených práv.

31. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

33. K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája

odlišné stanovisko sudcu .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016