Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)0e0/390546.9b9188.pdf
PDF · 132.13 KB
No categories available
4Cdo/78/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 78/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ing. Ľ., bývajúcej v K.,
zastúpenej JUDr. M., advokátkou v K., proti ţalovanej K.M., so sídlom v K., zastúpenej doc.
JUDr. J., PhD., advokátom v K., o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vedenej
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42 C 57/2011, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 27. septembra 2012 sp. zn. 5 Co 352/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. septembra
2012 sp. zn. 5 Co 352/2011 a rozsudok Okresného súdu Košice II z 19. septembra 2011 č.k.
42 C 57/2011-53 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II medzitýmnym rozsudkom z 19. septembra 2011 č.k.
42 C 57/2011-53 určil, ţe základ nároku ţalobkyne, domáhať sa na súde určenia neplatnosti
výpovede zamestnávateľa zamestnankyni podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) z 8. marca 2011, doručenej ţalobkyni
ţalovanou 8. marca 2011, je daný. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe medzitýmnym
rozsudkom rozhodoval z dôvodu hospodárnosti konania len o základe uplatneného nároku podľa
§ 152 ods. 2 O.s.p., pretoţe ţalovaná namietala oprávnenie ţalobkyne domáhať sa na súde
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, lebo uznesenie Miestneho zastupiteľstva K.M.
nebolo zákonným spôsobom zrušené. Poukázal na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Košice II zo 17. septembra 2010 č.k. 41 C 75/2010-131, ktorým bola otázka platnosti odvolania
ţalobkyne z funkcie miestnej kontrolórky uznesením miestneho zastupiteľstva z 22. apríla 2010,
č. 313-22/2004-2010 uţ vyriešená tak, ţe bola určená neplatnosť odvolania ţalobkyne z funkcie
kontrolórky. Týmto právoplatným rozhodnutím je súd a tieţ účastníci konania podľa § 159 ods. 2
O.s.p. viazaní pri posudzovaní otázky, či bol splnený predpoklad pre danie výpovede ţalobkyni
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce. Zároveň uviedol, ţe okrem uvedeného dôvodu
neplatnosti výpovede ţalobkyňa namietala neplatnosť skončenia pracovného pomeru aj z iných
dôvodov, na posúdenie ktorých bude v konaní potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 27. septembra 2012 sp. zn.
5 Co 352/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil s poukazom na § 219
ods. 1, 2 O.s.p., keď sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach
poukázal. Mal za to, ţe odvolacie dôvody ţalovanej nie sú dané, pretoţe odôvodnenie rozsudku
súdu prvého stupňa je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., súd pouţil správny právny
predpis, správne ho aj vyloţil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku doplnil, ţe pokiaľ právoplatné rozhodnutie nie je zákonným
spôsobom zrušené, musí sa z neho vychádzať, bez zreteľa na to, či je alebo nie je vecne správne
a ţe v ďalšom konaní bude súd prvého stupňa musieť posúdiť i ostatné v ţalobe tvrdené dôvody
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237
písm. f/ O.s.p. Podľa jej názoru sú rozhodnutia odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa
nepreskúmateľné, pretoţe nie sú náleţite odôvodnené. Zároveň namietala i nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V doplňujúcom podaní poukázala na zrušenie
rozhodnutia Okresného súdu Košice II zo 17. septembra 2010 č.k. 41 C 75/2010-131 uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012 sp. zn. 2 MCdo 18/2011 z dôvodu,
ţe v predmetnej veci rozhodol vecne nepríslušný súd. Navrhla preto ţalobu v celom rozsahu
zamietnuť, resp. konanie zastaviť a priznať jej náhradu trov konania.
Ţalobkyňa sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnila so skutkovými a právnymi závermi
odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie ako i rozhodnutie súdu prvého stupňa povaţovala
za dostatočne odôvodnené. Podľa jej názoru v rozhodnutiach sú zrozumiteľne vysvetlené dôvody,
prečo konajúce súdy rozhodli v jej prospech. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla
dovolanie ţalovanej zamietnuť a uloţiť jej povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p.
platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné,
ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého
stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil,
ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania
ţalovanej z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p.
Ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide
tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej
alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Dovolateľka nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237
písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní
najavo.
Dovolací súd vzhľadom na námietku dovolateľky sa osobitne zameral na skúmanie,
či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým,
ţe odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Dospel pritom k záveru, ţe konanie
je takouto vadou postihnuté.
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny
poriadok priznáva.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa § 152 ods. 1 prvej vety O.s.p., rozsudkom rozhoduje súd o veci samej.
Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci.
Ak je to však účelné, môţe sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo
len o jej základe.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný
účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa (s poukazom na zásadu hospodárnosti konania)
určil, ţe základ nároku ţalobkyne, domáhať sa na súde určenia neplatnosti výpovede je daný.
Odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v celom
rozsahu naň podľa § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Doplnil, ţe súd musí v prejednávanej veci
vychádzať z existujúceho právoplatného rozhodnutia o neplatnosti odvolania ţalobkyne z funkcie
kontrolórky a zároveň poukázal na to, ţe v ďalšom konaní bude súd prvého stupňa musieť
posúdiť všetky ostatné v ţalobe tvrdené dôvody neplatnosti výpovede, nielen neplatnosť
odvolania ţalobkyne z tejto funkcie.
Ţalovaná v celom konaní pred súdom prvého stupňa namietala, ţe uznesenie Miestneho
zastupiteľstva K.M. z 22. apríla 2010 č. 313-22/04-2010, ktorým bola ţalobkyňa odvolaná
z funkcie miestnej kontrolórky, nebolo doteraz platne zrušené orgánom na to oprávneným
a rozsudok Okresného súdu Košice II zo 17. septembra 2010 č.k. 41 C 75/2013-131 preto
nemoţno povaţovať za základ v tomto konaní. Keďţe táto námietka tvorila základ odvolania
ţalovanej a odvolací súd sa ňou vôbec nezaoberal, nemoţno jeho rozhodnutie povaţovať za
preskúmateľné. Tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vo svojich odôvodneniach
konštatovali len právoplatnosť rozhodnutia o určení neplatnosti odvolania ţalobkyne z funkcie
kontrolórky, pričom vôbec neodôvodnili, prečo nepovaţovali tak závaţnú námietku ţalovanej za
dôvodnú. Pritom bolo potrebné, aby sa súdy ňou zaoberali, nakoľko išlo o zásadnú otázku, lebo
v konečnom dôsledku mohla mať (aj má) významný vplyv na ďalšie konanie v predmetnej veci
(por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012 sp. zn. 2 MCdo
18/2011, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice II zo 17. septembra 2010 č.k. 41 C
75/2010-131 zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, ţe vo veci
konal vecne nepríslušný súd).
V prípade, keď odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a s pouţitím
§ 219 ods. 2 O.s.p. odkáţe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, odôvodnenie tohto
rozhodnutia súdu prvého stupňa musí vyhovovať náleţitostiam § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení
rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom
na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých
skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých
výpovedí svedkov vychádzal, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok, ktorý nemá
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. a uvedený nedostatok neodstráni ani odvolací súd,
je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred
súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať.
Odvolací súd sa môţe podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ak sa v celom rozsahu
stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Keď sa však odvolací súd stotoţní
s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré nemá náleţitosti odôvodnenia rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. bez ďalšieho, zaťaţí konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí
byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť
preskúmateľné.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Rozhodnutie súdu prvého stupňa, v ktorom sa súd prvého stupňa nevysporiadal
so základnou otázkou rozhodnou pre správne posúdenie veci napriek tomu, ţe bola účastníkom
konania namietaná, nie je rozhodnutím obsahujúcim náleţitosti rozsudku v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p., a je nepreskúmateľné. Z dôvodu, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
je nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd, ktorý sa len v celom rozsahu
stotoţnil s jeho odôvodnením a naň v podrobnostiach s pouţitím § 219 ods. 2 O.s.p. len poukázal,
pričom naviac sa nevysporiadal so zásadnými námietkami ţalovanej v odvolaní, bolo potrebné
povaţovať za nepreskúmateľné.
Dovolací súd zdôrazňuje, ţe medzitýmny rozsudok súd vydať môţe, ale nemusí.
Občiansky súdny poriadok ponecháva účelnosť takéhoto postupu na uváhe súdu. Ak má súd
za to, ţe sú dôvody na postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p., môţe vydať medzitýmny rozsudok
aj bez návrhu účastníkov. K účelnosti takéhoto postupu však majú účastníci právo sa vţdy
vyjadriť. Pokiaľ sa tak nestane, súd odníme účastníkom moţnosť konať pred súdom a zaťaţí tak
konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Prejavom zásady hospodárnosti konania je rozhodnúť jediným rozsudkom o celej
prejednávanej veci a vyčerpať tak celý predmet konania (§ 152 ods. 2 prvá veta O.s.p.).
Z uvedeného pravidla predstavuje výnimku druhá veta § 152 ods. 2 O.s.p. Za podmienky,
ţe je to účelné, môţe súd rozhodnúť rozsudkom najskôr o časti (tzv. čiastočným rozsudkom)
alebo o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmnym rozsudkom) a o zostávajúcej časti
konania alebo o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Časť uplatneného nároku moţno
chápať buď po stránke objektívnej (predmetovej) – keď časť prejednávanej veci predstavuje časť
uplatneného nároku, alebo jednotlivé, spravidla ţalobou uplatnené viaceré samostatné nároky,
či uţ so samostatným skutkovým základom, alebo bez neho, alebo po stránke subjektívnej (podľa
subjektov konania) – keď rozhodnutie smeruje len voči určitým subjektom konania.
Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Súd
ním rozhoduje o právnom základe veci. Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či ţalobca
má vôbec na poţadované plnenie právo a v akom rozsahu. Medzitýmnym rozsudkom musí byť
rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej spornej právnej otázke týkajúcej
sa uplatneného ţalobného nároku. Základom uplatneného nároku sú totiţ všetky okolnosti
determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť.
Je to rozhodnutie o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný
a z ktorého sa odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky,
od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú
samej výšky nároku. Tak je tomu vtedy, keď súd na podklade ţaloby o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a určenie, ţe pracovný pomer trvá naďalej a o náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru posúdi, či došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru
ţalovaným, či ţalobca trvá na ďalšom zamestnávaní a odkedy a či ţaloba bola podaná včas. Pri
ţalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pojem základ nároku nemoţno
chápať inak, neţ ako vyriešenie otázky (ne)platnosti skončenia pracovného pomeru,
a to tak, aby po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku zostala na vyriešenie iba otázka výšky
nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pokiaľ bol i tento nárok
uplatnený.
Aj medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný. Súd sa v ňom musí vysporiadať
so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym
rozsudkom rozhoduje a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol,
na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú
základu nároku, moţno totiţ riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené,
aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku. Skutočnosť, ţe súd
rozhoduje len o základe prejednávanej veci, je potrebné výslovne vyjadriť nielen v záhlaví
rozsudku, ale predovšetkým v jeho výroku a je preto potrebné výslovne uviesť tieţ to, ţe o výške
nároku a o náhrade nákladov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe z rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ani z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplývajú všetky vyššie uvedené skutočnosti týkajúce
sa základu nároku, ktorým je tu nepochybne samotné určenie, či výpoveď daná ţalobkyni
je alebo nie je platná. Z výroku, ani z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva,
ţe by súd v danej veci rozhodol o celom základe prejednávanej veci. Ţalobkyňa sa v tomto
konaní domáha (len) určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Keďţe sa nedomáha
iných nárokov, potom ani neprichádza do úvahy rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom a dôvod
pre takýto postup v prejednávanej veci nebol daný.
Dovolací súd na tomto mieste len poznamenáva, ţe i keby sa ţalobkyňa domáhala ďalších
nárokov, v medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym
základom veci je všetko, čo nemoţno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku,
to znamená, ţe musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca
len jedna z nich. Aj výrok medzitýmneho rozsudku by musel byť vyslovený tak, ţe nárok
je opodstatnený (daný) celkom, alebo v niektorej konkrétnej časti, avšak určovací výrok o jednej
z právnych otázok, hoci aj vo veci rozhodujúcej, (ako to urobil súd prvého stupňa) neprichádza
do úvahy. Ţiadna právna ani skutková otázka nemôţe byť posudzovaná samostatne a odvolací
súd sa k nej v takejto súvislosti nemôţe vyjadrovať. Aj v prejednávanej veci, pokiaľ chcel súd
rozhodnúť len o jej časti alebo o jej základe, bolo jeho povinnosťou tak urobiť na základe
vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, ktoré by museli byť
zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ sa súd prvého stupňa vyjadril v medzitýmnom
rozsudku len k niektorým alebo len k jednej určitej otázke právneho posúdenia, v konečnom
dôsledku tak o základe prejednávanej veci nerozhodol a postupoval v rozpore s ustanovením
§ 152 ods. 2 O.s.p. a jeho rozhodnutie je tak nepreskúmateľné z hľadiska posúdenia správnosti
rozhodnutia o základe nároku (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
Dovolací súd povaţuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, ţe pokiaľ súdy
v preskúmavanej veci povaţovali za základ nároku len posúdenie otázky, či je moţné ţalobkyňou
domáhať sa na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru – t.j. posúdenie
podmienky konania (§ 103 O.s.p.), ani posúdenie predbeţnej otázky (§ 135 ods. 2 O.s.p.),
ani posúdenie, či iné právoplatné rozhodnutie je pre súd záväzné alebo nie (§ 159 ods. 2 O.s.p.),
nemoţno v ţiadnom prípade vyjadriť formou výroku medzitýmneho alebo čiastočného rozsudku.
Občiansky súdny poriadok takýto postup neumoţňuje. Môţe sa prejaviť len v spôsobe
rozhodnutia o návrhu vo veci samej a moţno ho uviesť len v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ
právomoc súdu nie je daná, súd vo veci samej nerozhoduje a konanie zastaví a po právoplatnosti
rozhodnutia vec postúpi orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Pokiaľ ţalovaná ako dovolací dôvod uvádzala i nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemôţe v dovolacom konaní
podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na zistenú
procesnú vadu, z dôvodu ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie
dostatočným podkladom. Zároveň však poznamenáva, ţe dôvodnosť tohto dovolacieho dôvodu
zanikla vzhľadom na rozhodnutie dovolacieho súdu (2 MCdo 18/2011), ktorým bolo zrušené
právoplatné rozhodnutie vo veci určenia neplatnosti odvolania ţalobkyne z funkcie kontrolórky
a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil. Keďţe aj rozhodnutie súdu prvého stupňa má vady, pre ktoré sa zrušilo
rozhodnutie odvolacieho súdu, zrušil dovolací súd aj toto rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. októbra 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová