Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/73/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daniel Ilavský a sudcov: JUDr. Róbert Foltán a JUDr. Peter Duman, v spore žalobcu: Čistý deň, n.o., IČO: 36 084 158, adresa sídla Galanta, Hodská cesta 1228, zastúpeného advokátom: Mgr. PhDr. Zuzana Tománková Miková, PhD., MPH, adresa sídla Bratislava, Šancová 110, proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, IČO: 37 836 901, adresa sídla Trnava, Starohájska 10, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária IURISTHALIA, s.r.o., IČO: 54 199 808, adresa sídla Bratislava, Zelená 2, o nahradenie prejavu vôle a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 26. apríla 2022, č.k. – 639, takto

rozhodol:

Odvolací súd odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Medzitýmnym rozsudkom súd určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Galanta, obec A., katastrálne územie B., ako rodinný dom súpisné C. XXXX, postavený na parcele č. 438, je žalovaný.

1.1 Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou súdu dňa 13.07.2018 žalobca žiadal, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného ako predávajúceho na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Galanta - katastrálny odbor, na LV č. XXXX pre k.ú. B., obec A., ako: rodinný dom súpisné č. XXXX, postavený na parcele č. 438, parcela KN č. 438 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1004 m2, parcela KN č. 437 - záhrady o výmere 985 m2, parcela KN č. 439 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 39 m2, parcela KN č. 440 - záhrady o výmere 356 m2, parcela KN č. 5 - orná pôda o výmere 16 m2 a parcela KN č. 6/1 - orná pôda o výmere 104 m2, za kúpnu cenu 1 euro, pričom kúpna zmluva bude tvoriť neoddeliteľnú prílohu rozsudku. Uznesením č.k. -194 zo dňa 10.07.2019, právoplatným dňa 24.07.2019, súd pripustil rozšírenie žaloby podľa návrhu žalobcu zo dňa 08.07.2019 tak, že okrem nahradenia prejavu vôle žalovaného ako predávajúceho na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Galanta - katastrálny odbor na LV č. XXXX pre k.ú. B., obec A., súd určí, že Zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvorená v zmysle ust. zo dňa 20.05.2005, ktorej predmetom je zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. B., obec A. ako rodinný dom so súpisným č. XXXX, postavený na parcele KN č. 438, parcela KN č. 438 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1004 m2, parcela KN č. 437 záhrady o výmere 985 m2, parcela KN č. 439 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 39 m2, parcela KN č. 440 záhrady o výmere 356 m2, parcela KN č. 5 orná pôda o výmere 16 m2, parcela KN č. 6/1 orná pôda o výmere 104 m2 za kúpnu cenu 1,- Sk v prospech žalobkyne je platná, eventuálne určí, že odstúpenie žalovaného od Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, uzavretej v zmysle ust. zo dňa 20.05.2005, ktorej predmetom je zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. B., obec A. ako rodinný dom so súpisným

č. XXXX postavený na parcele KN č. 438, parcela KN č. 438 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1004 m2, parcela KN č. 437 záhrady o výmere 985 m2, parcela KN č. 439 zastavaná plocha a nádvoria o výmere 39 m2, parcela KN č. 440 záhrady o výmere 356 m2, parcela KN č. 5 orná pôda o výmere 16 m2, parcela KN č. 6/1 orná pôda o výmere 104 m2 za kúpnu cenu 1,- Sk v prospech žalobkyne, ktoré je obsiahnuté v písomnom prejave žalovaného zo dňa 27.09.2018, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 11.10.2018, je neplatné (je neplatným právnym úkonom) a napokon, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 373 000 eur do 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Žiadané určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu súpisné č. XXXX odôvodnil žalobca najmä tým, že v Zmluve o výpožičke zo dňa 20.05.2005 (ďalej len „ZoV“) v čl. V. ods. 1 udelil žalovaný žalobcovi súhlas na vykonanie stavebných úprav na nehnuteľnostiach bez technického a finančného obmedzenia a tieto úpravy sa zaviazal žalobca vykonať na svoje vlastné náklady podľa čl. V. ods. 2 ZoV, žalobca vykonal tak značné investície, v roku 2009 získal finančné prostriedky v objeme cca 130 000 eur účelovo viazané na rekonštrukciu rodinného domu, pri vykonávaní rekonštrukcie sa postupne odkrýval zlý stav nehnuteľnosti a žalobca ako stavebník musel pristúpiť k postupnej demontáži budovy v plnom rozsahu a budovu nanovo postaviť. Po ukončení stavebných prác pristúpil k zosúladeniu faktického stavu s právnym, požiadal dňa 28.09.2017 stavebný úrad o vydanie dodatočného stavebného povolenia a dodatočnú kolaudáciu stavby, stavba tak bola povolená a kolaudovaná rozhodnutím Mesta Galanta sp. zn. 2018/67-GH zo dňa 16.05.2018, právoplatným 28.06.2018. Právne odôvodnil uvedený čiastočný nárok poukazom na ust. , nakoľko žalobca dobromyseľne - na základe ZoV - vykonal stavebné práce v takom rozsahu, že pôvodná nehnuteľnosť zanikla a vznikla nová nehnuteľnosť, nebol zachovaný pôdorys pôvodnej stavby, vzniklo úplne odlišné dispozičné riešenie, neboli zabudované žiadne zvislé ani iné konštrukcie a žiadne prvky pôvodnej stavby, kolaudačným rozhodnutím bol zároveň zmenený účel využitia stavby, a to z rodinného domu na resocializačno - zdravotnícke zariadenie. V čase prevzatia nehnuteľnosti bola všeobecná hodnota rodinného domu vyčíslená č. 147/2004 na sumu 14 198,73 eura, v roku 2018 podľa č. 130/2018 bola hodnota novej stavby 213 737,78 eura, ktoré hodnoty boli vytvorené výlučne z prostriedkov žalobcu. Argumentáciu oprel o rozhodnutia NS SR sp. zn. , R 4/2006, sp. zn. , R 29/1999. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodnil nevyhnutnosťou takéhoto určenia pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, neistým právnym postavením žalobcu. Naliehavý právny záujem na zriadení vecného bremena k ostatným nehnuteľnostiam (mimo rodinného domu súp. č. XXXX) odôvodnil neexistenciou prístupovej cesty k budove, úpravou pozemkov v priebehu 15-ročného užívania v súlade s účelom ich užívania s tým, že absencia zápisu vecného bremena predstavuje pre žalobcu právnu neistotu pri výkone jeho vlastníckeho práva k budove. Na margo záverov znaleckého dokazovania obsiahnutých v Znaleckom posudku č. 1/2022 zo dňa 15.03.2022 znaleckej organizácie CENEKON, a.s., vypracovaného na základe Uznesenia Okresného súdu Galanta o nariadení znaleckého dokazovania zo dňa 12.08.2021, uviedol, že z odpovedí na otázky č. 2, 3, 4, 6, 11, 13, 14, 16, 18 vyplývajú nasledovné skutočnosti: stavba pôvodná a existujúca sa líšia vo vybudovaní podkrovia so sociálnym a ubytovacím zariadením a zväčšenie pôdorysu stavby; je možné jednoznačne konštatovať, že predmetná stavba je v podstate novostavbou situovanou v mieste pôvodnej stavby; vykonané stavebné práce na budove neboli prácami udržiavacími; z priebehu výstavby je viditeľné, že jednoznačne bol zachovaný len jeden voľne stojaci múr; je jednoznačné, že vytýčením nového objektu prišlo k zmene pôdorysu oproti budove z r. 1925; pôvodná stavba bola jednopodlažná so sedlovou strechou, aktuálna stavba je dvojpodlažná, kde druhé podlažie tvorí obývateľné funkčné podkrovie; z porovnania pôdorysov a situovania jednotlivých miestností je zrejmé, že nová stavba s pôvodnou stavbou prakticky nemá nič spoločného; dispozičné riešenie pôvodnej stavby prvého nadzemného podlažia je poznateľné len iluzórne, nakoľko je čiastočne rozšírené, vznikla prístavba vstup do domu s novým schodiskom, zanikol pôvodný vstup atď.; dá sa jednoznačne konštatovať, že prišlo k zániku pôvodnej stavby; stavebnou činnosťou sa zmenili všetky prvky dlhodobej životnosti, základy sú v podstate nové, zvislé konštrukcie 1. NP sú z veľkej časti postavené zo starých tehál, ale vznikom nových múrov prišlo ku kvalitatívnemu posunu a tým aj k zmene životnosti predmetných múrov. Schodisko a 2. NP - podkrovie je úplne nové, čiže išlo o úplne novú stavbu. Tieto znalecké zistenia jednoznačne preukazujú tvrdenie žalobcu, že pôvodná stavba zanikla a na jej mieste vznikla stavba úplne nová. Znalci uvedenú skutočnosť konštatujú z hľadiska technicko-stavebného. Premietnutie týchto zistení do roviny právnej je také, že žalobca zhotovil novú vec (na svoj účet a vo svojom mene, bez finančnej zainteresovanosti žalovaného) a ako zhotoviteľ veci v rozsahu 100 % je vlastníkom tejto veci. Vlastnícke právo je absolútne, nepremlčateľné a smeruje erga omnes. Obsahom vlastníckeho práva je právo držby, právo vec užívať a dispozičné právo. Bez určenia vlastníckeho práva k budove rozhodnutím súdu, žalobca nemôže dosiahnuť zápis v katastri nehnuteľností tak, aby bol ako vlastník zaniknutej budovy vymazaný žalovaný a aby ako nový vlastník

novo zhotovenej budovy bol zapísaný žalobca. Bez tohto určenia je právne postavenie žalobcu neisté, nemôže realizovať oprávnenia vyplývajúce mu z vlastníctva veci (napr. žalovaný v postavení správneho orgánu ju odmietol zapísať do registra poskytovateľov sociálnych služieb s poukazom na absenciu práva k budove, nemôže vstupovať do zmluvných vzťahov viažucich sa na používanie stavby atď.) Zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností je konštitutívnym úkonom mocenského orgánu a bez jeho vykonania je nehnuteľnosť zaťažená právnou vadou, ktorá jej bráni vo výkone vlastníckeho práva. Žalobca zároveň tvrdí, že v stavebnej činnosti bol z hľadiska právneho vedomia dobromyseľný, nakoľko stavebné práce na objekte mu umožnil samotný žalovaný na základe Zmluvy o výpožičke zo dňa 2005, a to explicitne v ustanovení čl. V bod 1): „Požičiavateľ udeľuje vypožičiavateľovi súhlas na vykonanie stavebných úprav na nehnuteľnostiach, ktoré sú bližšie popísané v článku II tejto zmluvy, a to bez technického a finančného obmedzenia.“ S poukazom na ust. čl. II ods. 2 sa žalobca domáha rozhodnutia súdu zohľadňujúceho rozhodovaciu prax súdov, pričom poukazuje na nasledovné rozhodnutia: Rozsudok NS SR, sp. zn. , ZSR, 1998, č. 93; Rozsudok NS SR, sp. zn. , ZSR č. 29/1999; Žalobca zároveň poukazuje na nasledovné rozhodnutia NS ČR: Rozsudok NS ČR, sp. zn. , ZSR ČR, 2004, č. 81; Rozsudok NS ČR, sp. zn. . Žalobný nárok žalobcu na určenie vlastníckeho práva k budove s poukazom na závery znaleckého posudku je preto úplne dôvodný, legitímny a v tomto konaní i preukázaný.

1.1.1 Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Potvrdil, že dňa 20.05.2005 došlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu (ZoV), predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. B., obec A., okres Galanta zapísané na LV č. XXXX evidovanom Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor. V ten istý deň (t.j. 20.05.2005) bola súčasne uzavretá zmluva o budúcej kúpnej zmluve (ZoBKZ), predmetom ktorej bol záväzok budúceho predávajúceho (žalovaného) uzavrieť s budúcim kupujúcim (žalobcom) riadnu kúpnu zmluvu na identifikovanú nehnuteľnosť v lehote 15 rokov od podpísania budúcej zmluvy. Nehnuteľnosť bola titulom zmluvy žalobcovi dňa 20.05.2005 riadne odovzdaná do užívania a v súlade s účelom dojednaným v čl. III zmluvy v nej žalobca poskytoval starostlivosť drogovo závislým osobám. Túto činnosť vykonával na základe akreditácie udelenej mu Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR dňa 22.05.2006 č. 6410/2006-I/21AK v znení predĺženia akreditácie zo dňa 16.08.2013 č. . Na základe tejto akreditácie mohol v resocializačnom stredisku vykonávať činnosti podľa prvého až štvrtého, ôsmeho, desiateho až trinásteho bodu, druhého až štvrtého bodu, prvého bodu, tretieho až piateho bodu, písm. d) prvého a druhého bodu a odseku 4 písm. c) Na základe interných šetrení poverených osôb došlo rozhodnutím Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR č. sp. , č. z. 7749/2018 zo dňa 12.02.2018 k zrušeniu a odobratiu akreditácie, ktorá bola žalobcovi udelená na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca ako účastník konania rozklad, ktorý minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR v druhom stupni zamietol a potvrdil predmetné rozhodnutie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Rozhodnutie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31. augusta 2018. Žalovaný pristúpil k vypovedaniu zmluvy až po vydaní rozhodnutia o zrušení akreditácie, žalovaný vypovedal ZoV legitímnym spôsobom, keďže zmluvné strany si dojednali, že v prípade, ak žalobca nebude napĺňať účel Zmluvy, je žalovaný oprávnený ju vypovedať. Zrušením akreditácie na poskytovanie resocializačnej činnosti žalobca nesporne prestal napĺňať účel sledovaný zmluvou, nehnuteľnosť bola zakúpená výlučne za účelom pomoci drogovo závislým osobám. Na jej kúpu boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky Protidrogovým fondom SR. Pokiaľ žalobca na základe rozhodnutia samotného ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR nie je naďalej spôsobilý vykonávať komplexnú starostlivosť o drogovo závislé osoby, je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že prestal napĺňať účel sledovaný zmluvou o výpožičke. Podľa právneho názoru žalovaného by mal súd prvej inštancie žalobu zamietnuť, a to z nasledovných dôvodov: a) budúca zmluva je absolútne neplatný právny úkon, b) žalovaný odstúpil od budúcej zmluvy, c) okolnosti, za ktorých bola uzavretá budúca zmluva sa zmenili do takej miery, že nie je od žalovaného spravodlivé požadovať, aby pristúpil k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy ( ), d) výkon práva v rozpore s dobrými mravmi nesmie požívať právnu ochranu. Žalobca sa domnieva, že vzhľadom na to, že dňa 18.06.2018 vyzval žalovaného na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy a tento v lehote 20 dní nepristúpil k jej uzavretiu, má právo domáhať sa, aby súd uložil žalovanému povinnosť túto zmluvu uzavrieť. ZoBKZ a ZoV bola uzavretá dňa 20.05.2005. To znamená, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa má skončiť uplynutím dohodnutej doby, t.j. dňa 20.05.2020. V zmysle zmluvných dojednaní je teda žalobca oprávnený adresovať žalovanému výzvu na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy najskôr dňa 20.04.2020. Pokiaľ predmetnú výzvu adresoval žalobca žalovanému už dňa

18.06.2018, konal predčasne a v rozpore so zmluvnými dojednaniami. Žalovaný preto nebol povinný na takto predčasne doručenú výzvu reagovať. Napriek tomu tak 24.07.2018 učinil a vysvetlil žalobcovi dôvody, pre ktoré riadnu kúpnu zmluvu neuzavrie. Navyše v čase realizovania výzvy na uzavretie riadnej kúpnej zmluvy, zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným trval. Žalovaný totiž doručil výpoveď zo zmluvy žalobcovi až dňa 24.07.2018 (t.j. takmer mesiac po doručení výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy), a to z dôvodu, že vypožičiavateľ (t.j. žalobca) neplní účel dojednaný v čl. III zmluvy. Žalobca ad absurdum v predmetnej žalobe poukazuje na skutočnosť, že na vlastné náklady vykonal prestavbu nehnuteľnosti cca vo výške 200 000 eur. Primárne táto skutočnosť nemá s predmetným konaním absolútne žiadnu súvislosť, na prestavbu nehnuteľnosti na vlastné náklady sa zaviazal v samotnej zmluve žalobca, ktorý podľa čl. V. ods. 4 zmluvy tieto náklady odpisoval pre daňové účely. Žalobca v tomto prípade nebol ani oprávneným, ani neoprávneným držiteľom. Žalobca totiž počas celého zmluvného vzťahu vedel, že vec mu nepatrí a že s ňou nakladá iba na základe riadne uzatvorenej zmluvy o výpožičke. Žalovaný tak trvá na tom, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na to, aby sa žalobca domáhal zaplatenia požadovanej sumy titulom , nakoľko žalobca nikdy nebol oprávneným ani neoprávneným držiteľom predmetnej nehnuteľnosti. Túto užíval na základe osobitného zmluvného vzťahu, ktorý je upravený v a nasl. . Zmluva o výpožičke je bezodplatný právny úkon. Z hľadiska zmyslu a účelu je úplne objektívne a legitímne, že pokiaľ žalobca po dobu 15 rokov užíval identifikovanú nehnuteľnosť bez toho, že by hradil za jej užívanie nejakú finančnú čiastku, nie je v súčasnosti (po skončení výpožičky), žalovaný povinný vrátiť žalobcovi sumu, o ktorú identifikovanú nehnuteľnosť zhodnotil, že žalovaný sa nikdy nezaviazal, že v prípade, ak žalobca vykoná akékoľvek úpravy na nehnuteľnosti, že tieto mu žalovaný nahradí. K znaleckému posudku žalovaný uviedol, že aj znalecký posudok potvrdil, že práce na dotknutej nehnuteľnosti boli realizované už v roku 2010 a 2011 (viď odpoveď na otázku č. 8). Avšak, stavebné povolenie bolo vydané až v máji 2018, v zmysle dodatočného stavebného povolenia zo dňa 16.05.2018 malo ísť len o prestavbu a prístavbu dotknutej nehnuteľnosti, tzn. že táto ako celok mala zostať zachovaná (nemalo tak dôjsť k jej demolácii v rozsahu konštatovanom aj v znaleckom posudku), a tak rekonštrukciou malo dôjsť iba k prestavbe jej časti. Vzhľadom na závery prezentované v znaleckom posudku, možno preto uviesť, že predmetná nehnuteľnosť dodnes nie je riadne zlegalizovaná. O uvedenom svedčí aj fakt, že nikdy nebolo vydané búracie povolenie, ale aj to, že v rozpore so o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov nebol zo strany žalovaného, ako vlastníka pozemku na prestavbu v takomto rozsahu, resp. na vydanie dodatočného povolenia, nikdy daný súhlas. V spojení so skutočnosťou, že v zmluve o výpožičke dal žalovaný súhlas len na stavebné úpravy - nie na zbúranie stavby a postavenie novej stavby, tak je nepochybné, že v roku 2010 a 2011 konal žalobca protiprávne. Akékoľvek jeho nároky v podobe vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti sú tak nanajvýš nemorálne. Uvedené vychádza aj zo starej rímskej právnej zásady - Ius ex iniuria non orfitur (z bezprávia, resp. z protiprávneho konania nevzniká právo). V opačnom prípade by nastal absurdný stav, podľa ktorého by hocikto bez právneho titulu zbúral iného nehnuteľnosť, túto prestaval, pritom použil materiál z pôvodnej nehnuteľnosti a sám by sa tak stal vlastníkom nehnuteľnosti. Naviac, postavenej na pozemku vlastníka pôvodnej nehnuteľnosti. Buď tak žalobca konal protiprávne, keď bez súhlasu vlastníka budovy túto odstránil a nahradil novou, alebo došlo len k rekonštrukcii, pri ktorej nemohla vzniknúť nová vec/stavba, keďže na takýto krok nemal súhlas žalovaného. Taktiež vzhľadom na uplatnené nároky žalobcu možno poukázať na závery znaleckého posudku, v zmysle ktorých bol použitý pôvodný materiál z nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného, napr. pôvodné očistené tehly (odpoveď na otázku č. 6). Vezmúc do úvahy skutočnosť, že žalobca nikdy nepožiadal o možnosť zbúrať pôvodnú stavbu, a teda takýto krok mu nikdy nebol zo strany stavebného úradu, ale ani žalovaného, povolený, je absurdné, aby si uplatňoval nároky (či už vlastnícke právo, alebo peňažné plnenie), pričom sám použil na prestavbu tehly z pôvodnej stavby, ktoré boli vo vlastníctve žalovaného. Uvedené svedčí nie len o nemorálnosti prístupu žalobcu, ale aj o jeho elementárnej neúcte k cudziemu majetku. Žalovaný je mienky, že takéto konanie odporuje dobrým mravom. Je zrejmé, že žalobca po celú dobu postupuje výslovne protiprávne, špekulatívne a úmyselne, za účelom vlastného obohatenia. Rozhodnutie súdu má byť nie len zákonné, ale aj spravodlivé. Za daných okolností by bolo priznanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalobcovi nanajvýš nespravodlivé. Možno bez pochybností uzavrieť, že žalobca nemohol byť dobromyseľný pri svojom konaní, keď rekonštruoval dotknutú nehnuteľnosť. Na takéto konanie a v takom rozsahu nemal súhlas vlastníka tejto nehnuteľnosti ani štátnych orgánov, a to v čase, keď túto nehnuteľnosť mal vo výpožičke. Preto jeho nedobromyseľnosť je zrejmá. Pri konečnom posudzovaní záverov znaleckého posudku a následnej aplikácie príslušných hmotnoprávnych predpisov, nemožno tiež opomenúť, že pri prestavbe boli zachované dva pôvodné obvodové múry (viď odpoveď na otázku č. 17), a preto nemožno skonštatovať, že by bola odstránená komplexne celá stavba, resp. 1. nadzemné

podlažie, keďže neboli zbúrané všetky obvodové múry tak, ako to vyžaduje relevantná judikatúra. Preto podľa mienky žalovaného je táto nehnuteľnosť, a to aj vzhľadom na všetky okolností prípadu, v jeho vlastníctve. V tejto súvislosti možno ešte znovu poukázať na skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť bola vo výpožičke žalobcu, ktorému ju dočasne poskytol práve žalovaný. Avšak, nemožno akceptovať, aby došlo svojvoľnou prestavbou k zmene vlastníckeho práva k takto vypožičanej nehnuteľnosti. Takýmto spôsobom by bola vážne narušená právna istota vlastníka veci a jeho právna ochrana by bola len v iluzórnej rovine. Napokon, uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov, na ktorú poukazuje aj žalobca, a síce rozhodnutie R 4/2006, ktoré rieši prípady, keď sa z cudzej veci spracovaním vyhotoví nová vec a zmluvou nie je dohodnuté iné. Túto skutočnosť žalobca zámerne zamlčal a toto rozhodnutie interpretuje výhradne vo svoj prospech. Uvedené však neplatí v tomto prípade, keďže medzi žalovaným a žalobcom bola uzatvorená zmluva o výpožičke. V nej sa zmluvné strany výslovne dohodli, že vypožičiavateľ, t. j. žalobca je oprávnený vykonať stavebné úpravy, avšak len na vlastné náklady. Ak by súd aj mal zato, že došlo k spracovaniu dotknutej nehnuteľnosti, žalovaný trvá na tom, že po zvážení a vyhodnotení všetkých relevantných skutočností, má byť on vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Zároveň je názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu, najmä nemorálne správanie žalobcu, neinformovanie žalovaného, vykonanie rekonštrukcie bez povolení a financovanie rekonštrukcie z verejných zdrojov, žalobcovi ako spracovateľovi nepatrí žiadna finančná ani iná náhrada. Podľa možno konštatovať, že ak by súd aj posudzoval konanie žalobcu ako spracovanie veci, musí vychádzať z toho, že mu bolo známe, že táto nehnuteľnosť patrí žalovanému, že pri jej potenciálnom spracovaní nemohol byť dobromyseľný a naopak, že mu bolo známe, že mu nehnuteľnosť nepatrí. Keďže ale aj v znaleckom posudku sa konštatuje, že „postaviť novú stavbu s technickou hodnotou pôvodnej stavby (už by sa nejednalo o pôvodnú stavbu) čo vzhľadom na jej vysokú pôvodnú amortizáciu teda technickú hodnotu pôvodnej stavby, je prakticky nerealizovateľné“ (odpoveď na otázku č. 10), teda inými slovami, že nie je možné postupovať v zmysle prvej vety citovaného ustanovenia , a teda navrátenie veci do predošlého stavu je neúčelné. Preto by súd mal určiť podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti a aká náhrada patrí druhej strane. Vlastnícke právo žalovaného k pôvodnej nehnuteľnosti je nepochybné. Je neakceptovateľné, aby vlastník nehnuteľnosti túto v dobrej viere vypožičal, a táto by bez jeho vedomia bola prestavaná tak, že vlastníkom sa znenazdajky rozhodnutím súdu stane vypožičiavateľ. Uvedené platí o to viac, že žalovaný je aj vlastníkom pozemkov, na ktorých stavba stojí, a ak by bola prikázaná do vlastníctva žalobcu, bolo by v zmysle potrebné vysporiadať právny vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. To by znamenalo produkovanie ďalších právnych sporov, pričom predpokladaným právnym riešením by znovu mohlo byť odstránenie stavby alebo jej prikázanie do vlastníctva žalovaného. Žalobca konal bezohľadne a účelovo, pričom zneužil dobromyseľnosť žalovaného, preto by mal byť vlastníkom tejto nehnuteľnosti žalovaný, ktorý ju nadobudol z verejných prostriedkov. Po rozhodnutí o vlastníctve nehnuteľností bude nutné sa vysporiadať s otázkou prípadnej náhrady, žalobcovi ako spracovateľovi náhrada nepatrí, vychádzajúc z pôvodu peňažných prostriedkov, ktoré boli na prestavbu vynaložené, z postoja žalobcu a žalovaného ako pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, ako aj zo všetkých okolností tohto prípadu. Žalobca na financovanie rekonštrukcie nevynaložil akékoľvek vlastné zdroje, na rekonštrukciu stavby využil prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté vo forme dotácií zo štátneho rozpočtu a zdrojov z EÚ, pričom z verejne dostupných informácií vyplýva, že mu boli poskytnuté dotácie v sume cca 3,4 milióna eur. Pritom túto nehnuteľnosť po celú dobu užíval bezodplatne, a tak mu s tým nevznikali akékoľvek ďalšie náklady. Bolo by nanajvýš nemorálne a nespravodlivé, aby sa takýmto spôsobom obohatil a aby mu žalovaný bol povinný poskytnúť akékoľvek peňažné plnenie. Naopak, už z povahy žalovaného, ako verejnoprávnej inštitúcie zabezpečujúcej okrem iného sociálne služby na rôznej úrovni, ktoré mieni poskytovať aj v dotknutej nehnuteľnosti, sa javí byť spravodlivým usporiadaním, aby bolo vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti priznané žalovanému, a to bez nároku žalobcu na akúkoľvek náhradu. Tento vo svojich vyjadreniach poukazuje na súdne rozhodnutia, ktorými sa snaží preukázať svoje nároky, avšak nemožno si nevšimnúť zrejmú manipuláciu pri ich interpretácii, ako je už aj vyššie v tomto vyjadrení uvedené. Vo všeobecnosti možno uviesť, že každý prípad je nutné posudzovať podľa jeho skutkového stavu, a pri tom zohľadniť prípadné odlišnosti. V prípade žalobcu však poukazuje na závery vychádzajúce z diametrálne odlišných skutkových okolností, ako sú v tomto prípade.

1.1.2 Trnavský samosprávny kraj (žalovaný v tomto konaní) sa žalobou voči Čistý deň, n.o. (žalobca v tomto konaní) v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. domáhal uloženia povinnosti žalovanému vypratať nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX, a to: parcela CKN č. 437 o výmere 985 m2 - záhrady, parc. CKN č. 438 o výmere 1004 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. CKN č. 439 o výmere 39 m2 - zastavané

plochy a nádvoria, parc. CKN č. 440 o výmere 356 m2 - záhrady, parc. EKN č. 5 o výmere 16 m2 - orná pôda a parc. EKN č. 6/1 o výmere 104 m2 - orná pôda a stavba - rodinný dom súp. č. XXXX na parcele č. 438 a tieto odovzdať žalobcovi. Čistý deň, n.o. ako žalovaný dňa 16.01.2020 podal v konaní vedenom ešte pod sp. zn. vzájomnú žalobu, ktorou žiadal určiť, že Čistý deň, n.o., je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX - rodinný dom súp. č. XXXX, postavený na parcele č. 438 a zriadiť v prospech vlastníka budovy zapísanej na LV č. XXXX - rodinný dom súp. č. XXXX, postavený na parcele č. 438, vecné bremeno spočívajúce v práve užívania pozemkov, a to: záhrady, p. CKN č. 437 o výmere 985 m2, zastavané plochy a nádvoria, p. CKN č. 438 o výmere 1004 m2, zastavané plocha a nádvoria, p. CKN č. 439 o výmere 39 m2, záhrady, p. CKN č. 440 o výmere 356 m2, orná pôda, p. EKN č. 5 o výmere 16 m2 a orná pôda, p. EKN č. 6/1 o výmere 104 m2 a Trnavský samosprávny kraj ako žalobca je povinný výkon tohto práva strpieť. Súd obe konania spojil na spoločné konanie s tým, že toto bude vedené pod spisovou značkou .

1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané, že žalobca je nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby, je vypožičiavateľom nehnuteľnosti na základe Zmluvy o výpožičke (ZoV) zo dňa 20.05.2005 a zároveň budúci kupujúci na základe Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve (ZoBKZ) z 20.05.2005, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o výpožičke. Žalovaný je požičiavateľom nehnuteľnosti na základe ZoV a zároveň budúci predávajúci na základe ZoBKZ.

1.2.1 Predmetom ZoV sú nehnuteľnosti zapísané Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, na LV č. XXXX, a to: parcela CKN č. 437 o výmere 985 m2 - záhrady, parc. CKN č. 438 o výmere 1004 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. CKN č. 439 o výmere 39 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. CKN č. 440 o výmere 356 m2 - záhrady, parc. EKN č. 5 o výmere 16 m2 - orná pôda a parc. EKN č. 6/1 o výmere 104 m2 - orná pôda a stavba - rodinný dom súp. č. XXXX na parcele č. 438. ZoV bola uzatvorená na dobu určitú - 15 rokov. Podľa čl. V. ods. 1 udelil žalovaný žalobcovi súhlas na vykonanie stavebných úprav na nehnuteľnostiach bez technického a finančného obmedzenia a tieto úpravy sa zaviazal žalobca vykonať na svoje vlastné náklady podľa čl. V. ods. 2 ZoV.

1.2.2 Predmetom ZoBZK je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam totožným s predmetom výpožičky, a to za kúpnu cenu 1 euro pri nadobúdacej cene nehnuteľností podľa znaleckého posudku Ing. Baranoviča č. 147/2004 vo výške 1 959 190 eur, pričom jej plná výška bola pokrytá dotáciou Protidrogového fondu, ktorá bola účelovo viazaná na poskytovanie zdravotnej starostlivosti závislým osobám prostredníctvom žalobcu. Podľa čl. II. bod 1 ZoBKZ mala byť kúpna zmluva na prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam uzatvorená do 15 rokov od podpísania ZoBKZ a v čl. II. bod 3 sa budúci predávajúci zaviazal podpísať kúpnu zmluvu najneskôr do 20 dní od doručenia návrhu riadnej kúpnej zmluvy od budúceho kupujúceho.

1.2.3 Žalobca na vlastné náklady vykonal prestavbu domu za cca 200 000 eur, dom bol v čase podpisu oboch zmlúv dvestoročný, čomu zodpovedal aj jeho stav. Žalobca v roku 2009 získal finančné prostriedky v objeme cca. 130 000 eur účelovo viazané na rekonštrukciu rodinného domu, začal s rekonštrukciou, ktorá pokračovala ako rekonštrukcia rozsiahla a podstatná, žalobca ako stavebník pristúpiť k postupnej demontáži budovy v plnom rozsahu a budovu nanovo postavil. Po ukončení stavebných prác pristúpil k zosúladeniu faktického stavu s právnym, požiadal dňa 28.09.2017 stavebný úrad o vydanie dodatočného stavebného povolenia a dodatočnú kolaudáciu stavby, stavba tak bola povolená a kolaudovaná rozhodnutím Mesta Galanta sp. zn. 2018/67-GH zo dňa 16.05.2018, právoplatným 28.06.2018. Práce na dotknutej nehnuteľnosti boli realizované už v roku 2010 a 2011, avšak stavebné povolenie bolo vydané až v máji 2018, v zmysle dodatočného stavebného povolenia zo dňa 16.05.2018 malo ísť o prestavbu a prístavbu dotknutej nehnuteľnosti, tzn. že táto ako celok mala zostať zachovaná. Nebolo vydané búracie povolenie, v rozpore so (stavebný zákon) nebolo zo strany žalovaného ako vlastníka pozemku na prestavbu v takomto rozsahu, resp. na vydanie dodatočného povolenia, daný súhlas. Žalovaný počas trvania výpožičky nehnuteľnosť nezhodnocoval.

1.2.4 Znalecká organizáciou CENEKON, s.r.o., v znaleckom posudku č. 1/2022 zo dňa 15.03.2022 skonštatovala, že 1/ nie je možné jednoznačne stanoviť, ktoré práce boli realizované svojpomocne, resp. dodávateľsky; práce, ktoré nevyžadujú odbornú spôsobilosť mohli byť vykonané svojpomocne, vzhľadom na vysokú náročnosť prác, ktoré bolo potrebné vykonať, museli byť tieto vykonané dodávateľsky; 2/ pred začatím rekonštrukcie bol vyhotovený č. 147/2004, v súčasnosti pôvodnú

stavbu s dnes existujúcou stavbou nemožno porovnávať, nakoľko jej kvalitatívna a úžitková hodnota je diametrálne rozdielna. Rozhodujúcimi zmenami oproti pôvodnej stavbe je vykonanie prác, ktoré výrazne ovplyvnili technickú hodnotu stavby, vybudovanie podkrovia a zväčšenie pôdorysu domu o prístavby, čo stavbu dáva do neporovnateľnej roviny; 3/ predmetná stavba je v podstate novostavbou situovanou v mieste pôvodnej stavby; 4/ v žiadnom prípade nešlo pri realizácii stavebných úprav predmetnej nehnuteľnosti o udržiavacie práce, nie je ich možné zahrnúť do pojmu udržiavacie práce; 5/ hodnota stavebného materiálu v čase vykonania stavebných prác bola zistená tak, že znalec spracoval rozpočtovú dokumentáciu vrátane výkazu výmer v zmysle PD, z tejto dokumentácie a ďalších zistení z obhliadky ako aj z fotodokumentácie, rozpočet bol spracovaný formou softvéru Cenkros 4 a databázou cien stavebných prác,..., náklad na materiál predstavuje čiastku 122 095,29 eura, nie je tu započítaný murovací materiál, získaný z vybúrania pôvodnej stavby v množstve 77,87 m3, spojovací materiál je započítaný; 6/ zvislé nosné konštrukcie sú z pálených tehál, resp. z pôvodných očistených tehál, pôvodný a jediný existujúci múr z pôvodnej stavby je z pálených plných tehál, jednoznačne bol zachovaný len jeden voľne stojaci múr. Druhý múr, ktorý sa javí ako deliaci múr medzi susednou existujúcou stavbou, v skutočnosti pre účel novej stavby neslúži, popri tomto múre je zriadený nový základový pás a bol postavený nový múr, ktorý je priľahlý k pôvodnému múru; 8/ stavebné práce sa vykonávali počnúc demoláciou od 03/-05/2010 do 04/2011; 9/ všeobecná hodnota pôvodnej nehnuteľnosti vrátane vonkajších úprav a plotov bez pozemkov by bola v súčasnosti 106 000 eur; 10/ postaviť novú stavbu s hodnotou pôvodnej stavby je vzhľadom na jej vysokú amortizáciu prakticky nerealizovateľné; 11/ v zmysle geometrického plánu zo dňa 14.04.2015 je jednoznačné, že vytýčením nového objektu prišlo k zmene pôdorysu oproti budove z roku 1925; 12/ z pôvodnej stavby z roku 1925 boli zachované múry v zmysle odpovede na otázku č. 6/ a 7/; 13/ pôvodná stavba z 1925 bola jednopodlažná so sedlovou strechou, aktuálna stavba je dvojpodlažná, druhé podlažie tvorí obývateľné funkčné podkrovie; 14/ dispozícia stavby z hľadiska pôdorysu je rozdielna najmä v tom, že v novej stavbe sú vyhotovené prístavby, resp. rozšírenia domu, z porovnania pôdorysov a situovania miestností je zrejmé, že nová stavba s pôvodnou fakticky nič spoločné nemá; 15/ dispozičné riešenie pôvodnej stavby prvého nadzemného podlažia je poznateľné len iluzórne, nakoľko je čiastočne rozšírené, vznikla prístavba, vstup do domu s novým schodiskom, zanikol pôvodný vstup atď; 16/ dá sa jednoznačne konštatovať, že došlo k zániku pôvodnej stavby; 17/ z pôvodnej stavby boli čiastočne zachované dva nosné múry; 18/ stavebnou činnosťou sa zmenili všetky prvky dlhodobej životnosti, základy sú v podstate nové, zvislé konštrukcie 1. NP sú z veľkej časti postavené zo starých tehál, ale vznikom nových múrov prišlo ku kvalitatívnemu posunu a tým aj k zmene životnosti predmetných múrov. Schodisko a 2. NP - podkrovie

- je úplne nové, čiže ide o úplne novú stavbu; 19/ rozdiel medzi hodnotami stavby v roku 1925 a 2018 k dátumu 28.06.2018 by bol 173 538 eur (265 738 eur – 92 200 eur).

1.2.5 Žalobca adresoval žalovanému výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy dňa 18.06.2018 . Výzva bola v ten istý deň aj žalovanému doručená a lehota na uzatvorenie zmluvy uplynula 09.07.2018.

1.2.6 Žalovaný na výzvu reagoval dňa 03.07.2018 výpoveďou ZoV podľa čl. VI písm. c/ ZoV. Výpoveď bola doručená dňa 24.07.2018 žalobcovi, pričom dôvod výpovede (strata akreditácie) žalobca spochybnil, nakoľko v čase uzatvorenia ZoV , ktorý zaviedol systém akreditácií, nebol platnou legislatívou SR, jeho účinnosť nastala až 01.09.2005 a prvé akreditácie boli prideľované až v roku 2006, žalobca po prvý raz získal akreditáciu až 12.06.2006, z čoho je zrejmé, že zmluvné strany ZoV v čase jej uzatvorenia nemohli účel zmluvy viazať na akreditovanú činnosť, preto ani výpoveď ZoV nemohli odôvodniť odňatím akreditácie žalobcovi; žalovaný nesprávne stotožňuje kategórie „resocializačné stredisko“ a „resocializácia“, na základe čoho nesprávne redukuje starostlivosť v oblasti resocializácie na starostlivosť v akreditovanom resocializačnom stredisku.

1.3 Vec právne posúdil podľa ( v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) a ( v znení neskorších prepisov, ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že v súlade so zásadou hospodárnosti konania v tomto konaní je účelné primárne rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu, že rozhodnutie o čiastkovom nároku určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rodinnému domu súp. č. XXXX), žiadané žalobcom vzájomnou žalobou, bude mať nepochybne zásadný dopad na zvyšné čiastkové žalobné nároky aj z hľadiska ich opodstatnenosti.

1.4. Na odôvodnenie takéhoto svojho rozhodnutia uviedol, že spor medzi stranami sporu predstavuje skutočnosť, či v danom prípade došlo realizáciou rekonštrukčných prác len k rozsiahlej prestavbe

rodinného domu (argumentácia žalovaného) alebo došlo k vytvoreniu novej veci - nehnuteľnosti - spracovaním (argumentácia žalobcu). Vzhľadom na existenciu uvedeného sporu sa súd prioritne musel vysporiadať s otázkou potenciálneho vzniku novej veci spracovaním žalobcom ako spracovateľom. Strany sporu za rozhodujúci v tejto súvislosti označili najmä Rozsudok NS SR z 31.08.2005, sp. zn. , R 4/2006, podľa záverov ktorého: „Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci (stavby) je možné iba v prípadoch, kedy sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, ktoré stavbu charakterizujú, že touto činnosťou sa zhotoví nová nehnuteľná vec (stavba). Z uvedeného vyplýva, že nemožno nadobudnúť vlastníctvo spracovaním len súčasti (podkrovia ap.) cudzej stavby“.

1.5 Súd mal zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie CENEKON, a.s. za preukázané, že stavebné úpravy (z technického hľadiska) prekročili v danom prípade rozsah rekonštrukcie nehnuteľnosti a z technického hľadiska došlo k vytvoreniu novej stavby. Vo vzťahu k posúdeniu vzniku novej stavby z hľadiska právneho, nemal súd dôvod nerešpektovať závery rozhodnutia NS SR sp. zn. R 4/2006 s prihliadnutím na konkrétne zhodné a rozdielne prvky v skutkovom a právnom stave prejednávaných vecí a špecifické okolnosti daného sporu. Súd dospel k záveru, že znalecké dokazovanie ako rozhodujúce, aj keď nie výlučné dokazovanie vzhľadom na odborný technický charakter veci potvrdilo, že stavebnými prácami, realizovanými od najneskôr 05/2010 do 04/2011, došlo ku vzniku novej veci - stavby - spracovaním, nebolo preukázané, že by šlo len o opravu alebo údržbu veci, predmetom spracovania bola vec - pôvodná stavba - ako celok, a to najmä s poukazom na vyššie uvedené závery znaleckého dokazovania pomerne jednoznačne prezentované najmä v bodoch 2/, 3/, 4/, 6/, 7/, 11/, 13/, 14/, 15/, 16/ a 18/ ods. 17. tohto rozhodnutia. Skutočnosť, že z pôvodnej stavby boli čiastočne zachované dva nosné múry podľa názoru súdu nemožno formalisticky (vzhľadom na zmenu pôdorysu, situovania, celkové rozšírenie stavby) vyhodnotiť ako dôvod, pre ktorý by z právneho hľadiska nová stavba vzniknúť nemala. Pokiaľ je nepochybnou skutočnosť, že stavebnou činnosťou sa zmenili všetky prvky dlhodobej životnosti, základy sú v podstate nové, zvislé konštrukcie 1. NP sú z veľkej časti postavené zo starých tehál, ale vznikom nových múrov prišlo ku kvalitatívnemu posunu a tým aj k zmene životnosti predmetných múrov, schodisko a 2. NP - podkrovie - je úplne nové, čo v danom prípade preukázané bolo, prihliadnuc na rozdiel vo všeobecnej hodnote stavby ku dňu 28.06.2018 v porovnaní s rokom 2004 (ZP č. 147/2004, odpoveď č. 19 č. 1/2022) vo výške 173 538 eur, kde výška rozdielu (zhodnotenia stavby) predstavuje takmer dvojnásobok všeobecnej hodnoty stavby v roku 2004 (92 000 eur), súd rešpektujúc ustálenú judikatúru konštatuje, že v danom prípade k vytvoreniu novej veci spracovaním došlo, pričom spracovateľom veci bol žalobca.

1.6 Spor medzi stranami sporu bol okrem vyššie uvedeného aj v spôsobe naloženia s vlastníckym právom k spracovanej veci, kde žalobca trval na tom, že ako dobromyseľný spracovateľ s väčšinovým podielom na spracovanej veci, vzhľadom na absenciu dohody, má právo na to, aby bola stavba prikázaná do výlučného vlastníctva jemu, a to podľa ust. , pričom žalovaný mal za to, že keďže žalobca v žiadnom prípade dobromyseľným spracovateľom stavby byť nemohol, aplikácia ním navrhnutého zákonného ustanovenia na daný skutkový stav do úvahy neprichádza, nakoľko ide o priestor pre aplikáciu ust. . Súd mal v danom prípade (v zhode s právnym názorom žalovaného) za to, že na daný skutkový stav je aplikácia ust. neprípustná, a to pre absenciu preukázania dobromyseľnosti žalobcu. Základný nedostatok žalobcu podľa názoru súdu predstavovala nesprávna interpretácia pojmu „dobromyseľnosť“. Atribút dobromyseľnosti sa v kontexte ust. neviaže na samotné spracovanie veci ako činnosť, ale na vnútorný psychický vzťah spracovateľa k domnelému vlastníctvu spracovávanej veci, t.j. že spracovateľ sa v dobrej viere domnieva, že mu spracovávaná vec patrí. Dobromyseľnosť je, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, v danom spore na strane žalobcu ako spracovateľa vylúčená, keďže o dobromyseľnú držbu nemôže ísť, žalobca vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, ktorou skutočnosťou je najmä existencia zmluvy o výpožičke, ktorá nespochybniteľným spôsobom vlastnícke právo k veci (stavbe) vymedzuje. S poukazom na paralelnú existenciu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve má súd za to, že o vlastníctve žalovaného k spracovávanej veci vedieť musel, v opačnom prípade by jej existencia (vo vzťahu k stavbe - rodinnému domu) bola irelevantná.

1.7 Vzhľadom na uvedené súd na daný skutkový stav aplikoval ust. . Nedobromyseľný spracovateľ, t.j. osoba, ktorá vie alebo by mala vedieť, že vec, ktorú spracúva, jej nepatrí, sa zásadne nemôže stať vlastníkom novej veci. V tomto prípade nie je v prospech spracovateľa ani výrazne väčší podiel na veci. Naproti tomu vlastník veci, ktorá bola spracovaná, sa môže vlastníckou žalobou domáhať

jej vydania (vypratania) a navrátenia do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je dosť dobre možné alebo účelné, vlastník a spracovateľ sa môžu: dohodnúť na vyrovnaní vzájomných vzťahov, najmä na tom, kto sa stane vlastníkom veci vzniknutej spracovaním, kto zaplatí náklady vynaložené na spracovanie, a pod.; obrátiť na súd (aktívna legitimácia patrí obom) a žalobou žiadať o určenie vlastníckeho práva k novej veci. Súd je pri rozhodovaní povinný vziať na zreteľ všetky okolnosti, avšak iné povinnosti mu v tomto smere zákon neukladá. To znamená, že nie je viazaný ani veľkosťou podielov vlastníka a spracovateľa na novej veci. Vlastníkom novej veci sa v takomto prípade môže stať aj žalovaný. Účastník konania, ktorý sa podľa rozhodnutia súdu nestal vlastníkom veci vzniknutej spracovaním, má nárok na náhradu, ktorej výška je vyjadrená v peniazoch a závisí od toho, či sa vlastníkom novej veci stal vlastník spracovanej veci alebo spracovateľ. Výška náhrady teda závisí od hodnoty spracovanej veci alebo od hodnoty toho, čo pri spracovaní do novovzniknutej veci vložil spracovateľ. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva má aj v tomto prípade konštitutívnu povahu.

1.8 Vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu, zákon ponecháva v prípade nedobromyseľného spracovateľa veci prikázanie vlastníckeho práva k spracovanej veci na rozhodujúcich okolnostiach, ktoré zároveň predstavujú jediné kritérium a zároveň určujú limity súdu pri rozhodovaní o tom, kto bude vlastníkom spracovanej veci. Súd tak vychádzajúc z preukázaných okolností, v rámci ktorých k spracovaniu veci došlo, dospel k záveru, že zákonným a spravodlivým riešením bude prikázanie veci do výlučného vlastníctva žalovaného. V kontexte preukázaných okolností, t.j. žalobca sa ujal užívania nehnuteľností (vrátane rodinného domu) na základe Zmluvy o výpožičke, teda dvojstranného právneho úkonu, na základe ktorej mal vedomosť o svojej právnej pozícii (ako aj o právnej pozícii žalovaného) o.i. aj vo vzťahu k rodinnému domu, ktorý mal podľa obsahu ZoV bezodplatne po dobu 15 rokov užívať a následne na základe Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve odkúpiť za tam uvedených podmienok, nemal žiaden objektívny dôvod domnievať sa, že mu rodinný dom patrí. Zároveň bol preukázateľne podľa čl. V. bod 1. a 2. ZoV oprávnený vykonávať na predmete výpožičky stavebné úpravy bez technického a finančného obmedzenia, a to na vlastné náklady a nebezpečenstvo, avšak vychádzajúc z obsahu čiastkového dojednania nemožno sa dôvodne domnievať, že vypožičiavateľ by mal na mysli stavebné úpravy zodpovedajúce rozsahu spracovania stavby na novú vec, ktorá by následne pripadla do vlastníctva žalobcu ako spracovateľa, v opačnom prípade by konal žalovaný v rozpore s povinnosťami riadneho hospodára a zároveň by v prípade uvedenej možnosti situáciu s najväčšou pravdepodobnosťou zmluvne ošetril. Za dôvodnú v tomto smere súd považuje argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že keďže aj v znaleckom posudku sa konštatuje, že „postaviť novú stavbu s technickou hodnotou pôvodnej stavby (už by sa nejednalo o pôvodnú stavbu) čo vzhľadom na jej vysokú pôvodnú amortizáciu teda technickú hodnotu pôvodnej stavby, je prakticky nerealizovateľné“ (č. 10), teda inými slovami, že nie je možné postupovať v zmysle prvej vety citovaného ustanovenia , a teda navrátenie veci do predošlého stavu je neúčelné. Nebolo by akceptovateľné, aby vlastník nehnuteľnosti túto v dobrej viere vypožičal, a táto by bez jeho výslovného súhlasu (existencia ktorého v konaní preukázaná nebola) bola prestavaná tak, že vlastníkom sa stane vypožičiavateľ. Nie nepodstatnou je zároveň skutočnosť, že žalovaný je aj vlastníkom pozemkov, na ktorých stavba stojí, a ak by bola prikázaná do vlastníctva žalobcu, bolo by v zmysle potrebné vysporiadať právny vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, t.j. napríklad zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu navrhnuté žalobcom, na základe čoho by vznikol priestor pre potenciálne ďalšie spory s prihliadnutím na už prebiehajúce súdne konania medzi stranami sporu a ich vzájomné vzťahy. Žalovaný v tejto súvislosti ostatným podaním v priebehu konania realizovaným, označeným ako vzájomná žaloba v prípade určenia vlastníckeho práva k stavbe žalobcovi zhodnotil situáciu ako zriadenie neoprávnenej stavby na cudzom pozemku a prikázal ju do vlastníctva žalovanému podľa ust. , čo súd, vychádzajúc z obsahu podania, vyhodnotil ako doplnenie argumentácie vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia a v záujme minimalizácie prípadného prílišného formalizmu civilného sporového procesu ako prvku kontraproduktívneho, prihliadol na doplnenú argumentáciu v snahe produkovať zákonné a udržateľné rozhodnutie. Ust. c upravuje situáciu, kedy dôjde k zriadeniu stavby na cudzom pozemku, pričom nie je rozhodujúcim, či ide o stavbu (vec) novú, alebo novovytvorenú vec vzniknutú spracovaním veci, uvedené zákonné ustanovenie možno považovať za ustanovenie špeciálne (v porovnaní s ust. ), riešiace stav, ak (aj a nielen) spracovaním dôjde ku vzniku nie akejkoľvek veci, ale stavby (spojenej so zemou pevným základom ), v ktorom prípade zásadne má nová stavba pripadnúť do vlastníctva vlastníkovi pozemku za náhradu, za predpokladu existencie súhlasu vlastníka pozemku s daným postupom, t.j. ust. obmedzuje voľnú úvahu súdu (ohraničenú len okolnosťami - druhá veta ) ohľadne určenia, resp. prikázania (z hľadiska účelu a dôsledku ide o takmer totožné významy) vlastníckeho práva v prípade

ako je tento, kedy novou vecou vytvorenou spracovaním, je stavba. V prípade, ak by predmetom procesnej obrany žalovaného nebol o.i. aj nesúhlas so vznikom novej veci v podobe novej stavby, súd by prednostne aplikoval na daný skutkový stav ust. , kde by bol žalovaný úspešnou stranou v prípade preukázania neoprávnenosti novej stavby, ktorá skutočnosť preukázaná bola, a to s prihliadnutím na výsledky dokazovania, podľa ktorého žalobca ako zriaďovateľ stavby na cudzom pozemku nemal výslovný súhlas k zriadeniu novej stavby zo strany žalovaného ako vlastníka pozemku pod stavbou, a to ani s poukazom na obsah ZoV (kde je dojednaný len súhlas so stavebnými úpravami na už existujúcej stavbe, aj keď bez ohľadu na ich rozsah), ani s poukazom na obsah dodatočného stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, ktoré neboli vydané pre účely realizácie novej stavby. Avšak z dôvodu rozporovania samotnej existencie novej stavby žalovaným, súd sa musel zaoberať aj aspektom vzniku novej veci spracovaním, v súvislosti s ktorým strany sporu navrhli vykonať dokazovanie znaleckým dokazovaním a aj tieto závery dokazovania vyhodnotiť podľa ust. ; inak povedané, v prípade, ak by žalovaný uznal vznik novej veci v podobe novej stavby spracovaním, súd by nemal zákonný dôvod aplikovať ust. , ale aplikoval by len ust. . Súd tak vychádzajúc zo všetkých rozhodujúcich okolností preukázaných v priebehu procesu dospel k jednoznačnému záveru, že vlastníkom stavby definovanej vo výroku tohto rozhodnutia je žalovaný. O prípadnej náhrade, ktorá nepredstavuje právny základ pre zvyšné žalobné nároky, súd nemal dôvod rozhodovať formou medzitýmneho rozsudku, preto predmetné čiastkové rozhodnutie ponechal na ďalšie konanie (po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku). Rovnako súd nemal zákonný dôvod rozhodovať o náhrade trov konania, ktoré rozhodnutie ponechal postupujúc podľa ust. .

2. Rozsudok napadol riadnym a včasným odvolaním žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie viniac súd prvej inštancie, že tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že v konaní sa dopustil vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil (nesprávnou interpretáciou právnej normy ( ) čo malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia [, , , a ].

2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že žalovaný dňa 25. apríla 2022 doručil súdu písomné podanie označené ako „Vzájomná žaloba“. Žalobcovi táto písomnosť však doručená nebola a súd nasledujúci deň 26. apríla 2022 vyhlásil sporný medzitýmny rozsudok o časti uplatneného nároku - o vlastníckom práve k budove. Súd sa s obsahom podania oboznámil, tento vo svojom rozhodnutí aj zobral do úvahy avšak bez toho, aby podanie vôbec bolo doručené žalobcovi. Takýmto spôsobom došlo k porušeniu práva žalobcu na kontradiktórnosť súdneho konania a rovnosť zbraní. Podľa názoru žalobcu rozsudok súdu založený okrem iného na písomnom vyjadrení sporovej strany, ktoré nebolo druhej strane doručené, je nezákonný a súd svojim postupom porušil ústavné práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa a .

2.2 Odvolaním napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie žalobca považuje za prekvapivé, nakoľko výrok súdu, ale ani jeho odôvodnenie nie sú v súlade s hmotnou normou, dôkaznými prostriedkami produkovanými sporovými stranami a ani predbežným právnym posúdením veci súdom. Žalobca sa dôvodne domnieval po tom, ako súd poskytol stranám predbežné právne posúdenie a nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia rozsahu spracovania veci, že do tejto fázy súdneho konania vyvinul dostatočnú procesnú aktivitu na preukázanie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Rovnako tak legitímne očakával, že súd bude aplikovať na danú vec rozhodovaciu prax súdov, na ktorú žalobca vo svojich podaniach poukazoval. Súd napriek skutočnosti, že sám považoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie, po jeho vykonaní vo svojom rozhodnutí nezohľadnil podiel žalobcu na vzniku veci novej a neaplikoval ani rozhodovaciu prax súdov, na ktorú sa žalobca odvolával.

2.3 Súd sa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s množstvom rozhodujúcich skutkových tvrdení a dôkazných prostriedkov predložených žalobcom na unesenie bremena dôkazu tak v písomných podaniach, ako aj v prednesoch na pojednávaní súdu. Rovnako tak žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní pred súdom z vykonaných svedeckých výpovedí (že financie na kúpu spornej nehnuteľnosti žalovaný získal z Protidrogového fondu na post- resocializačnú starostlivosť pre žalobcu, že celý zákon o sociálnej pomoci bol aprobovaný, nakoľko jeho ustanovenia boli nahradené o sociálnoprávnej ochrane detí a o

sociálnej kuratele a o sociálnych službách, že autorom projektu adresovaného protidrogovému fondu je D. E. D. - v tom čase riaditeľka žalobcu a odborným garantom projektu je D. D. F. - v tom čase zmluvný partner žalobcu, že pôvodným žiadateľom o dotáciu z Protidrogového fondu bol žalobca a až neskôr vzhľadom na pravidlá prideľovania dotácií v roku 2004 sa ním stal žalovaný, že fond poskytol žiadateľovi prostriedky účelovo viazané na projekt žalobcu, že žalovaný pokiaľ vypovedal zmluvu o výpožičke žalobcovi, porušil svoj zmluvný záväzok využívať predmetnú nehnuteľnosť na účel starostlivosti o závislé osoby do 20.12.2019 s dopadom aj na práva žalobcu, keďže žalobca bol beneficientom, subjektom, v prospech ktorého sa malo zo zmluvy plniť, že žalovaný zo svojho nevynaložil žiadne finančné prostriedky na získanie nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, že zmluva medzi Protidrogovým fondom a žalovaným bola zmluvou v prospech tretieho, a to žalobcu, že súčasťou zmluvy o výpožičke bola zmluva o budúcej zmluve, v zmysle ktorej mal budovu nadobudnúť za 1,- Sk žalobca z dôvodu, že budova bola stará cca 100 rokov, schátraná a žalovaný pri podpise zmluvy vedel, že do nej treba investovať, a teda, že preto boli v kúpnej cene zohľadnené nevyhnutné investície, ktoré žalobcovi pri využívaní predmetu výpožičky vznikli, že žalovaný presne vedel, v akom stave budovu kupuje, kde je lokalizovaná, pre koho ju kupuje a na aký účel a nebyť týchto okolností, žalovaný by sa nikdy nestal vlastníkom tejto budovy, pretože nemal dôvod zaujímať sa o ňu a vlastniť ju a ani nemal na ňu finančné prostriedky, že toho času vďaka činnosti žalobcu a vynaloženia nákladov z jeho strany, má budova hodnotu cca 270 000 eur, že žalovaný bol účastníkom stavebného konania, ktoré na návrh žalobcu začalo v roku 2017, že svoj vlastnícky nárok k budove formuluje vo vzájomnej žalobe v roku 2022, teda s odstupom 5 rokov, kedy sa najneskôr preukázateľne dozvedel o rozsahu spracovania nehnuteľnosti, a teda, že jeho postup v tomto konaní, kedy začal spochybňovať súhlas s vykonaním stavebných úprav tak, ako ich žalovaný vykonal, nemožno vyhodnotiť inak ako účelový. Súd pri určení vlastníctva k budove nijako nezohľadnil „všetky okolnosti“, ktoré spracovanie veci sprevádzali, ani sa nijako - pozitívne či negatívne vo vzťahu k určeniu vlastníctva týmito okolnosťami nezaoberal. Pritom práve tieto okolnosti mali byť určujúcimi skutočnosťami pri určení vlastníctva. Bez ich posúdenia súdom rozsudok nemôže byť ani zákonný, ani spravodlivý.

2.4 Súd medzitýmny rozsudok vyhlásil bez toho, aby žalobcovi umožnil vykonať právo záverečnej reči, v dôsledku čoho má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca totiž na preukázanie tvrdení predkladal množstvo listinných dôkazných prostriedkov, ktoré boli relevantné k meritu veci a vykonané pred súdom neboli.

2.5 Súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností napriek tomu, že žalobca vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní súdu predkladal množstvo listinných dôkazných prostriedkov na preukázanie svojich skutkových tvrdení s cieľom uniesť dôkazné bremeno (žalobca naposledy označil navrhnuté dôkazné prostriedky spolu s uvedením aké skutočnosti nimi majú byť preukázané, a to vo svojom písomnom podaní z 22. júna 2021). Žalobca si uvedomuje to, že rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré nie, prináleží výlučne súdu, avšak žalobca má právo na dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie, prečo súd navrhnuté dôkazy nevykonal, čo však súd nespravil. Žalobca má za to, že rozsah súdom ignorovaných/nevykonaných návrhov je taký masívny, že ich vykonanie pred súdom odvolacím sa javí ako nehospodárne, a preto je dôvodným rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie spolu s uložením povinnosti vykonanie dokazovania v patričnom rozsahu.

2.6 Žalobca považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že z dokazovania vyplynulo že, ak by žalovaný chcel dovoliť žalobcovi demoláciu budovy, tak by to uviedol v samotnej zmluve o výpožičke, nakoľko zo zmluvy o výpožičke, ako aj zmluvy o budúcej zmluve vyplynulo, že vôľa žalovaného, pri regulovaní faktických zásahov žalobcu do nehnuteľnosti, bola minimálna s vedomím, že v budúcnosti aj tak vlastnícke právo prejde na žalobcu. Žalobca považuje interpretáciu obsahu vôle zmluvných strán súdom za svojvoľnú a arbitrárnu. Žalobca sa dovoláva aplikácie výkladu obsahu vôle zmluvných strán podľa interpretačných pravidiel európskeho soft law – PECL a DCFR; to najmä pravidlá výkladu podľa spoločného úmyslu strán, prihliadania na podstatné okolnosti pri uzavretí zmluvy a výkladu kontra proferentem. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na výpoveď svedka G. H. I. na pojednávaní súdu konanom dňa 06.02.2020 (ktorý potvrdil, že čo sa týka stavebných úprav alebo opráv na nehnuteľnosti, žiadne obmedzenia v zmluve neboli, pretože sa predpokladalo, že táto budova bude vo vlastníctve žalobcu po pätnástich rokoch, ako aj výpoveď svedkyne J. K. na pojednávaní dňa 06.02.2020, kedy svedkyňa za žalovaného ako predsedníčka správnej rady a advokátka negociovala zmluvné podmienky).

2.7 Súd prvej inštancie správne vyhodnotil závery plynúce zo znaleckého dokazovania, pričom si osvojil názor, že spracovaním starej stavby vznikla nová budova, avšak pri svojom rozhodnutí nesprávne vyhodnotil mieru a rozsah spracovania starej stavby v neprospech žalobcu. Takéto vyhodnotenie je v rozpore s hmotnou normou (keďže podiel na spracovaní veci žalobcom súd nevyhodnotil ako okolnosť svedčiacu v prospech vlastníckeho práva žalobcu).

2.8 Nesprávny je skutkový záver súdu prvej inštancie, že by bolo neakceptovateľné, aby vlastník nehnuteľnosti túto v dobrej viere vypožičal, a táto by bez jeho výslovného súhlasu bola prestavaná tak, že vlastníkom sa stane vypožičiavateľ, nakoľko súd takýmto záverom kladie za povinnosť žalobcovi na legitimitu jeho konania splnenie podmienky, ktorú podmienku zmluvné strany pri podpise nemienili vyžadovať a do zmluvy ju preto ani nevčlenili.

2.9 Pokiaľ súd spôsob svojho rozhodnutia zdôvodňuje aj tým, že, ak by stavba bola prikázaná do vlastníctva žalobcu, bolo by v zmysle potrebné vysporiadať právny vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, čím by vznikol priestor pre potenciálne ďalšie spory s prihliadnutím na už prebiehajúce súdne konania medzi stranami sporu a ich vzájomné vzťahy, takýto názor súdu prvej inštancie nezohľadňuje skutočnosť, že žalobca sa primárne domáhal nahradenia prejavu vôle na uzatvorenie riadnej kúpnej zmluvy na základe zmluvy o budúcej zmluve, ktorá zahŕňala nehnuteľnosť ako celok, vrátane pozemku pod budovou a že žalovaný túto povinnosť odmieta splniť z fiktívneho dôvodu, a to pre nesplnenie účelu zmluvy s poukazom na dekreditovanie žalobcu ministerstvom práce. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že Krajský súd v Trnave rozhodnutie ministra o odňatí akreditácie už 2 krát zrušil. Naposledy to bolo rozsudkom z 27. apríla 2022.

2.10 Obdobne neobstojí ani konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaný nemal výslovný súhlas k zriadeniu novej stavby, nakoľko pokiaľ mesto Galanta ako stavebný úrad rozhodol o dodatočnom stavebnom povolení, súd mal podľa na takéto rozhodnutie prihliadnuť a vysporiadať sa s ním v odôvodnení rozhodnutia, avšak nemohol o takejto otázke rozhodovať sám. Ak by mal stavebný úrad akúkoľvek pochybnosť o tom, či bolo treba výslovný súhlas žalovaného na rozsah stavebných prác podľa predloženej realizačnej dokumentácie, tak by rozhodnutie nevydal. Na vydanie rozhodnutia stavebnému úradu postačovala zmluva o výpožičke so zmluvným ustanovením na neobmedzenú realizáciu prestavby. Tým istým spôsobom si predmetné zmluvné dojednania interpretuje aj samotný žalobca. Napokon najdôležitejšia skutková okolnosť je tá, že stavebný úrad ex offo priznal žalovanému procesné postavenie účastníka správneho konania, v priebehu konania s ním tak aj konal, prizýval ho na úkony, doručoval mu listiny a umožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva. V tejto súvislosti žalobca poukazuje aj na výpoveď právneho zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 22.06.2021 uviedol, že o stavebných úpravách žalovaný vedel, nakoľko bol účastníkom stavebného konania.

2.11 Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na limitované možnosti súdu pri spochybňovaní zákonnosti rozhodnutia o povolení stavby s poukazom na zásadu subsidiarity súdneho konania (napríklad R 34/2010). V súhrne z vykonaných dôkazov vyplýva, že pre úvahu a záver súdu o tom, že stavebné úpravy žalobca vykonal nedobromyseľne a v rozsahu, na ktorý nebol oprávnený, je nesprávny. Ak by zmluvné strany mali úmysel nejakým spôsobom limitovať rozsah stavebných úprav, či finančne, či technicky, tak im nič nebránilo v tom, aby takúto limitáciu do zmluvných podmienok uviedli. Takéto obmedzenie rozsahu rekonštrukčných, ako aj demolačných zásahov na vypožičanej nehnuteľnosti sa v zmluve nenachádza.

2.12 Neskoršiu argumentáciu žalovaného o tom, že jeho vôľa nebola totožná s vôľou žalobcu, aby vybudovanie stavby v rozsahu ako existuje k dnešnému dňu, je v rozpore s jeho vôľou, je účelové. Ak žalovaný tvrdí, že žalobca vykonal stavebné práce v takom širokom rozsahu zámerne, aby s nečestným úmyslom získal nehnuteľnosť na úkor žalovaného, tak zavádza. Žalobca by mohol použiť opačnú argumentáciu. A síce takú, že je nemorálne nechať zmluvného partnera investovať zo svojich finančných prostriedkov ako aj priamej fyzickej práce s vyvolaním zdania, že to má dovolené a po čase bude majiteľom toho, čo dovolene vybudoval. Keď je hodnota vybudovaná, zrazu začne tvrdiť, že toto nemal v úmysle dovoliť, a preto si celú hodnotu chce privlastniť.

2.13 Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd neaplikoval práve záväzkové právo, o ktoré žalobca svoje nároky opiera a nijako sa s jeho argumentáciou nevysporiadal. Súdu uniklo, že ustanovenia vymedzuje dobromyseľnosť držby nielen vo vzťahu k veci, ale aj k držbe práva, a to

nasledovne: „držať možno veci ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon“. Žalobca tvrdil a tvrdí, že vo vzťahu k veci - budove mu prináleží postavenie detentora, avšak vo vzťahu k inému právu - právu vykonávať stavebné úpravy bez obmedzenia, mu prináleží postavenie držiteľa, a to držiteľa dobromyseľného. Rovnako súd neaplikoval pri inštitúte dobromyseľnosti ustanovenie , podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Posúdenie dobromyseľnosti žalobcu pri výkone jeho záväzkového práva je podstatné aj so zreteľom na to isté paragrafové ustanovenie odseku 3, pretože s dobromyseľnosťou zákon spája náhradu nákladov vynaložených na vec po dobu oprávnenej držby.

2.14 Súd nesprávne interpretoval aj b) ods. 2 , keď dospel k záveru, že nedobromyseľný spracovateľ sa nemôže stať vlastníkom spracovanej veci. Žalobca tvrdí, že súd neaplikoval príslušnú právnu normu - jej časť. V prípade, ak by odvolací súd mal za správnu právnu argumentáciu žalobcu z predošlého bodu o správnosti aplikácie a daný stav, tak mal rozhodnúť spolu s určením vlastníctva aj o náhrade druhého vlastníka vo výške, o ktorú sa jeho majetok zmenšil (deštrukcia starej budovy).

2.15 V prípade, ak sa odvolací súd stotožní so správnosťou pri aplikácii na danú vec, tak žalobca tvrdí, že súd mal určiť podľa hmotného práva nielen vlastníka, ale aj náhradu (vlastníkovi alebo spracovateľovi). Toto neurobil. Tento postup, kedy súd aplikoval len jednu časť hmotnoprávnej normy a neaplikoval v podstate synalagmatický záväzok druhej časti právnej normy na vyporiadanie nárokov účastníka konania, ktorému vlastnícke právo neprisúdil, je postupom nehospodárnym a produkujúcim ďalšie konania. Žalobca navrhoval súdu po začatí konania aj alternatívny petit, a to podaním zo 04.07.2019, pričom zmena petitu súdom bola pripustená. Alternatíva spočívala v tom, že žalobca by namiesto uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy akceptoval zo strany žalovaného finančné plnenie ako náhradu hodnoty nehnuteľnosti. Žalobca nevylučuje, že ak by súd rozhodol nielen o vlastníctve, ale aj o finančnej náhrade tak, ako to hmotné právo vymedzuje (v tomto prípade pre žalobcu ako spracovateľa, ktorému súd neprisúdil vlastníctvo k budove), tak žalobca by opravný prostriedok nevyužil.

3. Žalovaný odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, spravodlivý a náležite odôvodnený potvrdiť. Žalobca podľa jeho názoru dezinterpretuje ustanovenia , a , pričom si účelovo prispôsobuje ich výklad na svoj skutkový obraz. Argumentácia žalobcu o tom, že bol dobromyseľný vo vzťahu k právu vykonať stavebné úpravy bez obmedzenia, je nelogická a nesprávna. Žalobca si zjavne zamieňa pojem stavebných úprav s pojmom spracovanie veci. Žalovaný nikdy nedal žalobcovi súhlas na to, aby zbúrali pôvodnú nehnuteľnosť - budovu a aby postavil novú nehnuteľnosť - budovu. Žalovaný dal žalobcovi súhlas na vykonanie stavebných úprav v rozsahu, v akom uzná žalobca za potrebný. Žalobca sa v zmysle článku V ods. 2 zmluvy o výpožičke zaviazal vykonať stavebné úpravy na vlastné náklady a na vlastné nebezpečenstvo. Uvedené je v konečnom dôsledku aj logické, nakoľko žalovaný dal svoju nehnuteľnosť - budovu do bezodplatnej výpožičky žalobcovi. Žalovaný pritom mohol so žalobcom uzatvoriť zmluvu o nájme, na základe ktorej by žalobca bol povinný mesačne platiť žalovanému nájomné za užívanie predmetnej nehnuteľnosti - budovy, nakoľko však žalobca súhlasil s tým, že si na nehnuteľnosti - budove vykoná stavebné úpravy na vlastné náklady tak, aby následne mohol nehnuteľnosť - budovu užívať na účel špecifikovaný v článku III bod 1 zmluvy o výpožičke, sporné strany sa dohodli na bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti - budovy. Žalobca preto zavádza odvolací súd pokiaľ tvrdí, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalobca bol dobromyseľný k spracovaniu pôvodnej veci na novú vec, nakoľko toto oprávnenie mu malo vyplývať zo zmluvy o výpožičke. Žalovaný ako verejný subjekt by nikdy ani so svojím špecifickým postavením nemohol súhlasiť s tým, aby žalobca spracovaním pôvodnej veci vytvoril novú vec, ktorej by sa potom stal vlastníkom. Keby takéto dojednanie existovalo, neuzatvárali by sporové strany zmluvu o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnosti - budove a neprišiel by žalobca s touto argumentáciou až rok a pol po tom, čo podal na príslušný súd dve žaloby, v ktorých vymedzil niekoľko petitov (ale ani jedným z nich sa nedomáha určenia vlastníckeho práva k novej veci spracovaním).

3.1 Ustanovenie celkom jednoznačne ustanovuje, že pokiaľ spracovateľ veci spracoval cudziu vec a vedel o tom, že mu táto nepatrí, tak ide o nedobromyseľného spracovateľa. Žalobca počas celej doby výpožičky vedel, že vec mu nepatrí, a preto aj keď súd mal na základe znaleckého posudku

preukázané, že spracovaním vznikla nová vec, nemožno priznať vlastnícke právo žalobcovi, keďže evidentne nebol v čase spracovávania veci dobromyseľný. Žalovaný má preto nepochybne za to, že súd správne posúdil otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - budove. V neprospech žalobcu svedčia aj okolnosti za akých prestaval predmetnú nehnuteľnosť - budovu. Znalecký posudok potvrdil, že práce na dotknutej nehnuteľnosti boli zrealizované už v roku 2010 a 201, avšak stavebné povolenie bolo vydané až v máji 2018. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle dodatočného stavebného povolenia zo 16.05.2018 malo ísť len o prestavbu a prístavbu dotknutej nehnuteľnosti, to znamená, že táto ako celok mala zostať zachovaná, a tak rekonštrukciou malo dôjsť iba k prestavbe jej časti. Na zbúranie stavby nebolo nikdy vydané búracie povolenie a taktiež nebolo vydané nové stavebné povolenie na jej opätovné postavenie. Žalobca teda v roku 2010 a 2011 konal protiprávne, a preto mu z takéhoto jeho konania nemôže vzniknúť právo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno bez ďalšieho uzavrieť, že navrhovateľ nemohol byť dobromyseľný pri svojom konaní, keď rekonštruoval (zbúral a znovu postavil) dotknutú nehnuteľnosť. Na takéto konanie a v takom rozsahu nemal súhlas vlastníka ani štátnych orgánov, a to v čase, keď túto nehnuteľnosť mal vo výpožičke. Preto jeho nedobromyseľnosť je zrejmá.

3.2 Podľa názoru žalovaného inštitút medzitýmnemu rozsudku smeruje k rozhodnutiu o základe veci (čo v danom prípade bol spor o určenie vlastníckeho práva) a následne po jeho správoplatnení sa bude súd zaoberať otázkou náhrady (jej právneho titulu a výšky).

3.3 Neobstojí ani námietka nedoručenia podania žalovaného z 25.04.2022 žalobcovi, nakoľko právny zástupca žalovaného doručil podanie označené ako vzájomná žaloba právnej zástupkyni žalobcu aj e-mailom dňa 25.04.2022 o 8:38 hod., pričom e-mail spolu s podaním označeným ako vzájomná žaloba doručil e-mailom aj zákonnej sudkyni v rovnakom čase. Právna zástupkyňa žalobcu na samotnom pojednávaní uviedla, že je s týmto podaním žalovaného, označeným ako vzájomná žaloba, oboznámená. Navyše na pojednávanie prišla právna zástupkyňa žalobcu s ďalším advokátom, ktorý bol pripravený k predmetnej nájomnej žalobe zaujať stanovisko, nakoľko ako uviedla právna zástupkyňa žalobcu, táto pre svoju vyťaženosť požiadala svojho spolupracujúceho advokáta, aby sa k uvedenému podaniu vyjadril. Tento advokát sa pojednávania zúčastnil a bol pripravený zaujať k predmetnému podaniu stanovisko. Okrem toho žalobca mohol žiadať súd o odročenie pojednávania, aby sa s predmetným podaním, označeným ako vzájomná žaloba, mohol bližšie oboznámiť, čo však neurobil. Z tohto dôvodu sa potom žalobca nemôže v odvolacom konaní dovolávať nezákonného postupu zo strany súdu, keď on sám bol pri bránení svojich práv pasívny.

3.4 Argumentáciu súvisiacu s žalovaný už nadškrtol aj na pojednávaní konanom dňa 22.06.2021, kedy spochybňoval, respektíve zaujal stanovisko aj k nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - budove spracovaním, pretože poznamenal, že žalobca nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých nehnuteľnosť - budova je postavená, čím smeroval k tomu, že ani určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - budove, definitívne nevyrieši predmet sporu. Teda už na tomto pojednávaní žalovaný nadškrtol, že súd sa bude musieť vysporiadať aj s tým, že vlastníkom pozemkov je bez ďalšieho žalovaný.

3.5 Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 22.06.2021 uviedol, že podľa jeho názoru prichádza do úvahy aplikácia , nakoľko 1. ods. počíta s dobromyseľnosťou, ktorá na strane žalobcu podľa názoru súdu nebola, s odkazom na uvedené predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Je absurdné, aby žalobca v rámci odvolacieho konania poukazoval na prekvapivosť rozhodnutia.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení sa k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že na bezodplatnom užívaní budovy sa so žalobcom dohodol z dôvodu, že žalobca na vlastné náklady vykoná stavebné úpravy, tak toto tvrdenie žalovaného je nové, uvádza ho prvýkrát až v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu a je kompletne nepravdivé. Zmluva o výpožičke a dohodnutý neobmedzený rozsah stavebných prác na nehnuteľnosti ako také neboli do zmluvy inkorporované ako povinnosť, za ktorú mal žalobca dostať benefit - bezodplatné užívanie nehnuteľností. Výpožička ako bezodplatné užívanie nehnuteľnosti bola zmluvnými stranami zvolená práve s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých žalovaný v roku 2005 nehnuteľnosť získal. Zároveň boli absolútne dodržané všetky zákonné ustanovenia ako aj vnútorné postupy nakladania s majetkom vyššieho územného celku. Procedúra a spôsob nakladania s nehnuteľnosťou bola realizovaná a schválená v zastupiteľstve žalovaného. Žalovaný do roku 2005 nenadobudol do svojho vlastníctva

žiadnu inú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou. Sporná nehnuteľnosť bola jediná, kupoval ju preto, aby Protidrogový fond mu na kúpu poskytol financie a kupoval ju v prospech 3 osoby - neziskovej organizácie žalobcu.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [, , , a ], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. je nárok žalobcu na nahradenie prejavu vôle žalovaného ako predávajúceho na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľností špecifikovaných v žalobe za kúpnu cenu 1 euro, určenie platnosti Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 20.05.2005, ktorej predmetom je zmluvný prevod vlastníctva nehnuteľností špecifikovaných v žalobe, eventuálne určenie, že odstúpenie žalovaného od Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 20.05.2005 a je neplatným právnym úkonom, ďalej žaloba žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 373 000 eur do 10 dní od právoplatnosti rozsudku, žaloba žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobe v jeho prospech a uloženie povinnosti žalovanému strpieť výkon vlastníckeho práva žalobcu a napokon aj protižaloba žalovaného o vypratanie nehnuteľností žalobcom a protižaloba žalovaného na určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v jeho prospech, a to bez náhrady. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým medzitýmnym rozsudkom určil, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti vedenej Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXXX pre okres Galanta, obec A., katastrálne územie B., ako rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na parcele 438, je žalovaný, dôvodiac, že v konaní sa javí byť účelné ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného nároku, a to vzhľadom na skutočnosť, že predmetom sporu je viacero čiastkových nárokov, kde rozhodnutie o čiastkovom nároku určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (rodinnému domu súpisné číslo XXXX) žiadanej žalobcom vzájomnou žalobou, bude mať nepochybne zásadný dopad na zvyšné čiastkové žalobné nároky aj z hľadiska ich opodstatnenosti. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom.

7. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

8. Podstatná časť odvolateľových námietok je založená na tvrdení, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to porušením jeho práva na kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie, nedoručením písomného podania protistrany (na ktorom súd okrem iného založil odvolaním napádaný rozsudok) žalobcovi a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odopretím žalobcovi práva na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

8.1 Podľa článku 6 ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak si povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

8.2 Podľa článku 9 strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

8.3 Podľa , , a , ak súd neodmietol žalobu podľa alebo nerozhodol o zastavení konania, doručí žalobu spolu s prílohami žalovanému do vlastných rúk (1). Spolu s

doručením žaloby súd žalovaného vyzve, aby sa v lehote určenej súdom k žalobe písomne vyjadril, a ak uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (2). Ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (3). Ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, doručí vyjadrenie žalobcu podľa odseku 3 žalovanému do vlastných rúk a umožní mu, aby sa k nemu vyjadril v lehote určenej súdom. Žalovaný uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na svoju obranu; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí žalovaného o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (4).

8.4 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia práve dvoch proti sebe stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Vo všeobecnosti teda platí, že nakoľko žalobca aj žalovaný majú protichodný záujem na výsledku sporu, tomu prispôsobujú svoju procesnú aktivitu. Kontradiktórnosť v užšom zmysle znamená možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity svojho procesného náprotivku. Okrem toho z práve citovaného ustanovenia vyplýva, že kontradiktórnosť, v zmysle možnosti vyjadriť sa k procesnej aktivite svojej protistrany, zahŕňa aj možnosť vyjadriť sa k právnej argumentácii protistrany. Aj keď právna argumentácia je zverená súdu, to však nevylučuje, aby sporové strany uplatňovali aj právnu argumentáciu pri vedení sporu, naopak, takýto postup je v tomto vnímaní kontradiktórnosti výslovne žiaduci. Ak teda sporová strana fakultatívne prednáša okrem relevantných skutkových tvrdení podporených dôkazmi aj právnu argumentáciu, protistrana je oprávnená na túto právnu argumentáciu reagovať, aby bola zabezpečená tzv. rovnosť zbraní, t.j. rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v zmysle článku 6 . Právo strany sporu na doručenie procesných vyjadrení ostatných strán treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia procesnej strany druhej procesnej strane vytvára stav nerovnosti strán v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako aj súčasti práva na spravodlivý proces (tu pozri aj Najvyšší súd SR, sp. zn. alebo aj sp. zn. ). Okrem toho z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotná strana sporu musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie protistrany právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom na tom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (tu pozri aj Ústavný súd SR, – 44, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001 vec K.S proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001 vec F.R proti Švajčiarsku, ale aj rozsudok ESĽP z 13. januára 2015 vec Trančíková proti Slovenskej republike). Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí ( podobne ako aj NS SR v rozhodnutí sp.zn. ) uzavrel, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru prokuratúry alebo všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme.

8.5 Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný dňa 25.04.2022 doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako „Vzájomná žaloba“, v ktorom okrem iného žiadal súd, aby v zmysle určil, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalovaný a že žalobcovi ako spracovateľovi stavby náhrada nepatrí. K takémuto návrhu uviedol aj svoju rozsiahlu vecnú argumentáciu. Okrem toho pre prípad, že by sa súd nestotožnil s takouto ním uvádzanou argumentáciou a vyhovel by žalobnému návrhu žalobcu, ktorým sa dožaduje určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, žiadal súd, aby podľa stavbu rodinného domu prikázal do jeho výlučného vlastníctva a zároveň rozhodol, že žalobcovi náhrada nepatrí. Obdobne k tejto požiadavke uviedol rozsiahlu vecnú, skutkovú, ako aj právnu argumentáciu. Predmetné podanie žalovaného, ktoré treba podľa posúdiť vzhľadom na jeho obsah (označenie úkonu, odôvodnenie a žalobný návrh) ako vzájomnú žalobu podľa , súd vôbec nedoručil žalobcovi na vyjadrenie sa k nemu v primeranej lehote (postupom podľa a ) a na pojednávaní konanom dňa 26. apríla 2022, po tom čo s predmetným podaním žalovaného oboznámil strany a dokazovanie vyhlásil za skončené, rozhodol vo veci odvolaním napadnutým rozsudkom, a to tak, že medzitýmnym rozsudkom vzájomnej žalobe žalovaného v časti určenia jeho vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vyhovel (bez

toho, aby vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci). Zo samotného medzitýmneho rozsudku, a to jeho bodu 26. je zrejmé, že predmetné podanie vyhodnotil ako doplnenie argumentácie vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia a v záujme minimalizácie prípadného prílišného formalizmu pri rozhodovaní odvolaním napadnutým rozsudkom prihliadol aj na takto žalovaným doplnenú argumentáciu, považujúc ju za podstatnú a vecne správnu.

8.6 Pokiaľ za takýchto okolností súd prvej inštancie vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom, odvolaciu námietku o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces bolo potrebné považovať za plne dôvodnú. Neobstojí pritom ani argumentácia žalovaného, že samotný žalovaný zaslal deň pred pojednávaním predmetné podanie žalobcovi a tým mu umožnil sa s ním oboznámiť, nakoľko takáto okolnosť nezbavuje povinnosť súdu takéto podanie/žalobu doručiť protistrane a zároveň nenapĺňa právo sporovej strany na vyjadrenie k žalobe v primeranej lehote, ktorú jej mal určiť súd, keby postupoval v súlade so zákonom ( ).

9. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, o odňatí práva navrhovateľovi predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč, odvolací súd uvádza:

9.1 Podľa článku 46 ods. 1 SR (ústavný ) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9.2 Podľa , ak súd pojednávanie neodročil, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

9.3 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že postup súdu prvej inštancie na pojednávaní podľa je z hľadiska procesnej aktivity sporových strán zavŕšený prednesením záverečných rečí. Upretie, respektíve odňatie práva sporovej strany predniesť pred skončením dokazovania záverečnú reč predstavuje zásadný zásah do jej základného práva na súdnu ochranu podľa SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a do princípu rovnosti strán v zmysle článku 6 ods. 1 (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. - ZSP 49/1998, sp. zn. - ZSP 53/2000). Pokiaľ k takémuto expresnému postupu dôjde v rozpore so zákonom, zakladá táto vada odvolací dôvod v zmysle .

9.4 Zo zápisnice súdu o pojednávaní konanom dňa 26.04.2022 je zrejmé, že súd po otvorení pojednávania oboznámil strany sporu s doterajším priebehom konania, a to najmä podaním žalovaného zo dňa 25.04.2022 a po vyjadrení sa strán vyhlásil dokazovanie (vo vzťahu k časti určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) za skončené a následne vyhlásil medzitýmny rozsudok. Súd teda nepostupoval podľa vyššie uvedeného a pred jeho skončením nevyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, a to napriek tomu, že takéto jeho rozhodnutie bolo konečným rozhodnutím o základe nároku.

9.5 Nakoľko teda súd prvej inštancie pred rozhodnutím o určení vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti medzitýmnym rozsudkom nevyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, odoprel stranám sporu, teda aj žalobcovi právo konať pred súdom. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo o dôvode uplatneného nároku, pričom základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku, ale aj to, že ak sa v medzitýmnom rozsudku nevyriešia otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

10. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o neúčelnosti rozhodnutia odvolaním napadnutým medzitýmnym rozsudkom, odvolací súd uvádza:

10.1 Podľa , ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo o dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.

10.2 V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že medzitýmny rozsudok v zmysle vyššie citovaného ustanovenia predstavuje rozsudok o základe alebo dôvodne uplatneného nároku, pričom základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Tento druh medzitýmneho rozsudku, respektíve jeho prípadné vydanie zo strany súdu podlieha kritériu účelnosti, teda princípu procesnej ekonómie. Súd sa v medzitýmnom rozsudku musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku možno totiž riešiť ako už bolo vyššie uvedené len medzitýmnemu rozsudku. Skutočnosť, že súd rozhoduje len o základe prejednávanej veci, je potrebné výslovne vyjadriť nielen v záhlaví rozsudku, ale predovšetkým v jeho výroku a je preto potrebné výslovne uviesť to, že o výške nároku a o náhrade nákladov konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku (tu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

10.3 V prejednávanej veci z obsahu samotného rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že vzhľadom na predmet konania súd považoval za účelné najskôr rozhodnúť o základe nároku, a to podľa , ktorý videl v určení toho, kto je vlastníkom žalobcom ako nedobromyseľným spracovateľom spracovanej stavby pôvodne patriacej žalovanému.

10.4 Podľa , ak niekto spracuje cudziu vec, hoci mu je známe, že mu nepatrí, môže vlastník veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode.

10.5 V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že tak, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, ak spracovaním veci vznikne nová vec a ak navrátenie do predošlého stavu nie je dosť dobre možné alebo účelné, vlastník a spracovateľ sa môžu dohodnúť na vyrovnaní vzájomných vzťahov, najmä na tom, kto sa stane vlastníkom veci vzniknutej spracovaním, kto zaplatí náklady vynaložené na spracovanie, a pod., alebo sa môžu obrátiť na súd (aktívna legitimácia patrí obom) a žalobou žiadať o určenie vlastníckeho práva k novej veci. Súd je pri rozhodovaní povinný vziať na zreteľ všetky okolnosti, avšak iné povinnosti mu v tomto smere zákon neukladá. To znamená, že nie je viazaný ani veľkosťou podielov vlastníka a spracovateľa na novej veci. Vlastníkom novej veci sa v takomto prípade môže stať aj žalovaný. Avšak účastník konania, ktorý sa podľa rozhodnutia súdu nestal vlastníkom veci vzniknutej spracovaním, má nárok na náhradu, ktorej výška je vyjadrená v peniazoch a závisí od toho, či sa vlastníkom novej veci stal vlastník spracovanej veci, alebo spracovateľ. Výška náhrady teda závisí od hodnoty spracovanej veci alebo od hodnoty toho, čo pri spracovaní do novovzniknutej veci vložil spracovateľ. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva má aj v tomto prípade konštitutívnu povahu. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak sa účastníci nedohodli o náhrade sami, potom základom nároku pri rozhodovaní o tom, kto je vlastníkom spracovanej veci je nepochybne aj rozhodnutie o tom, či účastník konania, ktorý sa podľa rozhodnutia súdu nestal vlastníkom veci vzniknutej spracovaním, má nárok na náhradu tak, ako to správne namietal aj žalobca.

10.6 V konaní bolo nesporným, že účastníci konania sa nedohodli o tom, kto zaplatí náklady vynaložené na spracovanie veci/rekonštrukciu nehnuteľnosti, respektíve o náhrade za spracovanie veci. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento medzitýmnym rozsudkom určil, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti je žalovaný, pričom však z jeho výroku nie je zrejmé, že rozhodoval len o základe prejednávanej veci, nakoľko zo samotného výroku rozsudku to výslovne nevyplýva a nevyplýva z neho ani to, že o výške nároku/výške náhrady rozhodne v konečnom rozsudku. Okrem toho pokiaľ vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie rozhodol len o časti základu nároku (o tom kto je vlastníkom spracovanej veci), avšak nerozhodol o tom, či účastníkovi, ktorý sa podľa rozhodnutia súdu nestal vlastníkom veci vzniknutej spracovaním vznikol nárok na náhradu (najmä, ak samotný žalovaný vo vzájomnej žalobe žiadal určiť jeho vlastnícke právo bez náhrady), jeho rozsudok nemožno považovať za účelný, a preto pre takýto jeho postup neboli splnené procesné podmienky/nebolo naplnené kritérium, za ktorých môže súd takýmto spôsobom konať. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že vzhľadom na nároky uplatnené stranami v konaní, súd odvolaním napadnutým medzitýmnym rozsudkom

nerozhodol o celom základe nároku tak, ako to má na mysli ustanovenie . Takéto rozhodnutie nezodpovedá princípom procesnej ekonómie z dôvodu nespĺňania kritéria jeho účelnosti.

11. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení (nesprávnej aplikácii na prejednávanú vec a s tým súvisiacu námietku, že súd sa žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s množstvom rozhodujúcich skutkových tvrdení o okolnostiach, za ktorých došlo ku spracovaniu nehnuteľnosti a dôkazných prostriedkov predložených žalobcom na unesenie bremena dôkazu tak v jeho písomných podaniach, ako aj v prednesoch na pojednávaní súdu, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

11.1 V konaní bolo nesporným, že stavebnými úpravami na stavbe, pôvodne vlastnícky patriacej žalovanému, došlo k vytvoreniu novej veci, pričom žalobca ako spracovateľ nehnuteľnosti vedel v čase jej spracovávania o tom, že mu vec nepatrí. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa vychádzajúc so záveru, že nedobromyseľný spracovateľ sa nikdy nemôže stať vlastníkom novej veci a vychádzajúc z takéhoto svojho záveru potom nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie o okolnostiach, za ktorých došlo ku spracovaniu nehnuteľnosti a nevyhodnotil skutkové tvrdenia žalobcu o takýchto okolnostiach. S takýmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje, a preto námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci - nesprávnej aplikácie považuje za dôvodnú.

11.2 Podľa a , ak niekto dobromyseľne spracuje cudziu vec na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci ten, ktorého podiel na nej je väčší. Je však povinný uhradiť druhému vlastníkovi cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. Ak sú podiely rovnaké a účastníci sa nedohodnú, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z nich súd (1). Ak niekto spracuje cudziu vec, hoci je mu známe, že mu nepatrí, môže vlastník veci žiadať o jej vydanie a navrátenie do predošlého stavu. Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné, určí súd podľa všetkých okolností, kto je vlastníkom veci a aká náhrada patrí vlastníkovi alebo spracovateľovi, ak medzi nimi nedôjde k dohode (2).

11.3 V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v súvislosti so spracovaním cudzej veci platí zásada, že pôvodný vlastník stráca vlastnícke právo k veci, ktorá bola použitá pri spracovaní. Rozdielna je iba odpoveď na otázku, komu treba priznať vlastnícke právo k veci, ktorá vznikla spracovaním. Do úvahy prichádzajú dve možnosti. Buď sa vlastníkom veci stáva spracovateľ alebo vlastník hlavnej veci. Ak spracovateľ spracuje cudziu vec/zrekonštruuje stavbu v dobrej viere na novú vec, stáva sa vlastníkom novej veci ten, ktorého podiel na novej veci je väčší ( ). To znamená, že podmienkou vzniku vlastníckeho práva spracovateľa je nielen jeho dobrá viera, že tento spracováva vlastný materiál/ vlastnú vec, prípadne vlastnú nehnuteľnosť, ale aj jeho väčšinový podiel na novovzniknutej veci/ nehnuteľnosti. Ak sú splnené tieto dve podmienky, stáva sa vlastníkom novej veci/nehnuteľnosti spracovateľ a vlastník, ktorého vec/nehnuteľnosť bola použitá na vznik novej veci/nehnuteľnosti, stráca k spracovanej veci/nehnuteľnosti vlastnícke právo. Ku vzniku vlastníckeho práva spracovateľa v takomto prípade dochádza zo zákona (ex lége), pričom je vlastník novej veci povinný uhradiť vlastníkovi spracovanej veci cenu toho, o čo sa jeho majetok zmenšil. V tomto prípade ide o osobitný druh nároku na náhradu škody (ujmy), na ktorú nemožno podporne použiť ustanovenie , ktoré sa týka bezdôvodného obohatenia. Dobromyseľnosť spracovateľa je potom aj meradlom na posúdenie rozsahu jeho reštitučnej povinnosti. Rozhodovacia právomoc súdu je v uvedených prípadoch daná vtedy, ak by boli podiely oboch pôvodných vlastníkov na novej veci rovnaké, pričom títo by sa nevedeli dohodnúť, kto je vlastníkom novej veci. Ustanovenie rieši situáciu, keď k spracovaniu cudzej veci/rekonštruovaniu nehnuteľnosti nedošlo v dobrej viere. V takom prípade možno hovoriť o zlej viere (mala fides) spracovateľa. Spracovateľ cudzej veci konal nedobromyseľne vtedy, ak vedel, že vec, ktorú spracúva, mu nepatrí, respektíve ak vlastník cudzej veci jej spracovanie zakázal. V takom prípade môže vlastník pôvodnej veci predovšetkým žiadať o vydanie spracovanej veci a navrátenie veci do pôvodného stavu. Toto právo má vlastník použitej veci (pôvodnej stavby) bez ohľadu na výšku podielov na novej veci.

V tejto súvislosti ďalej odvolací súd uvádza, že ak žalobca ako budúci kupujúci vykonával (so súhlasom vlastníka) po uzavretí zmluvy o budúcej kúpnej zmluve stavebné úpravy na nehnuteľnosti, ktorú mal následne kúpiť od vlastníka vlastnou kúpnou zmluvou, musel vedieť, že spracúva (hoc aj spôsobom, ktorý môže viesť k vytvoreniu novej veci) vec, ktorá mu nepatrí a že výsledky tohto spracovania nebudú (bez ďalšieho) jeho vlastníctvom; inak by neohlasoval zmluvou o budúcej zmluve svoj zámer vec, ktorú mu vlastník dovolil stavebne upraviť, len kúpiť a nepokúšal by sa následne tento zámer uskutočniť (kto je už vlastníkom nehnuteľnosti, nepotrebuje ju kupovať) kúpnou zmluvou. Z uvedeného vyplýva, že budúci kupujúci nemohol opísaným spôsobom (spracovaním cudzej veci) nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľnosti ex lege v zmysle . Takýto názor súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správny (tu pozri aj rozhodnutie NS ČR z 29.11.2007 sp. zn. ). Ak navrátenie do predošlého stavu nie je možné (ak spracované veci nie sú fyzicky oddeliteľné) alebo účelné (v prípade oddelenia veci by došlo k ich poškodeniu alebo znehodnoteniu), súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu určí, kto je vlastníkom novovzniknutej veci. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že v takomto prípade sa zásadne nemôže stať vlastníkom veci nedobromyseľný spracovateľ z dôvodu, že by to bolo apriori neakceptovateľné (bod 26. rozsudku). Podľa názoru odvolacieho súdu sa ním môže stať aj nedobromyseľný spracovateľ, avšak len konštitutívnym rozhodnutím súdu. Preto aj takáto námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie bola dôvodná.

11.4 Pri rozhodovaní o tom, kto sa stane vlastníkom novovytvorenej veci (novovzniknutej stavby) treba vziať do úvahy celkové správanie účastníkov, veľkosť podielov a prípadne aj ďalšie okolnosti za akých došlo ku spracovaniu veci/rekonštrukcii nehnuteľnosti. Súd súčasne rozhodne, aká náhrada prináleží tomu, kto sa nestal vlastníkom novej veci (na rozdiel od prípadu, keď spracovateľ konal v dobrej viere, predmetom náhrady tu nie je „zmenšenie majetku“ vlastníka spracovanej veci). O náhrade môže súd rozhodnúť len v tom prípade, ak sa účastníci o náhrade sami nedohodli.

12. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie potom súd nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie zamerané na preukázanie pravdivosti jeho skutkových tvrdení o okolnostiach, za ktorých došlo k spracovaniu nehnuteľnosti, respektíve pokiaľ aj takéto dokazovanie vykonal (súd v rozsudku totiž len všeobecne konštatuje, že vykonal dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami obsiahnutými v spise, výsluchom svedkov, vyjadreniami strán sporu a ich právnych zástupcov bez toho, že by špecifikoval, ktoré listiny mal na mysli, prípadne ktorých svedkov mal na mysli a pod.), jeho výsledky vo svojom rozsudku nevyhodnotil.

12.1 Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vymedzuje (na úrovni zákona) , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka konania); porušením uvedeného práva účastníka konania je na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, že sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia pre práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe dôvod odvolania podľa .

12.2 Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie pojaté do napádaného medzitýmneho rozsudku v prejednávanej veci, otázku správnosti ktorého urobil predmetom odvolacieho konania žalobca. Tak, ako to namietal samotný žalobca vo svojom odvolaní, že

odvolaním napádaný rozsudok prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený, teda arbitrárny, aj odvolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia úplne absentujú dôvody, prečo skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní pred súdom z vykonaného dokazovania a svedeckých výpovedí (že financie na kúpu spornej nehnuteľnosti žalovaný získal z Protidrogového fondu na post- resocializačnú starostlivosť pre žalobcu, že autorom projektu adresovaného protidrogovému fondu je D. E. D. - v tom čase riaditeľka navrhovateľa a odborným garantom projektu je D. D. F. - v tom čase zmluvný partner navrhovateľa, že pôvodným žiadateľom o dotáciu z Protidrogového fondu bol žalobca a až neskôr, vzhľadom na pravidlá prideľovania dotácií v roku 2004, sa ním stal žalovaný, že fond poskytol žiadateľovi prostriedky účelovo viazané na projekt žalobcu, že žalovaný pokiaľ vypovedal zmluvu o výpožičke žalobcovi, porušil svoj zmluvný záväzok využívať predmetnú nehnuteľnosť na účel starostlivosti o závislé osoby do 20.12.2019 s dopadom aj na práva žalobcu, keďže žalobca bol beneficientom, subjektom v prospech ktorého sa malo zo zmluvy plniť, že žalovaný zo svojho nevynaložil žiadne finančné prostriedky na získanie nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, že zmluva medzi Protidrogovým fondom a žalovaným bola zmluvou v prospech tretieho, a to žalobcu, že súčasťou zmluvy o výpožičke bola zmluva o budúcej zmluve, v zmysle ktorej mal budovu nadobudnúť za 1 Sk žalobca z dôvodu, že budova bola stará cca 100 rokov, schátraná a žalovaný pri podpise zmluvy vedel, že do nej treba investovať, a teda, že preto boli v kúpnej cene zohľadnené nevyhnutné investície, ktoré žalobcovi pri využívaní predmetu výpožičky vznikli, že žalovaný presne vedel, v akom stave budovu kupuje, kde je lokalizovaná, pre koho ju kupuje a na aký účel a že nebyť týchto okolností, žalovaný by sa nikdy nestal vlastníkom tejto budovy, pretože nemal dôvod zaujímať sa o ňu a vlastniť ju a ani nemal na ňu finančné prostriedky, že toho času vďaka činnosti žalobcu a vynaloženia nákladov z jeho strany má budova hodnotu cca 270 000 eur, že žalovaný bol účastníkom stavebného konania, ktoré na návrh žalobcu začalo v roku 2017, že svoj vlastnícky nárok k budove formuluje vo vzájomnej žalobe v roku 2022, teda s odstupom 5 rokov, kedy sa najneskôr preukázateľne dozvedel o rozsahu spracovania nehnuteľnosti, a teda, že jeho postup v tomto konaní, kedy začal spochybňovať súhlas s vykonaním stavebných úprav tak, ako ich žalovaný vykonal, nemožno vyhodnotiť inak ako účelový a pod.) nebolo možné považovať za okolnosti, pre ktoré by bolo potrebné určiť, že vlastníkom nehnuteľnosti je žalobca. Vzhľadom na tieto skutočnosti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepresvedčivé a jeho závery sú nepreskúmateľné.

12.3 Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd prvej inštancie pochybil, keď odôvodnenie jeho rozhodnutia je výrazne nepresvedčivé a nepreskúmateľné pri zdôvodnení pre rozhodnutie podstatných skutočností.

12.4 Ak potom nedoručenie vzájomného návrhu žalovaného žalobcovi, neumožnenie žalobcovi vyjadriť sa k nej v primeranej lehote či predniesť záverečnú reč, ale aj nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa , ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným .

13. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov konania na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvej inštancii súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ust. ), uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť podľa a podľa vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa viazaný, a o stranami uplatnených nárokoch rozhodnúť s tým, že podanie žalovaného z 25.04.2022 predstavuje vzájomnú žalobu. V dôsledku toho znovu prehodnotí, či je za vyššie opísaných okolností účelné rozhodovať medzitýmnym rozsudkom, a nie rozsudkom konečným, prípadne čiastočným ( ). Zároveň bude povinný vykonať riadne a úplné dokazovanie navrhované sporovými stranami (žalobca naposledy označil navrhnuté dôkazné prostriedky spolu s uvedením, aké skutočnosti nimi majú byť preukázané, a to vo svojom písomnom podaní z 22. júna 2021) na preukázanie ich skutkových tvrdení ohľadom okolností, za ktorých došlo k spracovaniu nehnuteľnosti žalobcom za účelom rozhodnutia o vlastníckom práve tej ktorej sporovej strany k spornej nehnuteľnosti a nároku druhej sporovej strany na náhradu, ale aj za účelom rozhodnutia

o ostatných stranami uplatnených nárokoch, v prípade potreby a aj v závislosti od prípadnej ďalšej procesnej aktivity sporových strán vyhodnotiť preukázanie aj ich ďalších skutkových tvrdení rozhodných pre rozhodnutie vo veci, náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne opätovne rozhodnúť o veci, to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, vrátane náhrady trov tohto odvolacieho konania ( ).

15. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).