Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 743/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Augustínom

Tomášom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a výrokom jeho rozsudku z 18. novembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom

Okresného súdu Košice I sp. zn. z 3. apríla 2014, okrem výroku o trovách

konania medzi účastníkmi konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16,

Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a výrokom jeho

rozsudku z 18. novembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2014, okrem výroku o trovách

konania medzi účastníkmi konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná

účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. o neplatnosť

závetu spísaného 17. júla 1997 notárom

notárskou zápisnicou č. N 199/97, Nz 196/97 (ďalej len „závet “)

a o určenie, že pôvodná žalobkyňa je dedičkou po .

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2006 (ďalej len

„rozsudok z 29. septembra 2006“) bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 12. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok

z 12. novembra 2007“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2007 (ďalej len „dopĺňací rozsudok z 19. novembra 2007“) zmenil rozsudok

okresného súdu z 29. septembra 2006 a určil, že závet je neplatný a že

pôvodná žalobkyňa je dedičkou po , a zároveň vyslovil, že

účastníkom konania náhradu trov konania nepriznáva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd

uznesením sp. zn. zo 17. februára 2010 zrušil rozsudok krajského súdu

z 12. novembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. novembra 2007 a vec vrátil

krajskému súdu na nové konanie. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. decembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2006 a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci znovu konal a rozsudkom sp. zn. zo 6. mája

2011 (ďalej len „rozsudok zo 6. mája 2011“) opätovne rozhodol o žalobe tak, že ju

zamietol. Na základe odvolania krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna

2013 rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2014 (ďalej

len „rozsudok z 21. januára 2014“) určil, že závet je neplatný a že pôvodná

žalobkyňa je dedičkou po . Okresný súd zároveň rozsudkom

z 21. januára 2014 zaviazal sťažovateľku nahradiť trovy konania a dopĺňacím rozsudkom

sp. zn. z 3. apríla 2014 ju zaviazal nahradiť žalobkyniam v 1. a 2. rade trovy

konania v sume 182,57 € a zaplatiť trovy štátu v sume 378,41 €. O odvolaní sťažovateľky

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 21. januára

2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014, okrem výroku o trovách konania

medzi účastníkmi konania, potvrdil a rozsudok okresného súdu z 21. januára 2014 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014 vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu

zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým rozsudok

okresného súdu z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014,

okrem výroku o trovách konania medzi účastníkmi konania, potvrdil, ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Sťažovateľka argumentuje, že z vykonaného dokazovania, a to konkrétne z notárskej

zápisnice sp. zn. N 199/97, Nz 196/97 spísanej notárom 17. júla

1997, vyplýva, že táto bola napísaná, závetkyni a svedkom prečítaná a vysvetlená, pričom

závetkyňa ju schválila a vyhlásila, že obsahuje jej poslednú vôľu, a to všetko „pred

prítomnými svedkami úkonu a . Prvostupňový súd

k uvedenému uviedol, že teda aj napriek tomu, že notár v zápisnici uviedol, že osvedčuje, že

o tomto právnom úkone (prejave vôle poručiteľky do zápisnice pojatej) pred prítomnými

svedkami (tohto) úkonu (prejavu vôle) poručiteľky bola notárska zápisnica ním napísaná,

v skutočnosti tam svedkyne pri prejave vôle poručiteľky neboli a preto nebola dodržaná

forma, ktorú Notársky poriadok pre právny úkon ako závet ustanovuje. K uvedenému je

potrebné uviesť, že nejde len o vyhlásenie notára, ale taktiež o vyhlásenie obidvoch svedkýň,

ktoré pravdivosť tohto vyhlásenia osvedčili svojimi podpismi na prvej aj druhej strane

notárskej zápisnice. Pokiaľ súd dospel k tak vážnemu záveru o tom, že svedkyne neboli

prítomné pri prejave vôle poručiteľky, bol povinný sa svedkýň na preukázanie tejto

skutočnosti dopytovať a dopytovať sa na dôvody rozporuplnosti svojich vyhlásení

v notárskej zápisnici a v samotnom konaní pred súdom. Súd však tieto skutočnosti bližšie

neskúmal a bez existencie relevantných dôkazov, ktoré by jednoznačne preukazovali, že

svedkyne neboli prítomné pri prejave vôle poručiteľky o tom, čo má byť obsahom závetu,

označil závet za neplatný len pre nedodržanie formy.“.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd postupoval v rozpore s v tom čase platným

a účinným (ďalej len „OSP“), keďže z jeho rozsudku

z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014, s ktorými krajský

súd vyslovil napadnutým rozsudkom súhlas, nie je vôbec zrejmé, ako vyhodnotil výpoveď

samotného notára, z ktorej absolútne nevyplynulo, že by svedkyne neboli v skutočnosti

prítomné pri prejave vôle poručiteľky.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že „vôľa

poručiteľky bola vždy jasná, určitá a zrozumiteľná. Poručiteľka bola schopná posúdiť

následky svojho konania a robiť poriadok so svojím majetkom pre prípad smrti, spôsobom

nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, čo chcela prejaviť a aký poriadok so svojim majetkom

pre prípad smrti chcela urobiť, zriadila závet vo forme notárskej zápisnice pred dvoma

svedkami, v ktorom všetok svoj majetok odkázala sťažovateľke ako jednej a univerzálnej

dedičke. Tento závet urobila slobodne a z vlastného rozhodnutia.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď

aplikoval o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky „súd

nevykonal žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývala neschopnosť poručiteľky čítať alebo písať

tak, ako to predpokladá § 49 Notárskeho poriadku, na ktorom súd postavil svoj rozsudok.

Všetky... dôkazy... podľa názoru žalovanej preukazujú, že v čase spisovania

závetu nebola osobou, ktorá nemohla čítať alebo písať, bola spôsobilá nakladať so svojim

majetkom pre prípad smrti a urobila všetko pre to, aby nebolo možné jej prejav vôle

spochybniť.“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru sťažovateľky nie je zrejmé ani

to, ako krajský súd dospel k záveru, že pôvodná žalobkyňa je dedičkou po

. Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti

nepreskúmateľný, keďže z neho „nevyplývajú žiadne informácie ako súd zisťoval okruh

dedičov a ako vôbec dospel k potrebe aplikovať ustanovenie § 475 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Žalovaná sa preto ani nemôže relevantne brániť proti uvedenému výrok súdu

a považuje ho za nepreskúmateľný. Navyše tak, ako vyplýva zo samotného v konaní

napádaného závetu zriadeného dňa 17. 07. 1997 vo forme notárskej zápisnice, poručiteľka

v tomto závete odvolala všetky svoje doterajšie závety, najmä závet napísaný do notárskej

zápisnice notárom dňa 11. 04. 1997 pod č. N 102/97, Nz 97/97.

Pokiaľ teda vychádzame zo záveru, že závet zo dňa 17. 07. 1997 je neplatný pre

nedodržanie formálnych náležitostí je neplatná aj tá jeho časť, ktorou poručiteľka odvolala

závet zo dňa 11. 04. 1997 a ako dedičia by mali nastúpiť závetní dedičia, ktorých

poručiteľka v tomto závete ustanovila.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľky zásadného

charakteru zakladá nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia z dôvodov nedostatočného

a riadneho odôvodnenia rozhodnutia“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a základné právo na spravodlivé prerokovanie jej veci

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli

porušené Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -445 zo dňa

18. 11. 2015 v rozsahu jeho prvého výroku a postupom súdu, ktorý mu predchádzal.

2. Ústavný súd SR v zmysle , zrušuje

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. -445 zo dňa 18. 11. 2015 a

vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 eur...“

K právomoci ústavného súdu konať vo veci sťažovateľky a o sťažnosti rozhodnúť

sťažovateľka uvádza, že tá je daná, a to aj napriek tomu, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podala dovolanie v súlade s . Je totiž toho názoru,

že „judikatúra súdov ohľadne prípustnosti dovolania podľa

z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia nie je jednotná a závisí od konkrétnych okolností

daného prípadu, preto sťažovateľka nemôže dovolanie s istotou považovať za účinný

prostriedok nápravy jej porušených práv“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala proti napadnutému

rozsudku krajského súdu 3. februára 2016 dovolanie, o ktorom najvyšší súd do dňa

predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol. Konanie o dovolaní sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku krajského súdu je vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

, ).

Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ),

podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa

považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016