Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 743/2016
PDF · 185.23 KB
No categories available
II. ÚS 743/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Augustínom
Tomášom, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoD 53/2014
a výrokom jeho rozsudku z 18. novembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice I sp. zn. 14 C 936/2000 z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp. zn. 14 C 936/2000 z 3. apríla 2014, okrem výroku o trovách
konania medzi účastníkmi konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16,
Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 CoD 53/2014 (ďalej len „napadnuté konanie“) a výrokom jeho
rozsudku z 18. novembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 936/2000 z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 936/2000 z 3. apríla 2014, okrem výroku o trovách
konania medzi účastníkmi konania (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je ako žalovaná
účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 936/2000 o neplatnosť
závetu spísaného 17. júla 1997 notárom
notárskou zápisnicou č. N 199/97, Nz 196/97 (ďalej len „závet “)
a o určenie, že pôvodná žalobkyňa je dedičkou po .
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 936/2000 z 29. septembra 2006 (ďalej len
„rozsudok z 29. septembra 2006“) bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania krajský
súd rozsudkom sp. zn. 9 CoD 130/2006 z 12. novembra 2007 (ďalej len „rozsudok
z 12. novembra 2007“) v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 9 CoD 130/2006
z 19. novembra 2007 (ďalej len „dopĺňací rozsudok z 19. novembra 2007“) zmenil rozsudok
okresného súdu z 29. septembra 2006 a určil, že závet je neplatný a že
pôvodná žalobkyňa je dedičkou po , a zároveň vyslovil, že
účastníkom konania náhradu trov konania nepriznáva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd
uznesením sp. zn. 4 Cdo 98/2008 zo 17. februára 2010 zrušil rozsudok krajského súdu
z 12. novembra 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. novembra 2007 a vec vrátil
krajskému súdu na nové konanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoD 41/2010
z 30. decembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu z 29. septembra 2006 a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd vo veci znovu konal a rozsudkom sp. zn. 14 C 936/2000 zo 6. mája
2011 (ďalej len „rozsudok zo 6. mája 2011“) opätovne rozhodol o žalobe tak, že ju
zamietol. Na základe odvolania krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 50/2011 z 28. júna
2013 rozsudok okresného súdu zo 6. mája 2011 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 14 C 936/2000 z 21. januára 2014 (ďalej
len „rozsudok z 21. januára 2014“) určil, že závet je neplatný a že pôvodná
žalobkyňa je dedičkou po . Okresný súd zároveň rozsudkom
z 21. januára 2014 zaviazal sťažovateľku nahradiť trovy konania a dopĺňacím rozsudkom
sp. zn. 14 C 936/2000 z 3. apríla 2014 ju zaviazal nahradiť žalobkyniam v 1. a 2. rade trovy
konania v sume 182,57 € a zaplatiť trovy štátu v sume 378,41 €. O odvolaní sťažovateľky
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 21. januára
2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014, okrem výroku o trovách konania
medzi účastníkmi konania, potvrdil a rozsudok okresného súdu z 21. januára 2014 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014 vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu
zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým rozsudok
okresného súdu z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014,
okrem výroku o trovách konania medzi účastníkmi konania, potvrdil, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľka argumentuje, že z vykonaného dokazovania, a to konkrétne z notárskej
zápisnice sp. zn. N 199/97, Nz 196/97 spísanej notárom 17. júla
1997, vyplýva, že táto bola napísaná, závetkyni a svedkom prečítaná a vysvetlená, pričom
závetkyňa ju schválila a vyhlásila, že obsahuje jej poslednú vôľu, a to všetko „pred
prítomnými svedkami úkonu a . Prvostupňový súd
k uvedenému uviedol, že teda aj napriek tomu, že notár v zápisnici uviedol, že osvedčuje, že
o tomto právnom úkone (prejave vôle poručiteľky do zápisnice pojatej) pred prítomnými
svedkami (tohto) úkonu (prejavu vôle) poručiteľky bola notárska zápisnica ním napísaná,
v skutočnosti tam svedkyne pri prejave vôle poručiteľky neboli a preto nebola dodržaná
forma, ktorú Notársky poriadok pre právny úkon ako závet ustanovuje. K uvedenému je
potrebné uviesť, že nejde len o vyhlásenie notára, ale taktiež o vyhlásenie obidvoch svedkýň,
ktoré pravdivosť tohto vyhlásenia osvedčili svojimi podpismi na prvej aj druhej strane
notárskej zápisnice. Pokiaľ súd dospel k tak vážnemu záveru o tom, že svedkyne neboli
prítomné pri prejave vôle poručiteľky, bol povinný sa svedkýň na preukázanie tejto
skutočnosti dopytovať a dopytovať sa na dôvody rozporuplnosti svojich vyhlásení
v notárskej zápisnici a v samotnom konaní pred súdom. Súd však tieto skutočnosti bližšie
neskúmal a bez existencie relevantných dôkazov, ktoré by jednoznačne preukazovali, že
svedkyne neboli prítomné pri prejave vôle poručiteľky o tom, čo má byť obsahom závetu,
označil závet za neplatný len pre nedodržanie formy.“.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd postupoval v rozpore s v tom čase platným
a účinným § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže z jeho rozsudku
z 21. januára 2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 7. marca 2014, s ktorými krajský
súd vyslovil napadnutým rozsudkom súhlas, nie je vôbec zrejmé, ako vyhodnotil výpoveď
samotného notára, z ktorej absolútne nevyplynulo, že by svedkyne neboli v skutočnosti
prítomné pri prejave vôle poručiteľky.
Sťažovateľka zdôrazňuje, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že „vôľa
poručiteľky bola vždy jasná, určitá a zrozumiteľná. Poručiteľka bola schopná posúdiť
následky svojho konania a robiť poriadok so svojím majetkom pre prípad smrti, spôsobom
nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, čo chcela prejaviť a aký poriadok so svojim majetkom
pre prípad smrti chcela urobiť, zriadila závet vo forme notárskej zápisnice pred dvoma
svedkami, v ktorom všetok svoj majetok odkázala sťažovateľke ako jednej a univerzálnej
dedičke. Tento závet urobila slobodne a z vlastného rozhodnutia.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď
aplikoval § 49 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky „súd
nevykonal žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývala neschopnosť poručiteľky čítať alebo písať
tak, ako to predpokladá § 49 Notárskeho poriadku, na ktorom súd postavil svoj rozsudok.
Všetky... dôkazy... podľa názoru žalovanej preukazujú, že v čase spisovania
závetu nebola osobou, ktorá nemohla čítať alebo písať, bola spôsobilá nakladať so svojim
majetkom pre prípad smrti a urobila všetko pre to, aby nebolo možné jej prejav vôle
spochybniť.“.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru sťažovateľky nie je zrejmé ani
to, ako krajský súd dospel k záveru, že pôvodná žalobkyňa je dedičkou po
. Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti
nepreskúmateľný, keďže z neho „nevyplývajú žiadne informácie ako súd zisťoval okruh
dedičov a ako vôbec dospel k potrebe aplikovať ustanovenie § 475 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Žalovaná sa preto ani nemôže relevantne brániť proti uvedenému výrok súdu
a považuje ho za nepreskúmateľný. Navyše tak, ako vyplýva zo samotného v konaní
napádaného závetu zriadeného dňa 17. 07. 1997 vo forme notárskej zápisnice, poručiteľka
v tomto závete odvolala všetky svoje doterajšie závety, najmä závet napísaný do notárskej
zápisnice notárom dňa 11. 04. 1997 pod č. N 102/97, Nz 97/97.
Pokiaľ teda vychádzame zo záveru, že závet zo dňa 17. 07. 1997 je neplatný pre
nedodržanie formálnych náležitostí je neplatná aj tá jeho časť, ktorou poručiteľka odvolala
závet zo dňa 11. 04. 1997 a ako dedičia by mali nastúpiť závetní dedičia, ktorých
poručiteľka v tomto závete ustanovila.“.
Sťažovateľka tvrdí, že „nevysporiadanie sa s námietkami sťažovateľky zásadného
charakteru zakladá nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia z dôvodov nedostatočného
a riadneho odôvodnenia rozhodnutia“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé prerokovanie jej veci
zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli
porušené Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7 CoD/53/2014-445 zo dňa
18. 11. 2015 v rozsahu jeho prvého výroku a postupom súdu, ktorý mu predchádzal.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 3 písm. b/ zákona č. 38/1993 Z. z., zrušuje
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 7 CoD/53/2014-445 zo dňa 18. 11. 2015 a
vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť trovy právneho
zastúpenia v sume 363,79 eur...“
K právomoci ústavného súdu konať vo veci sťažovateľky a o sťažnosti rozhodnúť
sťažovateľka uvádza, že tá je daná, a to aj napriek tomu, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podala dovolanie v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Je totiž toho názoru,
že „judikatúra súdov ohľadne prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP
z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia nie je jednotná a závisí od konkrétnych okolností
daného prípadu, preto sťažovateľka nemôže dovolanie s istotou považovať za účinný
prostriedok nápravy jej porušených práv“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka podala proti napadnutému
rozsudku krajského súdu 3. februára 2016 dovolanie, o ktorom najvyšší súd do dňa
predbežného prerokovania sťažnosti nerozhodol. Konanie o dovolaní sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku krajského súdu je vedené najvyšším súdom pod sp. zn.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom
je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.
IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),
podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za
prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa
považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je
preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016