Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 661/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát, s. r. o., Žilinská 14, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, pre namietané porušenie

základného práva podľa a 2 v spojení s

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva

podľa a 5 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

základného práva podľa a 2 (ďalej len „“)

v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa a 5 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. .

2. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol žalobcom v 1. rade

v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. . Predmetom správneho

súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava,

odboru výstavby a bytovej politiky (ďalej len „okresný úrad“) č. ČA/2012/2229/MRV

z 23. júla 2012, ktorým okresný úrad zamietol odvolanie žalobkyne v 2. rade proti

rozhodnutiu prvostupňového orgánu − mestskej časti (ďalej

len „stavebný úrad“) č. DNV 2010-09/789/O/1/Šo z 18. januára 2010 a napadnuté

rozhodnutie potvrdil. Týmto rozhodnutím nariadil stavebný úrad odstránenie stavby

na pozemkoch

, terénne úpravy na pozemkoch

a betónové oplotenie na pozemkoch

stavebníkom – sťažovateľovi a žalobkyni v 2. rade. Na základe podanej správnej žaloby

podľa a nasl. Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -94 z 29. októbra 2014 napadnuté správne

rozhodnutie preskúmal a žalobu zamietol. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 19. novembra 2015 rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

3. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd vo svojom konaní dopustil viacerých pochybení.

Za najzásadnejšie označil arbitrárny prístup k celému konaniu, keď obdobne ako krajský

súd a správne orgány aj on opomenul náležite odôvodniť vylúčenie aplikácie § 88b zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej len

„stavebný zákon“), pretože „v rámci celého konania nebolo nijakým spôsobom preukázané,

že by sa s prácami na stavbe - Ateliér s garážou začalo pred vydaním stavebného povolenia.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zastávam názor, že stavba - Ateliér s garážou je

stavbou, pre ktorú bolo zrušené právoplatné stavebné povolenie, čo odôvodňuje aplikáciu

ustanovenia § 88b stavebného zákona na daný prípad.“. Súčasne mal výhrady proti termínu

„dodatočné stavebné povolenie“, ktorý najvyšší súd užíva a ktorý „stavebný zákon a ani

žiadny iný predpis nepozná. Ide iba o akýsi terminus technicus, ale rozhodne nejde

o legálny termín. Stavebný zákon totiž pozná iba stavebné povolenie, ktorým je tiež možné

aj dodatočne povoliť stavbu.“.

4. Ďalšie pochybenie najvyššieho súdu videl sťažovateľ v tom, že najvyšší súd sa

vo svojom rozsudku nevyjadril k stavu predloženého administratívneho spisu, t. j. či tento je

riadny, kompletný a žurnalizovaný, a to najmä vzhľadom na dôvodné obavy týkajúce sa

manipulácie so spisom, ktoré „sa pritom potvrdili už pri vydaní rozhodnutia Krajského

stavebného úradu v Bratislave č. W-1903/2003-KIS zo dňa 26.01.2004 a následne aj pri

vydaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 20.04.2012“.

Vyjadrenie najvyššieho súdu v tomto smere v napadnutom konaní preto považoval

sťažovateľ za potrebné.

5. Najvyššiemu súdu, ako i krajskému súdu sťažovateľ vytkol, že «prakticky

nevenovali pozornosť chaotickému a rozporuplnému postupu správnych orgánov, ktoré

viedli k vydaniu rozhodnutia o odstránení stavieb. Očividnú svojvôľu a nesprávny úradný

postup možno demonštrovať aj na oznámení stavebného úradu zo dňa 18.02.2009, podľa

ktorého bolo začaté „konanie o dodatočnom stavebnom povolení“. Začatie tohto konania je

možné považovať za porušenie SR, na základe ktorej sú štáte orgány povinné

postupovať jedine secundum et intra legem, a preto nemožno začať také konanie, ktoré

nemá oporu v zákone (zákon totiž pozná jedine konanie o dodatočnom povolení stavby a nie

konanie o dodatočnom stavebnom povolení).».

6. Tieto pochybenia, hoci je sťažovateľ presvedčený, že v konaní o jeho veci došlo

nepochybne aj k ďalším, jednoznačne odôvodňujú záver o porušení jeho práva na súdnu

a inú právnu ochranu. Považuje za nemysliteľné z hľadiska ústavného práva, aby bol

v dôsledku pochybení štátnych orgánov «povinný odstrániť stavbu - Ateliér s garážou

(vrátane stavieb - terénne úpravy a betónové oplotenie, ktoré sú súčasťou projektovej

dokumentácie predloženej v stavebnom konaní), ktorú realizoval na základe vtedy platného

stavebného povolenia. V tomto smere je preto potrebné považovať za neústavný zásah do

práva vlastniť majetok aj samotnú hrozbu odstránenia stavby, ktorá je v súčasnosti naďalej

reálna. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že nielen samotná dĺžka konania, ale aj svojvôľa

a opakované pochybenia na strane štátnych orgánov viedli k tomu, že sťažovateľovo právo

na spravodlivé prejednanie veci bolo hrubým spôsobom porušené. Stavebné povolenie bolo

zrušené v apríli 2004, no správny orgán začal voči tejto stavbe so zákonom nesúladné

„konanie o dodatočnom stavebnom povolení“ až po takmer piatich rokoch v 02/2009,

a konanie o odstránení tejto stavby dokonca až v 01/2010.».

7. V závere sťažovateľ poznamenal, že najvyšší súd nevzal do úvahy časové hľadisko

realizácie stavby, pre odstránenie ktorej neexistuje žiaden zákonný dôvod. Doplnil, že

vo všetkých rozhodnutiach a výzvach správnych orgánov, ako aj všeobecných súdov sú

uvádzané nesprávne parcelné čísla.

8. Sťažovateľ si uplatnil finančné zadosťučinenie v sume 120 000 eur, ktoré

odôvodnil poukazom na povahu stavby ,,Ateliéru s garážou“ a jej významu pre jeho rodinu

– manželku a tri deti, ako aj rodičov vo veku 68 a 72 rokov. Do stavby vložil víziu

harmonického rodinného súžitia, no „v dôsledku nesprávneho úradného postupu a mnohých

nesprávnych úradných a súdnych rozhodnutí sa táto stavba stala naopak predmetom, ktorý

náš rodinný život neustále komplikuje a dusí. Dlhoročná neistota o osud tejto

neskolaudovanej stavby (dodnes neskončené kolaudačné konanie začalo ešte na podklade

nášho návrhu zo dňa 07.08.2003) zapríčinila, že moji rodičia, ktorí sú už na dôchodku, sa

museli presťahovať mimo Dôchodkové roky totiž chceli prežiť v rodinnom dome,

pričom pôvodne sa mali presťahovať práve do stavby Ateliér s garážou. Táto stavba však

dodnes nie je skolaudovaná, a teda nemôže byť ani riadne užívaná. Nakoľko si moji rodičia

nemohli dovoliť kúpiť rodinný dom v našej blízkosti, museli sa presťahovať až do obce

. Mojim rodičom a hlavne mojim trom deťom už zážitky,

ktoré mohli spolu prežiť, nič nenahradí. A hoci sa rodinné vzťahy a spomienky nedajú

vyčísliť adekvátnou finančnou čiastkou, v tomto konaní si uplatňujem primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 120.000,- €. Tieto peniaze by slúžili hlavne pre mojej deti ako

základ do budúcnosti pre výchovu ich vlastných detí, a následne ďalších generácií našej

rodiny.“. Podotkol, že „nekončiace sa opletačky na úradoch a súdoch“ mali negatívny

dopad na jeho zdravie, keď sa uňho v dôsledku stresu rozvinulo autoimunitné ochorenie,

toho času nevyliečiteľné a majúce za následok funkčné postihnutie sťažovateľa v miere

50 %, t. j. ťažké zdravotné postihnutie.

9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd tiež odložil vykonateľnosť rozhodnutia

stavebného úradu č. DNV 2010-09/789/O/1/Šo z 18. januára 2010 v spojení s rozhodnutím

Krajského stavebného úradu v Bratislave č. ČA/2012/2229/MRV z 23. júla 2012, ktoré bolo

potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. októbra 2014 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2015, a to až do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej, pretože „výkonom vyššie uvedených rozhodnutí

by sťažovateľovi vznikla nenapraviteľná ujma, nakoľko by došlo k odstráneniu už

existujúcej stavby. Odstránenie stavby by pritom spôsobilo sťažovateľovi nepochybne vyššiu

ujmu, než aká môže vzniknúť odložením vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia o jej

odstránení.“.

10. S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a následne vydal nález, ktorým vysloví:

„1. Základné práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa a 5

Slovenskej republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžo/l 02/2015 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 19.11.2015 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 120.000,- € (slovom:

stodvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 303,16 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

14. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba

vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

21. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

22. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu, resp. konanie mu predchádzajúce, za postihnuté viacerými vadami majúcimi podľa

sťažovateľa za následok porušenie jeho základných práv. Sťažnosť síce obsahuje pomerne

podrobnú chronológiu administratívneho a správneho súdneho konania, avšak zdôvodnenie,

v čom sťažovateľ vidí porušenie svojich a dohovorom garantovaných práv,

absentuje (časť II sťažnosti). Ústavný súd poukazuje na to, že je v zmysle § 20 ods. 4

viazaný návrhom na začatie konania. Nie je teda povinný a ani

oprávnený za sťažovateľa vyhľadávať dôvody tvrdených negatívnych dopadov postupu

a rozhodnutia všeobecného súdu do sféry základných práv sťažovateľa. Ani sťažnostný petit

napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľa nie je presný, keď sťažovateľ

namieta postup najvyššieho súdu, ale žiada zrušiť jeho rozhodnutie.

23. Ako z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, tento zdôraznil, že

„krajský súd je viazaný žalobnými dôvodmi uvedenými v žalobe, pričom na námietky

a argumenty žalobcov uvedenými mimo žalobného návrhu prihliadnuť nemôže. V žalobe

boli použité úplne iné argumenty žalobcov ako v podanom odvolaní. Z celého doterajšieho

konania žalobcov je zrejmé, že tak ako pred správnymi orgánmi, ako aj pred súdom boli

nečinní. Najdôležitejšou zásadou stavebného konania je zásada koncentrácie konania, to

znamená, že stavebník má presne stanovené lehoty, v ktorých má vykonať určité úkony.

Rovnako dôležitá je dôkazná povinnosť stavebníka, t.j. dôkazné bremeno je výlučne na ňom.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ do dnešného dňa nepodali žiadosť

o vydanie dodatočného stavebného povolania na stavbu - Ateliér s garážou a väčšiny

miestnych zisťovaní sa nezúčastňovali. Taktiež pred krajským súdom boli nečinní,

pojednávania sa nezúčastnili.“. Súčasne zdôraznil, že v konaní o dodatočnom povolení

stavby sa primerane aplikujú § 58 až § 66 stavebného zákona s tým, že sa súčasne aplikuje

§ 88a ods. 1 stavebného zákona, čo musí stavebník preukázať, a to pod hrozbou nariadenia

odstránenia stavby (§ 88a ods. 5 a 6 stavebného zákona).

24. V rámci toho, ako sa venoval individuálnym námietkam sťažovateľa, poukázal

najvyšší súd na to, že «Žalobcovia námietkami v odvolaní vytvárajú absurdnú situáciu, kedy

navodzujú, že stavba „Ateliéru s garážou“ nebola začatá pred vydaním stavebného

povolenia. Z administratívneho spisu pritom vyplýva, že žalobcovia po zrušení

predchádzajúceho stavebného povolenia o dodatočné stavebné povolenie na Ateliér

s garážou nepožiadali vôbec (požiadali len o dodatočné stavebné povolenie na stavbu

rodinného domu) s výnimkou predchádzajúceho konania, ktoré však bolo ako je uvedené

vyššie zrušené a teda ako keby neexistovalo.».

25. Pokiaľ sťažovateľ opakovane upriamuje pozornosť na to, že správne orgány, ako

aj všeobecné súdy ignorovali jeho námietku o tom, že na jeho vec mal byť aplikovaný § 88b

stavebného zákona, ústavný súd z príloh sťažnosti zistil opak. K tejto námietke sa vyjadril

Krajský stavebný úrad v Bratislave rozhodnutím č. ČA/2012/2229/MRV z 23. júla 2012,

ako aj krajský súd vo svojom rozsudku. Oba orgány uviedli, že: „Ustanovenie § 88b

stavebného zákona sa aplikuje v novom konaní iba po zrušení stavebného povolenia a nie

po zrušení dodatočného povolenia stavby.“ Ak sa jej aj najvyšší súd výslovne nevenoval,

nemôže mať táto skutočnosť vplyv na súlad jeho rozsudku s , pretože táto námietka

bola výslovne v konaní pred všeobecnými súdmi prerokovaná v prvom stupni. Pokiaľ

najvyšší súd hoci len všeobecne skonštatoval správnosť záverov krajského súdu, je tento

postup dostačujúci na to, aby ústavný súd mohol skonštatovať nedôvodnosť námietky

porušenia základných práv sťažovateľa z dôvodu opomenutia tejto jeho námietky.

26. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu celkovo nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne a logicky odôvodnené a koherentné. Tvrdenia postupov a záverov v rozpore

s ústavnými garanciami nenachádzajú oporu v pripojenej dokumentácii a ani nie sú

z hľadiska ústavnoprávnej roviny relevantné. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani

povinný postupy a hodnotenia všeobecného súdu nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.

27. Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu, ako aj jeho postupu, ktoré vydaniu

rozhodnutia predchádzalo, a tiež ďalších príloh pripojených sťažovateľom na podporu jeho

tvrdení dospel ústavný súd, k záveru, že v konaní najvyššieho súdu nedošlo k pochybeniam,

ktoré by viedli k porušeniu základných práv označených sťažovateľom. Ústavný súd nezistil

ani iné také závažné pochybenia, pre ktoré by označený rozsudok najvyššieho súdu

a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neobstáli v teste ústavnosti a mohli mať za

následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 a dohovoru.

28. Ústavný súd z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu nepovažuje za potrebné dôkladne analyzovať spôsob, akým sa s okruhom jeho

námietok najvyšší súd vysporiadal. Podklady, ktoré sťažovateľ ústavnému súdu predložil

pre účely podpory svojich tvrdení a splnenia svojej dôkaznej povinnosti, nesignalizujú

nedostatky v úvahách a záveroch najvyššieho súdu, ktoré by svedčili v prospech možnosti

porušenia niektorého z práv zahrnutých do sťažnostného petitu.

29. Ústavný súd ešte pripomína, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (,

, ). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. ).

30. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5

ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), že o prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (). Medzi takéto práva nepochybne

patrí aj základné právo podľa . V danej veci ani namietané porušenie

základného práva sťažovateľa podľa zistené nebolo a nebolo zistené ani

porušenie jeho práva podľa a 5 , pričom, ako je už uvedené v bode 22

tohto uznesenia, sťažovateľ porušenie tohto práva ani nezdôvodnil.

31. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že zjavne nie je dané opodstatnenie tvrdeniu

sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a dohovoru, je tvrdenie porušenia základného práva

sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa a 5 o to viac

neopodstatnené. Teda, zjavne nie sú dané dôvody na prijatie sťažnosti sťažovateľa ani

v tejto časti. Preto ju ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj v tejto časti odmietol (§ 25

ods. 2 ).

32. Za tejto situácie, kedy ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu nezistil

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv a slobôd rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. novembra 2015 ani postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie, dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatneným návrhom.

33. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety

sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na

tento záver sa ďalšími návrhmi (priznanie primeraného finančného zadosťučinenie)

a návrhom na vykonateľnosti administratívnych aj súdnych rozhodnutí už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016