Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 767/2016
PDF · 191.27 KB
No categories available
II. ÚS 767/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Ing. Jozefom Lalinským, Národná 17, Žilina, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 71/2016
z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Jozefom Lalinským, Národná 17, Žilina, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
6 Co 71/2016 z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania voči
(ďalej len „odporca“) domáhala zaplatenia sumy 42 177,83 €
s príslušenstvom. Odporca sa vzájomným návrhom domáhal voči sťažovateľke zaplatenia
sumy 76 424,91 € s príslušenstvom.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „[p]redmetné konanie skončilo tak,
že môj návrh bol zamietnutý, vzájomný návrh odporcu bol zamietnutý, pričom nikto nemá
návrh na náhradu trov konania (rozsudok Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. 11. 2012,
č. k. 3C 23/2012-245).
Proti uvedenému rozsudku som podala odvolanie, pričom Krajský súd v Trenčíne,
rozsudkom zo dňa 30. 06. 2015, č. k. 6 Co 203/2013 rozhodol tak, že rozsudok Okresného
súdu Partizánske vo výroku vo veci samej potvrdil a výrok rozsudku okresného súdu
o trovách zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko považoval moje odvolanie v tejto
časti za dôvodné.
Okresný súd Partizánske následne uznesením zo dňa 04. 12. 2015, č. k. 3 C 23/2012-
299 rozhodol tak, že odporca nemá právo na náhradu trov konania, pričom mne priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 2.802,94 EUR.
Odporca podal odvolanie a Krajský súd v Trenčíne, uznesením zo dňa 29. 06. 2016,
č. k. 6Co 71/2016 rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania.“.
Sťažovateľka namieta, že „[n]apadnuté uznesenie o trovách konania je v rozpore
so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania“, a konštatuje,
že „[n]apadnutým uznesením bolo porušené [jej] základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR“.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené a uvádza,
že krajský súd „sa majetkovými pomermi mňa navrhovateľky absolútne nezaoberal. Nevzal
do úvahy, že je potrebné preukázať, že aj ja som bola uznesením Okresného súdu
Partizánske zo dňa 10.4.2013 oslobodená od súdneho poplatku za podanie odvolania
vo výške 90 %, nakoľko aj na mojej strane sú dané dôvody na oslobodenie od súdnych
poplatkov. Nebral do úvahy skutočnosti uvedené v uznesení o priznaní oslobodenia
od súdneho poplatku v rozsahu 90% (ja som sa tiež starala o ťažko chorého člena rodiny)
ako aj fakt, že ja som v súčasnej dobe na materskej dovolenke ako slobodná matka.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na spravodlivú súdnu ochranu upravené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským
súdom v Trenčíne postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 71/2016 porušené bolo.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 6 Co 71/2016
zo dňa 29. 06. 2016.
priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
vo výške 303,16 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že na strane odporcu
boli dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, tak ako ich upravoval § 150 Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania krajského súdu (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne
posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov
konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu
(žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Podľa § 142 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov
konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,
či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri
prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti
a dôkazy uplatniť. Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,
môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uvádza, že „[a]plikácia ust.
§ 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva
na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby
sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby
neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trov konania
výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 150 O. s. p. preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania.
V prejednávanej veci odvolací súd plne akceptoval odvolací návrh odporcu, ktorým
žiadal rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov súd náhradu trov
konania neprizná.
Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka uplatnila proti odporcovi nárok
na zaplatenie 65.757,17 eur s príslušenstvom. Návrh vzala čiastočne späť o sumu
23.579,34 eur v dôsledku plnenia zo strany odporcu.
V priebehu konania odporca uplatnil proti navrhovateľke vzájomným návrhom sumu
76.724,91 eur s príslušenstvom. Vo veci bolo právoplatne čiastočne zastavené konanie
o zaplatenie sumy 23.579,34 eur a právoplatne zamietnutý návrh navrhovateľky
na zaplatenie 42.177,83 eur ako aj vzájomný návrh odporcu na zaplatenie 76.724,91 eur.
V prejednávanej veci súd konal v spoločnom konaní o viacerých právnych veciach.
Pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania sa považuje každá z týchto vecí
za samostatnú, pretože majú spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.
Podľa vyššie opísaného výsledku konania o návrhu navrhovateľky, prináležala by
navrhovateľke náhrada trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené v dôsledku
späťvzatia návrhu pre správanie sa odporcu (§ 146 ods. 2 druhá veta O. s. p.) a vo zvyšku
uplatneného nároku bola neúspešná a odporca mal zároveň plný 100 % úspech, by tento
malo nárok proti odporkyni na náhradu trov podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Súčasne v konaní o nároku odporcu mala plný 100 % úspech navrhovateľka a patrila
by jej náhrada trov konania proti odporcovi podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
V zmysle ust. § 150 ods. 1 O. s. p., vzhľadom na výšku náhrady trov konania
a celkové pomery odporcu, ktorý je v evidencii uchádzačov o zamestnanie, spolu
s manželkou, ktorá je starobnou dôchodkyňou, sa starajú o ťažko zdravotne postihnutého
syna , za situácie, keď na druhej strane navrhovateľke bola
poskytnutá časť zmluvne dohodnutej odmeny vo výške 23.579,34 eur, sú tu podľa názoru
odvolacieho súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je možné uplatniť moderačné
právo súdu a navrhovateľke, ktorej by po zaúčtovaní náhrady trov konania patrila časť
náhrady trov (rozdielu o výšku nároku) odvolací súd túto náhradu nepriznal a vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd
zmenil uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 3 C 23/2012 zo 4. decembra 2015
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, boli porušené označené
práva sťažovateľky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla
vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá
zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj
právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania
všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.
Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným
predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku
akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia
pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,
na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,
postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli
iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita
namietaného porušenia označených práv.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do
úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6
ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie nemôže byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá
vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2016