Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 767/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Ing. Jozefom Lalinským, Národná 17, Žilina, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa , Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Jozefom Lalinským, Národná 17, Žilina, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania voči

(ďalej len „odporca“) domáhala zaplatenia sumy 42 177,83 €

s príslušenstvom. Odporca sa vzájomným návrhom domáhal voči sťažovateľke zaplatenia

sumy 76 424,91 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „[p]redmetné konanie skončilo tak,

že môj návrh bol zamietnutý, vzájomný návrh odporcu bol zamietnutý, pričom nikto nemá

návrh na náhradu trov konania (rozsudok Okresného súdu Partizánske zo dňa 27. 11. 2012,

č. k. -245).

Proti uvedenému rozsudku som podala odvolanie, pričom Krajský súd v Trenčíne,

rozsudkom zo dňa 30. 06. 2015, č. k. rozhodol tak, že rozsudok Okresného

súdu Partizánske vo výroku vo veci samej potvrdil a výrok rozsudku okresného súdu

o trovách zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, nakoľko považoval moje odvolanie v tejto

časti za dôvodné.

Okresný súd Partizánske následne uznesením zo dňa 04. 12. 2015, č. k. 3 C 23/2012-

299 rozhodol tak, že odporca nemá právo na náhradu trov konania, pričom mne priznal

nárok na náhradu trov konania vo výške 2.802,94 EUR.

Odporca podal odvolanie a Krajský súd v Trenčíne, uznesením zo dňa 29. 06. 2016,

č. k. rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov

konania.“.

Sťažovateľka namieta, že „[n]apadnuté uznesenie o trovách konania je v rozpore

so zásadou spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania“, a konštatuje,

že „[n]apadnutým uznesením bolo porušené [jej] základné právo na spravodlivú súdnu

ochranu podľa a nasl. SR“.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za nedostatočne odôvodnené a uvádza,

že krajský súd „sa majetkovými pomermi mňa navrhovateľky absolútne nezaoberal. Nevzal

do úvahy, že je potrebné preukázať, že aj ja som bola uznesením Okresného súdu

Partizánske zo dňa 10.4.2013 oslobodená od súdneho poplatku za podanie odvolania

vo výške 90 %, nakoľko aj na mojej strane sú dané dôvody na oslobodenie od súdnych

poplatkov. Nebral do úvahy skutočnosti uvedené v uznesení o priznaní oslobodenia

od súdneho poplatku v rozsahu 90% (ja som sa tiež starala o ťažko chorého člena rodiny)

ako aj fakt, že ja som v súčasnej dobe na materskej dovolenke ako slobodná matka.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na spravodlivú súdnu ochranu upravené

v , v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Krajským

súdom v Trenčíne postupom v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k.

zo dňa 29. 06. 2016.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000,- € (slovom tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

vo výške 303,16 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, že na strane odporcu

boli dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, tak ako ich upravoval § 150 Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania krajského súdu (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka sa prostredníctvom svojich námietok snaží dosiahnuť iné právne

posúdenie nároku na náhradu trov konania. Kritériom na priznanie nároku na náhradu trov

konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u navrhovateľa (žalobcu) aj u odporcu

(žalovaného) a závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu

trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov

konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba

tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,

či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri

prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti

a dôkazy uplatniť. Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke,

môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Krajský súd v tejto súvislosti v napadnutom uznesení uvádza, že „[a]plikácia ust.

pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak

súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť

v rozhodnutí aj náležíte odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej

veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať

zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby

sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby

neodporovalo dobrým mravom.

Ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trov konania

výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je

naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách

konania.

V prejednávanej veci odvolací súd plne akceptoval odvolací návrh odporcu, ktorým

žiadal rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov súd náhradu trov

konania neprizná.

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka uplatnila proti odporcovi nárok

na zaplatenie 65.757,17 eur s príslušenstvom. Návrh vzala čiastočne späť o sumu

23.579,34 eur v dôsledku plnenia zo strany odporcu.

V priebehu konania odporca uplatnil proti navrhovateľke vzájomným návrhom sumu

76.724,91 eur s príslušenstvom. Vo veci bolo právoplatne čiastočne zastavené konanie

o zaplatenie sumy 23.579,34 eur a právoplatne zamietnutý návrh navrhovateľky

na zaplatenie 42.177,83 eur ako aj vzájomný návrh odporcu na zaplatenie 76.724,91 eur.

V prejednávanej veci súd konal v spoločnom konaní o viacerých právnych veciach.

Pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania sa považuje každá z týchto vecí

za samostatnú, pretože majú spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.

Podľa vyššie opísaného výsledku konania o návrhu navrhovateľky, prináležala by

navrhovateľke náhrada trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené v dôsledku

späťvzatia návrhu pre správanie sa odporcu ( druhá veta ) a vo zvyšku

uplatneného nároku bola neúspešná a odporca mal zároveň plný 100 % úspech, by tento

malo nárok proti odporkyni na náhradu trov podľa

Súčasne v konaní o nároku odporcu mala plný 100 % úspech navrhovateľka a patrila

by jej náhrada trov konania proti odporcovi podľa

V zmysle ust. , vzhľadom na výšku náhrady trov konania

a celkové pomery odporcu, ktorý je v evidencii uchádzačov o zamestnanie, spolu

s manželkou, ktorá je starobnou dôchodkyňou, sa starajú o ťažko zdravotne postihnutého

syna , za situácie, keď na druhej strane navrhovateľke bola

poskytnutá časť zmluvne dohodnutej odmeny vo výške 23.579,34 eur, sú tu podľa názoru

odvolacieho súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je možné uplatniť moderačné

právo súdu a navrhovateľke, ktorej by po zaúčtovaní náhrady trov konania patrila časť

náhrady trov (rozdielu o výšku nároku) odvolací súd túto náhradu nepriznal a vyslovil,

že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým krajský súd

zmenil uznesenie Okresného súdu Partizánske sp. zn. zo 4. decembra 2015

tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, boli porušené označené

práva sťažovateľky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Ústavný súd považoval za relevantné, že v pôvodnom konaní bola jediným

predmetom napadnutého uznesenia výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku

akcesorickú, ktorá priamo nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita

namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do

úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , listiny, ako aj

ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie nemôže byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá

vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj , ).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2016