Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 827/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Richard

Bauer, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19

ods. 1 a 2, a a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-691 z 23. augusta 2016 vo výroku č. 1 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a základného práva na

ochranu pred ponižujúcim zaobchádzaním podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a 2 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na prerokovanie veci verejne, v jej prítomnosti

s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa ,

a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

podľa ktorého nikoho nemožno podrobovať ponižujúcemu zaobchádzaniu, práva na to, aby

vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom, a práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na

obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie

okresného súdu“) a jeho uznesením č. k. -691 z 23. augusta 2016 vo výroku

č. 1 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. -613

z 11. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka spolu

s obžalovaným uznaná za vinnú zo spáchania prečinu podvodu

v spolupáchateľstve podľa a a , za čo jej bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní dvanásť mesiacov, výkon ktorého jej bol podľa § 49 ods. 1

písm. a) podmienečne odložený a podľa

jej bola určená skúšobná doba v trvaní pätnásť mesiacov.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -687 z 30. júna 2016

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) podľa § 321 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 3 Trestného

poriadku rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného

poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Okresný súd po vrátení veci napadnutým uznesením vo výroku č. 1 rozhodol, že

podľa prikazuje vyšetriť duševný stav sťažovateľky,

a vo výroku č. 2 rozhodol, že podľa priberá do konania

znalkyňu z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie, zapísanú v zozname

znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej

republiky, .

Sťažovateľka uvádza, že napadnuté uznesenie okresného súdu jej bolo doručené

5. septembra 2016 a že proti napadnutému uzneseniu vo výroku č. 2 podala sťažnosť,

o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľka namieta, že vyšetrenie jej duševného stavu ako obvinenej v trestnom

konaní možno vykonať zákonným spôsobom len vtedy, „ak sú na základe výsledkov

dokazovania pochybnosti o plnej príčetnosti obvinenej. Súčasne musia byť splnené všetky

zákonné podmienky a predpoklady pre takýto závažný zásah do práv sťažovateľky, ako

obvinenej a rozhodnutie vydať príkaz nie je ponechané na ľubovôli príslušného súdu.“.

Sťažovateľka uvádza, že v odôvodnení napadnutého uznesenia je uvedené:

„... Tunajší súd rozsudkom sp.zn. zo dňa 11.8.2015 uznal obžalovanú vinnou

zo spáchania prečinu podvodu v spolupáchateľstve podľa §20, 221 ods. 1, ods. 2

Tr. zákona. Krajsky súd v Košiciach uznesením sp.zn. zo dňa 30.6.2016 zrušil

rozsudok prvostupňového súdu a podľa mu vrátil vec na nové

prejednanie a uložil mu, aby vzhľadom na správy, ktoré sa týkajú zhoršeného zdravotného

stavu a liečby obžalovanej na psychiatrii, v dôsledku čoho sa ani nemohla zúčastniť

verejného zasadnutia, doplnil dokazovanie pribratím znalca z odboru Zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie Psychiatria za účelom vyšetrenia duševného stavu obžalovanej

so zameraním na zistenie príčetnosti obžalovanej v čase spáchania skutku, t j. na úroveň jej

rozpoznávacích a ovládacích schopností ku stíhanému konaniu a teda následne aj na

trestnú zodpovednosť za jej konanie...

... Tieto skutočnosti zakladajú dôvod na skúmanie duševného stavu obžalovanej, aby

sa posúdila otázka jej príčetnosti v čase spáchania skutku, čo je základná otázka

trestnoprávnej zodpovednosti, preto do konania bola pribratá v zmysle ust. §142 ods. 1

znalkyňa z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria.“

Sťažovateľka namieta, že v napadnutom uznesení nie je vôbec uvedené, aké

konkrétne skutočnosti zakladajú dôvod na vyšetrenie jej duševného stavu. Napadnuté

uznesenie vo výroku č. 1 nie je vôbec odôvodnené, a preto je v hrubom rozpore s jej

označeným právami. Podľa sťažovateľky ak skutočnosťami zakladajúcimi dôvod

na skúmanie jej duševného stavu majú byť skutočnosti, že sa dvakrát z dôvodu zlého

psychického stavu nemohla dostaviť na dve verejné zasadnutia o odvolaní, pričom bolo

nezákonne rozhodnuté na neverejnom zasadnutí rozhodnutím krajského súdu so závermi

o nutnosti skúmať jej duševný stav, pre takéto závery niet akéhokoľvek podkladu,

sú svojvoľné, arbitrárne, zmätočné, nezrozumiteľné a úplne nezákonné v rozpore

so všetkými označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

Sťažovateľka poukazuje na to, že pre vyšetrenie duševného stavu obvineného musia

byť splnené materiálne a formálne podmienky. Materiálne podmienky sú určované

„kvalitou a výsledkami určitého úseku dokazovania, z ktorého boli získané dôkazy

odôvodňujúce objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej a podstatnej pre posúdenie trestnej

zodpovednosti obvinenej za konkrétny trestný čin“. Po poukázaní na príklady, ktoré by

zakladali naplnenie materiálnych podmienok, sťažovateľka zastáva názor, že v jej prípade

materiálne podmienky neexistujú. Vo vzťahu k formálnym podmienkam sťažovateľka

uvádza, že tieto sú upravené v § 33, § 142 ods. 1 tretej vete a § 148 ods. 1 a 2 Trestného

poriadku. Sťažovateľka zastáva názor, že „prihliadať k správaniu a počínaniu sťažovateľky

v odvolacom konaní, z neho odvodzovať potrebu skúmať jej duševný stav, ako obvinenej,

a to viac ako desať rokov po spáchaní skutku, bez akéhokoľvek zákonného zdôvodnenia,

za porušenia jej práva vyjadriť sa pred vydaním príkazu namietaným uznesením jeho

výrokom č. 1 k vykonávaným dôkazom podľa v spojení s

listiny, je nezákonné, účelové, svojvoľné a arbitrárne“. Podľa sťažovateľky jej správanie

v čase spáchania skutku ani bezprostredne po ňom nevzbudzovalo potrebu skúmania jej

duševného stavu vo vzťahu k stíhanému trestnému činu z dôvodu, že sa mala dvakrát

ospravedlniť z účasti na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní s odvolaním sa na jej zlý

psychický stav (táto skutočnosť nemôže zakladať dôvod na vyšetrenie jej duševného stavu).

Namieta, že z výsledkov dokazovania nevyplýva, že by existovali pochybnosti o jej

príčetnosti v čase spáchania skutku. Podľa názoru sťažovateľky je nereálne, prinajmenšom

veľmi ťažké, z pozorovania jej súčasného duševného stavu posudzovať jej duševný stav

v minulosti, teda v dobe spáchania predmetného trestného činu. Je teda toho názoru, že

neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala vyšetrenie jej duševného stavu,

a preto sa domnieva, že nariadenie vyšetrenia jej duševného stavu napadnutým uznesením

okresného súdu bolo účelové, svojvoľné, arbitrárne a nezákonne.

Podľa sťažovateľky si mal okresný súd predtým, ako nariadil vyšetrenie

jej duševného stavu, zabezpečiť jej zdravotnú dokumentáciu, prípadne aspoň písomné

stanovisko ošetrujúceho lekára a malo jej byť umožnené vyjadriť sa k takto zabezpečeným

dôkazom; k uvedenému však vôbec nedošlo, a preto aj týmto došlo podľa jej tvrdenia

k porušeniu ňou v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že nezákonným postupom samosudcu okresného súdu

pri vydaní príkazu na vyšetrenie jej duševného stavu utrpela nenapraviteľnú psychickú

traumu, pretože jej okolie ju teraz vníma ako duševne postihnutú osobu vzhľadom na

vyšetrenia, ktorým sa bude musieť pri vyšetrení duševného stavu prípadne podrobiť.

Narušili sa negatívnym spôsobom vzťahy v jej rodine aj v okolí. Napadnuté uznesenie jej

bolo doručované na adresu trvalého pobytu, kde býva aj jej matka a otec, preto uvedená

skutočnosť sa rozoberala v rodine. Sťažovateľka preto zastáva názor, že napadnutým

uznesením okresného súdu vo výroku č. 1 bolo nezákonne zasiahnuté do jej základných

práv podľa a 2, a 2 , ako aj do práv zaručených v a

dohovoru.

K porušeniu jej základného práva podľa a základného práva

podľa čl. 38 ods. 2 listiny došlo tým, že sa nemala možnosť vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom skôr, ako okresný súd vydal napadnuté uznesenie.

Porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru spočíva podľa

sťažovateľky v tom, že jej nebol daný primeraný čas a možnosť pripraviť si obhajobu pred

vydaním napadnutého uznesenia, resp. namietať zákonnosť tohto napadnutého uznesenia.

Sťažovateľka žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €

z dôvodu, že okresný súd svojím nezákonným a protiústavným postupom a rozhodnutím

zasiahol do jej základných práv a slobôd a vystavil ju pocitom nespravodlivosti, právnej

neistoty, bezmocnosti, bezprávia. Namieta, že v priamej súvislosti s nezákonným

nariadením vyšetrenia duševného stavu jej vznikla a sústavne vzniká nemajetková ujma

spočívajúca najmä „v pocitoch totálnej neistoty a bezmocnosti z nezákonne nariadeného

vyšetrenia duševného stavu bez podkladu v už vykonanom dokazovaní“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že súhlasí tak ako aj jej právny zástupca s uverejnením jej

mena a priezviska a obchodného mena právneho zástupcu sťažovateľky, ako aj mena

a priezviska jej jediného advokáta a konateľa.

Sťažovateľka tiež žiada o odplatné vyhotovenie kompletnej fotokópie

„zožurnalizovaného a očíslovaného súdneho spisu vedeného v konaní pred ústavným súdom

o tejto sťažnosti, a to do 15 dní od právoplatného skončenia konania o tejto sťažnosti“.

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. -691 z 23. augusta

2016 vo výroku č. 1 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky zaručené jej v ustanovení

, ods. 2, , ods. 2, , Slovenskej

republiky, zaručené jej v ustanovení čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

právo zaručené jej v ustanovení čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) a čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice II v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho výrokom č. 1 Uznesenia sp. zn. 8

T/106/2012-691 zo dňa 23. 08. 2016, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn.

8 -691 zo dňa 23. 08. 2016 vo výroku č. 1 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. porušovať práva sťažovateľky zaručené jej v ustanovení čl. 16 ods. 1,

ods. 2, , ods. 2, , , základné

právo sťažovateľky zaručené jej v ustanovení čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj právo zaručené jej v ustanovení čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b) a v ustanovení

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť právoplatného

Uznesenia Okresného súdu Košice II sp. zn. -691 zo dňa 23. 08. 2016 vo

výroku č. 1, a to do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a ukladá Okresnému súdu

Košice II povinnosť zdržať sa výkonu právoplatného Uznesenia Okresného súdu Košice II

sp. zn. -691 zo dňa 23. 08. 2016 vo výroku č. 1, a to do právoplatného

rozhodnutia vo veci samej.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR (slovom päťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Košice II

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 EUR (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)

na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o., Dénešova 19,

040 23 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 1 a 2, a 2, a a podľa listiny,

ako aj práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a čl. 8 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením vo výroku č. 1, ktorým okresný súd

prikázal podľa vyšetriť jej duševný stav. Porušenie

označených práv odôvodňuje sťažovateľka najmä tým, že napadnuté uznesenie vo výroku

č. 1 nie je vôbec odôvodnené. Podľa jej názoru v napadnutom konaní neexistovali žiadne

skutočnosti odôvodňujúce potrebu nariadiť vyšetrenie jej duševného stavu, navyše ak

k nemu došlo po viac ako desiatich rokoch od spáchania predmetného skutku. Obdobne ani

jej správanie v čase spáchania skutku ani bezprostredne po ňom nevzbudzovalo potrebu

skúmania jej duševného stavu vo vzťahu k stíhanému trestnému činu. Napadnuté uznesenie

okresného súdu preto považuje za nezákonné, účelové, svojvoľné a arbitrárne.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, rešpektujúc svoje ústavné

postavenie, vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Napadnutým uznesením okresný súd podľa prikázal

vyšetriť duševný stav sťažovateľky. Okresný súd k nariadeniu vyšetrenia duševného stavu

sťažovateľky pristúpil na základe pokynu, ktorý mu uložil krajský súd vo svojom uznesení

č. k. -687 z 30. júna 2016, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva,

že krajský súd považoval za potrebné vyšetriť duševný stav sťažovateľky z dôvodu, že

sa nezúčastňovala verejných zasadnutí, pričom svoju neúčasť žiadnym spôsobom

neospravedlnila. Krajský súd následne z lekárskych správ zistil, že sťažovateľka má

zhoršený zdravotný stav a bola liečená na psychiatrii, v dôsledku čoho nebola

schopná zúčastniť sa verejných zasadnutí, vzhľadom na to krajský súd dospel k záveru, že

bude potrebné, aby okresný súd skúmal, či tento zdravotný stav obžalovanej nemá vplyv na

jej príčetnosť a následne aj na jej trestnú zodpovednosť. Okresný súd následne tento pokyn

krajského súdu premietol aj do odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia.

Podľa súd, ktorému vec bola vrátená na nové

prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom

rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací

súd nariadil.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd pri vydávaní napadnutého uznesenia vo výroku

č. 1 postupoval v súlade s .

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že napadnuté uznesenie vo výroku č. 1 nie je

odôvodnené, ústavný súd poukazuje na to, že rozsah odôvodnenia uznesení sa vždy spravuje

povahou veci a charakterom, resp. významom uznesenia. Spravidla uznesenia, ktoré

upravujú len procesný postup pri vykonávaní dôkazov alebo ktorými sa pripravuje súdne

konanie, treba odôvodniť len stručne, ak odôvodnenie zákon vôbec vyžaduje.

V tomto prípade okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil stručne, no stále

ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom jeho uznesenie nevykazuje znaky arbitrárnosti

či účelovosti, a preto ústavný súd nevidí dôvod, aby doň zasahoval.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj to, že sa nemala možnosť vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom skôr, ako okresný súd vydal napadnuté uznesenie, a tiež, že jej

nebol daný primeraný čas a možnosť pripraviť si obhajobu pred vydaním napadnutého

uznesenia, resp. namietať zákonnosť tohto napadnutého uznesenia, čím malo dôjsť

k porušeniu jej základného práva podľa , resp. listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnuté konanie okresného súdu dosiaľ nie je

právoplatne skončené. V nadväznosti na to zdôrazňuje, že nie je iba jeho povinnosťou

zabezpečovať ochranu základných práv a slobôd, ale že túto povinnosť majú aj všeobecné

súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti. Trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho

koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje

kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia.

Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce

porušenie práv a slobôd označených v , ktoré neboli odstránené v jeho

priebehu (napr. , , , ).

Vzhľadom na štádium konania, v ktorom sa predmetná trestná vec nachádza, Trestný

poriadok sťažovateľke ako obžalovanej v rámci uplatnenia práva na obhajobu poskytuje

ešte dostatok procesných práv, prostredníctvom ktorých môže právne účinným spôsobom

namietať porušenie svojich základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť doterajším postupom okresného súdu v jej trestnej veci, ako aj

spochybniť zákonnosť získaného dôkazného materiálu, a to či už na hlavnom pojednávaní,

prípadne neskôr využitím riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom

konaní.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľke nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,

ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr teda

musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho právoplatného rozhodnutia

všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na eventuálne podanie

sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou konania pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd môže urobiť

zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných

práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný

protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

bola podaná predčasne, a preto ju odmietol podľa ako

neprípustnú.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2,

a 2 , ako aj práv podľa v a dohovoru tým, že napadnuté

uznesenie okresného súdu jej bolo doručené na adresu trvalého pobytu, kde bývajú aj jej

rodičia, a podľa nej sa uvedená skutočnosť mala rozoberať aj v rodine, a že vydaním

príkazu na vyšetrenie jej duševného stavu utrpela nenapraviteľnú psychickú traumu, pretože

jej okolie ju teraz vníma ako duševne postihnutú osobu vzhľadom na vyšetrenia, ktorým sa

bude musieť pri vyšetrení duševného stavu podrobiť.

Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

v súlade s ktorým ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne

sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie práv, ktorých ochrany

sa môže domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou konania pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd môže urobiť

zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných

práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný

protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016