Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 784/2016
PDF · 174.92 KB
No categories available
III. ÚS 784/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
; , , ,
, a ,
, všetky zastúpené advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom,
Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 39/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2016 doručená sťažnosť , ,
, , ,
, a , (ďalej
len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na spravodlivý proces a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 39/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľky v sťažnosti a v k nej pripojených prílohách konštatovali, že
napadnuté konanie o zaplatenie finančnej čiastky z podielu za predaj nehnuteľnosti začalo 3.
februára 2014, keď okresnému súdu bola doručená žaloba. Sťažovateľky bez toho, aby
komentovali doterajší priebeh napadnutého konania, iba poukázali na to, že okresný súd od
začatia konania „vo veci samej nepojednával“, čím podľa ich názoru porušil označené
práva uvedené v sťažnosti.
3. Ďalej sťažovateľky uviedli, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
okresného súdu nepodali, pretože podľa ich názoru to nebolo potrebné, pričom poukazovali
na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ištvan,
Ištvanová proti Slovenskej republike a vo veci Komanický proti Slovenskej republike.
4. Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol: „ 1. Základné právo sťažovateliek: , ,
, na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prerokovanie veci v primeranej lehote a právo na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo Okresným súdom
Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C 39/2014 porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. : 8 C 39/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. , , ,
priznáva finančné zadosťučinenie v celkovej výške 8 000 €, t. j. každej z nich po 2 000 €,
ktoré je Okresný súd Žilina povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu...“
Zároveň sťažovateľky navrhujú, aby im ústavný súd priznal úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj
sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu
sťažovateliek smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené
zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 8 C 39/2014. Podľa názoru sťažovateliek malo postupom okresného súdu
v napadnutom konaní dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
12. Z predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že napadnuté konanie
na okresnom súde prebieha od 3. februára 2014, keď mu bola doručená žaloba sťažovateliek
o zaplatenie finančnej čiastky z podielu za predaj nehnuteľnosti. Ústavný súd na okresnom
súde zistil, že 6. marca 2014 sťažovateľky vyzval na zaplatenie súdneho poplatku
a uznesením vyššieho súdneho úradníka z 12. augusta 2014 sťažovateľkám oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov nepriznal. Po podanom odvolaní z 24. septembra 2014
zákonný sudca uznesením zo 4. októbra 2016 oslobodenie od súdnych poplatkov
sťažovateľkám priznal.
13. Z uvedeného vyplýva, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol
optimálny a v období od 12. augusta 2014 do 4. októbra 2016 bol postihnutý aj
nečinnosťou, no na druhej strane ústavný súd zastáva názor, že dĺžka predmetného konania
aj napriek uvedenej nečinnosti okresného súdu sama osebe nebola takej povahy, aby len
na jej základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateliek, resp. že doba konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 39/2014
zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť okresný súd, samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
14. Ústavný súd, ako už bolo uvedené, poukazuje na to, že okresný súd v súčasnosti
vo veci koná, pričom ale termín pojednávania dosiaľ nebol nariadený.
15. Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
16. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
17. K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto
sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd konštatuje, že nedostatky v postupe okresného súdu, resp. jeho nečinnosť, ktoré boli
kvalifikované ako zbytočné prieťahy v konaní, nedosahujú takú intenzitu, že by ich bolo
možné vyhodnotiť ako odmietnutie spravodlivosti sťažovateľkám v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Ústavný súd nad rámec k veci poznamenáva, že špecifickosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až
subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie
je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až
v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
20. Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené
podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho
prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005
podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
21. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom
podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám
odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba
za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa
zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Sťažovateľky v sťažnosti samy uviedli, že nepodali sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu z dôvodu, že to podľa ich názoru nie je potrebné,
pretože tento prostriedok ochrany označeného základného práva považujú za neúčinný,
pritom poukázali na konkrétne rozhodnutia ESĽP (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej
republike, Komanický proti Slovenskej republike), podľa ktorých ESĽP mal odmietnuť
„podmieňovanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR predchádzajúcou sťažnosťou účastníka
na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.
23. Tento názor sťažovateliek nemožno v danom prípade akceptovať, pretože
z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP, na ktoré sťažovateľky poukazujú, nevyplýva, že by ESĽP
považoval sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny
nástroj ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Z odôvodnenia namietaných
rozhodnutí možno skôr vyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov
nápravy ESĽP skúmal s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétne prípadu, pričom
zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné
vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované
vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. 6. 2012 vo veci Ištván
a Ištvánová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek 73
rozhodnutia z 12. 6. 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť
č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené
v odôvodnení označeného rozhodnutia ESĽP, že „podstatnou otázkou nebolo
zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35
dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto
článku dohovoru“ (odsek 77 rozhodnutia z 12. 6. 2012, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej
republike, sťažnosť č. 30189/07).
24. Ústavný súd preto konštatuje, že argumenty sťažovateliek týkajúce sa nevyužitia
sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na ich
prípad. ESĽP v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov
nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu (neporovnateľných s prípadom sťažovateliek,
čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania) na účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti
sťažovateľov v konaní pred ním. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho
stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní pred ESĽP a v konaní
pred ústavným súdom.
25. V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je pre
posudzovanie podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodujúca
vnútroštátna úprava, konkrétne § 53 zákona o ústavnom súde.
26. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažovateľky nevyužili
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti
porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a nepreukázali ani to, že uvedenú podmienku nesplnili z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Na základe uvedeného mohol
ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu sa porušenia základného práva sťažovateliek
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateliek na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými ani posudzovaním zákonom
predpísaných náležitostí samotnej sťažnosti nezaoberal.
28. Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľky v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016