Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 769/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom Mgr. Karolom Vlasákom, Jilemnického 2, Trenčín, vo veci

namietaného porušenia jej vlastníckeho práva podľa a 4 Slovenskej

republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca

2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4, (ďalej len „“), a 4 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. decembra 2014 (ďalej

len „namietaný rozsudok“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného pred

Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorého

predmetom bolo vysporiadanie vzťahov k motorovému vozidlu. Porušenie svojich práv

videla sťažovateľka v rozpore právneho záveru okresného súdu s jeho skutkovými

zisteniami, v neurčitosti a nevykonateľnosti výroku rozsudku a v arbitrárnosti namietaného

rozsudku krajského súdu, ktorý len prevzal závery okresného súdu bez vysporiadania

sa s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky.

3. V sťažnosti uviedla, že „... Rozsudok súdu je podľa názoru sťažovateľky

nezrozumiteľný, keď sa v ňom uvádza, že účastníci uzatvorili ústnu, resp. konkludentnú

zmluvu. Každý z uvedených spôsobov uzatvorenia zmluvy je originálny, vyznačuje sa istými

prejavmi a nemožno ich stotožňovať ani zamietať. Ak súd uviedol nejednoznačný spôsob

uzatvorenia zmluvy, jeho rozhodnutie z tohto dôvodu možno považovať za nepreskúmateľné

a nejednoznačné...

V neposlednom rade sťažovateľka poukazuje na nevykonateľnosť rozsudku súdu

prvého stupňa vzhľadom na poradie jeho výrokov v petite ako aj na to , že takýmto

rozhodnutím bola sťažovateľka prakticky zbavená vlastníckych práv bez náhrady.

Nevykonateľnosť spočíva v tom, že súd v prvom výroku petitu rozhodol o zániku

spoluvlastníctva, ktoré zaniklo právoplatnosťou a vykonateľnosťou rozhodnutia, pričom nie

je zrejmé, komu druhým výrokom nariaďuje predaj vozidla. Ak nie je rozhodnuté inak,

predať vozidlo môžu iba vlastníci, tých však súd predchádzajúcim výrokom vlastníctva

zbavil . V danom prípade nastala pochybnosť o tom, komu vlastne vozidlo patrí, kto má

právo ním disponovať a uzatvárať zmluvu o jeho predaji, ak účastníkov súd vlastníctva

zbavil už prvým výrokom. Nemožno ani predvídať, či sa vozidlo podarí skutočne predať,

resp. za aký čas. Sťažovateľka bola zbavená vlastníctva k vozidlu a nevie kedy a či bude mať

náhradu za vozidlo. Takéto rozhodnutie preto považuje za neurčité a nevykonateľné.

Napriek uvedeným nedostatkom rozhodnutia sp. zn. -309, odvolací súd

len prevzal závery súdu prvého stupňa bez toho, aby sa riadne vysporiadal s argumentáciou

navrhovateľky uvedenou v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorú

argumentáciu nemohla použiť v konaní pred súdom prvého stupňa, nakoľko otázka

uzatvorenia ústnej dohody nebola predmetom tvrdenia účastníkov ani dokazovania.

Vo svojom odôvodnení odvolací súd na podstatné a právne významné dôvody odvolania

navrhovateľky neodpovedal, uviedol iba právnu teóriu a konštatoval a stotožnil

sa so závermi súdu prvého stupňa.“.

4. Právomoc ústavného súdu konať sťažovateľka zdôvodnila vyčerpaním všetkých

opravných prostriedkov, ktoré jej zákon poskytuje a na ktorých použitie sťažovateľka bola

oprávnená. V danom prípade to bolo odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -341 z 10. decembra 2014. Vzhľadom na platnú judikatúru a vzhľadom

na takzvanú inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) v nadväznosti na nepodala dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp . zn. -341,

zo dňa 10.12.2014, bolo porušené vlastnícke právo sťažovateľky, ktoré právo jej zaručuje

a ods. 4 , a ods. 4 Listiny základných

práv a slobôd a právo sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie ,

ktoré právo jej zaručuje ods. l a Dohovoru

o ochrane ľudských práva základných slobôd

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -341, zo dňa 10.12.2014

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške

355,73 €...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, práva vlastniť majetok podľa a 4 a a 4

listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. decembra 2014, ktorým ako

vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. februára 2014.

10. Pokiaľ sťažovateľka vytýka krajskému súdu arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť

jeho rozhodnutia, ktoré krajský súd podľa jej názoru dostatočne neodôvodnil

a nevysporiadal sa s jej relevantnými odvolacími námietkami, z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa o nadobudnutí

výlučného vlastníctva motorového vozidla sťažovateľkou dňom uzavretia kúpnej zmluvy

(6. marca 2006), ako aj s následným vznikom podielového spoluvlastníctva k vozidlu

poukazom na správne vyhodnotenie časových a vecných súvislosti okresným súdom. Svoj

záver podporil výkladom a a zdôraznením

teórie dôkazného bremena a uviedol, že „súd prvého stupňa správne vysporiadal

s dôkazným bremenom a bremenom tvrdenia a správne v kontexte jednotlivých logických

súvislostí nakoniec uzavrel, že je to odporca, ktorý preukázal, že medzi účastníkmi došlo

k ústnej dohode, resp. konkludentnej dohode o vzniku podielového spoluvlastníctva

k predmetnému motorovému vozidlu. Je pritom nutné zdôrazniť, že sa jedná len o nepriame

dôkazy, avšak v rámci jednotlivých časových a logických udalostí, tieto dávajú dostatočný

podklad k záveru o vzniku podielového spoluvlastníctva k predmetu sporu.“.

11. Ďalej krajský uviedol, že „Pokiaľ sa navrhovateľka nestotožnila s skutkovým

stavom tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa na čo poukazovala vo svojom odvolaní, tu

odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa sa dôsledne vyporiadal s jednotlivými

účastníckymi svedeckými výpoveďami ako aj listinnými dôkazmi a v tomto smere sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho ustálil súd prvého

stupňa v náväznosti na a zároveň naňho v celom rozsahu poukazuje,

pričom jeho odôvodnenie je logické, presvedčivé a má oporu vo vykonanom dokazovaní.“.

12. Ústavný súd na margo námietok sťažovateľky konštatuje, že nie je skutkovým

súdom, a preto v intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov posúdil len to, či napadnuté rozhodnutie krajského súdu je ústavne

udržateľné, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené

a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných (podzákonných) noriem (m. m. ). Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

13. Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

14. Krajský súd v namietanom rozhodnutí dal potrebnú odpoveď na odvolacie

námietky sťažovateľky, keď vyvrátil jej tvrdenie o možnosti aplikácie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

a potvrdil jednoznačné preukázanie tvrdených skutočností protistranou sťažovateľky.

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom tak sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, , , , a iné)

rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

a podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd dostatočným spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a svoje rozhodnutie o potvrdení prvostupňového

rozhodnutia náležite odôvodnil spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám ustanovenia § 157

ods. 2 v spojení s .

16. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa

, práva podľa dohovoru, práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 a 4 a a 4 listiny, predloženú sťažnosť podľa zákona

o ústavnom súde považoval za zjavne neopodstatnenú.

17. Prihliadnuc zároveň na námietku sťažovateľky o neurčitom a nevykonateľnom

(zmätočnom) výroku namietaného rozsudku, ktorú v odvolacom konaní neuplatnila,

poukazuje ústavný súd na to, že v zmysle štvrtej vety

v prípade zrušenia spoluvlastníctva a jeho vysporiadania nariadením predaja a rozdelením

výťažku podľa podielov dochádza k zániku spoluvlastníctva až dňom, v ktorom dôjde

k predaju veci. Do tohto okamihu môžu spoluvlastníci nakladať so svojimi podielmi napriek

tomu, že už bolo súdom rozhodnuté o zrušení a vyporiadaní ich podielového

spoluvlastníctva. Súdnym rozhodnutím o zrušení podielového spoluvlastníctva nariadením

predaja spoločnej veci vzniká len exekučný titul a predaj sa uskutočňuje spôsobom

predpokladaným ustanoveniami § 189 a nasl. Exekučného poriadku. Návrh na exekúciu

môže podať ktorýkoľvek zo spoluvlastníkov a exekútor postupuje podľa ustanovení

o predaji, v danom prípade hnuteľnej veci. Ak sa vec nepodarí predať a súd exekúciu

zastaví, všetky doterajšie spoluvlastnícke vzťahy zostávajú zachované.

18. K tvrdeniu sťažovateľky o vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov ústavný

súd zdôrazňuje s poukazom na ustanovenie , že nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov.

19. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

20. Ústavný súd tak k tvrdeniu sťažovateľky týkajúcemu sa vyčerpania všetkých

opravných prostriedkov dáva do pozornosti, že na posúdenie otázky, či by mohli byť dané

dovolacie dôvody [najmä dôvody zakotvené v , osobitne v

písm. f) ], je oprávnený výlučne najvyšší súd. Prípustnosť dovolania vymedzoval

účinný do 30. júna 2016 stanovením jednak určitých

objektívnych znakov rozhodnutia [ (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a §

239 (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním

závažných procesných vád uvedených v . Vzhľadom na to, že na procesné

vady konania taxatívne vymenované v je dovolací súd povinný prihliadať

ex lege ( ) vždy – teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní

namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom

súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania, pozri

) dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé

dovolanie je teda potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci

(bližšie pozri sp. zn. alebo sp. zn. ).

21. Takto a procesnými predpismi daná právomoc neumožňuje ústavnému

súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená

zákonom alebo na základe zákona.

22. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd. Nie je teda na účastníkovi konania (strane sporu), aby posudzoval, či

jeho dovolanie bude alebo nebude úspešné, ale aby predostrel najvyššiemu súdu relevantné

právne argumenty. Okrem toho v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní (jeho odmietnutia) lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

23. V okolnostiach prípadu (aj s ohľadom na tvrdenia sťažovateľky) potom podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa namiesto využitia možnosti podať

kvalifikovane odôvodnené dovolanie proti napadnutému rozsudku svedčí o nevyčerpaní

opravného prostriedku, ktorý sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv a slobôd

účinne poskytoval a na ktorého použitie bola podľa osobitných predpisov oprávnená.

O namietanom porušení práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práv na ochranu majetku

vyplývajúcich z bol teda v prvom rade oprávnený konať najvyšší súd, ktorý

mohol v dovolacom konaní prípadné porušenie označených práv aj napraviť. Právomoc

najvyššieho súdu tak predchádza právomoci ústavného súdu konať o sťažnosti podanej

podľa a sťažnosť bolo možné odmietnuť aj pre nedostatok právomoci.

24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016