Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7MCdo/14/2014

Identifikačné číslo spisu: 8312209220 Dátum vydania rozhodnutia: 04.11.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Ján Auxt Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8312209220.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 36 613 843, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovaným: 1/ J. C., 2/ L. C., obaja bytom K., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 186,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Humenné z 5. júna 2013 č.k. -126 a uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 5. júna 2013 č.k. 18 Ro 203/2012- 126 vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na strane žalovaných, Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej aj „združenie“ alebo „vedľajší účastník“) a zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 30. novembra 2012 č.k. -61. V odôvodnení uviedol, že združenie podalo odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa a preto v súlade s ustanovením mu môže v celom rozsahu vyhovieť sudca. Súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia Má teda v zásade právo podať odvolanie aj dovolanie. Zo žiadnych ustanovení preto podľa súdu prvého stupňa nevyplýva nemožnosť podania odporu proti platobnému rozkazu zo strany vedľajšieho účastníka. Uviedol, že v danej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15 dňovej lehote stanovenej na podanie odporu, preto súd

prvého stupňa zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 30. novembra 2012, č.k. -61.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 11. júna 2014 sp. zn. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „namietané nesprávne právne posúdenie žalobcom nebolo opodstatnené. Súd prvého stupňa postupoval správne, ak postupom podľa ust. zrušil rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie....Ust. je preto potrebné vnímať v súvislosti aj s ust. , ktoré priznáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako hlavnému účastníkovi na strane ktorého vystupuje, samozrejme po posúdení zo strany súdu, či tieto úkony neodporujú úkonom (a záujmom) účastníka tak, ako na to správne poukázal žalobca v odvolaní, keď uviedol, že vedľajší účastník nemá právo disponovať s predmetom sporu. Uvedené však nevylučuje podanie odporu vedľajším účastníkom, ktorý je bez akýchkoľvek pochybností na prospech žalovaných. Žiadny právny predpis nevylučuje prípustnosť vedľajšieho účastníctva v skrátenom konaní...Odvolací súd vidí zmysel vstupu vedľajšieho účastníka na ochranu práv spotrebiteľov práve v skrátenom konaní, kedy účastník, ktorému je doručený platobný rozkaz sa nedokáže adekvátne brániť.“ Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o možnosti vstupu vedľajšieho účastníka do ešte právoplatne neskončeného konania a skonštatoval, že má za to, že odpor bol podaný včas oprávnenou osobou, a preto uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zrušil uznesenie o odmietnutí odporu, je správne. Odvolací súd na záver poznamenal, že žalovaní nevyjadrili svoj nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania a navyše prínos vstupu vedľajšieho účastníka, ktorý aktívne chránil záujmy žalovaných - spotrebiteľov, je nezanedbateľný.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa a uzneseniu odvolacieho súdu s odôvodnením, že ním bol porušený zákon. Poukazuje na ustanovenie , v zmysle ktorého odpor proti platobnému rozkazu je oprávnený podať výlučne odporca. Ďalej uvádza: „v tomto ustanovení nie je upravená legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odporu (ktorý má povahu opravného prostriedku proti meritórnemu výroku platobného rozkazu) tak, ako je to upravené v Ak by zákonodarca mal úmysel upraviť právo vedľajšieho účastníka konania na podanie odporu proti platobnému rozkazu, vyplývalo by to priamo zo zákonného ustanovenia.“ Uviedol, že nie je možné súhlasiť s rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, ktoré vec nesprávne právne posúdili, keď ustálili, že oznámením vstupu združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, nastali účinky vzniku vedľajšieho účastníctva tohto subjektu a vedľajší účastník bol osobou oprávnenou na podanie odporu proti platobnému rozkazu. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdí, že „nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že na zistený skutkový stav súd nesprávne aplikoval právnu normu a túto aj nesprávne vyložil. Týmto rozhodnutím vytvoril nezákonný procesný stav spočívajúci v tom, že po právoplatnosti platobného rozkazu bude súd vo veci naďalej konať.“

Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon ( ), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V súčasnosti judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska základného práva na

súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces ( dohovoru), (m.m. , , , , ).

Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnené súdne orgány (ESĽP a ústavný súd) v rámci prieskumu rozhodnutí najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach vyžadujú pred podaním mimoriadneho dovolania vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy pochybení, ktoré Generálny prokurátor vytýka v mimoriadnom dovolaní, teda aby bol princíp subsidiarity uplatnený v plnom rozsahu ().

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle ustanovenia môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. V preskúmavanej veci sa senát 7 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, obdobne ako aj senát 3 C v podobnej veci , odchyľuje od stanoviska R 36/2008, čo korešponduje aj so závermi najvyššieho súdu prijatými (aj keď zatiaľ ešte nepublikovanými) na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [ (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď ) vždy - teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď ) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včasa s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v ustanoveniach až Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie

mimoriadneho dovolania“ (viď ).

V prípade, že Generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie bez toho, aby osoba, ktorá sa domáha podnetom u Generálneho prokurátora podania mimoriadneho dovolania, využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, dochádza k porušeniu princípu stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou a tým k porušeniu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu ( ) a k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru (, , , ...).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. júla 2013 sp. zn. . V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné ( v spojení s ustanoveniami a ).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď a ). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaní ani vedľajší účastník nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní ( a ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.