Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 24/2017
PDF · 252.04 KB
No categories available
III. ÚS 24/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Zuzanou Jóžovou Boreckou, Sládkovičova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 169/2015, 5 Co 170/2015, 5 Co 171/2015 zo 17. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21.
septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 169/2015,
5 Co 170/2015, 5 Co 171/2015 zo 17. mája 2016 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovateľ zároveň žiadal odklad vykonateľnosti namietaného rozsudku, čo zdôvodnil
finančnou tiesňou ohrozujúcou základné životné potreby jeho rodiny v prípade výkonu
rozhodnutia.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako účastníkovi konania na strane žalovaného
mu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ ) sp. zn.
7 C 383/2014 z 9. decembra 2014 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
, sumu 2 105,05 eur s príslušenstvom a jeho vzájomná žaloba bola zamietnutá. Proti
rozsudku podal odvolanie. Tiež bol uznesením okresného súdu z 19. septembra 2014
zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške 126 eur a uznesením súdu
z 2. februára 2015 zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. V dôsledku odvolania krajský súd
rozsudkom sp. zn. 5 Co 169/2015, 5 Co 170/2015, 5 Co 171/2015 zo 17. mája 2016
rozsudok a uznesenia okresného súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozsudok bol doručený sťažovateľovi 27. júla 2016. Sťažovateľ považoval rozsudok
krajského súdu za arbitrárny, pričom arbitrárnosť videl v nevysporiadaní sa s jeho
odvolacími námietkami o absencii aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, o neunesení
dôkazného bremena žalobcu na preukázanie neoprávneného odberu a následného vzniku
škody. Nesúhlasil s vysloveným názorom, že pri uplatňovaní práva na náhradu škody
distribútorom nejde o spotrebiteľský vzťah, v dôsledku čoho by sa na neho nemala
vzťahovať zvýšená právna ochrana.
3. Sťažovateľ okrem iného uviedol, že «Krajský súd sa nijakým spôsobom
nevysporiadal s mojim tvrdením, že ustanovenie § 59 ods. 1 písm. d) zákona o energetike
v znení platnom k posudzovanému obdobiu nebolo naplnené, nakoľko zabezpečenie nebolo
porušené, avšak podľa vyjadrenia žalobcu nespĺňalo zákonom požadované náležitosti.
Za to však zodpovedná žalobca...
Skutočnosť, že odtlačok plombovacích klieští nebol v súlade s kontrolnými
odtlačkami plombovacích klieští, ktoré predložil žalobca, nedokazuje, že by bolo porušené
zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii, naopak, preukazuje, že zabezpečenie proti
neoprávnenej manipulácii nebolo opatrené úradnou alebo zabezpečovacou značkou, tak,
ako to vyžaduje bod 2.3. časť B Všeobecné požiadavky na plynomery prílohy č. 13
k vyhláške č. 210/2000 Z. z. o meradlách a metrologickej kontrole a taktiež,
že prevádzkovateľ distribučnej siete si nesplnil svoju povinnosť stanovenú mu § 51 ods. 2
zákona č. 656/2004 Z. Z. o energetike v znení platnom k posudzovanému obdobiu.
Zároveň z výpovede svedka - zamestnanca žalobcu, ktorý vykonával kontrolu
vyplýva,
že overovacia značka nebola falošná, ale bola z roku 2010. Žalobca však ničím neprikázal,
že by pôvodne opatril plombu inou overovacou značkou.
Celkovo, žalobca nepredložil dôkaz o tom, že sporné meradlo nenamontoval on, ani
nepredložil fotodokumentácie meradla v čase prvotnej montáže, ktorá by preukazovala,
že namontoval meradlo s inou plombou.
Predpokladu, že sporné meradlo zo znakmi klieští, ktoré podľa navrhovateľa neboli
oprávnené na plombovanie meradla, namontoval práve navrhovateľ, prislúcha aj skutkový
stav, a to, že z vyúčtovacej faktúry za sporné obdobie, z prehľadu spotreby (ktorú sme súdu
predložili) je totiž zrejmé, že žalobca bez oznámenia dôvodov výmeny určeného meradla,
dňa 1.2.2012 vymenil funkčné meradlo č. 824375302192 za sporné meradlo
č. 13093510B901.
Krajský súd Bratislava sa v rozpore s obsahom spisu obmedzil na konštatovanie,
že porušenie zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané výpoveďou zamestnanca žalobcu a posudkom znalca .
Krajský súd Bratislava sa tiež nevysporiadal so skutočnosťou, že samotný znalecký
posudok vyjadruje iba určitú mieru pravdepodobnosti na odstránenie zabezpečenia meradla
a jeho nahradenie iným zabezpečením, avšak uvedený znalec sa nemôže vyjadriť k možnosti
neoprávneného odberu plynu zo strany sťažovateľa, pretože tento je znalcom v odbore
strojárstvo, odvetvie mechanické zabezpečovacie systémy a v odbore kriminalistika,
odvetvie mechanoskopia, avšak nie je znalcom v odbore meracích systémov, metrológia
skúšobníctva. Iba Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR by bol oprávnený
vysloviť jednoznačný záver o porušení zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii.
Zo strany žalobcu nebolo preukázané, aký plynomer mi bol namontovaný, či spĺňal zákonné
požiadavky a bol riadne zaplombovaný...
Krajský súd Bratislava šokujúco v odôvodnení uviedol, že aplikácia § 59 ods. 3
zákona č. 655/04 Z. z. a vyhl. č. 155/05 nie je podmienená nemožnosťou zistenia rozsahu
škody, v rozpore so znením tohto ustanovenia, keďže § 59 ods. 3, uvádza: „Ak nemožno
vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov,
použije sa spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu, ktorý ustanoví
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo“
Krajský súd Bratislava, rovnako ako súd I. inštancie, bez odôvodnenia odignoroval
ustanovenie § 59 ods. 2 zákona o energetike v znení platnom k posudzovanému obdobiu,
v časti komu je povinný odberateľ uhradiť škodu (viď namietaná aktívna legitimácia
navrhovateľa), ale aj posledné 2 slová jeho prvej vety:
„Odberateľ, ktorý neoprávnene odoberal plyn, je povinný uhradiť dodávateľovi
plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete a prevádzkovateľovi distribučnej siete škodu, ak
vznikla.“
Nikde, v celom zákone, nie je uvedené, že by vznik škody automaticky vyplýval
z neoprávneného odberu. Tento záver súdu nemá žiadnu oporu v zákone.
Keďže Krajský súd nepovažoval vznik škody za skutočnosť, ktorú treba dokazovať,
nezaoberal sa ani spochybnením škody, ktorú som v podanom odvolaní odôvodnil
skutkovým stavom...
Krajský súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že ak by sme aj pripustili, že meradlo
nezaznamenávalo správne odber plynu, to samo osebe neznamená, že vznikla škoda.
Ja som riadne platil zálohové platby stanovené podľa predchádzajúcich období,
obhliadkou nehnuteľnosti, ktorá bola umožnená nezistili žiadny pribudnutý spotrebič ani
žiadny iný dôvod na zvýšenú spotrebu plynu, ktoré by naznačovali možný vznik škody.
Žalobca ničím nepreukázal, že by v súvislosti s týmto odberom mala vzniknúť nejaká
škoda. Keďže som bol odberateľom na tomto odbernom mieste už niekoľko rokov pred
sporným obdobím, spotreba odporcu za predchádzajúce roky bola dostatočne objektívnym a
spoľahlivým podkladom pre vyčíslenie skutočne vzniknutej škody.».
4. Porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v rozhodnutí
krajského súdu v rozpore s právnymi predpismi a v ním nevykonaného ústavne súladného
výkladu aplikovanej právnej normy. Za nepochybné považoval to, že krajský súd nedal
osobitné odpovede na argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové. Skutkové a právne
závery krajského súdu považoval za svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné,
čo podporil výpočtom iných rozhodnutí všeobecných súdov na Slovensku, uvedomujúc si
absenciu právomoci ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.
Zdôraznil však princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ako aj právo na dôkladné
a presvedčivé odôvodnenie v prípade rozdielneho rozhodnutia.
5. Právomoc ústavného súdu zdôvodnil sťažovateľ nemožnosťou využitia iného
prostriedku nápravy.
6. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur,
čo zdôvodnil stratou dôvery k všeobecnému súdnictvu reprezentovanému krajským súdom
a obavou o nastolenie právnej istoty, ako aj zaujatosťou krajského súdu v dôsledku podanej
ústavnej sťažnosti. Konanie krajského súdu považoval za závažne s poukazom
na skutočnosť, že novým procesným poriadkom boli zredukované dovolacie dôvody
a krajským súdom bola zverená takmer neobmedzená súdna moc, čo v prípade
nedostatočného odôvodnenia vyvolá v občanovi pocit absolútnej bezmocnosti a stratu
nádeje na spravodlivé súdnictvo.
7. V prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ zároveň žiadal odložiť
vykonateľnosť namietaného rozsudku. Tento návrh zdôvodnil možnou finančnou tiesňou
jeho rodiny v dôsledku realizácie výkonu rozhodnutia, ako aj vyvolaním ďalších
zbytočných sporov v prípade zrušenia rozsudku.
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa zaručené mu čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co/169/2015-117,
5 Co/170/2015, 5 Co/171/2015 zo dňa 17.5.2016 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co/169/2015-117, 5 Co/170/2015,
5 Co/171/2015 zo dňa 17.5.2016 zrušuje a vec vracia na nové konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa
JUDr. Zuzany Jožovej Boreckej, advokátky, číslo účtu
, do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania vo výške 201,49 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Zuzany Jožovej
Boreckej, advokátky, číslo účtu
, do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
12. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa tkvejúca v tvrdení, že krajský súd
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil a nevysporiadal sa s relevantnými odvolacími námietkami
sťažovateľa, v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne
a nepreskúmateľné.
13. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách
mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to,
či napadnuté rozhodnutie krajského súdu je ústavne udržateľné, t. j. či nevykazuje znaky
svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom
nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny, náležite odôvodnil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal
jednak na argumentáciu prvostupňového súdu a túto v súlade s § 219 ods. 2 OSP takto
doplnil: „... uplatnený nárok nevyplýva zo zmluvného práva, ale ide o nárok na náhradu
škody podľa § 59 ods. 2, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s neoprávneným odberom
v zmysle § 59 ods. 1 písm. d/.
Porušenie zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané výpoveďou zamestnanca navrhovateľa, svedka ,
ako aj navrhovateľom predloženým posudkom znalca , ktorý nevykazuje
žiadne vady, pre ktoré by ho nebolo možno považovať za hodnoverný dôkaz. Samotná
skutočnosť, že znalec vykonáva posudkovú činnosť pre navrhovateľa opakovane, záver
o nehodnovernosti posudku neopodstatňuje.
Súd prvého stupňa správne neprihliadol na obranu odporcu, že sám žiaden zásah
do overovacej značky na meradle neuskutočnil.
Podľa názoru odvolacieho súdu povaha veci vylučuje, aby zodpovednosť za škodu
ktorá vznikne prevádzkovateľovi distribučnej siete v súvislosti s neoprávneným odberom
plynu, bolo možné založiť na subjektívnom princípe, t.j. na preukazovaní zavinenia
odberateľa prevádzkovateľom distribučnej siete. Takáto požiadavka by podľa názoru
odvolacieho súdu predovšetkým so zreteľom na početnosť odberných miest vybavených
meradlom celkom paralyzovala činnosť navrhovateľa, vykonávanú nepochybne
i vo verejnom záujme.
Okrem toho je všeobecne známe, že bez poškodenia overovacej značky nemožno
manipulovať s číselníkom meradla. Ťažko si potom predstaviť situáciu, ku ktorej došlo
i v tomto prípade, aby celkom nezainteresovaná osoba len poškodila, ale zisteným
sofistikovaným spôsobom vymenila zabezpečenie na meradle na odbernom mieste odporcu.
Navrhovateľ takouto osobou byť nemohol, keďže meradlá proti manipulácii nijakým
spôsobom sám nezabezpečuje.
Za nenáležitú považoval odvolací súd i námietku odvolateľa o nedostatku aktívnej
legitimácie navrhovateľa a o nepreukázaní existencie škody v žalovanom rozsahu.
Následkom porušenia zabezpečenia meradla proti jeho neoprávnenej manipulácii je
nemožnosť vykonania riadneho vyúčtovania plynu jeho dodávateľom.
Odporca napriek tvrdeniu, že za rozhodné obdobie uplatňoval náhradu za dodávku
plynu jeho dodávateľ, takúto fakturáciu nepredložil. Odvolací súd nemal preto pochybnosti
o tom, že hoci v rozhodnom období bol plyn na odberné miesto odporcu dodaný, pre
výmenu meradla z dôvodu porušenia overovacej značky nebol dodávateľom vyúčtovaný.
Dodávateľ plynu ( ) preto navrhovateľovi neuhradil cenu plynu dodanú
k odbernému miestu odporcu podľa uzatvorenej distribučnej zmluvy. V príčinnej súvislosti
s neoprávneným odberom tak vznikla navrhovateľovi škoda. Hoci v ustanovení § 59 ods. 2
sa uvádzajú ako osoby oprávnené na náhradu škody popri prevádzkovateľovi distribučnej
siete i dodávateľ plynu a prevádzkovateľ prepravnej siete, podľa názoru odvolacieho súdu
zo znenia tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že neoprávneným odberom nemôže vzniknúť
škoda každému z nich. V konaní však nebolo odporcom preukázané, že okrem navrhovateľa
ako prevádzkovateľa distribučnej siete bola z titulu neoprávneného odberu za rozhodné
obdobie uplatňovaná náhrada škody aj inou oprávnenou osobou.
Nesprávne sa odvolateľ domnieva, že výpočet škody mal byť vykonaný podľa faktúr
za dodávku plynu v predchádzajúcom období. Tento jeho názor je v rozpore s ustanovením
§ 59 ods. 3 zák. č. 656/04 Z. z. a vyhl. č. 155/05 Z. z. Podľa § 1 ods. 1 touto vyhlášky sa
určuje výška škody pri neoprávnenom odbere. Jej aplikácia nie je podmienená nemožnosťou
zistenia rozsahu škody inak.
Odporca napadol včas odvolaním i uznesenia, ktorými mu bol vyrubený súdny
poplatok za podaný odpor a za podanie odvolanie proti rozsudku.
... podľa názoru odvolacieho súdu vo veci sa nejedná o spotrebiteľský spor.
Navrhovateľom (nie odporom) v konaní uplatnený nárok nemá základ v spotrebiteľskej
zmluve, ide o nárok navrhovateľa (nie odporcu) na náhradu škody, vzniknutú v príčinnej
súvislosti s neoprávneným odberom plynu. Odporca v konaní neuplatňuje žiadne práva
podľa osobitného predpisu, pod ktorý podľa pozn. 4a treba považovať napr. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
Z týchto dôvodov odvolací súd ako vecne správne potvrdil obe napadnuté uznesenia,
keď súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške z ceny predmetu konania (§ 219 ods. 1
O. s. p.).“
15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský
súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje
i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto
konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
16. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
17. Vzhľadom na to, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu stručne a jasne
objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05), ústavný súd dospel
k záveru, že predloženú sťažnosť treba podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
považovať za zjavne neopodstatnenú.
18. K tvrdeniu sťažovateľa o nemožnosti využitia „iného opravného prostriedku“,
s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd zdôrazňuje,
že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov.
19. Takto ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách.
20. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
21. Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku
krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje sťažovateľovu námietku
o nevysporiadaní sa krajského súdu s jeho odvolacou argumentáciou a popretie jeho práva
na presvedčivé odôvodnenie v prípade rozdielneho rozhodnutia, a preto sa ústavný súd
zaoberal aj tým, či sťažovateľ pred podaním sťažnosti využil všetky zákonné prostriedky
nápravy.
22. Namietaný rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 17. mája 2016, teda v čase
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
predpisov, ďalej aj „OSP“), preto využitie ďalších procesných práv sťažovateľom pred
všeobecným súdom je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016.
23. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
24. Ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľa o vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov
dáva do pozornosti, že na posúdenie otázky, či by mohli byť dané dovolacie dôvody
(osobitne dôvody zakotvené v § 237 ods. 1 OSP), je oprávnený len Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Prípustnosť dovolania vymedzoval Občiansky súdny
poriadok ustanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 OSP
(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 OSP (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho
súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237
ods. 1 OSP. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237
ods. 1 OSP je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (§ 242 ods. 1 OSP) vždy – teda bez
ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
(s výnimkou exekučného konania – pozri § 237 ods. 2 OSP ) dáva určité vyhliadky
na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je tak potenciálne spôsobilé
podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci (bližšie pozri 3 MCdo 4/2015 alebo 7 MCdo
14/2014).
25. Nie je teda na účastníkovi konania (strane sporu), aby posudzoval, či jeho
dovolanie bude alebo nebude úspešné, ale aby predostrel najvyššiemu súdu relevantné
právne argumenty. Okrem toho v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní (jeho odmietnutia) lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
26. Z obsahu sťažnosti, ako aj z informácie Okresného súdu Bratislava V však
ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ dovolanie
nepodal.
27. V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ústavy namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému rozsudku svedčí
o nevyčerpaní opravného prostriedku, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol podľa osobitných
predpisov oprávnený. O namietanom porušení práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bol teda oprávnený
konať najvyšší súd, ktorý mohol v dovolacom konaní prípadné porušenie označených práv
aj napraviť. Právomoc najvyššieho súdu tak predchádza právomoci ústavného súdu konať
o sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedených dôvodov bolo potrebné
sťažnosť odmietnuť i pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
28. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že aj v prípade posudzovania prípustnosti
dovolania podľa Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) účinného od 1. júla 2016
by bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].
29. Vychádzajúc zo znenia zákona obsahom práva na spravodlivý proces je legitímne
očakávanie účastníka konania, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto
odklonu. Len takýto postup súdu je možné považovať za spravodlivý a eurokonformný.
V opačnom prípade ide o porušenie procesných práv, čo nevylučuje prípustnosť dovolania.
30. V súvislosti s namietaným porušením ústavných práv sťažovateľa
nerešpektovaním jeho postavenia v konaní ako spotrebiteľa, a to aj pri rozhodovaní o jeho
povinnosti zaplatiť súdne poplatky, dáva ústavný súd do pozornosti ustanovenie § 421
ods. 1 CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
31. Prípustnosť dovolania z uvedených dôvodov má zaručiť, aby sporové konanie
bolo založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Práve
tvrdenia sťažovateľa o rozdielnom posudzovaní jeho postavenia v konaní namietaným
rozsudkom by tak zakladalo dovolací dôvod.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017