Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 24/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Zuzanou Jóžovou Boreckou, Sládkovičova 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , , zo 17. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21.

septembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

, zo 17. mája 2016 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ zároveň žiadal odklad vykonateľnosti namietaného rozsudku, čo zdôvodnil

finančnou tiesňou ohrozujúcou základné životné potreby jeho rodiny v prípade výkonu

rozhodnutia.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako účastníkovi konania na strane žalovaného

mu bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“ ) sp. zn.

z 9. decembra 2014 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi

, sumu 2 105,05 eur s príslušenstvom a jeho vzájomná žaloba bola zamietnutá. Proti

rozsudku podal odvolanie. Tiež bol uznesením okresného súdu z 19. septembra 2014

zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za odpor vo výške 126 eur a uznesením súdu

z 2. februára 2015 zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. V dôsledku odvolania krajský súd

rozsudkom sp. zn. , , zo 17. mája 2016

rozsudok a uznesenia okresného súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok bol doručený sťažovateľovi 27. júla 2016. Sťažovateľ považoval rozsudok

krajského súdu za arbitrárny, pričom arbitrárnosť videl v nevysporiadaní sa s jeho

odvolacími námietkami o absencii aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, o neunesení

dôkazného bremena žalobcu na preukázanie neoprávneného odberu a následného vzniku

škody. Nesúhlasil s vysloveným názorom, že pri uplatňovaní práva na náhradu škody

distribútorom nejde o spotrebiteľský vzťah, v dôsledku čoho by sa na neho nemala

vzťahovať zvýšená právna ochrana.

3. Sťažovateľ okrem iného uviedol, že «Krajský súd sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s mojim tvrdením, že ustanovenie § 59 ods. 1 písm. d) zákona o energetike

v znení platnom k posudzovanému obdobiu nebolo naplnené, nakoľko zabezpečenie nebolo

porušené, avšak podľa vyjadrenia žalobcu nespĺňalo zákonom požadované náležitosti.

Za to však zodpovedná žalobca...

Skutočnosť, že odtlačok plombovacích klieští nebol v súlade s kontrolnými

odtlačkami plombovacích klieští, ktoré predložil žalobca, nedokazuje, že by bolo porušené

zabezpečenie proti neoprávnenej manipulácii, naopak, preukazuje, že zabezpečenie proti

neoprávnenej manipulácii nebolo opatrené úradnou alebo zabezpečovacou značkou, tak,

ako to vyžaduje bod 2.3. časť B Všeobecné požiadavky na plynomery prílohy č. 13

k vyhláške č. o meradlách a metrologickej kontrole a taktiež,

že prevádzkovateľ distribučnej siete si nesplnil svoju povinnosť stanovenú mu § 51 ods. 2

o energetike v znení platnom k posudzovanému obdobiu.

Zároveň z výpovede svedka - zamestnanca žalobcu, ktorý vykonával kontrolu

vyplýva,

že overovacia značka nebola falošná, ale bola z roku 2010. Žalobca však ničím neprikázal,

že by pôvodne opatril plombu inou overovacou značkou.

Celkovo, žalobca nepredložil dôkaz o tom, že sporné meradlo nenamontoval on, ani

nepredložil fotodokumentácie meradla v čase prvotnej montáže, ktorá by preukazovala,

že namontoval meradlo s inou plombou.

Predpokladu, že sporné meradlo zo znakmi klieští, ktoré podľa navrhovateľa neboli

oprávnené na plombovanie meradla, namontoval práve navrhovateľ, prislúcha aj skutkový

stav, a to, že z vyúčtovacej faktúry za sporné obdobie, z prehľadu spotreby (ktorú sme súdu

predložili) je totiž zrejmé, že žalobca bez oznámenia dôvodov výmeny určeného meradla,

dňa 1.2.2012 vymenil funkčné meradlo č. 824375302192 za sporné meradlo

č. 13093510B901.

Krajský súd Bratislava sa v rozpore s obsahom spisu obmedzil na konštatovanie,

že porušenie zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii bolo bez akýchkoľvek

pochybností preukázané výpoveďou zamestnanca žalobcu a posudkom znalca .

Krajský súd Bratislava sa tiež nevysporiadal so skutočnosťou, že samotný znalecký

posudok vyjadruje iba určitú mieru pravdepodobnosti na odstránenie zabezpečenia meradla

a jeho nahradenie iným zabezpečením, avšak uvedený znalec sa nemôže vyjadriť k možnosti

neoprávneného odberu plynu zo strany sťažovateľa, pretože tento je znalcom v odbore

strojárstvo, odvetvie mechanické zabezpečovacie systémy a v odbore kriminalistika,

odvetvie mechanoskopia, avšak nie je znalcom v odbore meracích systémov, metrológia

skúšobníctva. Iba Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR by bol oprávnený

vysloviť jednoznačný záver o porušení zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii.

Zo strany žalobcu nebolo preukázané, aký plynomer mi bol namontovaný, či spĺňal zákonné

požiadavky a bol riadne zaplombovaný...

Krajský súd Bratislava šokujúco v odôvodnení uviedol, že aplikácia § 59 ods. 3

zákona č. 655/04 Z. z. a vyhl. č. 155/05 nie je podmienená nemožnosťou zistenia rozsahu

škody, v rozpore so znením tohto ustanovenia, keďže § 59 ods. 3, uvádza: „Ak nemožno

vyčísliť skutočne vzniknutú škodu na základe objektívnych a spoľahlivých podkladov,

použije sa spôsob výpočtu škody spôsobenej neoprávneným odberom plynu, ktorý ustanoví

všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo“

Krajský súd Bratislava, rovnako ako súd I. inštancie, bez odôvodnenia odignoroval

ustanovenie § 59 ods. 2 zákona o energetike v znení platnom k posudzovanému obdobiu,

v časti komu je povinný odberateľ uhradiť škodu (viď namietaná aktívna legitimácia

navrhovateľa), ale aj posledné 2 slová jeho prvej vety:

„Odberateľ, ktorý neoprávnene odoberal plyn, je povinný uhradiť dodávateľovi

plynu, prevádzkovateľovi prepravnej siete a prevádzkovateľovi distribučnej siete škodu, ak

vznikla.“

Nikde, v celom zákone, nie je uvedené, že by vznik škody automaticky vyplýval

z neoprávneného odberu. Tento záver súdu nemá žiadnu oporu v zákone.

Keďže Krajský súd nepovažoval vznik škody za skutočnosť, ktorú treba dokazovať,

nezaoberal sa ani spochybnením škody, ktorú som v podanom odvolaní odôvodnil

skutkovým stavom...

Krajský súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že ak by sme aj pripustili, že meradlo

nezaznamenávalo správne odber plynu, to samo osebe neznamená, že vznikla škoda.

Ja som riadne platil zálohové platby stanovené podľa predchádzajúcich období,

obhliadkou nehnuteľnosti, ktorá bola umožnená nezistili žiadny pribudnutý spotrebič ani

žiadny iný dôvod na zvýšenú spotrebu plynu, ktoré by naznačovali možný vznik škody.

Žalobca ničím nepreukázal, že by v súvislosti s týmto odberom mala vzniknúť nejaká

škoda. Keďže som bol odberateľom na tomto odbernom mieste už niekoľko rokov pred

sporným obdobím, spotreba odporcu za predchádzajúce roky bola dostatočne objektívnym a

spoľahlivým podkladom pre vyčíslenie skutočne vzniknutej škody.».

4. Porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v rozhodnutí

krajského súdu v rozpore s právnymi predpismi a v ním nevykonaného ústavne súladného

výkladu aplikovanej právnej normy. Za nepochybné považoval to, že krajský súd nedal

osobitné odpovede na argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie kľúčové. Skutkové a právne

závery krajského súdu považoval za svojvoľné a z ústavného hľadiska neudržateľné,

čo podporil výpočtom iných rozhodnutí všeobecných súdov na Slovensku, uvedomujúc si

absenciu právomoci ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

Zdôraznil však princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ako aj právo na dôkladné

a presvedčivé odôvodnenie v prípade rozdielneho rozhodnutia.

5. Právomoc ústavného súdu zdôvodnil sťažovateľ nemožnosťou využitia iného

prostriedku nápravy.

6. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur,

čo zdôvodnil stratou dôvery k všeobecnému súdnictvu reprezentovanému krajským súdom

a obavou o nastolenie právnej istoty, ako aj zaujatosťou krajského súdu v dôsledku podanej

ústavnej sťažnosti. Konanie krajského súdu považoval za závažne s poukazom

na skutočnosť, že novým procesným poriadkom boli zredukované dovolacie dôvody

a krajským súdom bola zverená takmer neobmedzená súdna moc, čo v prípade

nedostatočného odôvodnenia vyvolá v občanovi pocit absolútnej bezmocnosti a stratu

nádeje na spravodlivé súdnictvo.

7. V prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ zároveň žiadal odložiť

vykonateľnosť namietaného rozsudku. Tento návrh zdôvodnil možnou finančnou tiesňou

jeho rodiny v dôsledku realizácie výkonu rozhodnutia, ako aj vyvolaním ďalších

zbytočných sporov v prípade zrušenia rozsudku.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa zaručené mu

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -117,

, zo dňa 17.5.2016 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -117, ,

zo dňa 17.5.2016 zrušuje a vec vracia na nové konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Zuzany Jožovej Boreckej, advokátky, číslo účtu

, do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania vo výške 201,49 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Zuzany Jožovej

Boreckej, advokátky, číslo účtu

, do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

11. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

12. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa tkvejúca v tvrdení, že krajský súd

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodnil a nevysporiadal sa s relevantnými odvolacími námietkami

sťažovateľa, v dôsledku čoho považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne

a nepreskúmateľné.

13. Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách

mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to,

či napadnuté rozhodnutie krajského súdu je ústavne udržateľné, t. j. či nevykazuje znaky

svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom

nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem

(m. m. ).

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel ústavný súd

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako

vecne správny, náležite odôvodnil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

jednak na argumentáciu prvostupňového súdu a túto v súlade s takto

doplnil: „... uplatnený nárok nevyplýva zo zmluvného práva, ale ide o nárok na náhradu

škody podľa § 59 ods. 2, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s neoprávneným odberom

v zmysle § 59 ods. 1 písm. d/.

Porušenie zabezpečenia proti neoprávnenej manipulácii bolo bez akýchkoľvek

pochybností preukázané výpoveďou zamestnanca navrhovateľa, svedka ,

ako aj navrhovateľom predloženým posudkom znalca , ktorý nevykazuje

žiadne vady, pre ktoré by ho nebolo možno považovať za hodnoverný dôkaz. Samotná

skutočnosť, že znalec vykonáva posudkovú činnosť pre navrhovateľa opakovane, záver

o nehodnovernosti posudku neopodstatňuje.

Súd prvého stupňa správne neprihliadol na obranu odporcu, že sám žiaden zásah

do overovacej značky na meradle neuskutočnil.

Podľa názoru odvolacieho súdu povaha veci vylučuje, aby zodpovednosť za škodu

ktorá vznikne prevádzkovateľovi distribučnej siete v súvislosti s neoprávneným odberom

plynu, bolo možné založiť na subjektívnom princípe, t.j. na preukazovaní zavinenia

odberateľa prevádzkovateľom distribučnej siete. Takáto požiadavka by podľa názoru

odvolacieho súdu predovšetkým so zreteľom na početnosť odberných miest vybavených

meradlom celkom paralyzovala činnosť navrhovateľa, vykonávanú nepochybne

i vo verejnom záujme.

Okrem toho je všeobecne známe, že bez poškodenia overovacej značky nemožno

manipulovať s číselníkom meradla. Ťažko si potom predstaviť situáciu, ku ktorej došlo

i v tomto prípade, aby celkom nezainteresovaná osoba len poškodila, ale zisteným

sofistikovaným spôsobom vymenila zabezpečenie na meradle na odbernom mieste odporcu.

Navrhovateľ takouto osobou byť nemohol, keďže meradlá proti manipulácii nijakým

spôsobom sám nezabezpečuje.

Za nenáležitú považoval odvolací súd i námietku odvolateľa o nedostatku aktívnej

legitimácie navrhovateľa a o nepreukázaní existencie škody v žalovanom rozsahu.

Následkom porušenia zabezpečenia meradla proti jeho neoprávnenej manipulácii je

nemožnosť vykonania riadneho vyúčtovania plynu jeho dodávateľom.

Odporca napriek tvrdeniu, že za rozhodné obdobie uplatňoval náhradu za dodávku

plynu jeho dodávateľ, takúto fakturáciu nepredložil. Odvolací súd nemal preto pochybnosti

o tom, že hoci v rozhodnom období bol plyn na odberné miesto odporcu dodaný, pre

výmenu meradla z dôvodu porušenia overovacej značky nebol dodávateľom vyúčtovaný.

Dodávateľ plynu ( ) preto navrhovateľovi neuhradil cenu plynu dodanú

k odbernému miestu odporcu podľa uzatvorenej distribučnej zmluvy. V príčinnej súvislosti

s neoprávneným odberom tak vznikla navrhovateľovi škoda. Hoci v ustanovení § 59 ods. 2

sa uvádzajú ako osoby oprávnené na náhradu škody popri prevádzkovateľovi distribučnej

siete i dodávateľ plynu a prevádzkovateľ prepravnej siete, podľa názoru odvolacieho súdu

zo znenia tohto ustanovenia nemožno vyvodiť, že neoprávneným odberom nemôže vzniknúť

škoda každému z nich. V konaní však nebolo odporcom preukázané, že okrem navrhovateľa

ako prevádzkovateľa distribučnej siete bola z titulu neoprávneného odberu za rozhodné

obdobie uplatňovaná náhrada škody aj inou oprávnenou osobou.

Nesprávne sa odvolateľ domnieva, že výpočet škody mal byť vykonaný podľa faktúr

za dodávku plynu v predchádzajúcom období. Tento jeho názor je v rozpore s ustanovením

§ 59 ods. 3 zák. č. 656/04 Z. z. a vyhl. č. 155/05 Z. z. Podľa § 1 ods. 1 touto vyhlášky sa

určuje výška škody pri neoprávnenom odbere. Jej aplikácia nie je podmienená nemožnosťou

zistenia rozsahu škody inak.

Odporca napadol včas odvolaním i uznesenia, ktorými mu bol vyrubený súdny

poplatok za podaný odpor a za podanie odvolanie proti rozsudku.

... podľa názoru odvolacieho súdu vo veci sa nejedná o spotrebiteľský spor.

Navrhovateľom (nie odporom) v konaní uplatnený nárok nemá základ v spotrebiteľskej

zmluve, ide o nárok navrhovateľa (nie odporcu) na náhradu škody, vzniknutú v príčinnej

súvislosti s neoprávneným odberom plynu. Odporca v konaní neuplatňuje žiadne práva

podľa osobitného predpisu, pod ktorý podľa pozn. 4a treba považovať napr. § 3 ods. 5

o ochrane spotrebiteľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd ako vecne správne potvrdil obe napadnuté uznesenia,

keď súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške z ceny predmetu konania (§ 219 ods. 1

).“

15. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem toho sa krajský

súd zaoberal i námietkami sťažovateľa (obsahovo zhodnými s tými, ktorými odôvodňuje

i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.

16. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Vzhľadom na to, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu stručne a jasne

objasnilo skutkový a právny základ rozhodnutia, čo postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ), ústavný súd dospel

k záveru, že predloženú sťažnosť treba podľa

považovať za zjavne neopodstatnenú.

18. K tvrdeniu sťažovateľa o nemožnosti využitia „iného opravného prostriedku“,

s poukazom na , podľa ktorého sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd zdôrazňuje,

že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov.

19. Takto daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo

na základe zákona. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách.

20. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

21. Pokiaľ ide o realizáciu sťažovateľom navrhnutého ústavného prieskumu rozsudku

krajského súdu, za podstatné v tomto smere ústavný súd považuje sťažovateľovu námietku

o nevysporiadaní sa krajského súdu s jeho odvolacou argumentáciou a popretie jeho práva

na presvedčivé odôvodnenie v prípade rozdielneho rozhodnutia, a preto sa ústavný súd

zaoberal aj tým, či sťažovateľ pred podaním sťažnosti využil všetky zákonné prostriedky

nápravy.

22. Namietaný rozsudok krajského súdu bol vyhlásený 17. mája 2016, teda v čase

účinnosti ( v znení neskorších

predpisov, ďalej aj „OSP“), preto využitie ďalších procesných práv sťažovateľom pred

všeobecným súdom je potrebné posúdiť podľa ustanovení

účinného do 30. júna 2016.

23. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

24. Ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľa o vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov

dáva do pozornosti, že na posúdenie otázky, či by mohli byť dané dovolacie dôvody

(osobitne dôvody zakotvené v ), je oprávnený len Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Prípustnosť dovolania vymedzoval Občiansky súdny

poriadok ustanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [

(pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho

súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237

ods. 1 . Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v

ods. 1 je dovolací súd povinný prihliadať ex lege ( ) vždy – teda bez

ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade

každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

(s výnimkou exekučného konania – pozri ) dáva určité vyhliadky

na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je tak potenciálne spôsobilé

podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci (bližšie pozri alebo 7 MCdo

14/2014).

25. Nie je teda na účastníkovi konania (strane sporu), aby posudzoval, či jeho

dovolanie bude alebo nebude úspešné, ale aby predostrel najvyššiemu súdu relevantné

právne argumenty. Okrem toho v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní (jeho odmietnutia) lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

26. Z obsahu sťažnosti, ako aj z informácie Okresného súdu Bratislava V však

ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ dovolanie

nepodal.

27. V okolnostiach prípadu potom podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127

namiesto využitia možnosti podať dovolanie proti napadnutému rozsudku svedčí

o nevyčerpaní opravného prostriedku, ktorý sťažovateľovi zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol podľa osobitných

predpisov oprávnený. O namietanom porušení práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru bol teda oprávnený

konať najvyšší súd, ktorý mohol v dovolacom konaní prípadné porušenie označených práv

aj napraviť. Právomoc najvyššieho súdu tak predchádza právomoci ústavného súdu konať

o sťažnosti podanej podľa . Z uvedených dôvodov bolo potrebné

sťažnosť odmietnuť i pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

28. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že aj v prípade posudzovania prípustnosti

dovolania podľa (ďalej len „“) účinného od 1. júla 2016

by bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces [ ].

29. Vychádzajúc zo znenia zákona obsahom práva na spravodlivý proces je legitímne

očakávanie účastníka konania, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti

prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto

odklonu. Len takýto postup súdu je možné považovať za spravodlivý a eurokonformný.

V opačnom prípade ide o porušenie procesných práv, čo nevylučuje prípustnosť dovolania.

30. V súvislosti s namietaným porušením ústavných práv sťažovateľa

nerešpektovaním jeho postavenia v konaní ako spotrebiteľa, a to aj pri rozhodovaní o jeho

povinnosti zaplatiť súdne poplatky, dáva ústavný súd do pozornosti ustanovenie § 421

ods. 1 , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

31. Prípustnosť dovolania z uvedených dôvodov má zaručiť, aby sporové konanie

bolo založené na rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Práve

tvrdenia sťažovateľa o rozdielnom posudzovaní jeho postavenia v konaní namietaným

rozsudkom by tak zakladalo dovolací dôvod.

32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017