Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 811/2016
PDF · 215.3 KB
No categories available
III. ÚS 811/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Petrom
Kubovičom, Sasinkova 6, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 M Cdo 2/2015 z 22. júna 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. septembra 2016 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 M Cdo 2/2015 z 22. júna 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupujúca v spore pred
všeobecnými súdmi o náhradu škody v sume 588 683 € ako žalovaná podala po neúspechu
v prvostupňovom a odvolacom konaní generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
(ďalej aj „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa
ustanovenia § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Generálny prokurátor mimoriadne dovolanie
na najvyššom súde podal a najvyšší súd podanie generálneho prokurátora napadnutým
rozhodnutím odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľka postupu najvyššieho súdu vytýka nesprávnosť názoru, na ktorom bolo
založené procesné odmietnutie mimoriadneho dovolania a podľa ktorého je „ochrana
poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. len vtedy, ak sám
podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolané a efektívne
prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním
niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že „prípustnosť dovolania bola vymedzená v ustanovení
§ 236 až § 239 OSP. Vychádzajúc z uvedených ustanovení OSP a súčasne zohľadňujúc
skutkový stav veci je zrejmé, že sťažovateľ v predmetnom prípade nemal možnosť podať
dovolanie, nakoľko v danom prípade nebol naplnený ani jeden z dôvodov zmätočnosti podľa
ust. § 237 ods. 1 OSP, a zároveň nešlo o situáciu podľa ust. § 238 ods. 1 a 2 OSP.“.
Sťažovateľka teda primárne poukazuje na to, že sama v svojej veci vady zmätočnosti
v zmysle § 237 ods. 1 OSP nevidela, a zdôrazňuje, že „dôvodom podania mimoriadneho
odvolania v predmetnej veci bolo nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c)
OSP). Nesprávne právne posúdenie veci však nemohlo byť účinným dôvodom pre podanie
dovolania zo strany sťažovateľa, nakoľko dovolanie z uvedeného dôvodu nie je prípustné.“.
V závere sťažovateľka dodáva, že Občiansky súdny poriadok nepožadoval, aby
mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora predchádzalo konanie o dovolaní,
a zdôrazňuje, že mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom podané pred
prijatím zjednocujúcich stanovísk súdov týkajúcich sa pertraktovanej problematiky, čím
priamo atakuje ďalší z argumentov, na ktorom bolo založené napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu, konkrétne tvrdí, že „V nadväznosti na poukaz NS SR (najvyššieho súdu,
pozn.) na uznesenie ÚS SR (ústavného súdu, pozn.) sp. zn. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18.03.2015
a na obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR a obchodnoprávneho
kolégia NS SR z 20.10.2015 sťažovateľ zdôrazňuje, že v predmetnej veci podal podnet
na podanie mimoriadneho dovolanie dňa 26.09.2014, pričom generálny prokurátor podal
mimoriadne dovolanie dňa 29.01.2015, t. j. pred vydaním dotknutého uznesenia ÚS SR
sp. zn. PLz. ÚS 3/2015-22 z 18.03.2015 a spoločného stanoviska občianskoprávneho
kolégia NS SR a obchodnoprávneho kolégia NS SR z 20.10.2015.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 M Cdo 2/2015 z 22. júna 2016
bol porušený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie
zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Predmetom sťažnosti je postup najvyššieho súdu pri procesnom odmietnutí
mimoriadneho dovolania ako neprípustného a tvrdený rozpor uvedeného postupu
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Z obsahu napadnutého uznesenia, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka
v konaní pred všeobecnými súdmi vo svojej veci nevyužila podanie dovolania. Napriek
tomu tvrdí, že v záujme ochrany svojich práv podala na podanie mimoriadneho dovolania
podnet generálnemu prokurátorovi.
Z postupu sťažovateľky vyplýva, že v spore vedome procesne oslabila svoju pozíciu
nepodaním dovolania a po uplynutí lehoty na podanie dovolania sa spoliehala na to, či
generálny prokurátor vyhodnotí jej podnet na podanie mimoriadneho dovolania ako
opodstatnený a mimoriadne dovolanie za ňu podá, pretože sama už na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku vlastným pričinením nebola oprávnená.
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Reštriktívne posudzovanie mimoriadneho dovolania súvisí s princípom právneho
štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je
inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Rovnako
súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby (generálneho prokurátora) sa
prima facie narúša právna istota druhého účastníka spoliehajúceho sa na záväzné
a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnosti a bezrozpornosti právneho
poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolania podaného účastníkom
konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus (čo je v hre) vyjadrený
v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolania podávaného generálnym
prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravy nevyplýva
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde
k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniu
rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽP
je však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím
vnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,
ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa
judikatúry ESĽP za takúto vadu (exces) však nemožno považovať skutočnosť, že
na predmet konania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa
požiadavku rešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť po tejto línii
rozhodnutia iba na účely nápravy fundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku
z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že
nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou
okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku
z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).
Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislosti s aplikáciou
predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ich ústavne konformným
výkladom (§ 243e a nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru,
že pokiaľ zákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona
s odkazom na ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré
zaradil aj nesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho
dovolania práve z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia je potrebné pod porušením
zákona rozumieť také porušenie procesného práva zákona, ktoré v konečnom dôsledku
znamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadne
procesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitosti
s kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovuje
podmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolo
spájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak by
de facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedok
dostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolania
s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálne
základného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkov
konania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou
odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva
otázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako
takej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,
z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnych
názorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnosti
mimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a to
predovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendom
reštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávať
mimoriadne dovolanie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pripúšťa
určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty
a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby.
„... Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal in disguise)
a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom
na opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kde je to
nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «... Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“
právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek
preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť pre účely nápravy hrubých (veľkých)
pochybení súdu..., a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»
(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutia
ESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,
PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní
a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy
generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tieto
rozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu
Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 prijal zjednocujúce
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium) prijal
20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcom
období (R 36/2008).
Nosný dôvod uvádzaný v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu, na základe
ktorého bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočíva
v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veci generálny prokurátor podal mimoriadne
dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) podľa § 236
a nasl. OSP, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť
rozhodnutie v merite veci.
Keďže tak sťažovateľka neurobila, ani podľa názoru ústavného súdu nebola naplnená
dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP).
Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu odôvodnené
závermi obsiahnutými v stanovisku najvyššieho súdu možno v posudzovanom prípade
považovať pre účely procesného rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní podanom
generálnym prokurátorom za primerane odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.
Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí objasnil sťažovateľke prijaté stanovisko,
ktoré vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal
v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním
a uvedenú možnosť nevyužil, aj keď také opravné prostriedky mali potenciál podstatne
ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“. V prípade pasivity účastníka konania pri takejto ochrane svojich práv je
neskoršia aktivita generálneho prokurátora vyúsťujúca v podanie mimoriadneho dovolania
neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j OSP.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľky v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením práv sťažovateľky,
reálnosť ktorých by ústavný súd mohol posúdiť až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie
konanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016