Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 809/2016
PDF · 220.9 KB
No categories available
III. ÚS 809/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, pre namietané porušenie jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
obhajobu podľa č. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Ntok 5/2015-107
zo 17. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Tost 20/2016 zo 7. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa č. 50 ods. 3 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Ntok 5/2015-107 zo 17. marca 2016 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 20/2016 zo 7. júla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením krajského súdu bol jeho návrh
na povolenie obnovy konania skončeného rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 54/1999
zo 17. októbra 2002 zamietnutý, pretože krajský súd nezistil podmienky obnovy konania
podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
O sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd tak, že ju podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ namietal, že v konaní o povolenie obnovy konania bolo potrebné
„vypočuť znalcov z oboru psychológie a neuropsychológie“ alebo „dať vypracovať nové
posudky“, pretože jeho duševný stav nemohol byť v pôvodnom konaní náležite skúmaný.
K uvedenému záveru sťažovateľa vedie skutočnosť, že po prekonaní cievnej mozgovej
príhody vo výkone trestu bolo u neho zistené poškodenie mozgu, ku ktorému malo dôjsť už
v minulosti. Podľa názoru sťažovateľa mohol mať a zrejme aj mal poškodený mozog v čase
spáchania trestného činu, za ktorý bol odsúdený už uvedeným rozsudkom, pričom o tomto
poškodení nemali v pôvodnom konaní znalci poverení skúmaním jeho duševného stavu
vedomosť.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv
označených v sťažnosti, zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu
a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €. Sťažovateľ požiadal, aby
mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia už označených práv sťažovateľa
z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dokazovania v konaní o povolenie obnovy
konania.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru uznesením krajského súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením krajského
súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, teda vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenia súdu alebo prokurátora
možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,
a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.
Podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu o návrhu na povolenie
obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme
všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu krajského súdu účinný opravný
prostriedok vo forme sťažnosti, na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia
označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší
súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie
sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba
vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
V nadväznosti na namietané porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na
spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,
č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten
argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za
rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka
vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval
podstatnú časť argumentácie sťažovateľa uvedenú v sťažnosti podanej proti uzneseniu
krajského súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie rekapituloval aj argumentáciu
obsiahnutú v uznesení krajského súdu, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožnil.
Nad rámec najvyšší súd v ďalšom uviedol: „... odsúdený nepredložil žiaden dôkaz
preukazujúce jeho tvrdenie o úraze na motorke v roku 1987, ktoré malo mať vplyv na jeho
rozpoznávaciu schopnosť a viesť až k cievnej mozgovej príhode v roku 2012. Zo správy
Psychiatrického oddelenia... z 22. septembra 2012 iba vyplýva, že v rámci osobnej
anamnézy odsúdený uviedol aj tento úraz. Pi iných vyšetreniach... zranenie na motorke
opomenul. Zároveň z doložených lekárskych správ nie je možné zistiť súvis medzi tvrdeným
zranením a mozgovou príhodou, resp. že by sa v čase spáchania trestných činov
u odsúdeného vyvíjala duševná porucha. Natívne CT vyšetrenie ukázalo kôrovú atrofiu
mozgu, minimálny polyp (nie polypy ako uvádza odsúdený)... Avšak žiadna lekárska správa
nespája cievnu mozgovú príhodu s prípadným predchádzajúcim zranením, ani neuvádza, že
by uvedené zmeny na mozgu odsúdeného boli dlhodobého charakteru a vznikli v období
údajnej nehody alebo v čase spáchania skutkov. Takéto zmeny mohli nastať aj v období po
spáchaní skutkov, nakoľko odvtedy uplynulo skoro 15 rokov (do cievnej mozgovej
príhody).“
Najvyšší súd zároveň konštatoval, že nebolo povinnosťou krajského súdu uskutočniť
výsluch znalca, či inak vyhodnotiť dôkazy uskutočnené v pôvodnom konaní, pretože pri
rozhodovaní o povolení obnovy konania v zmysle ustanovenia § 394 Trestného poriadku je
úlohou súdu iba zistiť splnenie podmienok obnovy konania, tzn. porovnať nové skutočnosti
a dôkazy so starými a posúdiť, či v prípade pravdivosti sú takej sily, aby zmenili
právoplatné rozhodnutie, a nie posudzovať dôkazy vo vzťahu k veci samej. Pribratie znalca
za situácie, že nie je hodnoverným spôsobom preukázaný úraz sťažovateľa, vyhodnotil
najvyšší súd za nadbytočné s tým, že znalec by sa mohol vyjadriť len hypoteticky k vplyvu
údajného zranenia na konanie sťažovateľa a výsledok znaleckého dokazovania by nemal
dosah na iné rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením krajského
súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru poukazuje ústavný súd aj na podstatnú časť
odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v rámci ktorej krajský súd svoje uznesenie
podrobne odôvodnil.
Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom
prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,
o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných
súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy
dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou
sťažovateľa.
Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti
určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo
právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok
pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť
nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ
dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli
sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania
ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich hodnotenia.
Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už vykonané
v pôvodnom konaní už nemožno opakovať. V konaní o návrhu na povolenie obnovy
konania už súd nepreskúmava zákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale iba preskúmava, či
nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke
viny alebo trestu. Úloha ústavného súdu sa v zmysle už uvedeného obmedzuje len
na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne
konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania,
resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne
závery najvyššieho súdu sú dostatočné a presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu už
citované úvahy najvyššieho súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu
nedošlo k naplneniu podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako nedostatočne odôvodnené. Len
nesúhlas sťažovateľa s týmito závermi nemôže odôvodňovať porušenie ním označených
práv.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ústavne
akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola
v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že
tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle.
Napokon najvyšší súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy
pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, nebol povinný vyhovieť
požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel
k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd túto úlohu splnil, a tým si
zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným
právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím vlastným.
Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru
ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na obnovu konania ani zamietnutím sťažnosti
proti uzneseniu krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh
na obnovu konania, pokiaľ všeobecné súdy riadne preskúmali a posúdili splnenie
zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnili.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním označeného práva podľa čl. 13
dohovoru, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta
jeho porušenie v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd uvádza, že nezistenie možnosti
porušenia sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zároveň vylučuje aj
prípadné úvahy o možnosti vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného práva podľa
čl. 13 dohovoru, ktorých opodstatnenosť by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, z priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že sťažovateľ spolu s návrhom
na povolenie obnovy konania požiadal o ustanovenie obhajcu. Zo zápisnice o verejnom
zasadnutí v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 4 Ntok 5/2015 zo 17. marca 2016
vyplýva, že okrem sťažovateľa bol na verejnom zasadnutí prítomný aj jeho obhajca.
Vzhľadom na to, že sťažovateľovi bol ustanovený obhajca, tzn. v konaní o návrhu
na povolenie obnovy konania bol zastúpený obhajcom, ústavný súd nezistil možnosť
porušenia sťažovateľovho práva, navyše porušenie svojich práv na obhajobu nenamietal ani
v konaní na krajskom súde a následne ani v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu.
Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení podrobne
a precízne vyhodnotil všetky námietky sťažovateľa, a zároveň nezistil ani možnosť
porušenia zákazu diskriminácie a príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením a čl. 14
dohovoru.
V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom
alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj
nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody
namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012).
Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.
Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie označených práv,
a s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením
krajského súdu nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným
porušením označených práv.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016