Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 809/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, pre namietané porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva na

obhajobu podľa č. 50 ods. 3 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -107

zo 17. marca 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa č. 50 ods. 3 , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -107 zo 17. marca 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. júla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením krajského súdu bol jeho návrh

na povolenie obnovy konania skončeného rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2002 zamietnutý, pretože krajský súd nezistil podmienky obnovy konania

podľa .

O sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd tak, že ju podľa

zamietol.

Sťažovateľ namietal, že v konaní o povolenie obnovy konania bolo potrebné

„vypočuť znalcov z oboru psychológie a neuropsychológie“ alebo „dať vypracovať nové

posudky“, pretože jeho duševný stav nemohol byť v pôvodnom konaní náležite skúmaný.

K uvedenému záveru sťažovateľa vedie skutočnosť, že po prekonaní cievnej mozgovej

príhody vo výkone trestu bolo u neho zistené poškodenie mozgu, ku ktorému malo dôjsť už

v minulosti. Podľa názoru sťažovateľa mohol mať a zrejme aj mal poškodený mozog v čase

spáchania trestného činu, za ktorý bol odsúdený už uvedeným rozsudkom, pričom o tomto

poškodení nemali v pôvodnom konaní znalci poverení skúmaním jeho duševného stavu

vedomosť.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv

označených v sťažnosti, zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu

a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €. Sťažovateľ požiadal, aby

mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia už označených práv sťažovateľa

z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dokazovania v konaní o povolenie obnovy

konania.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na obhajobu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením krajského

súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , z ktorého vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, teda vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa druhej vety uznesenia súdu alebo prokurátora

možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa proti uzneseniu o návrhu na povolenie

obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva právo podať proti uzneseniu krajského súdu účinný opravný

prostriedok vo forme sťažnosti, na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia

označených práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší

súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených práv vylučuje prijatie

sťažnosti ústavným súdom na ďalšie konanie, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba

vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označených článkov

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na obhajobu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho

súdu.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na

spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,

č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku

reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za

rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania správneho rozhodnutia, ako ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Najvyšší súd v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval

podstatnú časť argumentácie sťažovateľa uvedenú v sťažnosti podanej proti uzneseniu

krajského súdu a následne v časti relevantnej pre toto konanie rekapituloval aj argumentáciu

obsiahnutú v uznesení krajského súdu, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožnil.

Nad rámec najvyšší súd v ďalšom uviedol: „... odsúdený nepredložil žiaden dôkaz

preukazujúce jeho tvrdenie o úraze na motorke v roku 1987, ktoré malo mať vplyv na jeho

rozpoznávaciu schopnosť a viesť až k cievnej mozgovej príhode v roku 2012. Zo správy

Psychiatrického oddelenia... z 22. septembra 2012 iba vyplýva, že v rámci osobnej

anamnézy odsúdený uviedol aj tento úraz. Pi iných vyšetreniach... zranenie na motorke

opomenul. Zároveň z doložených lekárskych správ nie je možné zistiť súvis medzi tvrdeným

zranením a mozgovou príhodou, resp. že by sa v čase spáchania trestných činov

u odsúdeného vyvíjala duševná porucha. Natívne CT vyšetrenie ukázalo kôrovú atrofiu

mozgu, minimálny polyp (nie polypy ako uvádza odsúdený)... Avšak žiadna lekárska správa

nespája cievnu mozgovú príhodu s prípadným predchádzajúcim zranením, ani neuvádza, že

by uvedené zmeny na mozgu odsúdeného boli dlhodobého charakteru a vznikli v období

údajnej nehody alebo v čase spáchania skutkov. Takéto zmeny mohli nastať aj v období po

spáchaní skutkov, nakoľko odvtedy uplynulo skoro 15 rokov (do cievnej mozgovej

príhody).“

Najvyšší súd zároveň konštatoval, že nebolo povinnosťou krajského súdu uskutočniť

výsluch znalca, či inak vyhodnotiť dôkazy uskutočnené v pôvodnom konaní, pretože pri

rozhodovaní o povolení obnovy konania v zmysle ustanovenia je

úlohou súdu iba zistiť splnenie podmienok obnovy konania, tzn. porovnať nové skutočnosti

a dôkazy so starými a posúdiť, či v prípade pravdivosti sú takej sily, aby zmenili

právoplatné rozhodnutie, a nie posudzovať dôkazy vo vzťahu k veci samej. Pribratie znalca

za situácie, že nie je hodnoverným spôsobom preukázaný úraz sťažovateľa, vyhodnotil

najvyšší súd za nadbytočné s tým, že znalec by sa mohol vyjadriť len hypoteticky k vplyvu

údajného zranenia na konanie sťažovateľa a výsledok znaleckého dokazovania by nemal

dosah na iné rozhodnutie vo veci.

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením krajského

súdu a v nadväznosti na citovanú judikatúru poukazuje ústavný súd aj na podstatnú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu, v rámci ktorej krajský súd svoje uznesenie

podrobne odôvodnil.

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom

prípade ide o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú známky svojvôle,

o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by rozhodnutia všeobecných

súdov neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou

sťažovateľa.

Podľa ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti

určitej osobe právoplatným rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo

právoplatným uznesením, možno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok

pokračovať, len ak bola povolená obnova konania.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť

nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ

dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli

sa ani brať do úvahy. Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania

ani verifikovanie pôvodne vykonaných dôkazov či spochybňovanie spôsobu ich hodnotenia.

Tieto sú totiž nezvratné, nemožno ich meniť ani inak korigovať a dôkazy už vykonané

v pôvodnom konaní už nemožno opakovať. V konaní o návrhu na povolenie obnovy

konania už súd nepreskúmava zákonnosť pôvodného rozhodnutia, ale iba preskúmava, či

nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie v otázke

viny alebo trestu. Úloha ústavného súdu sa v zmysle už uvedeného obmedzuje len

na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne

konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania,

resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne

závery najvyššieho súdu sú dostatočné a presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu už

citované úvahy najvyššieho súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu

nedošlo k naplneniu podmienok na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku, nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako nedostatočne odôvodnené. Len

nesúhlas sťažovateľa s týmito závermi nemôže odôvodňovať porušenie ním označených

práv.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ústavne

akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola

v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že

tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle.

Napokon najvyšší súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru, aký prichádza do úvahy

pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania, nebol povinný vyhovieť

požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel

k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd túto úlohu splnil, a tým si

zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným

právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím vlastným.

Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru

ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na obnovu konania ani zamietnutím sťažnosti

proti uzneseniu krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ktorým bol zamietnutý návrh

na obnovu konania, pokiaľ všeobecné súdy riadne preskúmali a posúdili splnenie

zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním označeného práva podľa čl. 13

dohovoru, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta

jeho porušenie v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd uvádza, že nezistenie možnosti

porušenia sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zároveň vylučuje aj

prípadné úvahy o možnosti vyslovenia porušenia sťažovateľom označeného práva podľa

čl. 13 dohovoru, ktorých opodstatnenosť by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

, z priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že sťažovateľ spolu s návrhom

na povolenie obnovy konania požiadal o ustanovenie obhajcu. Zo zápisnice o verejnom

zasadnutí v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. zo 17. marca 2016

vyplýva, že okrem sťažovateľa bol na verejnom zasadnutí prítomný aj jeho obhajca.

Vzhľadom na to, že sťažovateľovi bol ustanovený obhajca, tzn. v konaní o návrhu

na povolenie obnovy konania bol zastúpený obhajcom, ústavný súd nezistil možnosť

porušenia sťažovateľovho práva, navyše porušenie svojich práv na obhajobu nenamietal ani

v konaní na krajskom súde a následne ani v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení podrobne

a precízne vyhodnotil všetky námietky sťažovateľa, a zároveň nezistil ani možnosť

porušenia zákazu diskriminácie a príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením a čl. 14

dohovoru.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , , ).

Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie označených práv,

a s prihliadnutím na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením

krajského súdu nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným

porušením označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť v tejto časti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016