Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 851/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o.,

Hlavná 142, Tesárske Mlyňany, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Jánským,

Štúrova 13, Nitra, pre namietané porušenie jej základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 20. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. júna 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 20. apríla 2016 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj

„krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodnutím sp. zn.

z 5. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie o nariadení predbežného

opatrenia“) nariadil sťažovateľke (v spore odporca, pozn.) predbežné opatrenie spočívajúce

v zákaze zmluvne prenechávať právo užívať a požívať plody tretím osobám a právne

disponovať s označenými poľnohospodárskymi pozemkami (ďalej len „predbežné

opatrenie“). Navrhovateľovi zároveň uložil, aby vo veci samej podal v 30-dňovej lehote

návrh na určenie vlastníckeho práva a náhrady škody.

Proti nariadeniu predbežného opatrenia sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd

rozhodnutím sp. zn. z 27. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie

o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia“) rozhodnutie o nariadení predbežného

opatrenia potvrdil, pričom vo výroku rozhodnutia tiež uviedol, že nariadené predbežné

opatrenie trvá do právoplatného skončenia vo veci samej. Za vec samu označil vec vedenú

na okresnom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľka sa následne na okresnom súde domáhala zrušenia nariadeného

predbežného opatrenia na základe toho, že navrhovateľ návrh na určenie vlastníckeho práva

a náhrady škody v 30-dňovej lehote nepodal. Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol

napadnutým rozhodnutím (sp. zn. z 20. apríla 2016) tak, že návrh

sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia zamietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. O jej

odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím (sp. zn.

z 30. júna 2016) tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu (ktorým ostalo nariadené

predbežné opatrenie v platnosti) potvrdil.

Pred ústavným súdom sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti atakuje nasledovné:

1. Z rôznych dôvodov nesprávnosť (vadnosť) rozhodnutia o nariadení predbežného

opatrenia a nesprávnosť rozhodnutia o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia.

2. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia okresného súdu z dôvodu, že okresný súd a krajský súd v nich rozhodovali

o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, ktoré malo byť vydané na základe nesprávnych

rozhodnutí (uvedených v bode 1), a právne sa nevysporiadali so sťažovateľkou tvrdeným

zánikom nariadeného predbežného opatrenia.

Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na rôzne chyby v rozhodnutí o nariadení

predbežného opatrenia a v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia mal

okresný súd a krajský súd reflektovať v napadnutých rozhodnutiach nesprávnosť oboch

týchto rozhodnutí (o nariadení predbežného opatrenia a o potvrdení nariadenia predbežného

opatrenia) postupom podľa Občiansky súdny

poriadok v rozhodnom znení do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) alebo po 30. júni 2016

postupom podľa .

3. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd svojimi napadnutými

rozhodnutiami konvalidovali nesprávny postup v rozhodnutí o potvrdení nariadenia

predbežného opatrenia, ktorým sa dospelo k takému výsledku, že navrhovateľ bol de facto

zbavený povinnosti uloženej mu vo výrokovej časti rozhodnutia o nariadení predbežného

opatrenia – podať žalobu vo veci samej – a to výrokovou časťou rozhodnutia o potvrdení

nariadenia predbežného opatrenia, ktorá viaže trvanie nariadeného predbežného opatrenia

na celkom iné konanie (vedené pred okresným súdom pod sp. zn. ). Predmetné

konanie nie je podľa názoru sťažovateľky konaním vo veci samej (keďže konanie vo veci

samej malo byť novo iniciované navrhovateľom v 30-dňovej lehote ustanovenej

v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia, k čomu nedošlo).

V ďalšom sťažovateľka tvrdí nesplnenie podmienok na vydanie predbežného

opatrenia podľa a nasl. a zotrváva na tvrdení, že nariadené predbežné opatrenie

nepodaním návrhu vo veci samej (na určenie vlastníckeho práva a náhrady škody), tak ako

bolo výrokovo určené v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia, a následné

„prevedenie“ predbežného opatrenia do celkom iného konania (vedeného na okresnom súde

pod sp. zn. ) je neoprávnené.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo

porušené jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru,

aby napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. z 20. apríla 2016

a napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 30. júna 2016

zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka

v sťažnosti bližšie neodôvodnila.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je jednak tvrdená nesprávnosť napadnutého rozhodnutia

okresného súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu, keďže týmito rozhodnutiami

malo dôjsť k potvrdeniu predbežného opatrenia založeného na nesprávnom právnom

posúdení veci (v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia a v rozhodnutí o potvrdení

nariadenia predbežného opatrenia) a malo nimi dôjsť aj ku konvalidácii neoprávneného

výroku krajského súdu v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia,

a zároveň tvrdená arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, keďže okresný súd a krajský súd sa v nich mali nevysporiadať

so sťažovateľkou tvrdeným zánikom nariadeného predbežného opatrenia, a zároveň

tvrdenie, že predbežné opatrenie nemôže byť považované za integrálnu súčasť iného

prebiehajúceho konania (pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. ), pokiaľ

jeho vydanie nebolo navrhované v tomto konaní.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016.

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti

sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľka totiž v prerokúvanom prípade disponovala možnosťou uplatniť svoje

námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podania odvolania,

ktorú aj využila. Ochranu jej právam bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský

súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľky

uplatnené proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného

opatrenia.

Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu

okresného súdu sp. zn. z 20. apríla 2016 podľa ustanovenia § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Následne sa ústavný súd zaoberal ostatnou časťou sťažnosti smerujúcou proti

napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2016.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , resp.

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadaval s rovnakými

námietkami, ako sú sťažovateľkou tvrdené pred ústavným súdom.

K predmetu sťažnosti krajský súd uviedol, že „... Navyše medzi účastníkmi sa vedie

konanie na pod sp. zn. , predmetom ktorého je zdržanie sa neoprávnených

zásahov do vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Keďže predmetné konanie

súvisí s nariadeným predbežným opatrením, odvolací súd určil, že toto predbežné opatrenie

bude trvať do právoplatného skončenia predmetného konania. ...“ a uviedol, že „Odvolací

súd uznesením č. k. -62 zo dňa 27.11.2015 teda neodmietol odvolanie

žalovaného podľa s odôvodnením, že predbežné opatrenie

zaniklo podľa z dôvodu nepodania návrhu v súdom určenej lehote.

Odvolací súd prejednávajúc súčasné odvolanie žalovaného nebude hodnotiť správnosť či

nesprávnosť uznesenia odvolacieho súdu č. k -62 zo dňa 27.11.2015

vydaného iným senátom. Na základe toho, že dané rozhodnutie bolo vydané a je

právoplatné, odvolací súd v tejto veci musel z tejto skutočnosti vychádzať (§ 159 ods. 1,2,

), a teda prijal záver, že predbežné opatrenie trvá, pričom skúmal, či

žalovaný v súčasnosti preukázal splnenie zákonných podmienok, pre ktoré po rozhodnutí

odvolacieho súdu uznesením č k -62 zo dňa 27.1 .2015 - by malo byť zrušené.

V zmysle predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo

nariadené. V súlade s týmto zákonným ustanovením žalovaný mal preukázať, či dôvody, pre

ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, medzičasom pominuli.

Žalovaný v priebehu konania o zrušenie predbežného opatrenia neuvádzal žiadne

právne významné dôvody, pre ktoré by malo byť predbežné opatrenie zrušené. Svoj návrh

opieral o to, že predbežné opatrenie v skutočnosti zaniklo nepodaním žaloby v súdom

určenej lehote. Odvolací súd v tejto veci ustálil, že právoplatné uznesenie č. k.

2015-62 zo dňa 27.11.2015, ktorého neúčinnosť žalovaný namietal pre nesúlad

s ustanovením v spojení s ustanovením ,

nemožno v súčasnom konaní prehliadnuť. V prípade stotožnenia sa s názorom žalovaného,

že predbežné opatrenie zaniklo nepodaním žaloby v stanovenej lehote bez ohľadu na

uvedené právoplatné uznesenie č. k. -62 zo dňa 27.11.2015, dôvod na jeho

zrušenie by nebol daný práve pre neexistenciu predbežného opatrenia. Preto odvolací súd

nepovažoval jeho odvolanie za opodstatnené a vzhľadom na to napadnuté uznesenie podľa

potvrdil. Predbežné opatrenie teda zanikne spôsobom podľa ustanovenia

.c). resp. podľa príslušných ustanovení

, ktorý upravuje postup súdu, strán sporu a osôb

zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov s účinnosťou

od 01.07.2016.“.

Úvaha krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uplatnené

námietky sťažovateľky celkom stručná a jednoznačná. Krajský súd sa v napadnutom

rozhodnutí odmietol zaoberať tvrdenými nedostatkami právoplatného rozhodnutia (ktorým

bolo nariadené predbežné opatrenie) a zameral sa na posúdenie predmetu konania pred ním

samým, teda na skúmanie existencie takých dôvodov, ktoré by opodstatňovali zrušenie

nariadeného predbežného opatrenia. Vzhľadom na skutočnosť, že také dôvody v podaní

sťažovateľky, ktorým sa domáhala zrušenia nariadeného predbežného opatrenia, nenašiel,

a vzhľadom na to, že nedospel ani k záveru o pochybení vo veci konajúceho

prvostupňového súdu, prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie

predbežného opatrenia, potvrdil.

Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zároveň venoval každej z námietok, ktoré

sťažovateľka uplatnila pred ústavným súdom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

sťažovateľke vysvetlil, že nemohol pristúpiť k prieskumu právoplatných rozhodnutí

(okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia a krajského súdu o potvrdení nariadenia

predbežného opatrenia), že nariadené predbežné opatrenie bolo potrebné považovať

za súčasť konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , keďže

predmetom tohto konania medzi účastníkmi sporu je zdržanie sa neoprávnených zásahov

do vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa predbežné opatrenie týka (inak bola

táto otázka riešená v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia a platí, že

krajský súd nezasahoval do právoplatného rozhodnutia), a tiež, že z týchto dôvodov

nariadené predbežné opatrenie trvá a sťažovateľka v podaní, ktorým navrhuje zrušenie

predbežného opatrenia, neuvádza iný relevantný zákonný dôvod, na základe ktorého by

bolo možné nariadené predbežné opatrenie zrušiť.

Ústavný súd v takto odôvodnenom napadnutom rozhodnutí krajského súdu nezistil

náznaky neodôvodnenosti alebo svojvoľnosti rozhodnutia. Úvahu krajského súdu vníma ako

logickú a založenú na platnej právnej úprave. Ústavný súd vníma snahu sťažovateľky,

ktorou spochybňuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie

okresného súdu, skôr ako snahu „prelomiť ľady“ a cez tieto rozhodnutia sa dostať

k preskúmaniu právoplatného rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia a rozhodnutia

o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia, teda vidí problém sťažovateľky viac v rovine

hodnotovej ako v rovine formálno-právnej.

V judikatúre už ústavný súd okrem iného ustálil aj svoj hodnotový postoj k otázke

zasahovania do predbežných opatrení vydávaných všeobecnými súdmi.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd

už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa (, , ). Hoci rozhodnutím o návrhu

na vydanie predbežného opatrenia v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné

právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať

predmetom konania podľa len vtedy, ak by mu nebolo možné

poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného

účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi. Ak v konaní pred všeobecnými súdmi je

možné poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva, ústavný súd nemá právomoc svojou

rozhodovacou činnosťou zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný

súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberá predovšetkým určením miesta

a postavenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní

pred všeobecným súdom, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne poznamenať,

že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou

všeobecných súdov ( ). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať

do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných

súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (, ). Ústavný súd posudzuje

problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu

(, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením

dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť

ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných

pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich

charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,

lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu

(, ).

Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je len také ich

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím

konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v , resp. Civilnom

sporovom poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že o právnom postavení

účastníka občianskeho súdneho konania dotknutého povinnosťou uloženou mu nariadeným

predbežným opatrením v konečnom dôsledku rozhodne spravidla všeobecný súd, kde

konanie prebieha a nebolo právoplatne ukončené ().

Keďže vzhľadom na uvedené ústavný súd pristupuje k zásahom do rozhodnutí

o predbežných opatreniach celkom výnimočne a pretože v napadnutom rozhodnutí

krajského súdu nezistil extrémny exces v konaní, posúdil ostatnú časť sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 30. júna 2016 podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (zrušenie

napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016