Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 851/2016
PDF · 220.7 KB
No categories available
III. ÚS 851/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o.,
Hlavná 142, Tesárske Mlyňany, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Jánským,
Štúrova 13, Nitra, pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 C 397/2015
z 20. apríla 2016 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 402/2016 z 30. júna 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5. TM, s. r. o.
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 18 C 397/2015 z 20. apríla 2016 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj
„krajský súd“) sp. zn. 7 Co 402/2016 z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodnutím sp. zn.
18 C 397/2015 z 5. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie o nariadení predbežného
opatrenia“) nariadil sťažovateľke (v spore odporca, pozn.) predbežné opatrenie spočívajúce
v zákaze zmluvne prenechávať právo užívať a požívať plody tretím osobám a právne
disponovať s označenými poľnohospodárskymi pozemkami (ďalej len „predbežné
opatrenie“). Navrhovateľovi zároveň uložil, aby vo veci samej podal v 30-dňovej lehote
návrh na určenie vlastníckeho práva a náhrady škody.
Proti nariadeniu predbežného opatrenia sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd
rozhodnutím sp. zn. 9 Co 955/2015 z 27. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie
o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia“) rozhodnutie o nariadení predbežného
opatrenia potvrdil, pričom vo výroku rozhodnutia tiež uviedol, že nariadené predbežné
opatrenie trvá do právoplatného skončenia vo veci samej. Za vec samu označil vec vedenú
na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 92/2014.
Sťažovateľka sa následne na okresnom súde domáhala zrušenia nariadeného
predbežného opatrenia na základe toho, že navrhovateľ návrh na určenie vlastníckeho práva
a náhrady škody v 30-dňovej lehote nepodal. Okresný súd o návrhu sťažovateľky rozhodol
napadnutým rozhodnutím (sp. zn. 18 C 397/2015 z 20. apríla 2016) tak, že návrh
sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia zamietol.
Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. O jej
odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým rozhodnutím (sp. zn. 7 Co 402/2016
z 30. júna 2016) tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu (ktorým ostalo nariadené
predbežné opatrenie v platnosti) potvrdil.
Pred ústavným súdom sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti atakuje nasledovné:
1. Z rôznych dôvodov nesprávnosť (vadnosť) rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia a nesprávnosť rozhodnutia o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia.
2. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia okresného súdu z dôvodu, že okresný súd a krajský súd v nich rozhodovali
o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia, ktoré malo byť vydané na základe nesprávnych
rozhodnutí (uvedených v bode 1), a právne sa nevysporiadali so sťažovateľkou tvrdeným
zánikom nariadeného predbežného opatrenia.
Podľa názoru sťažovateľky vzhľadom na rôzne chyby v rozhodnutí o nariadení
predbežného opatrenia a v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia mal
okresný súd a krajský súd reflektovať v napadnutých rozhodnutiach nesprávnosť oboch
týchto rozhodnutí (o nariadení predbežného opatrenia a o potvrdení nariadenia predbežného
opatrenia) postupom podľa § 218 ods. 1 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v rozhodnom znení do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) alebo po 30. júni 2016
postupom podľa § 336 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd svojimi napadnutými
rozhodnutiami konvalidovali nesprávny postup v rozhodnutí o potvrdení nariadenia
predbežného opatrenia, ktorým sa dospelo k takému výsledku, že navrhovateľ bol de facto
zbavený povinnosti uloženej mu vo výrokovej časti rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia – podať žalobu vo veci samej – a to výrokovou časťou rozhodnutia o potvrdení
nariadenia predbežného opatrenia, ktorá viaže trvanie nariadeného predbežného opatrenia
na celkom iné konanie (vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 92/2014). Predmetné
konanie nie je podľa názoru sťažovateľky konaním vo veci samej (keďže konanie vo veci
samej malo byť novo iniciované navrhovateľom v 30-dňovej lehote ustanovenej
v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia, k čomu nedošlo).
V ďalšom sťažovateľka tvrdí nesplnenie podmienok na vydanie predbežného
opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP a zotrváva na tvrdení, že nariadené predbežné opatrenie
nepodaním návrhu vo veci samej (na určenie vlastníckeho práva a náhrady škody), tak ako
bolo výrokovo určené v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia, a následné
„prevedenie“ predbežného opatrenia do celkom iného konania (vedeného na okresnom súde
pod sp. zn. 10 C 92/2014) je neoprávnené.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. 18 C 397/2015 z 20. apríla 2016
a napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 402/2016 z 30. júna 2016
zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie a aby sťažovateľke
priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
v sťažnosti bližšie neodôvodnila.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je jednak tvrdená nesprávnosť napadnutého rozhodnutia
okresného súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu, keďže týmito rozhodnutiami
malo dôjsť k potvrdeniu predbežného opatrenia založeného na nesprávnom právnom
posúdení veci (v rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia a v rozhodnutí o potvrdení
nariadenia predbežného opatrenia) a malo nimi dôjsť aj ku konvalidácii neoprávneného
výroku krajského súdu v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia,
a zároveň tvrdená arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, keďže okresný súd a krajský súd sa v nich mali nevysporiadať
so sťažovateľkou tvrdeným zánikom nariadeného predbežného opatrenia, a zároveň
tvrdenie, že predbežné opatrenie nemôže byť považované za integrálnu súčasť iného
prebiehajúceho konania (pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 10 C 92/2014), pokiaľ
jeho vydanie nebolo navrhované v tomto konaní.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 18 C 397/2015 z 20. apríla 2016.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. US 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti
sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Sťažovateľka totiž v prerokúvanom prípade disponovala možnosťou uplatniť svoje
námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podania odvolania,
ktorú aj využila. Ochranu jej právam bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský
súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľky
uplatnené proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zrušenie predbežného
opatrenia.
Ústavný súd tak rozhodol o odmietnutí sťažnosti proti napadnutému rozhodnutiu
okresného súdu sp. zn. 18 C 397/2015 z 20. apríla 2016 podľa ustanovenia § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Následne sa ústavný súd zaoberal ostatnou časťou sťažnosti smerujúcou proti
napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 7 Co 402/2016 z 30. júna 2016.
Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp.
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadaval s rovnakými
námietkami, ako sú sťažovateľkou tvrdené pred ústavným súdom.
K predmetu sťažnosti krajský súd uviedol, že „... Navyše medzi účastníkmi sa vedie
konanie na pod sp. zn. 10C/92/2014, predmetom ktorého je zdržanie sa neoprávnených
zásahov do vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Keďže predmetné konanie
súvisí s nariadeným predbežným opatrením, odvolací súd určil, že toto predbežné opatrenie
bude trvať do právoplatného skončenia predmetného konania. ...“ a uviedol, že „Odvolací
súd uznesením č. k. 9Co/955/2015-62 zo dňa 27.11.2015 teda neodmietol odvolanie
žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP s odôvodnením, že predbežné opatrenie
zaniklo podľa § 77 ods. 1 písm. a) OSP z dôvodu nepodania návrhu v súdom určenej lehote.
Odvolací súd prejednávajúc súčasné odvolanie žalovaného nebude hodnotiť správnosť či
nesprávnosť uznesenia odvolacieho súdu č. k 9Co/955/2015-62 zo dňa 27.11.2015
vydaného iným senátom. Na základe toho, že dané rozhodnutie bolo vydané a je
právoplatné, odvolací súd v tejto veci musel z tejto skutočnosti vychádzať (§ 159 ods. 1,2,
§ 167 ods. 2 OSP), a teda prijal záver, že predbežné opatrenie trvá, pričom skúmal, či
žalovaný v súčasnosti preukázal splnenie zákonných podmienok, pre ktoré po rozhodnutí
odvolacieho súdu uznesením č k 9Co/955/2015-62 zo dňa 27.1 .2015 - by malo byť zrušené.
V zmysle § 77 ods. 2 OSP predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo
nariadené. V súlade s týmto zákonným ustanovením žalovaný mal preukázať, či dôvody, pre
ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené, medzičasom pominuli.
Žalovaný v priebehu konania o zrušenie predbežného opatrenia neuvádzal žiadne
právne významné dôvody, pre ktoré by malo byť predbežné opatrenie zrušené. Svoj návrh
opieral o to, že predbežné opatrenie v skutočnosti zaniklo nepodaním žaloby v súdom
určenej lehote. Odvolací súd v tejto veci ustálil, že právoplatné uznesenie č. k. 9Co/955
2015-62 zo dňa 27.11.2015, ktorého neúčinnosť žalovaný namietal pre nesúlad
s ustanovením § 77 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. e) OSP,
nemožno v súčasnom konaní prehliadnuť. V prípade stotožnenia sa s názorom žalovaného,
že predbežné opatrenie zaniklo nepodaním žaloby v stanovenej lehote bez ohľadu na
uvedené právoplatné uznesenie č. k. 9Co/955/2015-62 zo dňa 27.11.2015, dôvod na jeho
zrušenie by nebol daný práve pre neexistenciu predbežného opatrenia. Preto odvolací súd
nepovažoval jeho odvolanie za opodstatnené a vzhľadom na to napadnuté uznesenie podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil. Predbežné opatrenie teda zanikne spôsobom podľa ustanovenia
§ 77 ods. 1 písm. b).c). resp. podľa príslušných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje postup súdu, strán sporu a osôb
zúčastnených na konaní pri prejednávaní a rozhodovaní sporov s účinnosťou
od 01.07.2016.“.
Úvaha krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na uplatnené
námietky sťažovateľky celkom stručná a jednoznačná. Krajský súd sa v napadnutom
rozhodnutí odmietol zaoberať tvrdenými nedostatkami právoplatného rozhodnutia (ktorým
bolo nariadené predbežné opatrenie) a zameral sa na posúdenie predmetu konania pred ním
samým, teda na skúmanie existencie takých dôvodov, ktoré by opodstatňovali zrušenie
nariadeného predbežného opatrenia. Vzhľadom na skutočnosť, že také dôvody v podaní
sťažovateľky, ktorým sa domáhala zrušenia nariadeného predbežného opatrenia, nenašiel,
a vzhľadom na to, že nedospel ani k záveru o pochybení vo veci konajúceho
prvostupňového súdu, prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie
predbežného opatrenia, potvrdil.
Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí zároveň venoval každej z námietok, ktoré
sťažovateľka uplatnila pred ústavným súdom. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
sťažovateľke vysvetlil, že nemohol pristúpiť k prieskumu právoplatných rozhodnutí
(okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia a krajského súdu o potvrdení nariadenia
predbežného opatrenia), že nariadené predbežné opatrenie bolo potrebné považovať
za súčasť konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 92/2014, keďže
predmetom tohto konania medzi účastníkmi sporu je zdržanie sa neoprávnených zásahov
do vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa predbežné opatrenie týka (inak bola
táto otázka riešená v rozhodnutí o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia a platí, že
krajský súd nezasahoval do právoplatného rozhodnutia), a tiež, že z týchto dôvodov
nariadené predbežné opatrenie trvá a sťažovateľka v podaní, ktorým navrhuje zrušenie
predbežného opatrenia, neuvádza iný relevantný zákonný dôvod, na základe ktorého by
bolo možné nariadené predbežné opatrenie zrušiť.
Ústavný súd v takto odôvodnenom napadnutom rozhodnutí krajského súdu nezistil
náznaky neodôvodnenosti alebo svojvoľnosti rozhodnutia. Úvahu krajského súdu vníma ako
logickú a založenú na platnej právnej úprave. Ústavný súd vníma snahu sťažovateľky,
ktorou spochybňuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie
okresného súdu, skôr ako snahu „prelomiť ľady“ a cez tieto rozhodnutia sa dostať
k preskúmaniu právoplatného rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia a rozhodnutia
o potvrdení nariadenia predbežného opatrenia, teda vidí problém sťažovateľky viac v rovine
hodnotovej ako v rovine formálno-právnej.
V judikatúre už ústavný súd okrem iného ustálil aj svoj hodnotový postoj k otázke
zasahovania do predbežných opatrení vydávaných všeobecnými súdmi.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd
už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Hoci rozhodnutím o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné
právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať
predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné
poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného
účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi. Ak v konaní pred všeobecnými súdmi je
možné poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva, ústavný súd nemá právomoc svojou
rozhodovacou činnosťou zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný
súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberá predovšetkým určením miesta
a postavenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní
pred všeobecným súdom, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne poznamenať,
že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09, III. ÚS 161/2014). Ústavný súd posudzuje
problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(III. ÚS 309/2012, III. ÚS 161/2014).
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je len také ich
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku, resp. Civilnom
sporovom poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že o právnom postavení
účastníka občianskeho súdneho konania dotknutého povinnosťou uloženou mu nariadeným
predbežným opatrením v konečnom dôsledku rozhodne spravidla všeobecný súd, kde
konanie prebieha a nebolo právoplatne ukončené (I. ÚS 349/08).
Keďže vzhľadom na uvedené ústavný súd pristupuje k zásahom do rozhodnutí
o predbežných opatreniach celkom výnimočne a pretože v napadnutom rozhodnutí
krajského súdu nezistil extrémny exces v konaní, posúdil ostatnú časť sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 7 Co 402/2016 z 30. júna 2016 podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (zrušenie
napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016