Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 161/2014
PDF · 201.17 KB
No categories available
III. ÚS 161/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Gogom,
Advokátska kancelária, Štefánikova 47, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 185/2013 z 30.
septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2013 doručená sťažnosť M. S., (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 185/2013 z 30. septembra
2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «dňa 3.6.2013 ako navrhovateľ podal
prostredníctvom právneho zástupcu na Okresný súd v Leviciach návrh o vyslovenie
neplatnosti uznesenia náhradnej členskej schôdze Poľnohospodárskeho družstva v Plavých
Vozokanoch (ďalej len „družstvo“) zo dňa 3.5.2013.
Súčasne s týmto návrhom, s poukazom na priložené dôkazy a kogentnosť ust. § 239
ods. 8 Obch.z. podal sťažovateľ súdu aj návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa
§ 74 a nasl. O.s.p. s návrhom, aby súd uložil odporcovi povinnosť ihneď, najneskôr v lehote
do troch dní doručil Obchodnému registru Okresného súdu v Nitre vydané predbežné
opatrenie so žiadosťou, aby do právoplatnosti rozhodnutia vo vecí samej nevykonal zápis
zmien, ktoré predložil a ktoré navrhol s odvolaním sa na listiny zabezpečené na náhradnej
členskej schôdzi dňa 3.5.2013, zakázal výkon práv tým členom predstavenstva, ktorí boli
zvolení uznesením z náhradnej členskej schôdze odporcu dňa 3.5.2013 stým, že tento výkon
zabezpečí doterajšie predstavenstvo.
Okresný súd v Leviciach výzvou sp. zn. 16 Cb 39/2013 doručenou sťažovateľovi dňa
28.6.2013 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
zo dňa 3.6.2013 tak, že „doplní v petite návrhu mená a priezviská, dátumy narodení
a bydliska tých členov predstavenstva odporcu, ktorým žiada zakázať výkon ich práv
vyplývajúcich z tejto funkcie.
Aj napriek dostatočne adresnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,
sťažovateľ tento doplnil podaním zo dňa 28.6.2013. Okresný súd v Leviciach uznesením
sp. zn. 16 Cb 39/2013-174 zo dňa 23.7.2013, doručeným sťažovateľovi dňa 29.7.2013 vydal
uznesenie, ktorým rozhodol: „Súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta.“
V dôvodoch rozhodnutia sa o. i. uvádza: „... dňom 26.6.2013 bolí novozvolení
členovia predstavenstva odporcu zapísaní do obchodného registra, čím sa zapísané údaje
stali účinné aj voči tretím osobám. Za súčasného právneho stavu už predchádzajúci
členovia predstavenstva zvolení na členskej schôdzi dňa 3.4.2009 na výkon svojich práv
a povinností oprávnení nie sú. Zakázať výkon týchto práv a povinností súdnym rozhodnutím
terajším členom predstavenstva by znemožnilo výkon predmetu podnikania odporcu a nie je
podľa názoru súdu prípustné ani v prípade, že skúmanie zákonnosti ich ustanovenia
do riadiaceho orgánu družstva bude s poukazom na obsah žalobného návrhu popri ďalších
skutočnostiach predmetom konania vo veci samej.“
Ďalej sa v napadnutom rozhodnutí uvádza: „Keďže navrhovateľ v prejednávanej
veci neosvedčil ohrozenie svojich práv a nevyhnutnosť dočasnej úpravy právnych
pomerov... súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol“.
Keďže sťažovateľ, ako navrhovateľ sa s týmto rozhodnutím súdu a jeho odôvodnením
nestotožnil, považujúc ho za nesprávne, podal v lehote proti nemu odvolanie a navrhol, aby
odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že
podanému návrhu v plnom rozsahu vyhovie.
O podanom odvolaní rozhodoval Krajský súd v Nitre. Ten uznesením sp. zn.
15 Cob 185/2013-329 z 30.9.2013 prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne správne.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd prvého stupňa: správne zistil skutkový stav a z
takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj
správne odôvodnil, preto s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd mal za preukázané, že dňom 26.6.2013 boli novozvolení členovia
predstavenstva žalovaného zapísaní do obchodného registra, čím sa zapísané údaje stali
účinné aj voči tretím osobám.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že za súčasného právneho
stavu už predchádzajúci členovia predstavenstva zvolení na členskej schôdzi dňa 3.4.2009
na výkon svojich práv a povinností oprávnený nie sú a že zakázať výkon týchto práv
a povinností súdnym rozhodnutím terajším členom predstavenstva by znemožnilo výkon
predmetu podnikania žalovaného.»
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje: «keďže predmetné návrhy sťažovateľa boli dané
k dispozícii súd dňom 3.6.2013 a k zápisu do obchodného registra došlo až dňom 26.6.2013,
bol tu s prihliadnutím na konštrukciu zákona o konaní týkajúcom sa vydávania predbežného
opatrenia dostatočný časový priestor, ktorý bolo možné súdom nepripustiť zápisy
do obchodného registra.
Produkované zdôvodnenie oboma súdmi „novozvolení členovia predstavenstva
odporcu boli zapísaní do obchodného registra dňom 26.6.2013, čím sa stali zapísané údaje
účinné aj voči tretím osobám...“ je v príkrom rozpore s predpokladaným záverom v tomto
konaní, keď po rozhodnutí, že uznesenie z členskej schôdze zo dňa 3.5.2013 je neplatné»,
z čoho sťažovateľ vyvodzuje arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu.
Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal
takéto rozhodnutie:
„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 185/2013-329 z 30.9.2013,
ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu v Leviciach č.k.
16 Cb 39/2013-174 zo dňa 23.7.2013, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa zo dňa
3.6.2013 na nariadenie predbežného opatrenia bolo porušené základné právo
sťažovateľa M. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
15 Cob 185/2013-329 z 30.9.2013, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného
súdu v Leviciach č.k. 16 Cb 39/2013-174 zo dňa 23.7.2013 a vec mu vracia na ďalšie
konanie,
3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť trovy právneho zastupovania sťažovateľa
za zastupovanie pred Ústavným súdom SR... v sume 323,50 € vrátane DPH.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
(ktorým prvostupňový súd zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je
týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia).
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať
alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo
zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob
zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie,
resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (§ 74 a nasl. OSP, obdobne I. ÚS 46/00).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie
podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje
len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by takým rozhodnutím došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť taktiež
rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu,
resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí
byť najmä náležite odôvodnené. Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(obdobne III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 OSP
preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, a rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Okresného súdu Levice (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 16 Cb 39/2013 z 23. júla 2013, ktorým návrh na nariadenie
predbežného opatrenia podaný sťažovateľom bol zamietnutý ako nedôvodný, pretože neboli
splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
«Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj
správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Nariadenie predbežného opatrenia je prípustné a opodstatnené, ak sú tu právne
vzťahy medzi účastníkmi vyžadujúce dočasnú úpravu, ktorá je potrebná, aby sa v ich
právnych vzťahoch nevytvoril nenávratný stav alebo obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený. Podmienkou pre jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej,
i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené.
Základnými znakmi predbežných opatrení, sú ich dočasnosť a provizórnosť. Najmä
atribút provizórnosti je potrebné mimoriadne vyzdvihnúť, lebo už zo samotného označenia
„predbežné opatrenie“ vyplýva,, že nejde - o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi
subjektmi, že nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov silnejšie
postavenie, nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len
dočasne a hlavne predbežne upravuje určitý okruh vzťahov. Predbežné opatrenie
neprejudikuje prípadný úspech, resp. neúspech v konaní.
Pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí sud vždy vziať do úvahy to, že
opatrenie upravuje pomery len predbežné, alebo že zaisťuje nároky dosiaľ právoplatne
nepriznané. Z tohto dôvodu môže nariadiť len také predbežné opatrenie, ktoré stačí
k dosiahnutiu týchto účelov, a nesmie voliť predbežné opatrenie, ktorým by sa zbytočne
a nevhodne zasahovalo do práv žalovaného alebo tretej osoby. Keďže ide o predbežnú
úpravu, môže sa táto úprava týkať len doby budúcej, nie minulej.
Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení musí súd tiež uvažovať o primeranosti ujmy,
ktorá by nariadením predbežného opatrenia vznikla žalovanému resp. inému účastníkovi
konania. Takáto ujma nesmie byť neprimeraná výhode, ktorá sa nariadením predbežného
opatrenia dostane žalobcovi.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že žalobca
podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 OSP, ktorým žiada zakázať
výkon práv a povinností tým členom predstavenstva žalovaného, ktorí boli za jeho členov
zvolení na náhradnej členskej schôdzi konanej dňa 03.05.2013. Zároveň žiadal súd, aby
uložil žalovanému zabezpečiť výkon týchto práv a povinností členom predstavenstva
zvoleným na členskej schôdzi dňa 03.04.2009 a predložiť žiadosť Obchodnému registru
Okresného súdu v Nitre s tým, aby v odd. Dr., vo vi. č- 239/N vykonal zápis, zmien v súlade
s týmto predbežným opatrením.
Z výpisu z obchodného registra žalovaného má odvolací súd za preukázané, že dňom
26.06.2013 boli novozvolení členovia predstavenstva žalovaného zapísaní do obchodného
registra, čím sa zapísané údaje stali účinné aj voči tretím osobám. Odvolací súd sa
stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že za súčasného právneho stavu už
predchádzajúci členovia predstavenstva zvolení na členskej schôdzi dňa 03.04.2009
na výkon svojich práv a povinností oprávnení nie sú a že zakázať výkon týchto práv
a povinností súdnym rozhodnutím terajším členom predstavenstva by znemožnilo výkon
predmetu podnikania žalovaného.
Odvolací súd ďalej dodáva, že návrhom žalobcu na vyslovenie neplatnosti
ustanovenia osôb do riadiacich funkcií družstva na základe uznesenia z náhradnej členskej
schôdze zo dňa 03.05.2013 sa bude zaoberať súd prvého stupňa v rámci konania vo veci
samej.
Na základe uvedeného preto súd konštatuje, že súd prvého stupňa vec správne
právne posúdil, keď rozhodol tak, že návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, nakoľko žalobca neosvedčil ohrozenie svojich práv a nevyhnutnosť dočasnej
úpravy právnych pomerov účastníkov konania.»
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 a nasl. OSP a svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie zákonných podmienok na jeho nariadenie,
teda predovšetkým otázku, či bola potrebná dočasná úprava pomerov formou predbežného
opatrenia. Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy krajského súdu
uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie krajského
súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ, ale možno
ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
totiž uviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo potvrdil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 16 Cb 39/2013 z 23. júla 2013 o zamietnutí návrhu sťažovateľa na nariadenie
predbežného opatrenia, a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých záverov a právnych
úvah takto rozhodol. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ vo svojom návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia nedostatočne identifikoval okruh osôb, ktorých sa
zamýšľané predbežné opatrenie malo týkať, a doplnil ho v súlade s výzvou okresného súdu
až potom, ako boli novozvolení členovia predstavenstva žalovaného zapísaní do
obchodného registra, preto v čase rozhodovania o predbežnom opatrení okresný súd už
návrhu sťažovateľa nemohol vyhovieť. Ústavný súd preto konštatoval, že nezistil, že by
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť
k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2014