Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 378/2016
PDF · 189.23 KB
No categories available
I. ÚS 378/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti AUPARK, a. s., Einsteinova 18, Bratislava, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, Bratislava, konajúcou
advokátom Mgr. Igorom Švábym, pre namietané porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 a čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Cob 292/2015 z 30. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti AUPARK, a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. januára 2016 doručená sťažnosť spoločnosti AUPARK, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 35 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Cob 292/2015 z 30. októbra 2015 (ďalej len „krajský súd“ a ,,uznesenie krajského
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou
v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 25 Cb 332/2015 o nariadenie predbežného opatrenia, kde okresný súd na návrh
spoločnosti (ďalej aj ,,navrhovateľka“ alebo ,,nájomca“), uznesením
z 13. augusta 2015 nariadil sťažovateľke ako prenajímateľovi nebytových obchodných
priestorov, aby sa zdržala obmedzovania práv nájomcu vykonávať v predmetných
priestoroch obchodné aktivity, ako aj ďalších činností, ktoré by mohli nájomcu obmedziť
v užívaní priestorov, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti odstúpenia
od zmluvy o nájme nebytových priestorov. Súčasne jej uložil, aby do 30 dní podala na súde
žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o nájme nebytových priestorov.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie.
3. Uvedeným rozhodnutiam všeobecných súdov predchádzalo uzavretie zmluvy
o nájme nebytových priestorov, ktorú sťažovateľka uzavrela s navrhovateľkou ešte
22. marca 2007. Podľa tvrdení sťažovateľky navrhovateľka v decembri 2014 prestala platiť
nájomné, v dôsledku čoho sťažovateľka 30. júla 2015 odstúpila od predmetnej zmluvy.
Na návrh navrhovateľky následne okresný súd vydal už označené predbežné opatrenie,
ktoré potvrdil aj krajský súd. Keďže však navrhovateľka opätovne porušila svoju zmluvnú
povinnosť (neprevádzkovanie priestorov v zmysle zmluvných podmienok), sťažovateľka
zmluvu o nájme predmetných nebytových priestorov ukončila druhýkrát výpoveďou
z 13. októbra 2015, pričom výpovedná lehota mala uplynúť 31. decembra 2015, keď podľa
sťažovateľky došlo najneskôr k skončeniu nájomného vzťahu. Následne sťažovateľka
podaním z 27. októbra 2015 žiadala okresný súd, aby predbežné opatrenie zmenil tak,
aby zaniklo ku dňu skončenia nájmu, resp. aby toto po dni skončenia nájmu zrušil.
4. Sťažovateľka v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku
so závermi okresného súdu a krajského súdu, ktoré ich viedli k vydaniu označených
rozhodnutí. Je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k zásahu do jej
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy, ako aj do jej práva podnikať podľa čl. 35 ústavy,
a v podstatnom uvádza:
2
,,Sťažovateľ na základe predbežného opatrenia nie je oprávnený svoju vec držať,
užívať, nakladať s ňou ani požívať úžitky veci, nakoľko predbežné opatrenie neobsahuje
povinnosť navrhovateľky platiť odplatu za užívanie priestorov a uhrádzať cenu médií.
Vlastnícke právo sťažovateľa tak bolo obmedzené v plnom rozsahu, rovnako ako by tomu
bolo napr. pri vyvlastnení...
Sťažovateľ bol de facto zbavený svojho vlastníckeho práva k prenajatým priestorom,
a to nie iba na krátky čas. Súdne konania môžu trvať vrátane odvolacieho a exekučného
konania aj viac ako 5 rokov, čo je značne dlhý časový úsek, počas ktorého vlastnícke právo
k prenajatým priestorom nebude obmedzené, ale bude sťažovateľovi úplne odobraté...
Súd obsahom predbežného opatrenia obmedzil sťažovateľa slobodne podnikať tým
spôsobom, že nanútil sťažovateľovi iné podmienky nájomnej zmluvy, než s akými sťažovateľ
aj nájomca dobrovoľne súhlasili pri uzavretí zmluvy... súd zmenil dohodu účastníkov, keď
donútil sťažovateľa poskytovať predmet nájmu aj bez splnenia dohodnutých podmienok...
Súd dokonca zmenil povahu právneho vzťahu medzi sťažovateľom a nájomcom z nájomného
vzťahu na vzťah z výpožičky...
Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že nájom skončil... sťažovateľ nebude môcť
predmetný priestor okamžite prenajať inej osobe a bude musieť čakať na výsledok konania
alebo na zrušenie predbežného opatrenia, čo pri pomalej reaktivite súdov predstavuje
výrazný zásah do práva podnikať...
Zásah do práva sťažovateľa podnikať je zjavne neprimeraný a neprípustný.
Sťažovateľ nemôže podnikať so svojim nebytovým priestorom, ale musí dodržiavať
podmienky stanovené súdom v predbežnom opatrení, ktoré sa prejavujú jednak v povinnom
poskytovaní priestoru nájomcovi bezodplatne a jednak v nemožnosti ďalej nakladať
s priestorom a uzatvárať zmluvy s tretími osobami.“
5. V ďalšom sťažovateľka opäť rozsiahlo poukazuje na tvrdené porušenie princípu
proporcionality cez kritériá vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti, iné nedostatky
napadnutého rozhodnutia (tvrdená nevykonateľnosť) a dôsledky napadnutého rozhodnutia
prejavujúce sa aj v špekulatívnom postupe iných nájomcov v obchodných centrách. V petite
sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej označené práva
napadnutým uznesením krajského súdu porušené boli, ďalej žiada, aby ústavný súd
uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. Požaduje
priznať aj náhradu trov konania v sume 356,18 €.
6. Podaním doručením ústavnému súdu 29. februára 2016 sťažovateľka oznámila,
že medzi ňou a navrhovateľkou došlo k uzavretiu dohody o náhrade za zhodnotenie
priestorov a o urovnaní 22. januára 2016. Navrhovateľka následne podaniami z 29. januára
2016 vzala späť návrh na začatie konania, ako aj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia. V dôsledku uvedených skutočností sťažovateľka netrvá na žiadosti, aby ústavný
súd prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť, naďalej však trvá na tom,
aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva, a aby
toto zrušil. Na tomto návrhu trvá z dôvodu tvrdeného celospoločenského rozmeru vydávania
tohto typu predbežných opatrení, ako aj z dôvodu záväzného charakteru rozhodnutí
ústavného súdu.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
4
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
10. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp.
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
11. Krajský súd na odôvodnenie potvrdzujúceho uznesenia najskôr zrekapituloval
dôvody uznesenia okresného súdu a odvolania sťažovateľky, aby v ďalšom uviedol:
,,Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého uznesenia a reflektujúc
dôvody odvolania uvádza na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, že súd prvého
stupňa správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Navrhovateľ
osvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi a osvedčil nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy... Zmyslom predbežných opatrení je aj tá skutočnosť,
že v prípade nariadenia predbežného opatrenia sa má zabezpečiť taký stav, bez nariadenia
ktorého by tento nebolo možné dosiahnuť v prípade úspechu navrhovateľa v konaní vo veci
samej. Medzi navrhovaným predbežným opatrením a požadovaným rozhodnutím vo veci
samej musí byť vecná súvislosť. Znamená to, že vzťah, ktorému sa má predbežným
opatrením poskytnúť ochrana, bude s konečnou platnosťou vyriešený v konaní vo veci
samej. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na skutkové a právne posúdenie
vzájomných vzťahov medzi účastníkmi je primerané, aby vzájomné vzťahy medzi účastníkmi
boli na čas do právoplatného rozhodnutia vo veci samej upravené v rozsahu vydaného
predbežného opatrenia.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil.“
6
12. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Ústavný súd
už vo svojej judikatúry konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04). Hoci rozhodnutím o návrhu
na vydanie predbežného opatrenia v občianskoprávnom konaní môže súd porušiť základné
právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať
predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné
poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného
účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi. Ak v konaní pred všeobecnými súdmi je
možné poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva, ústavný súd nemá právomoc svojou
rozhodovacou činnosťou zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný
súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal predovšetkým určením miesta
a postavenia rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní
pred všeobecným súdom, ak sa ten, na koho sa takéto rozhodnutie vzťahuje, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
13. V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne poznamenať,
že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09, III. ÚS 161/2014). Ústavný súd posudzuje
problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
(III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
14. Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(III. ÚS 309/2012, III. ÚS 161/2014).
15. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je len také ich
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku. Ústavný súd v tejto
súvislosti uvádza, že o právnom postavení účastníka občianskeho súdneho konania
dotknutého povinnosťou uloženou mu nariadeným predbežným opatrením v konečnom
dôsledku rozhodne spravidla všeobecný súd, kde konanie prebieha a nebolo právoplatne
ukončené (I. ÚS 349/08). Patrí totiž do výlučnej právomoci všeobecného súdu rozhodnúť
o tom, či odstúpenie od zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktoré učinila sťažovateľka
vo vzťahu k navrhovateľke 30. júla 2015, je platným alebo neplatným právnym úkonom.
16. To platí, samozrejme, len za predpokladu, že navrhovateľka, ktorá disponuje
návrhom na začatie konania (aj návrhom na nariadenie predbežného opatrenia) svojím
procesným úkonom, nezoberie tieto návrhy späť a nenavrhne zastavenie konania. Obsah
podania sťažovateľky doručeného ústavnému súdu 29. februára 2016 však v tomto smere
jasne konštatuje, že navrhovateľka takýmto spôsobom procesne postupovala, s čím
sťažovateľka súhlasila, v dôsledku čoho okresný súd konanie zastaví.
17. Konečným rozhodnutím o veci samej – aj keď nemeritórnym – tak poskytne
všeobecný súd definitívnu ochranu označeným základným právam sťažovateľky, pričom
túto právomoc všeobecného súdu treba považovať za prioritnú. Zastavením konania
okresným súdom dôjde ex lege k zániku predbežného opatrenia [§ 77 ods. 1 písm. b)
8
Občianskeho súdneho poriadku], v dôsledku čoho by bolo bez ústavnoprávneho významu,
aby ústavný súd v tomto štádiu konania pred všeobecným súdom poskytoval ochranu
sťažovateľke a rozhodoval o porušení jej práv. V okolnostiach prípadu navyše možno
rozumne predpokladať, že zásah do vlastníckeho práva sťažovateľky, ako aj jej práva
podnikať pominul už skôr, a to v nadväznosti na mimosúdnu dohodu medzi sťažovateľkou
a navrhovateľkou uzavretú 22. januára 2016.
18. Tieto závery plne korešpondujú s úlohou ústavného súdu, ktorá spočíva
v povinnosti poskytovať ochranu sťažovateľom v konaní podľa čl. 127 ústavy v čase, keď
zásah do označených práv stále trvá. Pokiaľ tvrdený zásah do označených práv pominul, nie
je dôvod na to, aby ústavný súd vstupoval do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
a ich rozhodnutia podroboval testu ústavnej konformity. Uvedené je rovnako prejavom
doktríny sebaobmedzenia (zdržanlivosti) a minimalizácie zásahov ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
19. V prípade sťažovateľky považoval ústavný súd z jej podania jednoznačne
za preukázané, že medzi ňou a navrhovateľkou došlo k dohode o sporných právach
a povinnostiach ešte 22. januára 2016, teda len osem dní po doručení jej sťažnosti
ústavnému súdu. Následne navrhovateľka vzala podaním z 29. januára 2016 návrh
na začatie konanie späť, v dôsledku čoho okresný súd konanie zastaví (prípadne už
zastavil). Uvedené len potvrdzuje už uvedené úvahy ústavného súdu o dočasnom charaktere
predbežných opatrení a z tohto vyplývajúcej možnosti zásahu do tohto druhu rozhodnutí
všeobecných súdov len za celkom výnimočných okolností. Keďže však takéto celkom
výnimočné okolnosti sťažnosť sťažovateľky neindikuje a navyše po jej podaní zjavne došlo
k skutočnostiam, v dôsledku ktorých zásah do jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 35
ods. 1 ústavy už netrvá, ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
20. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, náhrada trov konania), pretože
tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júna 2016
10