Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 627/2015
PDF · 466.37 KB
No categories available
II. ÚS 627/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ,
, za ktorú koná advokát , vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.
3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 13. marca 2015, č. k. 3 Co/86/2015 110 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13. marca 2015, č. k. 3 Co/86/2015
110 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet Advokátskej kancelári do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ je
ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 227/2014, v ktorom sa obchodná spoločnosť
, , ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáha
nahradenia prejavu vôle na uzatvorenie kúpnej zmluvy v dôsledku porušenia predkupného
práva žalobcu ako podielového spoluvlastníka k nehnuteľnosti.
Okresný súd uznesením č. k. 5 C 227/2014 78 z 9. januára 2015 zamietol návrh
žalobcu na vydanie predbežného opatrenia, aby bolo zakázané sťažovateľovi až
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na
k. ú. , a to parcelami registra .
Rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli splnené predpoklady na nariadenie predbežného
opatrenia. Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi a sťažovateľom síce zistil,
že bola uzatvorená 12. októbra 2012 a bol povolený aj vklad vlastníckeho práva v prospech
sťažovateľa, avšak za významné považoval to, že žalobca sa domáha nariadenia
predbežného opatrenia viac ako dva roky po uskutočnení prevodu nehnuteľností a v návrhu
žiadnym spôsobom nevysvetlil ani neosvedčil, čo ho viedlo k obave z bezprostredne
hroziacej ujmy spočívajúcej v ďalšom prevode vlastníckeho práva. Uplynutie lehoty
10. decembra 2014, ktorú žalobca žalovanému určil na uzavretie kúpnej zmluvy na prevod
podielu na k. ú. , za takúto bezprostrednú hrozbu okresný súd
nepovažoval, tvrdenie žalobcu o strate nároku na platby zo strany Poľnohospodárskej
platobnej agentúry považoval iba za teoretické, a nie praktické, pretože po prevode
dotknutého podielu bol žalobca viac ako dva roky nečinný a svojho predkupného práva sa
nedomáhal. Pretože nebolo zistené, že žalobcovi bezprostredne hrozí ujma, jeho návrh na
vydanie predbežného opatrenia zamietol. Okresný súd poznamenal i to, že v prípade
ďalšieho prevodu nehnuteľností zostávajú zachované práva žalobcu podľa § 140 a § 603
V odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 227/2014 78 z 9. januára 2015
(a podaní z 10. marca 2015) žalobca uviedol, že podal na okresnom súde spolu dvadsaťdva
obdobných žalôb o nahradenie prejavu vôle spolu s návrhom na nariadenie predbežného
opatrenia, v šestnástich veciach okresný súd predbežné opatrenie nariadil a v šiestich
prípadoch návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Poukázal na to, že účelom
predbežného opatrenia nie je len úprava súčasných vzťahov, ale aj vzťahov do budúcnosti
takou formou, aby legitímny cieľ nebol zmarený, sledujúc zásady hospodárnosti
a efektívnosti súdneho konania. Žalobca dal do pozornosti okresnému súdu, že sťažovateľ
a spoločnosti , , , a
, sú personálne a majetkovo prepojené. Nie je pravdou, že by bol dva
roky vo veci nečinný, naopak, aktívne sa snažil vzťahy so sťažovateľom usporiadať,
upozornil ho na protizákonnosť jeho postupu a porušenie predkupného práva. Sťažovateľ
však každý návrh riešenia žalobcu odmietol. Žalobca má obavu, že sťažovateľ bude mariť
uplatnené právo žalobcu účelovými prevodmi podielov, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca
domáha nahradenia prejavu vôle. Tým, že sťažovateľ odmietal výzvy žalobcu, vznikajú na
jeho strane reálne straty a škody, pretože pozemky nevie využívať z dôvodu protizákonného
užívania sťažovateľom. Existuje reálna hrozba, že sťažovateľ na účely čo najdlhšieho trvania
súdneho sporu bude účelovo prevádzať alebo zaťažovať nehnuteľnosti, len aby zmaril
žalobcom sledovaný legitímny cieľ. Žalobca má obavu, že sťažovateľ prevedie
spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam na niektorú z jemu blízkych spoločností
za niekoľkonásobne vyššie kúpne ceny, než za ktoré ich sťažovateľ nadobudol. To by pre
žalobcu znamenalo, že od nového vlastníka sa bude môcť domáhať nahradenia prejavu vôle
za podmienok iných než tie, za ktorých podiel nadobudol sťažovateľ.
Krajský súd uznesením č. k. 3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015 zmenil uznesenie
okresného súdu tak, že sťažovateľovi zakázal po dobu jedného roka od doručenia uznesenia
nakladať so spoluvlastníckym podielom 240/9720 k nehnuteľnostiam, ktoré sú evidované
Okresným úradom Michalovce, katastrálnym odborom, okres: , obec: ,
katastrálne územie: , zapísaným na ako parcela
2
o výmere 618 m, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parcela
2
o výmere 147 m, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parcela
2
o výmere 1644 m, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parcela
2
o výmere 14108 m, druh pozemku trvalé trávnaté porasty, a to previesť vlastnícke právo
k spoluvlastníckym podielom darom, ich scudzením tretej osobe alebo zámenou za iné
nehnuteľnosti s treťou osobu, alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby
alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby, alebo zabezpečovacím prevodom práva
v prospech tretej osoby, a v prevyšujúcej časti potvrdil uznesenie. Svoje rozhodnutie krajský
súd odôvodnil v podstate tým, že považoval za oprávnenú obavu žalobcu z možného
ďalšieho prevodu spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach, čo by viedlo k značnému
sťaženiu uplatňovania nárokov žalobcu z predkupného práva najmä v prípade, ak by
sťažovateľ realizoval prevody za podmienok pre žalobcu nevýhodnejších. V záujme toho,
aby nedošlo k neprimeranému zásahu do práv sťažovateľa, obmedzil trvanie predbežného
opatrenia na dobu jedného roka.
Uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015 bolo
sťažovateľovi doručené 26. marca 2015.
Sťažovateľ sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015 110
z 13. marca 2015 na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil tým, že
podľa jeho názoru napriek tomu, že v konaní nebolo preukázané nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy žalobcovi, krajský súd sa stotožnil s nepodloženou
domnienkou žalobcu o hroziacich prevodoch spoluvlastníckych podielov sťažovateľom, hoci
v skutočnosti žiadne nie sú pripravované. Pokiaľ v minulosti dochádzalo k prevodom na
obchodnú spoločnosť , z ostatných spoločností, zodpovedalo to
vnútornému usporiadaniu vymenovaných subjektov v rámci podnikateľskej skupiny, kde
práve spoločnosť , bola spoločnosťou investičnou. Krajský súd
vydal predbežné opatrenie ďalej aj napriek tomu, že nebola splnená podmienka dôvodnosti
uplatneného nároku vo veci samej, pretože žalobca sa domáhal svojho nároku vo väčšom
rozsahu, ako zodpovedá veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu. Krajský súd predbežným
opatrením zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa. Navyše jeho rozhodnutie nie je ani
dostatočne odôvodnené, sťažovateľ nemal žiadnu možnosť brániť sa proti vydaniu
predbežného opatrenia, nemal možnosť žiadať jeho preskúmanie v opravnom konaní a nemal
ani možnosť vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol
pôvodne návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015 jednak preto, že
toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, a jednak preto, že podľa jeho presvedčenia
neboli splnené zákonom ustanovené podmienky na vydanie predbežného opatrenia a toto
bolo napriek tomu vydané.
Krajský súd uznesenie č. k. 3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015 v jeho zmeňujúcej
časti odôvodnil takto:
«Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. preskúmal odvolanie
žalobcu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že návrh žalobcu
na nariadenie predbežného opatrenia je čiastočne dôvodný.
Predmetom konania vo veci samej je návrh na nahradenie prejavu vôle, ktorým súd
nahradí vyhlásenie vôle žalovaného, že ako predávajúci uzatvára so žalobcom ako
kupujúcim kúpnu zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam,
nachádzajúcim sa v kat. území , ktoré sú zapísané na a to parcely
2
trvalý trávnatý porast o výmere 618 m, parc. trvalé trávnaté porasty
22
o výmere 147m, parc. trvalý trávnatý porast o výmere 1.644 ma parc.
2
trvalý trávnatý porast o výmere 14.108 mv spoluvlastníckom podiele 240/9720. Žalobca sa
týmto návrhom domáha zákonného predkupného práva, pretože mu ako spoluvlastníkovi
nebol ponúknutý spoluvlastnícky podiel na odkúpenie od predávajúceho .
Predbežným opatrením sa žalobca domáha uloženia zákazu žalovanému nakladať
s nehnuteľnosťami zapísanými na kat. územie a to previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam darom, scudzením tretej osobe alebo zámenou za iné nehnuteľnosti
s treťou osobou alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby alebo vecným
bremenom v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej
osoby a tiež žiada, aby sa žalovanému zakázalo previesť užívacie právo odplatným alebo
bezodplatným titulom na tretie osoby k týmto nehnuteľnostiam, ktorých doba trvania
presiahne čas, ktorým sa súdny spor vo veci samej právoplatne skončí.
Predbežné opatrenie je procesným zabezpečovacím prostriedkom dočasného
provizórneho charakteru, ktorého účelom je zaistiť v občianskom súdnom konaní okamžitú
procesnú ochranu oprávnenému účastníkovi konania pred možnými nepriaznivými
následkami
Predbežné opatrenie možno nariadiť a pred začatím konania (§ 74 O. s. p.) alebo
po jeho začatí (§ 102 O. s. p.). Aj pre predbežné opatrenie nariaďované po začatí konania
platí, že je možné ho nariadiť buď z dôvodu potreby dočasnej úpravy právnych pomerov
účastníkov konania alebo z dôvodu, ak je tu obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený.
Materiálnymi predpokladmi pre nariadenie predbežného opatrenia podľa § 75 ods. 2
O. s. p. sú osvedčenie ohrozeného nároku, odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne
hroziacej ujmy a preukázanie potreby nariadenia predbežného opatrenia.
Pred nariadením predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie, ale vychádza
iba z obsahu návrhu a príloh, pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver
o tom, či je osvedčená potreba dočasne upraviť pomery účastníkov, resp. či je osvedčená
obava z ohrozenia budúceho výkonu súdneho rozhodnutia.
Navrhované predbežné opatrenie musí mať zároveň súvislosť s konaním vo veci
samej, musí teda existovať vzťah medzi navrhovaným predbežným opatrením a právnymi
vzťahmi, o ktorých ochranu sa žiada v konaní vo veci samej.
Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je významná skutočnosť, že
predmetom kúpnej zmluvy, pri ktorej žalobca namieta porušenie svojho predkupného práva,
bol ich spoluvlastnícky podiel 240/9720 k nehnuteľnostiam zapísaným na kat úz.
.
Zo samotnej tejto skutočnosti je vylúčené, aby sa žalobca mohol úspešne domáhať
predbežného opatrenia uloženia zákazu previesť užívacie práva odplatným alebo
bezodplatným titulom na tretie osoby k sporným nehnuteľnostiam (dať ich do nájmu,
podnájmu, bezodplatného užívania tretím osobám). V prípade spoluvlastníckeho podielu
podielový spoluvlastník sám nie je oprávnený rozhodovať o spôsobe užívania veci, možnosť
jeho rozhodovania je limitovaná veľkosťou jeho spoluvlastníckeho podielu. Pri užívaní veci
totiž ide o hospodárenie so spoločnou vecou v zmysle § 139 ods. 2 Obč. zákonníka (OZ).
O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa
veľkosti podielov.
Preto odvolací súd potvrdil ako vecne správne rozhodnutie o zamietnutí návrhu
v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia zákazu previesť užívacie práva na tretie osoby.
Odvolací súd čiastočne vyhovel návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tak, že
žalovanému zakázal po dobu 1 roka od doručenia uznesenia nakladať so spoluvlastníckym
podielom 240/9720 k nehnuteľnostiam vydávaným na kat. územie
parcely a to previesť vlastnícke právo
k spoluvlastníckemu podielu darom, scudzením, tretej osobe alebo zámenou za iné
nehnuteľnosti s treťou osobou alebo zaťažiť ich záložným právom v prospech tretej osoby
alebo vecným bremenom v prospech tretej osoby alebo zabezpečovacím prevodom práva
v prospech tretej osoby.
Odvolací súd je toho názoru, že je odôvodnená obava žalobcu z možného ďalšieho
prevodu nehnuteľností inej právnickej osobe, predovšetkým právnickej osobe spriaznenej
so žalovaným, v prípade takéhoto prevodu by uplatnenie nárokov z predkupného práva
žalobcu bolo značne sťažené z dôvodu hrozby, že k ďalšiemu prevodu dôjde za iných, pre
žalobcu nevýhodnejších podmienok, než tomu bolo pri prevode od pôvodného
spoluvlastníka na žalovaného. Rovnako je potrebné zabrániť tomu, aby
sporný spoluvlastnícky podiel bol zaťažený.
Odvolací súd obmedzil trvanie nariadeného predbežného opatrenia na dobu 1 roka
s prihliadnutím na to, aby sa nariadeným predbežným opatrením nezasiahlo
v neprimeranom rozsahu do majetkovej sféry žalovaného. Odvolací súd tak dospel k záveru,
že primeraným zásahom do práv žalovaného a na druhej strane ochrane práv žalobcu je
vyhovujúce predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladať so spoluvlastníckym
podielom, ktorý je predmetom tohto konania na dobu 1 roka.»
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu
konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne. Dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli (dosiaľ) v konaní nastolené. Vysvetlil, z akého
dôvodu dospel k záveru, že je dôvodné dočasne pomery účastníkov upraviť predbežným
opatrením, a zaoberal sa zároveň otázkou primeranosti zásahu do vlastníckeho práva
sťažovateľa nariadením predbežného opatrenia v stanovenom rozsahu.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co 86/2015 110 z 13. marca 2015
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný
(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť ďalej z hľadiska sťažovateľom
tvrdeného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd
nerešpektoval zákonom ustanovené podmienky vydania predbežného opatrenia, v dôsledku
čoho má byť jeho rozhodnutie založené na nesprávnom skutkovom a právnom posúdení
veci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom
skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia vydaným
v rámci občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu
účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu
prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania
pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného oparenia, možno
predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku)
(obdobne I. ÚS 46/00). Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho
súdneho konania) musí byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu nielen
dočasne upraviť predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej
zrušené. Nariadenie predbežného oparenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný
súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej (mutatis mutandis II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03,
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd už v minulosti vyslovil s poukazom na rozhodovaciu prax Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000,
č. 39754/98) aj názor, podľa ktorého je vylúčená aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru
na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami
o občianskych právach alebo záväzkoch (III. ÚS 161/2014).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie
podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho
ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Krajský súd nariadenie predbežného opatrenia vo veci sťažovateľa odôvodnil
predovšetkým tým, že za odôvodnenú považoval obavu žalobcu z možného ďalšieho
prevodu nehnuteľností inej právnickej osobe, predovšetkým právnickej osobe spriaznenej
so sťažovateľom, čo by v prípade takéhoto prevodu znamenalo značné sťaženie uplatnenia
nárokov z predkupného práva žalobcu z dôvodu hrozby, že k ďalšiemu prevodu dôjde
za iných, pre žalobcu nevýhodnejších podmienok, než to bolo pri prevode od pôvodného
spoluvlastníka na sťažovateľa.
S týmto záverom krajského súdu sa stotožňuje aj ústavný súd, ktorý považuje
za významnú tiež tú okolnosť, že sťažovateľ nespochybnil v sťažnosti doručenej ústavnému
súdu samotnú skutočnosť, že pri predchádzajúcom prevode spoluvlastníckeho podielu
na sťažovateľa bolo vo vzťahu k žalobcovi jeho predkupné právo porušené.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie,
sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd dospel k záveru o potrebe nariadenia predbežného opatrenia.
Sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu nejaví známky zjavnej svojvôle,
pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne náležité
odôvodnenie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2015