Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 918/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, v mene ktorej koná

advokátka JUDr. Andrea Havelková, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

a uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej

služby – stred Banská Bystrica ČVS: SKIS-166/OISS-V-2012 zo 6. septembra 2012

a rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -224 zo 4. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby –

stred Banská Bystrica (ďalej len „sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR“)

ČVS: SKIS-166/OISS-V-2012 zo 6. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie

inšpekčnej služby“) a rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-224 zo 4. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorý

nadobudol právoplatnosť 28. mája 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -237 z 28. mája 2015 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že voči sťažovateľovi bolo vedené na základe napadnutého

uznesenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR trestné konanie pre prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa .

Predmetné trestné konanie bolo právoplatne skončené napadnutým rozsudkom okresného

súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. mája 2015 v spojení s uznesením krajského súdu,

ktorým bol sťažovateľ podľa oslobodený spod obžaloby.

Sťažovateľ uvádza, že ešte pred začatím trestného konania boli zadovážené dôkazy

použitím informačno-technických prostriedkov (ďalej len „ITP“) podľa

Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických

prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred

odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na

základe súhlasu sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. KSBB-V-292-l/2011-Ntt-296

z 12. decembra 2011. Uvedené podľa sťažovateľa vyplývalo z pripojeného spisu Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. KS BB-V-292/2011 neskôr preevidovaného na sp. zn.

KS BB-V-62/2012.

Sťažovateľ uvádza, že od začiatku trestného konania, ktoré proti nemu bolo vedené,

namietal, že takto zadovážené dôkazy sú nezákonné, a to najmä z dôvodu, že „návrh

riaditeľa Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Úrad inšpekčnej služby, odbor

inšpekčnej služby - stred, Banská Bystrica na použitie ITP nebol dostatočne odôvodnený

a takouto vadou podľa jeho názoru trpí aj vyššie uvedený súhlas sudcu porušovateľa jeho

základného práva. Sťažovateľ uvádzal, že išlo o účelové odpočúvanie jeho osoby s tým,

že sa orgány kontroly snažili nájsť akúkoľvek zámienku na jeho postih, o čom svedčí... aj to,

že nezistili žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali odôvodnenosť takéhoto

postupu. Sťažovateľ poukazoval na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR k tejto

problematike (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky ,

a .) pričom podľa jeho názoru neboli ani v žiadosti na použitie ITP, ako ani

v súhlase sudcu porušovateľa 1/ (okresný súd, pozn.) uvedené žiadne konkrétne dôvody,

ktoré by ich použitie odôvodňovali.“. Sťažovateľ uvádza, že sa nikdy nedopustil žiadnej

trestnej činnosti, no napriek jeho viacerým výhradám okresný súd aj krajský súd

konštatovali, že „súhlas na použitie ITP bol vydaný v súlade so zákonom o ochrane pred

odpočúvaním, a to bez bližšieho odôvodnenia tohto záveru, ktorý bol pre rozhodnutie o vine

sťažovateľa podstatný“.

Sťažovateľ následne po poukázaní na § 2 ods. 2, § 4 ods. 3 a 4 a § 4a zákona

č. uvádza, že žiadosť o použitie ITP predložila sekcia kontroly a inšpekčnej

služby MV SR. Podľa „nariadenia č. 57 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

z 27. augusta 2007 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

(vestník, ročník 2007, čiastka 57) patrí sekcia do organizačnej štruktúry Ministerstva

vnútra. Nariadením č. 117 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. augusta 2010

o podriadenosti útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník, ročník 2010,

čiastka 45) sa sekcia podriadila priamo ministrovi vnútra. Sekcia podľa organizačnej

štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku, výlučne

podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného

zboru. Sekcia na úseku inšpekčnej služby síce využíva informačno-technické prostriedky

a zabezpečuje ich používanie, avšak ani z jej kompetencií nevyplýva podávanie aj žiadostí

o udelenie súhlasu.“. Sťažovateľ uvádza, že podľa sú na podanie

žiadosti o použitie ITP príslušnými Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské

spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa. Podľa „§ 4 ods. 1 zák.

č. o Policajnom zbore je súčasťou policajného zboru služba kriminálnej,

finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej polície, ochrany objektov, hraničnej

a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany určených osôb, inšpekčnej služby

a kriminalistický a expertízny ústav“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje aj na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2015, ktorý sa týka

podobného prípadu a z ktorého cituje časť týkajúcu sa právomoci sekcie kontroly

a inšpekčnej služby MV SR vo vzťahu k podávaniu žiadostí o použitie ITP. V nadväznosti

na to sťažovateľ konštatuje, že v jeho prípade bola žiadosť o použitie ITP podaná

neoprávnenou osobou v rozpore s , pričom neobsahovala

ani zákonom ustanovené náležitosti, pretože „informácie o predchádzajúcom neúčinnom

alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podávajú

žiadosti, sa v nej nenachádzajú“. Podľa sťažovateľa v žiadosti o použitie ITP boli uvedené

iba všeobecné tvrdenia bez konkrétnych skutočností, ničím nepreukázané a zároveň bez

odôvodnenia bol aj súhlas sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici s touto žiadosťou, preto

považuje odôvodnenie žiadosti sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR o použitie ITP

a súhlas sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici za formálne a nepreskúmateľné

a v nadväznosti na to za nezákonné. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ uvádza, že „aj

aktuálna judikatúra Ústavného súdu vyžaduje preukázanie opodstatnenosti súhlasu

z dôvodu závažnosti zásahu do práv odpočúvaných osôb, ktoré nemajú možnosť podať proti

súhlasu opravný prostriedok a o jeho existencii a realizácii sa dozvedia väčšinou až

dodatočne, keď už zásah do ich súkromia bol vykonaný“.

Sťažovateľ k veci ďalej uvádza, že v trestnom konaní sa opakovane spomínal len

jeden súhlas sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici na použitie ITP sp. zn. KSBB-V-

-296, ktorý bol časovo obmedzený na obdobie od 12. decembra 2011 do 11.

marca 2012, teda 22. apríla 2012, kedy došlo k odpočúvaniu použitím ITP, z ktorého boli

následne získané informácie použité ako dôkaz v predmetnom trestnom konaní, už netrval.

Podľa sťažovateľa ani zo súdneho spisu, ku ktorému bol pripojený spis sp. zn. KS BB-V-

292/2011 neskôr preevidovaný na sp. zn. KS BB-V-62/2012, s ktorého utajovanou prílohou

sa oboznámil jeho obhajca, nevyplynulo, že by bol daný ďalší súhlas, či bola podaná nová

žiadosť o použitie ITP, ani dôvody, pre ktoré by mala byť táto nová žiadosť podávaná a pre

ktoré by jej mal zákonný sudca vyhovieť ďalším súhlasom. Vzhľadom na uvedené

sťažovateľ zastáva názor, že použitie ITP sekciou kontroly a inšpekčnej služby MV SR bolo

bez súhlasu zákonného sudcu. Uvedené podľa neho potvrdzuje aj žiadosť sudkyne

okresného súdu z 19. apríla 2013 adresovaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici

o zapožičanie príkazu sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. KSBB-V-292-/2011-Ntt-

296 z 12. decembra 2011. Sťažovateľ konštatuje, že v trestnom konaní bol pri preštudovaní

spisu oboznámený len s jedným súhlasom, nie však príkazom sudcu Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. KSBB-V-292-/2011-Ntt-296.

Sťažovateľ uvádza, že aj keď bol napokon spod obžaloby oslobodený, považuje

svoju sťažnosť za dôvodnú, pretože: «Ad 1/ uznesenie o vznesení obvinenia voči

sťažovateľovi bolo vydané na základe nezákonných dôkazov, t.j. bolo porušené právo

sťažovateľa podľa SR;

Ad 2/ oba konajúce súdy konštatovali i napriek všetkým vyššie uvedeným

argumentom, že: „Podľa názoru súdu príkaz na použitie ITP bol vydaný v súlade

so o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-

technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“ (citácia zo str. 5

rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -224 zo dňa 04. 12. 2014).

„Prvostupňový súd na ďalšom hlavnom pojednávaní doplnil dokazovanie v tomto

smere a po doplnení dokazovania dospel k správnemu záveru, že písomný prepis

odpočúvaných hovorov je zhodný so zvukovou nahrávkou a k získaniu tohto dôkazu došlo

zákonu zodpovedajúcim spôsobom.“ (citácia zo str. 2 uznesenia Krajského súdu v Žiline

č. k. -237 zo dňa 28. 05. 2015).»

Sťažovateľ namieta, že okrem spomínaných dvoch viet ani jeden z vo veci

konajúcich súdov sa viac k zákonnosti týchto dôkazov nevyjadril, pričom podľa sťažovateľa

šlo o podstatné dôkazy, a preto jeho argumenty proti ich zákonnosti boli opodstatnené,

a preto sa s nimi mali oba tieto súdy povinnosť riadne vyrovnať. Tým, že k tomu nedošlo,

bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a zároveň tým, že trestné konanie proti nemu ďalej pokračovalo, došlo aj k porušeniu

jeho základného práva podľa . Podľa sťažovateľa je v tejto súvislosti

nezaujímavé, že okresný súd po celý čas žiadal príkaz sudcu (podľa ),

nie súhlas sudcu s použitím ITP, pričom tento pojem zamieňal aj vo svojom rozsudku,

a preto nie je zrejmé ani to, či pri vyslovení svojho záveru o legalite takto získaného dôkazu,

to hodnotil podľa alebo podľa

Sťažovateľ ďalej namieta, že aj oboznamovanie sa s prepismi hovorov na hlavnom

pojednávaní nebolo vykonané v súlade so , pretože nebol

zachovaný postup podľa § 7 ods. 2 tohto zákona. Podľa sťažovateľa sa v spise nenachádza

záznam, a preto oboznamovanie sa s prepismi hovorov na č. l. 4 ‒7 na hlavnom

pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní nebolo vykonané v súlade so zákonom. Sekcia

kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ako aj okresný súd použili informácie získané

použitím ITP ako dôkaz v rozpore zo zákonom. Namieta, že vo veci konajúce súdy tento

svoj záver neodôvodnili napriek tomu, že ide o kľúčovú právnu otázku súvisiacu

s predmetom právnej ochrany. Sťažovateľ poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. júna 2012, z ktorého uvádza, že „v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva je potrebné odlišovať medzi procesnými aspektmi odpočúvania

telefonických hovorov v kontexte trestného práva, pokiaľ k nemu došlo a vplyvom

odpočúvania na osobnosť dotknutej osoby, voči ktorému je poskytnutá dotknutej osobe

ochrana jej súkromného života a korešpondencie prostredníctvom čl. 8 Dohovoru o

ochrane ľudských práva základných slobôd“.

Podľa sťažovateľa okresný súd aj krajský súd pochybili už pri samotnom

posudzovaní zákonnosti súhlasu sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici, lebo o žiadosti

o použitie ITP, ktorá bola podaná neoprávnenou osobou a v ktorej absentovali zákonom

požadované náležitosti, nebolo možné rozhodnúť a mala byť už od počiatku vrátená ako

nedôvodná. Sťažovateľ uvádza, že povinnosť rozhodovania len na podklade dôkazov

vykonaných v súlade so zákonom vyplýva nielen z , ale je

obsiahnutá aj v základnej zásade trestného konania „nullum crimen sine lege“ upravenej

v a v Listiny základných práv a slobôd. Porušenie uvedených zásad má

podľa neho za následok neúčinnosť takto získaných dôkazov a vo veci konajúce súdy, ako

ani sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR pri rozhodovaní na ne nemali prihliadať.

Toto podľa sťažovateľa platí nezmenené aj bez ohľadu na to, že v danej trestnej veci bol

oslobodený spod obžaloby, pretože k jeho oslobodeniu nedošlo z dôvodu ním namietanej

nezákonnosti dôkazov − informácií získaných z nezákonného použitia ITP. Zastáva názor,

že „v demokratickej spoločnosti je potrebné jednoznačne zabezpečiť, aby nedochádzalo

k trestným stíhaniam osôb len a výlučne na základe nezákonných dôkazov (ako tomu bolo

v prípade sťažovateľa) a aby porušovatelia tejto zásady boli za takéto svoje konanie riadne

postihnutí, a to najmä z dôvodu individuálnej, ako aj generálnej prevencie pred takýmto

hrubo nezákonným postupom neakceptujúcim žiaden zákon a ktorý postup možno nazvať

až svojvôľou zložiek výkonnej moci, mimo zákonného rámca“.

Na záver sťažovateľ uvádza, že tým, že okresný súd a krajský súd vo svojich

rozhodnutiach len konštatovali legalitu zásahu spočívajúceho v použití ITP a následného

použitia informácií takto získaných ako zákonných dôkazov v trestnom konaní, no tento

svoj záver vôbec neodôvodnili, porušili jeho základné právo podľa ,

pretože „neformulovali výslovný právny názor s odkazom na konkrétne zákonné

ustanovenia a ich aplikáciu, či výklad a teda sťažovateľ do dnešného dňa nevie, prečo

považovali tieto súdy použitie ITP a informácií ním získaných za legálne, hoc túto otázku

považoval popri otázke viny za otázku najzásadnejšiu v trestnom konaní, v ktorom bol

obvinený a následne obžalovaný“. K porušeniu jeho základného práva podľa

došlo zo strany sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, okresného súdu a krajského

súdu tým, že konali na základe nezákonných dôkazov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe sťažnosti

vydal tento nález:

„Základné práva

, podľa a

rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -224 zo dňa 04. 12. 2014, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 28. 05. 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. -237 zo dňa 28. 05. 2015 porušené boli.

Základné práva

podľa a

uznesením o vznesení obvinenia ČVS:SKIS-166/OISS-V-2012 zo dňa 06. 09. 2012 vydaným

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR.

Úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby – stred, Banská Bystrica porušené boli.

, sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5.000.- €, z ktorého

je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť časť vo výške 1.000,- € do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu, Krajský súd v Žiline časť vo výške 1.000,- € do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia

kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby − stred,

Banská Bystrica povinné zaplatiť časť vo výške 3.000,- € do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia

kontroly a inšpekčnej služby, Úrad inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby − stred,

Banská Bystrica sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume uvedenej v písomnom vyhotovení rozhodnutia, a to na účet právneho zástupcu,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základných práv podľa a uznesením sekcie

kontroly a inšpekčnej služby MV SR zo 6. septembra 2012 a rozsudkom okresného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR o vznesení

obvinenia

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým

je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu

rozhodnutia (napr. , ).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

). Nedodržanie tejto lehoty je preto zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR o vznesení obvinenia

zo 6. septembra 2012. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, kedy mu bolo predmetné uznesenie

doručené, no z obsahu sťažnosti, ako aj doložených príloh možno usúdiť, že o uznesení

o vznesení obvinenia sa dozvedel ešte v roku 2012. Sťažnosť sťažovateľa však bola

ústavnému súdu doručená 17. septembra 2015, pričom na poštovú prepravu bola daná

16. septembra 2015, teda je zjavné, že bola podaná po lehote podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, preto je potrebné túto časť sťažnosti považovať za oneskorene podanú.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.

).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako podanú oneskorene.

Nad rámec ústavný súd poukazuje na to, že proti uzneseniu sekcie kontroly

a inšpekčnej služby MV SR o vznesení obvinenia bol prípustný riadny opravný prostriedok

‒sťažnosť, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ tento riadny opravný prostriedok

využil, preto aj v prípade, ak by sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu sekcie kontroly

a inšpekčnej služby MV SR o vznesení obvinenia včas, ústavný súd by ju odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a rozsudkom okresného súdu

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ podľa § 285 písm. b)

oslobodený spod obžaloby pre skutok uvedený v obžalobe Okresnej

prokuratúry Žilina č. -17 z 28. januára 2013, právne kvalifikovaný ako prečin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa .

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol sťažovateľovi doručený

22. januára 2015.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal odvolanie iba prokurátor, pričom

krajský súd jeho odvolanie podľa zamietol.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho

priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie,

že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

Proti výroku o oslobodení spod obžaloby môže obžalovaný podať odvolanie (len

vo svoj prospech) vtedy, ak bol oslobodený spod obžaloby z niektorého dôvodu uvedeného

v , ktorý je pre neho menej priaznivý než iný dôvod uvedený

v ustanovení .

K porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa malo podľa

sťažovateľa dôjsť nezákonným odpočúvaním, pretože tak žiadosť sekcie

kontroly a inšpekčnej služby MV SR o použitie ITP, ako aj súhlas sudcu Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. KSBB-V-292-/2011-Ntt-296 z 12. decembra 2011 s použitím ITP

neboli vydané v súlade so zákonom. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR, ako aj

okresný súd podľa sťažovateľa použili tieto informácie získané použitím ITP ako dôkaz

v rozpore zo zákonom a rovnako v rozpore so zákonom podľa neho bolo aj následné

oboznamovanie sa s prepismi hovorov na hlavnom pojednávaní. Napriek tomu, že

sťažovateľ nezákonnosť takto získaných dôkazov namietal v konaní okresného súdu,

pričom z jeho pohľadu ide o podstatné dôkazy, okresný súd podľa sťažovateľa svoj záver

o zákonnosti takto zadovážených dôkazov neodôvodnil v dostatočnom rozsahu, a dokonca

sa k tomu riadne nevyjadril ani krajský súd v rámci konania o odvolaní prokurátora.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namieta zákonnosť vykonaného dokazovania,

na základe ktorého okresný súd dospel k rozhodnutiu, že skutok nie je trestným činom

[ , pozn.], a preto sťažovateľa oslobodil spod obžaloby.

Ústavný súd v zastáva názor, že ak bol sťažovateľ presvedčený o tom, že okresným

súdom zabezpečené dôkazy neboli vykonané zákonným spôsobom a sťažovateľ ich

považoval za tie, ktoré jediné preukazovali, že sa skutok vôbec stal, mohol podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie.

Sťažovateľ však proti napadnutému rozsudku odvolanie nepodal, t. j. nevyužil

na ochranu svojich práv účinný právny prostriedok nápravy v konaní pred všeobecnými

súdmi. Uvedené preto zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti. Ústavný súd

po preskúmaní sťažnosti tiež konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, v sťažnosti neuvádza ani žiadne dôvody, pre ktoré by mal ústavný súd

postupovať podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ sa s obdobnou

argumentáciou, akou odôvodňuje porušenie označených základných práv podľa

napadnutým rozsudkom, obrátil na ústavný súd, pričom žiadal vysloviť, že samotnou

žiadosťou sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR o použitie ITP a súhlasom sudcu

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. KSBB-V-292-/2011-Ntt-296 z 12. decembra 2011

s použitím ITP boli porušené jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22

ods. 2 a práva podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Ústavný súd o tejto sťažnosti rozhodol uznesením č. k.

-11 z 11. októbra 2016 tak, že ju odmietol ako podanú oneskorene.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016