Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 21/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou , ,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -226 z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. augusta 2016

sa (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv

a slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-226 z 30. januára 2013 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Predmetná sťažnosť nadväzuje na predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorú

ústavný súd uznesením č. k. -12 z 29. mája 2013 v časti týkajúcej sa

námietky porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol ako zjavne

neopodstatnenú a v časti týkajúcej sa námietky porušenia jeho základných práv podľa

, a a práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol pre neprípustnosť z dôvodu podania

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania.

3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2

(ďalej len „OSP“) potvrdil čiastočný rozsudok okresného

súdu č. k. -154 z 20. októbra 2011 o zamietnutí návrhu sťažovateľa, ktorým sa

proti D. H. – starostovi obce Podolie (ďalej len „odporca v 1. rade“) domáhal „zverejnenia

ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy 15.000,- Eur z titulu zásahu do osobnostných

práv navrhovateľa, ktorý mal spočívať v tom, že... nechal pochovať nebohého otca

navrhovateľa do iného hrobu ako žiadal navrhovateľ, a to i napriek výslovnému nesúhlasu

navrhovateľa..., čím sa znemožnilo prípadné budúce pochovanie navrhovateľa na toto

miesto..., účasťou bezpečnostnej služby na pohrebe, ako aj pri komunikácii odporcu 1/

s navrhovateľom, ktorá s pohrebom súvisela“, z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie v spore, keďže „starosta nie je nositeľom povinností, ktoré by z prípadného

zásahu tvrdeného navrhovateľom vznikli a žaloba proti nemu nemôže z tohto dôvodu

úspešne smerovať“. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň potvrdil rozhodnutie

okresného súdu o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu

trov prvostupňového konania v sume 503,94 € (pozostávajúcich z trov jeho právneho

zastúpenia) a zároveň uložil sťažovateľovi zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov

odvolacieho konania v sume 118,70 € (pozostávajúcich z trov jeho právneho zastúpenia).

4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnil v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti tvrdí, že „bolo

znemožnené jeho právo domáhať sa ochrany proti protiprávnemu zásahu do jeho

osobnostných práv“. Hoci sťažovateľ v sťažnosti pripúšťa, že po začatí konania sa k okruhu

účastníkov aj k samotnému petitu vyjadroval nekvalifikovaným spôsobom, naďalej je

presvedčený, že „obec nemôže niesť zodpovednosť za takéto protiprávne konanie jej

predstaviteľa, ale musí zodpovednosť znášať sám odporca 1/ ako fyzická osoba“. Okrem

toho sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že sa „nezaoberal samotnou vecou stránkou

žaloby, a to či došlo k porušeniu mojich osobnostných práv a nevykonával navrhované

dokazovanie“, a že nerešpektoval návrh sťažovateľa, aby „pri posudzovaní trov konania

použil ust. “.

II.

5. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

7. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v tu prejednávanej sťažnosti neuviedol, či

od právoplatnosti uznesenia č. k. -12 z 29. mája 2013 došlo v napadnutom

postupe okresného súdu alebo v napadnutom postupe krajského súdu k takým skutkovým

alebo právnym zmenám, ktoré by opodstatňovali záver o tom, že nejde o tú istú vec. Inými

slovami, sťažovateľ neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by bolo treba

zohľadniť v konaní o jeho opakovanej sťažnosti.

8. Vychádzajúc z uvedeného, keďže ide o opakovanie dôvodov sťažnosti, o ktorých

už bolo ústavným súdom rozhodnuté, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného

súdu a napadnutým postupom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre neprípustnosť.

9. Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. februára 2016, ktorým odmietol

sťažovateľom podané dovolanie ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu

na podanie sťažnosti podľa považoval v tomto prípade

za zachovanú.

10. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pri uplatňovaní svojich

kompetencií v rámci rozhodovania o sťažnostiach podľa nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

11. Ústavný súd zároveň pripomína, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by totiž mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , , , ).

12. V rámci predbežného prerokovania časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd so zreteľom na ním uplatnenú argumentáciu dospel k názoru,

že nie je opodstatnená.

13. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (okrem iného) uviedol,

že neobstojí námietka sťažovateľa, že konaním okresného súdu mu bola upretá možnosť

konať pred súdom. Z jeho záverov vyplynulo, že vzhľadom na nedostatok vecnej pasívnej

legitimácie odporcu v 1. rade nebolo nutné zaoberať sa meritom veci, prípadne vykonávať

dokazovanie v zmysle návrhov účastníkov konania. Pre krajský súd nebola právne

relevantná ani skutočnosť, že sťažovateľ podal podnet na trestné stíhanie odporcu v 1. rade,

pretože pri svojom rozhodovaní môže byť viazaný len právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom príslušného všeobecného súdu. Krajský súd uviedol, že v danom prípade bol

správny aj postup okresného súdu, ktorý zaviazal sťažovateľa, ktorý nemal úspech vo veci,

na náhradu trov konania odporcovi v 1. rade, s tým, že nezistil pochybenie pri ich výpočte

okresným súdom. Krajský súd taktiež uviedol, že „nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa

v náväznosti na ust. , na ktoré poukazoval navrhovateľ vo svojom odvolaní,

ktoré by podľa jeho názoru mali byť použité pri otázke náhrady trov konania“, a poukázal

na to, že pri takomto rozhodovaní je potrebné posudzovať nielen okolnosti na strane

navrhovateľa, ale aj okolnosti na strane odporcu. Z uvedených dôvodov rozhodnutie

okresného súdu týkajúce sa náhrady trov prvostupňového konania potvrdil a o náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa „ v spojení s “.

14. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje právne závery napadnutého

rozsudku krajského súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, keďže z neho (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie, a to nielen pokiaľ ide o posúdenie vecnej pasívnej

legitimácie odporcu v 1. rade, ako jednej z procesných podmienok konania, ale aj náhrady

trov prvostupňového konania a odvolacieho konania. Preskúmaním napadnutého rozsudku

ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

odvolacie námietky, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne

a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu (1. výrok), ako aj

o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho

konania (2. výrok) presvedčivo a náležite odôvodnil.

15. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

16. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka procesných podmienok konania, ako aj

náhrady trov prvostupňového konania a odvolacieho konania, krajský súd zodpovedal

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej

sa účastníci (strany sporu) pred ním domáhali.

17. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názormi krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. V súčasnosti účinná zákonná úprava náhrady trov súdneho konania podľa § 251

a nasl. rovnako vychádza zo zásady

úspechu tej-ktorej strany vo veci, resp. v spore, ako esenciálneho kritéria priznania náhrady

trov konania, pričom za trovy konania pokladá všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré museli byť stranou nevyhnutne vynaložené na riadne

uplatňovanie alebo bránenie jej subjektívneho práva na príslušnom súde.

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. Tvrdenie sťažovateľa porušení jeho základných práv podľa „čl. 19, čl. 24 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd“ krajským súdom, ktoré napádal v spojení s porušením a

ods. 1 dohovoru, považoval ústavný súd so zreteľom na už uvedené iba za súčasť

sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017