Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 302/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., zastúpeného advokátkou Mgr. J. S., N., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19, čl. 24 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práv zaručených a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad

Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2013

doručená sťažnosť D. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných

práv zaručených , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové

Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v namietanom konaní

ako navrhovateľ v spore o ochranu osobnosti domáhal voči D. H. (ďalej len „odporca“)

zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € z titulu zásahu

do jeho osobnostných práv, ktoré mali spočívať v tom, že odporca ako starosta obce nechal

pochovať nebohého otca sťažovateľa do iného hrobu ako žiadal sťažovateľ, a to i napriek

výslovnému nesúhlasu sťažovateľa. Voči obci P. (ďalej len „odporkyňa“) sa sťažovateľ

domáhal, aby na vlastné náklady vykonala exhumáciu jeho nebohého otca a pochovala ho

do hrobu rodičov nebohého otca sťažovateľa, ako to sťažovateľ pôvodne žiadal. Nebohý

otec sťažovateľa mal byť na základe pokynov odporcu pochovaný do hrobu k svojej

manželke – matke sťažovateľa, čo bolo v rozpore so želaním sťažovateľa a jeho nebohej

matky. Konaním odporcu sa sťažovateľ cítil dotknutý vo svojich osobnostných právach, a to

najmä zásahom do ľudskej dôstojnosti, cti a súkromia.

Okresný súd vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom č. k. -154

z 20. októbra 2011 (ďalej len „čiastočný rozsudok“) tak, že návrh voči odporcovi zamietol

a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania, vzhľadom na nedostatok vecnej pasívnej

legitimácie na strane odporcu. Podľa okresného súdu za sťažovateľom tvrdený zásah

do práva na ochranu osobnosti by ani v prípade jeho preukázania nebol zodpovedný

odporca ako starosta obce, ale výlučne obec ako prevádzkovateľ pohrebiska. Preto

za prípadný zásah do osobnostných práv sťažovateľa spôsobený v súvislosti s pochovaním

jeho otca zodpovedá výlučne obec, a nie starosta obce, aj keď k zásahu došlo jeho

prostredníctvom. Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom

sp. zn. z 30. januára 2013 čiastočný rozsudok okresného súdu potvrdil.

O zvyšnej časti návrhu okresný súd rozhodol 5. decembra 2011 rozsudkom č. k.

-167 tak, že zaviazal odporkyňu „na náklady navrhovateľa exhumovať ostatky

neb. V. M... uložené na cintoríne v P. v hrobe č... a uložiť ich na cintoríne v P. do hrobu

matky V. M...“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:

„Samotnú žalobu som ešte bez právneho zastúpenia podal ako žalobu o náhradu

škody na Okresný súd Trenčín dňa 09. 12. 2007, v ktorej som žaloval za podvodnú a trestnú

činnosť D. H. - odporcu 1/, ako bývalého zamestnanca obecného úradu P. - bývalého

starostu. ... Súčasne som žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie

zástupcu z radov advokátov. V dôsledku rôznych reorganizačných zmien... sa vec presúvala

z Okresného súdu v Trenčíne do Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, kde mi súd až

uznesením zo dňa 16. 09. 2009 (teda takmer 2 roky po podaní žaloby) ako invalidovi priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov. Následne mi uznesením zo dňa 09. 11. 2009 bol

ustanovený advokát, ktorý v mojom mene opravil kvalifikovane žalobu, moje právo

formuloval ako právo na ochranu osobnosti a súčasne v mojom mene upravil výšku môjho

finančného nároku ako nárok na nemajetkovú ujmu v zmysle .

Nakoľko násilný akt pochovania nebožtíka neb. V. M. sa uskutočnil dňa 22. 09. 2006,

zástupca z radov advokátov mi bol ustanovený viac ako 3 roky po tejto udalosti, z dôvodu

premlčania nebolo možné žalovať o nemajetkovú ujmu Obec P. Napriek tomu Obec P. bola

žalovaná v druhej časti žaloby o uloženie povinnosti exhumovať nebohého a jeho

pochovanie v inom stanovenom hrobe, v čom mi súd následným rozsudkom zo dňa 05. 12.

2011 vyhovel. ...

Ako som uvádzal vo svojom podaní zo dňa 22. 09. 2010 ako aj vo svojom odvolaní,

sám som písomne žiadal o to, aby bol odporca 1/ ako aj odporca 2/ - obec P., zaviazaní

k povinnosti obaja spoločne a nerozdielne. Súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal, ani

jediným úkonom ma nevyzval na vyjadrenie sa k tejto skutočnosti, sám som sa domnieval, že

na podklade tohto môjho podania žalujem oboch účastníkov. Až na základe rozsudku

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa... 20. 10. 2011 som sa dozvedel, že táto

moja žiadosť nebola akceptovaná...

Krajský súd Trenčín sa... touto skutočnosťou absolútne nezaoberal, hoci som tvrdil,

že týmto postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom mi bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle Krajský súd vo svojom odôvodnení sa absolútne

ani nezmienil a nevysporiadal s týmto odvolacím dôvodom, ako ani s návrhom na zmenu

petitu rozhodnutia. ...

Týmto postupom oboch súdov mi bolo upreté právo na súdnu ochranu na nezávislom

a nestrannom súde, súdy sa vôbec nezaoberali mojím podaním a jeho obsahom. ...

Súčasne som namietal právo odporcu 1 / na náhradu trov konania... V konaní bolo

preukázané účelové klamstvo a uvádzanie nepravdivých údajov ako aj nemorálne správanie

zo strany odporcu 1/, či už je za toto konanie ako fyzická osoba zodpovedný, alebo nie je,

súd nepovažoval ani moju invaliditu, ani tieto skutočnosti ako dôvody hodné osobitného

zreteľa podľa ...

V priebehu celého konania som uvádzal, že odporca 1/ síce konal v tom čase ako

starosta obce P., avšak v tomto prípade konal mimo rámca svojej kompetencií a zneužívajúc

svoje postavenie. Nerešpektoval moje právo uskutočniť pietny akt, nerešpektoval moje

právo pochovať nebohého do stanoveného hrobu, práve naopak, tohto násilne pochoval do

hrobu, ktorý som vyslovene uviedol ako neprípustný a zabezpečil bezpečnostnú službu na

pohreb môjho otca, aby som sa ho nemohol zúčastniť. Rovnako trestné konanie pre

premlčanie už v tomto prípade nie je možné obnoviť, hoci sa v konaní preukázalo, že aj

dôkazy predkladané odporcom 1/ orgánom činným v trestnom konaní boli nepravdivé.

Som toho názoru, že v tomto konkrétnom prípade ide o toľko vybočení z rámca

právomocí starostu obce ako zástupcu obce, že obec nemôže niesť zodpovednosť za takéto

protiprávne konanie jej predstaviteľa, ale musí zodpovednosť znášať sám odporca 1/ ako

fyzická osoba.“

Porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodnil tým, že

„O žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo rozhodnuté takmer 2 roky po podaní

žaloby, o ustanovení zástupcu z radov advokátov ešte neskôr. V priebehu konania sa

niekoľkokrát menili sudcovia, vo veci bolo právoplatne rozhodnuté po viac ako 5 rokov a to

bez toho, aby sa vo veci vykonávalo dokazovanie.

Žaloba bola voči odporcovi 1/ zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie po

viac ako 5 rokov od jej podania, čím prakticky bolo znemožnené podať žalobu novú

z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty. Naviac v dôsledku prieťahov v konaní mi bol advokát

pridelený po viac ako 3 rokov od udalosti, kedy už nebolo možné žalovať Obec P. pre

nemajetkovú ujmu z dôvodu premlčania. V dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania

tak mi prakticky bolo upreté možnosti dovolávať sa ochrany mojich základných práv

a slobôd.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení so základným právom podľa SR na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a rozsudkom

Krajského súdu Trenčín sp. zn.: zo dňa 30. 01. 2013 porušené boli.

2. Základné práva sťažovateľa podľa , podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 19, čl. 24 ods. 2 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

Trenčín sp. zn.: zo dňa 30. 01. 2013 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: zo dňa 30. 01. 2013 sa

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR (slovom

tritisíc eur) ktoré sú Okresný súd Nové Mesto nad Váhom a Krajský súd Trenčín povinní

zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

275,94 EUR na účet jej právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 boli porušené jeho základné práva zaručené čl. 19, čl. 24 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 , práva zaručené a dohovoru, ako aj základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

základných práv zaručených , a a práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že

sťažovateľ 25. februára 2013 podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie

priamo na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Po jeho

odstúpení okresnému súdu bol sťažovateľ vyzvaný uznesením č. k. -242

zo 6. mája 2013, aby preukázal právne zastúpenie advokátom v dovolacom konaní

a zároveň doplnil dovolanie prostredníctvom advokáta o zákonom požadované náležitosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým

na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno

napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi

z príslušných procesných noriem (). Ide o jeden zo základných

princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká

republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. Sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Ako možno z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyvodiť, zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva

nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. ). Obdobný záver platí aj

vo vzťahu k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu

na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

Z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že vo veci

sťažovateľa okresný súd meritórne rozhodol (vo vzťahu k odporcovi) čiastočným

rozsudkom, ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 nadobudol právoplatnosť 12. februára 2013. O zvyšnej

časti návrhu (vo vzťahu k odporkyni) okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 81/2008-

167 z 5. decembra 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. februára 2012. Namietané

konanie ako celok bolo preto právoplatne skončené 12. februára 2013. Sťažovateľ sa

napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou doručenou 12. apríla 2013

(podanou na poštovú prepravu 8. apríla 2013), t. j. v čase, keď porušenie označeného

základného práva na súdoch, ktoré sťažovateľ označil za účastníkov konania, už netrvalo

a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,

ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci

domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v , ako aj práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom,

ako aj pred krajským súdom namietané porušenie základného práva už netrvalo, pripadalo

do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na konanie bez zbytočných prieťahov

alebo na konanie v primeranej lehote podľa , resp. podľa

dohovoru potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu treba uviesť, že k porušeniu týchto práv

sťažovateľa iba samotným rozhodnutím krajského súdu dôjsť nemohlo (mutatis mutandis

, ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013