Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 41/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o.,

Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a podľa , , a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2016 a opravená

podaním doručeným 21. septembra 2016, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a listiny, základného práva na

nedotknuteľnosť obydlia podľa a listiny, práva na

rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa

a listiny postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým zrušil

rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) č. -5

z 2. apríla 2013, ako aj rozhodnutie žalovaného (bývalej Správy katastra Banská Bystrica)

č. V 5724/2009 z 25. januára 2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutím

č. -5 z 2. apríla 2013 žalovaný ako odvolací orgán odvolanie

a (ďalej len „žalobcovia“) zamietol a potvrdil

prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. V 5724/2009 z 25. januára 2013, ktorým bolo

konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností zo zmluvy uzavretej

22. októbra 2009 medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a žalobcami ako kupujúcimi

vedené pod sp. zn. V 5724/2009 v zmysle § 31b písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov zastavené.

Sťažovateľka uvádza, že „[p]rvostupňový súd síce pri vyhlásení rozsudku

konštatoval, že argumenty sťažovateľky (ako pribratej účastníčky, pozn.) sú podstatné, ale

dodal, že by nemali byť skúmané v rámci súdneho konania. V odôvodnení následne

prvostupňový súd k argumentom žalovanej v podstate nič neuviedol.“.

Sťažovateľka namieta, že „[n]epreskúmateľnosť, arbitrárnosť, svojvoľnosť

rozhodnutia porušovateľa spočíva aj v tom, že porušovateľ nevysvetlil z akých dôvodov

dospel k záveru o potrebe zrušenia správnych rozhodnutí za situácie, keď je zrejmé,

že správne rozhodnutia sú vecne správne“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že «[p]orušovateľ skonštatoval, že pri dokazovaní podľa

by nemalo ísť o dokazovanie v zásadnom smere. Ide o svojvoľný záver

porušovateľa, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch. Zároveň ide o značne prekvapivý

argument súdu, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť ani vyjadriť.

Porušovateľ sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s požiadavkou plnej jurisdikcie

v správnom súdnictve, ktorá je obsiahnutá v ustanovení . Uvedené

ustanovenie bolo do zahrnuté v dôsledku judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, pričom plná jurisdikcia je atribútom práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6

ods. 1 Dohovoru. Vo veciach vymedzených v (teda aj vo veciach

vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov ako je prejednávaná vec) nie je súdne

preskúmavanie týkajúce sa iba zákonnosti administratívneho rozhodnutia z hľadiska pojmu

„súd“ uvedeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru postačujúce a musí existovať možnosť

úplného súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia, teda aj možnosť súdneho preskúmania

podstaty veci (Števček, M., Ficová, S. a kol. . I. diel. Komentár.

2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, str. 1033).».

Sťažovateľka poukazuje «na rozhodnutie vo veci Albert de Le Compte, v ktorom

Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu musí

podliehať následnej kontrole buď zo strany iného orgánu spĺňajúceho požiadavky článku 6

ods. 1 Dohovoru alebo súdu ktorý má plnú jurisdikciu. Plná jurisdikcia súdov v správnom

súdnictve predstavuje možnosť súdu preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú

stránku rozhodnutia, čo predovšetkým znamená, že súd je oprávnený vykonávať

dokazovanie.

Súd je povinný zistiť skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na vydanie rozhodnutia

v súlade s potrebou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania.

Bez ohľadu na to, kedy prichádza do úvahy požiadavky úplnej jurisdikcie,

porušovateľ sa nevysporiadal s faktom, že dokazovanie bolo reálne doplnené. Porušovateľ

sa tvári akoby v konaní pred prvostupňovým súdom nebolo doplnené dokazovanie ohľadom

neuzatvorenia kúpnej zmluvy. Sťažovateľka pritom pripojila kópiu rovnopisu kúpnej zmluvy

(resp. jej návrhu, keďže sťažovateľke nedošlo prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy) ku

svojmu vyjadreniu zo dňa 04.11.2013, ktoré bolo doručené účastníkom konania a bolo

oboznámené aj na pojednávaní 13.11.2013. Originál dotknutej „kúpnej zmluvy“ bol

oboznámený tiež na uvedenom pojednávaní (viď strana 3 zápisnice zo dňa 13.11.2013

na konci prednesu právneho zástupcu sťažovateľky). Samotný návrh na uzatvorenie kúpnej

zmluvy so žalobcami sťažovateľka odvolala.

Okrem toho k vyjadreniu zo dňa 21. 05. 2013 sťažovateľka pripojila aj žalobu

žalobcov v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica, ktorej súčasťou

bolo aj odstúpenie žalobcov od kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa má podľa rozhodnutia

porušovateľa aj ďalej viesť konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva. Ak by aj kúpna

zmluva bola uzatvorená, tak v dôsledku odstúpenia žalobcov od nej už neexistuje titul,

na základe ktorého má byť vedené správne konanie o povolení vkladu.

Za tejto situácie teda nemôžu obstáť ani argumenty porušovateľa o tom,

že dokazovanie doplnené nemuselo byť. Doplnené dokazovanie vykonané bolo

a zo zisteniami z neho (o neuzatvorení kúpnej zmluvy) sa prvostupňový súd a ani

porušovateľ ako odvolací súd nevysporiadali.

V súlade s ustanovením § 132 mali všeobecné súdy prihliadnuť aj na listiny

predložené sťažovateľkou a hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.

Pokiaľ by tak súdy urobili, bolo by konanie už ukončené. Je zrejmé, že k povoleniu návrhu

na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcov nemôže dôjsť, napriek tomu bude musieť

byť o tom aj naďalej vedené správne konanie.».

Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 24. marca 2016, v ktorom okrem iného

uvádza, že „dňa 23. 03. 2016 obdržal právny zástupca sťažovateľky výzvu Okresného úradu

Banská Bystrica, katastrálny odbor, aby sťažovateľka v súlade s rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici podala na súde návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy. Pre prípad,

že sťažovateľka takýto návrh na súd nepodá tak bude mať správny orgán za to,

že sťažovateľka nespochybňuje platnosť kúpnej zmluvy.

Správny orgán vo veci postupuje podľa pokynov prvostupňového súdu, ktorý odobril

aj sťažovateľ. Prvostupňový súd na strane 9 svojho rozsudku zo dňa 13. 11. 2013 uviedol,

že ak mal správny orgán pochybnosti o platnosti zmluvy, tak mal predávajúcu vyzvať, aby

v stanovenej lehote podala na súde návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy a katastrálne konanie

mal prerušiť. Porušovateľ vo svojom rozsudku zo dňa 19. 11. 2015 skonštatoval, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov

spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku a preto sa s ním stotožnil v celom rozsahu.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na nedotknuteľnosť

obydlia podľa a Listiny základných

práv a slobôd, právo na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. novembra 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Porušovateľ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia

podľa a listiny, práva na rešpektovanie obydlia podľa

dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozhodnutím

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľky

podľa , listiny a dohovoru napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve

je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať „zákonnosť“ ich

rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda

preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu

správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy

a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa a listiny, práva

podľa dohovoru, základného práva podľa ,

listiny, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ... Dedenie sa

zaručuje.

Podľa čl. 12 ods. 1 listiny obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle a dohovoru má účastník súdneho konania

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nesprávnom právnom posúdení

veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom relevantnej právnej

úpravy uskutočneným správnym orgánom a všeobecnými súdmi, a predkladá ústavnému

súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté rozhodnutie za ústavne udržateľné a akceptovateľné

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že „Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu účastníčky konania

nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. novembra 2015

( a )...

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho

a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2

v spoj. s 246c ods. 1 konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých

právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov

známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd

sa v svojom odôvodnení následne obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia.“.

V súvislosti s nesplnením povinnosti účastníkov katastrálneho konania predložiť

vyhlásenie správcu bytového domu, že vlastník bytu nemá žiadne nedoplatky na úhradách,

najvyšší súd uvádza: „Odvolací súd zdôrazňuje, že získavanie podkladov pre rozhodnutie

v správnom konaní je často krát potrebné realizovať v súčinnosti s inými orgánmi štátu,

prípadne právnickými a fyzickými osobami. Táto skutočnosť je dôvodom, pre ktorý zákon

týmto subjektom zakotvuje povinnosť súčinnosti pri získavaní potrebných informácií

a podkladov. Dodáva, že zákonodarca zakotvil túto zákonnú povinnosť s cieľom pomôcť

príslušnému správnemu orgánu pri zisťovaní skutočného stavu veci v správnom konaní.

Predpokladom je, aby si konajúci správny orgán tieto informácie žiadal a súčasne

konkretizoval predmet a rozsah žiadaných informácií. Podmienkou však je, že predmetom

žiadosti môžu byť len informácie, ktoré majú význam pre konkrétne konanie a rozhodnutie.

Preto sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že žalobcovia žalovanému

nepredložili vyhlásenie správcu bytového domu, že vlastník bytu nemá žiadne nedoplatky

na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu a na tvorbe fondu prevádzky údržby

a opráv, nie je dôvodom pre zastavenie katastrálneho konania. Naopak žalovaný

mal postupom v zmysle § 32 ods. 3 správneho poriadku uvedené vyhlásenie žiadať

od správcu sám.“

V súvislosti s požiadavkou, aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie

vlastníckeho práva do režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, najvyšší súd

uvádza, že považuje za správny „aj záver súdu prvého stupňa, ktorý požiadavku správneho

orgánu, aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie vlastníckeho práva kupujúcimi

do režimu BSM aj v samotnej kúpnej zmluve, v ktorej kupujúci prejavujú vôľu nadobudnúť

byt do podielového spoluvlastníctva, označil za nezrozumiteľnú, z ktorej nie je zrejmé, akým

spôsobom mali účastníci namietaný rozpor odstrániť. V tejto súvislosti Najvyšší súd

Slovenskej republiky dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26. septembra 2002 (mutatis mutandis), v ktorom bolo

konštatované, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho

súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov

účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný

význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého

procesu. Výklad a používanie a musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky. Výkladom a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na

súdnu ochranu bez zákonného podkladu.“.

K námietke sťažovateľky o porušení zásady plnej jurisdikcie najvyšší súd uvádza:

„Rovnako tak za nedôvodnú pokladá odvolaciu námietku, spočívajúcu v tvrdení

o porušení zásady plnej jurisdikcie, nakoľko v konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu

tejto zásady vyplývajúcej z Podľa citovaného ustanovenia, ak správny

orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych,

pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie,

súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd

môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy

už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy

. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom

preskúmavacom konaní nemusí v každom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov

zo strany súdu; súdu je umožnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov,

ktoré vykonal správny orgán (pretože ich súd považuje za dostatočné a v súdnom konaní

by došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môže súd pristúpiť

až v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych

orgánom), prípadne môže vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však

v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací

súd dospeli k záveru o potrebe zrušiť preskúmavané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa, nakoľko tieto vychádzali z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Na margo veci odvolací súd poznamenáva, že pri dokazovaní podľa § 250i

ods. 2 nemôže ísť o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 SŽ-O-KS/56/2006 z 18. apríla 2007

publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, že ani

v prípadoch plnej jurisdikcie by súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť

orgánu verejnej správy na konanie a rozhodnutie vo veci.“

Pri hodnotení rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia s rozsudkom krajského

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej

krajský súd uvádza: „Aj keď žalobcovia, ale aj žalovaný a pribratá účastníčka konania

poukazovali na skutkový stav v predmetnej veci v širších súvislostiach, podstatnou otázkou

pre toto súdne konanie je posudzovanie zákonnosti rozhodnutia, ako aj postupu správneho

orgánu, ktorý mu predchádzal len vo väzbe so zastavením vkladového konania rozhodnutím

zo dňa 25. 01. 2013. So zákonnosťou tohto rozhodnutia súvisí aj správnosť rozhodnutia

správy katastra, ktorým bolo správne konanie prerušené dňa 17. 12. 2012. Súd posudzoval

zákonnosť aj tohto prv urobeného správneho rozhodnutia, nakoľko sa preskúmavané

rozhodnutie o toto rozhodnutie opiera, bolo preň záväzné a nie je proti nemu prípustný

opravný prostriedok v správnom konaní a vzhľadom na to, že sa jedná o rozhodnutie

predbežnej povahy, je takéto rozhodnutie samo o sebe vylúčené zo súdneho prieskumu

podľa Posúdiť jeho zákonnosť je však možné v rámci preskúmavania

zákonnosti konečného rozhodnutia, ako je tomu v predmetnej veci, aplikujúc § 245 ods. 1

Žalobou bolo napadnuté rozhodnutie procesné o zastavení konania, avšak v tomto

prípade nie je vylúčený súdny prieskum, nakoľko toto rozhodnutie sa netýka len vedenia

konania, ale je rozhodnutím konečným, dotýkajúcim sa vecných nárokov, t. j.

je rozhodnutím s hmotnoprávnymi účinkami vo vzťahu k účastníkom konania.

Z rozhodnutia správy katastra V 5724/2009 zo dňa 17. 12. 2012 vyplýva, že správa

katastra prerušila konanie a vyzvala účastníkov kúpnej zmluvy 1. doložiť vyhlásenie správcu

bytového domu, 2. zosúladiť skutočnosť, že kupujúci uzavreli manželstvo s ich vôľou

prejavenou v kúpnej zmluve a 3. predávajúcu zdôvodniť ňou tvrdené porušenie článku

IX. odsek 4 a 5 kúpnej zmluvy s upozornením, že ak nedostatky nebudú odstránené v lehote

20 dní (napriek tomu, že konanie prerušila na dobu 15 dní), vkladové konanie zastaví.

Z obsahu administratívneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania je zrejmé,

že správny orgán mal vedomosť o tom, že predávajúca odmieta akúkoľvek súčinnosť

(napr. list zo dňa 10. 12. 2012 o výsledku prešetrenia nečinnosti správy katastra).

Dôvodným bolo teda predpokladať, že predávajúca si nesplní svoju povinnosť doložiť

vyhlásenie správcu bytového domu podľa Je zrejmé,

že predmetné vyhlásenie správca bytového domu vyhotoví iba na žiadosť aktuálneho

vlastníka bytu. Ak za daného stavu správny orgán trval na predložení vyhlásenia

od účastníkov zmluvy, hoci mu muselo byť zrejmé, že pre neochotu predávajúcej a z dôvodu

nemožnosti zabezpečiť takéto vyhlásenie žalobcami, jedná sa o nesplniteľnú výzvu

na odstránenie nedostatkov zmluvy. Za daného stavu sa súd stotožňuje so žalobnou

námietkou, že vzhľadom na okolnosti danej veci mal správny orgán vyžiadať vyhlásenie

od správcu sám, a to v súlade s § 32 ods. 3 Správneho poriadku, v rámci zisťovania

podkladov pre rozhodnutie.

Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcov, že požiadavka správneho orgánu,

aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie vlastníckeho práva kupujúcimi

do režimu BSM aj v samotnej kúpnej zmluve, v ktorej kupujúci prejavujú vôľu nadobudnúť

byt do podielového spoluvlastníctva, je nezrozumiteľná, nevyplýva z nej, akým spôsobom

mali účastníci tento nedostatok, resp. namietaný rozpor odstrániť. Aby bolo možné

považovať požiadavku za zákonne korektnú, nesplnenie ktorej by vyústilo do zastavenia

vkladového konania, by musela byť formulovaná tak, že správny orgán by počítal

s odmietnutím poskytnutej súčinnosti predávajúcou, pretože táto skutočnosť mu pri zadávaní

požiadavky bola známa. Je zrejmé, že s prihliadnutím na okolnosti veci, je objektívne

nemožné odstrániť nedostatok dodatkom ku kúpnej zmluve alebo doložkou o oprave.

Aby mohla byť uložená povinnosť splnená, navyše pod následkami zastavenia konania pre

jej nesplnenie, je potrebné túto povinnosť konkretizovať. Zastavenie konania by bolo možné

akceptovať len v prípade preukázania nesplnenia konkrétnej povinnosti, čo v prípade

požiadavky zosúladenia nadobúdania vlastníckeho práva kupujúcimi do režimu BSM,

vzhľadom na to, že uzavreli manželstvo po uzavretí zmluvy, pred jej zavkladovaním, nie je

splnené. Za daného stavu poukazovanie na právny režim BSM, jeho vznik, zákonné možnosti

zúženia alebo rozšírenia zákonom určeného rozsahu BSM, či poukazovanie na to, že nie je

vylúčené, že do BSM nemusí patriť ani majetok, ktorý síce nadobudli manželia za trvania

manželstva, avšak na jeho kúpu použijú prostriedky patriace do výlučného vlastníctva

každého z manželov, ktoré nadobudli pred uzavretím manželstva, resp. z dedičstva

a podobne, súd považuje za nadbytočné. Nezákonnosť rozhodnutia o zastavení vkladového

konania vo vzťahu k tejto požiadavke, súd odôvodňuje nesprávnym postupom a rozhodnutím

o prerušení konania, v ktorom správny orgán neuviedol konkrétnu povinnosť, spôsob akým

majú tvrdený nedostatok (za predpokladu, že by vôbec bol nedostatkom) odstrániť.

Súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj so žalobnou námietkou o nesprávnosti zastavenia

konania, z dôvodu pasívneho postoja predávajúcej, ktorá bola v uznesení o prerušení

konania vyzvaná odstrániť nedostatok tým, že preukáže skutočnosť, akým spôsobom mal byť

porušený článok IX. odsek 4 a 5 kúpnej zmluvy. Katastrálny zákon v ustanovení § 31b ods. 1

taxatívnym spôsobom vymenúva, čo môže byť zákonným dôvodom na zastavenie konania.

Správne poukázali žalobcovia na to, že ak mal správny orgán pochybnosti o platnosti

zmluvy, tak mal predávajúci vyzvať, aby v stanovenej lehote podala na súde návrh

o neplatnosť kúpnej zmluvy a katastrálne konanie mal prerušiť (§ 31a písm. a/

katastrálneho zákona). Poukazovanie na ďalšie skutočnosti, súd považuje pre toto súdne

konanie, v ktorom sa preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalobou,

za irelevantné. Za podstatné považuje súd záver, že vytýkané nedostatky v rozhodnutí

o prerušení konania, ako aj požiadavky stanovené správnym orgánom v predmetnom

rozhodnutí, boli vzhľadom na okolnosti danej veci, nesplniteľné, preto v dôsledku ich

nesplnenia nemohol správny orgán pristúpiť k zastaveniu vkladového konania. Súd

poznamenáva, že súd konajúci podľa piatej časti je riadený dispozičnou zásadou

a napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu posudzuje len v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe. Súd nevyhľadáva sám dôvody nezákonnosti rozhodnutia. Zároveň súd

konajúci v rámci správneho súdnictva nenahrádza ani rozhodovaciu činnosť správneho

orgánu. V predmetnom konaní súd posudzuje len zákonnosť žalobou napadnutého

rozhodnutia z hľadiska, či pri vydávaní predmetného rozhodnutia, resp. v postupe, ktorý

predchádzal vydaniu rozhodnutia, správny orgán aplikoval správne hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy, a či v dôsledku ich nesprávnej aplikácie došlo k ukráteniu

na právach účastníkov správneho konania. Preskúmaním veci súd dospel k záveru,

že z dôvodu vyššie uvedených, postupom a napadnutým rozhodnutím došlo k ukráteniu

na právach žalobcov, keď správny orgán zastavil vkladové konanie na základe predloženej

kúpnej zmluvy, pričom dôvodom zastavenia bolo neodstránenie vytýkaných nedostatkov

účastníkmi zmluvy, avšak vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že vytýkané nedostatky

a požiadavky na ich odstránenie boli, vzhľadom na okolnosti predmetnej veci,

nesplniteľnými.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení

s odôvodnením rozsudku krajského súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie v spojení s rozsudkom krajského súdu

nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len

opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne

výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľkou uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali

ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne

relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov,

ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)

nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa , listiny

a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a listiny v napadnutom konaní

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa (a rovnako aj základného práva podľa listiny)

ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.

Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte

mohlo trvať (m. m. , , , ). Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej

sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný

aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej

republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,

a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo

(m. m. , , , ).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 25. januára 2016. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(22. marca 2016) už zjavne nedochádzalo k porušovaniu sťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny

v konaní, ktoré bolo pred doručením jej sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej

právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti

na ústavnom súde bola už jej právna neistota odstránená a tvrdené porušovanie

sťažovateľkou označených práv už netrvalo.

Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože konanie bolo

právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017