Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 41/2017
PDF · 448.95 KB
No categories available
II. ÚS 41/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o.,
Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Dula,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžr 17/2014 a jeho uznesením
z 19. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2016 a opravená
podaním doručeným 21. septembra 2016, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na
nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 listiny, práva na
rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžr 17/2014 a jeho uznesením
z 19. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
23 S 65/2013 z 13. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým zrušil
rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica (ďalej len „žalovaný“) č. Vo-7/2013-5
z 2. apríla 2013, ako aj rozhodnutie žalovaného (bývalej Správy katastra Banská Bystrica)
č. V 5724/2009 z 25. januára 2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutím
č. Vo-7/2013-5 z 2. apríla 2013 žalovaný ako odvolací orgán odvolanie
a (ďalej len „žalobcovia“) zamietol a potvrdil
prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. V 5724/2009 z 25. januára 2013, ktorým bolo
konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností zo zmluvy uzavretej
22. októbra 2009 medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a žalobcami ako kupujúcimi
vedené pod sp. zn. V 5724/2009 v zmysle § 31b písm. f) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov zastavené.
Sťažovateľka uvádza, že „[p]rvostupňový súd síce pri vyhlásení rozsudku
konštatoval, že argumenty sťažovateľky (ako pribratej účastníčky, pozn.) sú podstatné, ale
dodal, že by nemali byť skúmané v rámci súdneho konania. V odôvodnení následne
prvostupňový súd k argumentom žalovanej v podstate nič neuviedol.“.
Sťažovateľka namieta, že „[n]epreskúmateľnosť, arbitrárnosť, svojvoľnosť
rozhodnutia porušovateľa spočíva aj v tom, že porušovateľ nevysvetlil z akých dôvodov
dospel k záveru o potrebe zrušenia správnych rozhodnutí za situácie, keď je zrejmé,
že správne rozhodnutia sú vecne správne“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že «[p]orušovateľ skonštatoval, že pri dokazovaní podľa
§ 250i ods. 2 OSP by nemalo ísť o dokazovanie v zásadnom smere. Ide o svojvoľný záver
porušovateľa, ktorý nemá oporu v právnych predpisoch. Zároveň ide o značne prekvapivý
argument súdu, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť ani vyjadriť.
Porušovateľ sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s požiadavkou plnej jurisdikcie
v správnom súdnictve, ktorá je obsiahnutá v ustanovení § 250i ods. 2 OSP. Uvedené
ustanovenie bolo do OSP zahrnuté v dôsledku judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, pričom plná jurisdikcia je atribútom práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6
ods. 1 Dohovoru. Vo veciach vymedzených v § 250i ods. 2 OSP (teda aj vo veciach
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov ako je prejednávaná vec) nie je súdne
preskúmavanie týkajúce sa iba zákonnosti administratívneho rozhodnutia z hľadiska pojmu
„súd“ uvedeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru postačujúce a musí existovať možnosť
úplného súdneho preskúmania takéhoto rozhodnutia, teda aj možnosť súdneho preskúmania
podstaty veci (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár.
2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, str. 1033).».
Sťažovateľka poukazuje «na rozhodnutie vo veci Albert de Le Compte, v ktorom
Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu musí
podliehať následnej kontrole buď zo strany iného orgánu spĺňajúceho požiadavky článku 6
ods. 1 Dohovoru alebo súdu ktorý má plnú jurisdikciu. Plná jurisdikcia súdov v správnom
súdnictve predstavuje možnosť súdu preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú
stránku rozhodnutia, čo predovšetkým znamená, že súd je oprávnený vykonávať
dokazovanie.
Súd je povinný zistiť skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na vydanie rozhodnutia
v súlade s potrebou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania.
Bez ohľadu na to, kedy prichádza do úvahy požiadavky úplnej jurisdikcie,
porušovateľ sa nevysporiadal s faktom, že dokazovanie bolo reálne doplnené. Porušovateľ
sa tvári akoby v konaní pred prvostupňovým súdom nebolo doplnené dokazovanie ohľadom
neuzatvorenia kúpnej zmluvy. Sťažovateľka pritom pripojila kópiu rovnopisu kúpnej zmluvy
(resp. jej návrhu, keďže sťažovateľke nedošlo prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy) ku
svojmu vyjadreniu zo dňa 04.11.2013, ktoré bolo doručené účastníkom konania a bolo
oboznámené aj na pojednávaní 13.11.2013. Originál dotknutej „kúpnej zmluvy“ bol
oboznámený tiež na uvedenom pojednávaní (viď strana 3 zápisnice zo dňa 13.11.2013
na konci prednesu právneho zástupcu sťažovateľky). Samotný návrh na uzatvorenie kúpnej
zmluvy so žalobcami sťažovateľka odvolala.
Okrem toho k vyjadreniu zo dňa 21. 05. 2013 sťažovateľka pripojila aj žalobu
žalobcov v konaní 14 C/217/2012 pred Okresným súdom Banská Bystrica, ktorej súčasťou
bolo aj odstúpenie žalobcov od kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa má podľa rozhodnutia
porušovateľa aj ďalej viesť konanie o povolení vkladu vlastníckeho práva. Ak by aj kúpna
zmluva bola uzatvorená, tak v dôsledku odstúpenia žalobcov od nej už neexistuje titul,
na základe ktorého má byť vedené správne konanie o povolení vkladu.
Za tejto situácie teda nemôžu obstáť ani argumenty porušovateľa o tom,
že dokazovanie doplnené nemuselo byť. Doplnené dokazovanie vykonané bolo
a zo zisteniami z neho (o neuzatvorení kúpnej zmluvy) sa prvostupňový súd a ani
porušovateľ ako odvolací súd nevysporiadali.
V súlade s ustanovením § 132 mali všeobecné súdy prihliadnuť aj na listiny
predložené sťažovateľkou a hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.
Pokiaľ by tak súdy urobili, bolo by konanie už ukončené. Je zrejmé, že k povoleniu návrhu
na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcov nemôže dôjsť, napriek tomu bude musieť
byť o tom aj naďalej vedené správne konanie.».
Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 24. marca 2016, v ktorom okrem iného
uvádza, že „dňa 23. 03. 2016 obdržal právny zástupca sťažovateľky výzvu Okresného úradu
Banská Bystrica, katastrálny odbor, aby sťažovateľka v súlade s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici podala na súde návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy. Pre prípad,
že sťažovateľka takýto návrh na súd nepodá tak bude mať správny orgán za to,
že sťažovateľka nespochybňuje platnosť kúpnej zmluvy.
Správny orgán vo veci postupuje podľa pokynov prvostupňového súdu, ktorý odobril
aj sťažovateľ. Prvostupňový súd na strane 9 svojho rozsudku zo dňa 13. 11. 2013 uviedol,
že ak mal správny orgán pochybnosti o platnosti zmluvy, tak mal predávajúcu vyzvať, aby
v stanovenej lehote podala na súde návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy a katastrálne konanie
mal prerušiť. Porušovateľ vo svojom rozsudku zo dňa 19. 11. 2015 skonštatoval, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku a preto sa s ním stotožnil v celom rozsahu.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžr/17/2014
porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na nedotknuteľnosť
obydlia podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, právo na rešpektovanie obydlia podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžr/17/2014
z 19. novembra 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
Porušovateľ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Porušovateľ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia vo výške 363,79 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 1 listiny, práva na rešpektovanie obydlia podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny napadnutým rozhodnutím
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľky
podľa ústavy, listiny a dohovoru napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve
je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmať „zákonnosť“ ich
rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli
nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 1
listiny, práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ... Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 12 ods. 1 listiny obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,
a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nesprávnom právnom posúdení
veci – svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom relevantnej právnej
úpravy uskutočneným správnym orgánom a všeobecnými súdmi, a predkladá ústavnému
súdu vlastnú skutkovú verziu veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnuté rozhodnutie za ústavne udržateľné a akceptovateľné
z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že „Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu účastníčky konania
nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. novembra 2015
(§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.)...
Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2
v spoj. s 246c ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, a aby nadbytočné neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd
sa v svojom odôvodnení následne obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.“.
V súvislosti s nesplnením povinnosti účastníkov katastrálneho konania predložiť
vyhlásenie správcu bytového domu, že vlastník bytu nemá žiadne nedoplatky na úhradách,
najvyšší súd uvádza: „Odvolací súd zdôrazňuje, že získavanie podkladov pre rozhodnutie
v správnom konaní je často krát potrebné realizovať v súčinnosti s inými orgánmi štátu,
prípadne právnickými a fyzickými osobami. Táto skutočnosť je dôvodom, pre ktorý zákon
týmto subjektom zakotvuje povinnosť súčinnosti pri získavaní potrebných informácií
a podkladov. Dodáva, že zákonodarca zakotvil túto zákonnú povinnosť s cieľom pomôcť
príslušnému správnemu orgánu pri zisťovaní skutočného stavu veci v správnom konaní.
Predpokladom je, aby si konajúci správny orgán tieto informácie žiadal a súčasne
konkretizoval predmet a rozsah žiadaných informácií. Podmienkou však je, že predmetom
žiadosti môžu byť len informácie, ktoré majú význam pre konkrétne konanie a rozhodnutie.
Preto sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že skutočnosť, že žalobcovia žalovanému
nepredložili vyhlásenie správcu bytového domu, že vlastník bytu nemá žiadne nedoplatky
na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu a na tvorbe fondu prevádzky údržby
a opráv, nie je dôvodom pre zastavenie katastrálneho konania. Naopak žalovaný
mal postupom v zmysle § 32 ods. 3 správneho poriadku uvedené vyhlásenie žiadať
od správcu sám.“
V súvislosti s požiadavkou, aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie
vlastníckeho práva do režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, najvyšší súd
uvádza, že považuje za správny „aj záver súdu prvého stupňa, ktorý požiadavku správneho
orgánu, aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie vlastníckeho práva kupujúcimi
do režimu BSM aj v samotnej kúpnej zmluve, v ktorej kupujúci prejavujú vôľu nadobudnúť
byt do podielového spoluvlastníctva, označil za nezrozumiteľnú, z ktorej nie je zrejmé, akým
spôsobom mali účastníci namietaný rozpor odstrániť. V tejto súvislosti Najvyšší súd
Slovenskej republiky dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 1/2002 zo dňa 26. septembra 2002 (mutatis mutandis), v ktorom bolo
konštatované, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho
súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov
účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, idú nad rámec zákona alebo nemajú základný
význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého
procesu. Výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 O. s. p. musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Výkladom a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na
súdnu ochranu bez zákonného podkladu.“.
K námietke sťažovateľky o porušení zásady plnej jurisdikcie najvyšší súd uvádza:
„Rovnako tak za nedôvodnú pokladá odvolaciu námietku, spočívajúcu v tvrdení
o porušení zásady plnej jurisdikcie, nakoľko v konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu
tejto zásady vyplývajúcej z § 250i ods. 2 O. s. p. Podľa citovaného ustanovenia, ak správny
orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie,
súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd
môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy
už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom
preskúmavacom konaní nemusí v každom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov
zo strany súdu; súdu je umožnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov,
ktoré vykonal správny orgán (pretože ich súd považuje za dostatočné a v súdnom konaní
by došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môže súd pristúpiť
až v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych
orgánom), prípadne môže vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však
v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd dospeli k záveru o potrebe zrušiť preskúmavané rozhodnutie, ako aj rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa, nakoľko tieto vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Na margo veci odvolací súd poznamenáva, že pri dokazovaní podľa § 250i
ods. 2 O. s. p. nemôže ísť o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 SŽ-O-KS/56/2006 z 18. apríla 2007
publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, že ani
v prípadoch plnej jurisdikcie by súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť
orgánu verejnej správy na konanie a rozhodnutie vo veci.“
Pri hodnotení rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia s rozsudkom krajského
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné
v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej
krajský súd uvádza: „Aj keď žalobcovia, ale aj žalovaný a pribratá účastníčka konania
poukazovali na skutkový stav v predmetnej veci v širších súvislostiach, podstatnou otázkou
pre toto súdne konanie je posudzovanie zákonnosti rozhodnutia, ako aj postupu správneho
orgánu, ktorý mu predchádzal len vo väzbe so zastavením vkladového konania rozhodnutím
zo dňa 25. 01. 2013. So zákonnosťou tohto rozhodnutia súvisí aj správnosť rozhodnutia
správy katastra, ktorým bolo správne konanie prerušené dňa 17. 12. 2012. Súd posudzoval
zákonnosť aj tohto prv urobeného správneho rozhodnutia, nakoľko sa preskúmavané
rozhodnutie o toto rozhodnutie opiera, bolo preň záväzné a nie je proti nemu prípustný
opravný prostriedok v správnom konaní a vzhľadom na to, že sa jedná o rozhodnutie
predbežnej povahy, je takéto rozhodnutie samo o sebe vylúčené zo súdneho prieskumu
podľa § 248 písm. a/ O. s. p. Posúdiť jeho zákonnosť je však možné v rámci preskúmavania
zákonnosti konečného rozhodnutia, ako je tomu v predmetnej veci, aplikujúc § 245 ods. 1
O. s. p. Žalobou bolo napadnuté rozhodnutie procesné o zastavení konania, avšak v tomto
prípade nie je vylúčený súdny prieskum, nakoľko toto rozhodnutie sa netýka len vedenia
konania, ale je rozhodnutím konečným, dotýkajúcim sa vecných nárokov, t. j.
je rozhodnutím s hmotnoprávnymi účinkami vo vzťahu k účastníkom konania.
Z rozhodnutia správy katastra V 5724/2009 zo dňa 17. 12. 2012 vyplýva, že správa
katastra prerušila konanie a vyzvala účastníkov kúpnej zmluvy 1. doložiť vyhlásenie správcu
bytového domu, 2. zosúladiť skutočnosť, že kupujúci uzavreli manželstvo s ich vôľou
prejavenou v kúpnej zmluve a 3. predávajúcu zdôvodniť ňou tvrdené porušenie článku
IX. odsek 4 a 5 kúpnej zmluvy s upozornením, že ak nedostatky nebudú odstránené v lehote
20 dní (napriek tomu, že konanie prerušila na dobu 15 dní), vkladové konanie zastaví.
Z obsahu administratívneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania je zrejmé,
že správny orgán mal vedomosť o tom, že predávajúca odmieta akúkoľvek súčinnosť
(napr. list zo dňa 10. 12. 2012 o výsledku prešetrenia nečinnosti správy katastra).
Dôvodným bolo teda predpokladať, že predávajúca si nesplní svoju povinnosť doložiť
vyhlásenie správcu bytového domu podľa § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. Je zrejmé,
že predmetné vyhlásenie správca bytového domu vyhotoví iba na žiadosť aktuálneho
vlastníka bytu. Ak za daného stavu správny orgán trval na predložení vyhlásenia
od účastníkov zmluvy, hoci mu muselo byť zrejmé, že pre neochotu predávajúcej a z dôvodu
nemožnosti zabezpečiť takéto vyhlásenie žalobcami, jedná sa o nesplniteľnú výzvu
na odstránenie nedostatkov zmluvy. Za daného stavu sa súd stotožňuje so žalobnou
námietkou, že vzhľadom na okolnosti danej veci mal správny orgán vyžiadať vyhlásenie
od správcu sám, a to v súlade s § 32 ods. 3 Správneho poriadku, v rámci zisťovania
podkladov pre rozhodnutie.
Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobcov, že požiadavka správneho orgánu,
aby účastníci kúpnej zmluvy zosúladili nadobúdanie vlastníckeho práva kupujúcimi
do režimu BSM aj v samotnej kúpnej zmluve, v ktorej kupujúci prejavujú vôľu nadobudnúť
byt do podielového spoluvlastníctva, je nezrozumiteľná, nevyplýva z nej, akým spôsobom
mali účastníci tento nedostatok, resp. namietaný rozpor odstrániť. Aby bolo možné
považovať požiadavku za zákonne korektnú, nesplnenie ktorej by vyústilo do zastavenia
vkladového konania, by musela byť formulovaná tak, že správny orgán by počítal
s odmietnutím poskytnutej súčinnosti predávajúcou, pretože táto skutočnosť mu pri zadávaní
požiadavky bola známa. Je zrejmé, že s prihliadnutím na okolnosti veci, je objektívne
nemožné odstrániť nedostatok dodatkom ku kúpnej zmluve alebo doložkou o oprave.
Aby mohla byť uložená povinnosť splnená, navyše pod následkami zastavenia konania pre
jej nesplnenie, je potrebné túto povinnosť konkretizovať. Zastavenie konania by bolo možné
akceptovať len v prípade preukázania nesplnenia konkrétnej povinnosti, čo v prípade
požiadavky zosúladenia nadobúdania vlastníckeho práva kupujúcimi do režimu BSM,
vzhľadom na to, že uzavreli manželstvo po uzavretí zmluvy, pred jej zavkladovaním, nie je
splnené. Za daného stavu poukazovanie na právny režim BSM, jeho vznik, zákonné možnosti
zúženia alebo rozšírenia zákonom určeného rozsahu BSM, či poukazovanie na to, že nie je
vylúčené, že do BSM nemusí patriť ani majetok, ktorý síce nadobudli manželia za trvania
manželstva, avšak na jeho kúpu použijú prostriedky patriace do výlučného vlastníctva
každého z manželov, ktoré nadobudli pred uzavretím manželstva, resp. z dedičstva
a podobne, súd považuje za nadbytočné. Nezákonnosť rozhodnutia o zastavení vkladového
konania vo vzťahu k tejto požiadavke, súd odôvodňuje nesprávnym postupom a rozhodnutím
o prerušení konania, v ktorom správny orgán neuviedol konkrétnu povinnosť, spôsob akým
majú tvrdený nedostatok (za predpokladu, že by vôbec bol nedostatkom) odstrániť.
Súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj so žalobnou námietkou o nesprávnosti zastavenia
konania, z dôvodu pasívneho postoja predávajúcej, ktorá bola v uznesení o prerušení
konania vyzvaná odstrániť nedostatok tým, že preukáže skutočnosť, akým spôsobom mal byť
porušený článok IX. odsek 4 a 5 kúpnej zmluvy. Katastrálny zákon v ustanovení § 31b ods. 1
taxatívnym spôsobom vymenúva, čo môže byť zákonným dôvodom na zastavenie konania.
Správne poukázali žalobcovia na to, že ak mal správny orgán pochybnosti o platnosti
zmluvy, tak mal predávajúci vyzvať, aby v stanovenej lehote podala na súde návrh
o neplatnosť kúpnej zmluvy a katastrálne konanie mal prerušiť (§ 31a písm. a/
katastrálneho zákona). Poukazovanie na ďalšie skutočnosti, súd považuje pre toto súdne
konanie, v ktorom sa preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalobou,
za irelevantné. Za podstatné považuje súd záver, že vytýkané nedostatky v rozhodnutí
o prerušení konania, ako aj požiadavky stanovené správnym orgánom v predmetnom
rozhodnutí, boli vzhľadom na okolnosti danej veci, nesplniteľné, preto v dôsledku ich
nesplnenia nemohol správny orgán pristúpiť k zastaveniu vkladového konania. Súd
poznamenáva, že súd konajúci podľa piatej časti O. s. p. je riadený dispozičnou zásadou
a napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu posudzuje len v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Súd nevyhľadáva sám dôvody nezákonnosti rozhodnutia. Zároveň súd
konajúci v rámci správneho súdnictva nenahrádza ani rozhodovaciu činnosť správneho
orgánu. V predmetnom konaní súd posudzuje len zákonnosť žalobou napadnutého
rozhodnutia z hľadiska, či pri vydávaní predmetného rozhodnutia, resp. v postupe, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia, správny orgán aplikoval správne hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy, a či v dôsledku ich nesprávnej aplikácie došlo k ukráteniu
na právach účastníkov správneho konania. Preskúmaním veci súd dospel k záveru,
že z dôvodu vyššie uvedených, postupom a napadnutým rozhodnutím došlo k ukráteniu
na právach žalobcov, keď správny orgán zastavil vkladové konanie na základe predloženej
kúpnej zmluvy, pričom dôvodom zastavenia bolo neodstránenie vytýkaných nedostatkov
účastníkmi zmluvy, avšak vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že vytýkané nedostatky
a požiadavky na ich odstránenie boli, vzhľadom na okolnosti predmetnej veci,
nesplniteľnými.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení
s odôvodnením rozsudku krajského súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie v spojení s rozsudkom krajského súdu
nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len
opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne
výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľkou uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali
ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovateľke sa v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne
relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov,
ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)
nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny v napadnutom konaní
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny)
ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.
Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu,
a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 25. januára 2016. V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
(22. marca 2016) už zjavne nedochádzalo k porušovaniu sťažovateľkou označených práv.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny
v konaní, ktoré bolo pred doručením jej sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej
právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania sťažnosti
na ústavnom súde bola už jej právna neistota odstránená a tvrdené porušovanie
sťažovateľkou označených práv už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože konanie bolo
právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017