Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 35/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED

v likvidácii (konkurze), 88 Wood Street, London, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie

a Severného Írska, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bezákom, PhD., Klincová 15,

Bratislava, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED v likvidácii

(konkurze) o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola v elektronickej

podobe 28. novembra 2016 doručená a v listinnej podobe 2. decembra 2016 dodatočne

doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti GBI INVESTMENTS LIMITED v likvidácii

(konkurze) (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa

a (ďalej len „“) a jej práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. augusta 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo v konaní pred Okresným súdom

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. z 25. júna 2012

nariadené predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze nakladania s akciami. Keďže stranami

sporu boli aj osoby so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, okresný súd založil svoju

právomoc na rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia na čl. 5 ods. 3 a čl. 31

nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

v občianskych a obchodných veciach v rozhodnom znení (ďalej len „nariadenie Brusel I“).

Vecná správnosť predbežného opatrenia bola predmetom viacerých rozhodnutí

okresného súdu (sp. zn. z 25. júna 2012, sp. zn.

zo 4. novembra 2014, sp. zn. z 27. apríla 2015, sp. zn.

z 24. mája 2016; ide o rozhodnutia okresného súdu o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia a o opakovaných návrhoch na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, pozn.)

a následných rozhodnutí krajského súdu (sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn.

z 28. januára 2015, sp. zn. z 31. júla 2015, sp. zn.

z 18. augusta 2016) po odvolaniach domáhajúcich sa preskúmania vecnej

správnosti rozhodnutí okresného súdu.

Predmetom opakovaných návrhov na zrušenie predbežného opatrenia, ako aj

predmetom procesnej obrany sťažovateľky pri jeho nariadení bol tvrdený nedostatok

právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie o ňom.

V napadnutom rozhodnutí rozhodoval krajský súd o odvolaní navrhovateľa proti

zrušeniu už skôr nariadeného predbežného opatrenia okresným súdom (odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2016). Pre účely tohto

rozhodnutia je podstatné uviesť, že napadnutým rozhodnutím bolo nariadené predbežné

opatrenie v konečnom dôsledku ponechané v platnosti.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti najprv obsiahlo opisuje konanie pred všeobecnými

súdmi, pričom zachádza do detailnej polemiky s odôvodneniami všetkých vo veci dosiaľ

vydaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu. Touto polemikou spochybňuje

počiatočnú danosť právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie o nariadení

predbežného opatrenia.

Po rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia však sťažovateľka začína atakovať

opäť tvrdený nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie jej veci,

avšak tentoraz i iného uhla. Keďže predbežné opatrenie bolo už vo veci nariadené,

sťažovateľka tentokrát tvrdí nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky ako základ

pre zastavenie konania z dôvodu nesplnenia podmienok, za ktorých môže súd vo veci

konať.

Špecificky vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu sťažovateľka konštantne tvrdí, že

právomoc súdov Slovenskej republiky vo veci nemôže byť založená podľa čl. 5 ods. 3 ani

podľa čl. 31 nariadenia Brusel I. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu

principiálne nesúhlasí a svoj odlišný právny názor na posúdenie veci podkladá aj

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V celej veci vidí nekalý úmysel protistrany

získať v spore výhodnejšie postavenie prostredníctvom nelegálneho založenia právomoci

súdov Slovenskej republiky na rozhodnutie veci cez „príslušnosť podľa bydliska

navrhovateľa“ namiesto toho, aby bola vec prenechaná na rozhodnutie zahraničným súdom.

Sťažovateľka v rôznych pasážach sťažnosti tvrdí, že založením príslušnosti na rozhodnutie

podľa bydliska navrhovateľa je možné svojvoľné určovanie právomoci súdov. V ostatných

pasážach sťažnosti vedie polemiku s každým právnym názorom, ktorý nevedie k výsledku

zodpovedajúcemu jej požiadavkám.

Už uvedenou koncepciou sťažovateľka tvrdí zásah do práva na súdnu ochranu.

Záverom okrem zásahu do práva na súdnu ochranu tvrdí aj zásah do práva na zákonného

sudcu, pretože za zákonného sudcu považuje iba takého sudcu, ktorý mal v jej veci

právomoc rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené jej základné

práva podľa a a právo podľa dohovoru, aby

napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 18. augusta 2016 zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie, že súdy Slovenskej republiky neboli vybavené

právomocou na rozhodnutie o predbežnom opatrení v sťažovateľkinej veci, čím malo byť

zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu a prostredníctvom konania, v ktorom rozhodoval

sudca bez právomoci na rozhodnutie vo veci, malo byť zasiahnuté aj do jej práva

na zákonného sudcu.

V prerokúvanej veci šlo pôvodne o nariadenie predbežného opatrenia, avšak

medzičasom v priebehu konania došlo k zmene procesnej úpravy [

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) bol nahradený

], ktorá pojem predbežného opatrenia

v kontexte prerokúvanej veci nahradila pojmom neodkladného opatrenia. Krajský súd však

podmienky návrhu na zrušenie predbežného opatrenia posudzoval podľa procesného

predpisu, podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie . Z uvedeného dôvodu aj

ústavný súd ostal pri posúdení podanej sťažnosti pri terminológii skoršieho procesného

kódexu.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne

). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je

garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, a pristúpil k preskúmaniu

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa .

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného

prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej

ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno

považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také

rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí

aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul,

že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď

na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť

na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

Čo sa týka napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ten svoje rozhodnutie odôvodnil

takto: «32. Dôvodom zrušenia neodkladného opatrenia podľa ustanovenia § 77 ods. 2

je, že pominú dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené. Táto

formulácia postihuje predovšetkým tie prípady, kedy došlo k zmene pomerov, čo má za

následok, že neodkladné opatrenie už nie je nutné ani účelné. K zmene pomerov súd musí

prihliadnuť a vyvodiť potrebný záver. Neodkladné opatrenie možno však zrušiť aj vtedy ak

sa dodatočne zistí, že predpokladané dôvody dané nie sú. Nie je totiž vylúčené, že neskôr,

alebo tiež pri vykonávaní dôkazov vo veci samej súd zistí, že predpoklady pre nariadenie

neodkladného opatrenia neboli dané, napr. majetok dlžníka stačí k uspokojeniu nárokov

ohrozeného účastníka. Z tých istých dôvodov môže súd neodkladné opatrenie čiastočne

zrušiť. O zrušení neodkladného opatrenia rozhoduje súd na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný žalobca i žalovaný.

33. Pokiaľ ide o argumentáciu súdu prvej inštancie obsiahnutú v uznesení zo dňa

24.05.2016 č.k. -1139, ktorým zrušil nariadené neodkladné opatrenie

vzťahujúcu sa k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. -949, na ktoré

súd prvej inštancie poukazuje v rámci svojho rozhodnutia, pričom hlavným dôvodom

zrušenia neodkladného opatrenia bolo, že doteraz nie je zrejmé čoho sa mieni žalobca

domáhať žalobou vo veci samej, čo je jedna z podstatných náležitosti návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia a tento dôvod nastal až po oboznámení sa s uznesením Krajského

súdu v Bratislave -949, ktorého právnym názorom je súd prvej inštancie

viazaný s poukazom na ustanovenie , v tejto súvislosti musí odvolací súd uviesť,

že uvedená argumentácia neobstojí, nakoľko aj súdu prvej inštancie bolo zrejmé,

že samotné neodkladné opatrenie bolo nariadené uznesením č.k. -66 zo dňa

25.06.2012 pričom v rámci druhého výroku tohto uznesenia bola uložená povinnosť

žalobcovi podať návrh vo veci samej. To znamená, že ide o neodkladné opatrenie pred

začatím konania. Je pravdou, že súd posudzuje predmetný návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia s poukazom na splnenie všetkých podmienok potrebných pre jeho

nariadenie, inak povedané musí byť z neho zrejmé (okrem iného) čoho sa mieni žalobca

domáhať vo veci samej s poukazom na ustanovenie Na druhej strane je

potrebné uviesť, že súdu prvej inštancie pri nariadení neodkladného opatrenia bolo zrejmé,

čoho sa žalobca mieni domáhať žalobou vo veci samej, tak ako to vyplýva aj zo samotného

odôvodnenia predmetného uznesenia, z ktorého súd prvej inštancie dospel k záveru,

že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade

žalobca osvedčil právny vzťah medzí účastníkmi, hrozbu ujmy aj danosť práva. Žalobca

v zmysle protokolu o odovzdaní a prevzatí akcií a úprave ďalších práv a povinností

v súvislosti s akciami zo dňa 04.02.2008 je uschovávateľom a mal v držbe akcie pre ich

vlastníka, ktorý ich nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 01.02.2008. Bol preto

v danom prípade oprávnený žiadať o vydanie akcií od tretích osôb, ktoré ich majú

v súčasnosti v držbe, rovnako je daný právny vzťah medzi účastníkmi v súvislosti

s možnosťou náhrady škody spôsobenou neoprávnenou držbou akcií. Žalobca v návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčil hrozbu ujmy, a to v súvislosti

s nadchádzajúcim konaním mimoriadneho valného zhromaždenia, na ktorom mali byť

vykonávané akcionárske práva spojené s akciami, ktoré mal v držbe žalobca a o ktoré

požiadal žalovaný v 1. rade vystupujúci ako vlastník predmetných akcií. Súd prvej inštancie

v rámci uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia uviedol, že žalobca sa mieni vo veci

samej domáhať voči žalovanému vydania predmetných akcií a zároveň aj náhrady škody

spôsobenej neoprávnenou držbou akcií žalovaným. Pokiaľ teda ide o argument súdu prvej

inštancie, že až z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. -949

sa dozvedel o tom, že nie je zrejmé čoho sa mieni žalobca domáhať žalobou vo veci samej

použil nesprávny výklad, nakoľko Krajský súd v citovanom uznesení v rámci odvolacieho

konania riešil výlučne otázku právomoci (t.j. procesné podmienky konania) avšak

podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia neposudzoval, pričom posudzoval iba

podmienky z hľadiska špecifikácie jednotlivých žalovaných nárokov smerujúcich voči

viacerým žalovaným, a tieto podmienky bolo potrebné zistiť pre ďalšie posúdenie

právomoci slovenského súdu vo vzťahu ku všetkým žalovaným. Krajský súd vo svojom

uznesení č.k. -949 nikde neuviedol, že neodkladné opatrenie nemalo byť

nariadené, nakoľko sa zaoberal výlučne procesnými podmienkami konania, pričom

konštatoval, že žaloba ako taká má vady a tieto vady žaloby je potrebné odstraňovať s

poukazom na ustanovenie , a to z dôvodu jednoznačného posúdenia právomoci

súdu konať a rozhodnúť o danej veci. Bol by nesprávny výklad, ak by si odvolací súd osvojil

záver, že už pri samotnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, musí byť podaná

„bezchybná“ žaloba (t.j. žaloba z vád), pričom úplne stačí, aby bolo zrejmé, čo bude

samotný žalobca uplatňovať žalobou vo veci samej (t.j. náhradu škody, vydanie akcií,

prípadne iný nárok), inak povedané špecifikácia samotnej žaloby respektíve návrhu vo veci

samej môže byť uvedená v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj „jednou

vetou“. Nie je potrebné, aby žalobca podal súčasne s návrhom na nariadenie neodkladného

opatrenia aj bezvadnú žalobu, nakoľko pre nariadenie neodkladného opatrenia je len

potrebné zistiť vzťah navrhovaného neodkladného opatrenia tak, aby mal vecný súvis

s uplatňovaným nárokom. A tieto podmienky v predmetnej veci pri nariadení neodkladného

opatrenia splnené boli. V konečnom dôsledku tieto posudzoval aj odvolací súd v rámci

odvolacieho konania voči nariadenému neodkladnému opatreniu vo svojom rozhodnutí

zo dňa 11.10.2012 č.k. -509. Z vyššie uvedeného možno prijať záver, že

dôvody pre nariadenie neodkladného opatrenia boli dané, návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia spĺňal všetky náležitosti, skutkový a právny stav zostal nezmenený,

a preto neobstojí odôvodnenie súdu prvej inštancie, že neodkladné opatrenie nemalo byť

nariadené. Neodkladné opatrenie by mohlo byť zrušené iba z dôvodu, ak by dodatočne

odpadli dôvody pre ktoré bolo nariadené, čo však súd prvej inštancie ani nezisťoval ani

nekonštatoval.

34. Pokiaľ ide o argument súdu prvej inštancie a ďalší dôvod zrušenia neodkladného

opatreniam namietaný aj zo strany žalovaného v 1. rade t.j., či je daná právomoc súdu

konať a rozhodovať o danej veci v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že uznesenie súdu

prvej inštancie č.k. -66 zo dňa 25.06.2012, v spojení s uznesením Krajského

súdu v Bratislave č.k. -509 zo dňa 11.10.2012 odkazuje na právomoc

v zmysle v článku 31 Nariadenia Brusel I. podľa ktorého súdom členských štátov možno

podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení ktoré sú

dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali

právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. V tejto súvislosti žalovaný

v 1. rade namieta, že toto ustanovenie nie je možné použiť z dôvodu, že neexistovala žiadna

reálna väzba medzi predmetom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a územnou

pôsobnosťou súdu, čím nie sú splnené podmienky na určenie právomoci slovenského súdu

podľa č1. 31 Nariadenia Brusel I. na vydanie neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti

odvolací súd opätovne poukazuje na to, že právomoc nariadiť neodkladné opatrenie

posudzoval v rámci svojho rozhodovania súd prvej inštancie pri nariadení neodkladného

opatrenia, taktiež odvolací súd pri preskúmavaní odvolania voči nariadenému predbežnému

opatreniu, a dokonca aj Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutím

č.k. -949, v ktorom posudzoval právomoc vo veci samej, pričom sám ustálil

že právomoc pre nariadenie neodkladného opatrenia je daná podľa článku 31 Nariadenia

Brusel I. Zaoberať sa v súčasnosti tým, či existuje reálna väzba medzi predmetom návrhu

na vydanie neodkladného opatrenia a územnou pôsobnosťou súdu, je v tomto štádiu

konania takpovediac predčasné, nakoľko žalobca bude súdom prvej inštancie vyzvaný

na odstránenie vád žaloby a až po ustálení predmetu konania a požadovaných nárokov

bude možné zistiť, či existuje reálna väzba medzi predmetom návrhu na vydanie

neodkladného opatrenia a územnou pôsobnosťou súdu. Pokiaľ tieto skutočnosti ustálené nie

sú, nie je možné zatiaľ tvrdiť ani to, že táto reálna väzba tu nie. Odvolací súd má za to, že

prípadná dočasná absencia tohto výkladového pravidla sama osebe nemôže znamenať

dôvod na zrušenie nariadeného neodkladného opatrenia. Odvolací súd v tejto súvislosti

opätovne zdôrazňuje, že ide o neodkladné opatrenie nariadené pred začatím konania, a

preto pri splnení podmienok potrebných pre nariadenie neodkladného opatrenia nemohol

súd prvej inštancie s absolútnou istotou zistiť, či skutočne existuje reálna väzba medzi

predmetom návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a územnou pôsobnosťou súdu,

nakoľko nemal k dispozícii žalobu vo veci samej. Vzhľadom na to, že ide o neodkladné

opatrenie, kde prevažuje požiadavka rýchlosti nad úplným zistením skutkového stavu je

možné ustáliť, že pri neodkladnom opatrení nariadenom pred začatím konania za splnenia

všetkých ostatných podmienok nie je uvedené výkladové pravidlo „nutnosťou“ pre jeho

nariadenie.

35. Súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia taktiež vychádzal z uznesenia

Okresnej prokuratúry Bratislava I. sp.zn. -1101-88 zo dňa 27.05.2015.

Z vyjadrenia k odvolaniu odvolací súd zistil, že toto rozhodnutie nie je v dispozícii žalobcu,

inak povedané žalobca nemal možnosť sa oboznámiť so závermi obsiahnutými v odôvodnení

citovaného rozhodnutia, preto vychádzať z rozhodnutia, ktoré nie je v dispozícii účastníka

konania je podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne. Bez ohľadu na uvedené, však

odvolací súd musí uviesť, že posúdenie civilno-právnej otázky patrí výlučne do právomoci

civilného súdu, pričom v tejto veci prokurátor rozhodoval o tom, že trestné stíhanie

za obzvlášť závažný zločin porušovať povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237

ods. 1, ods. 4 písm. a/ bolo zastavené. Odôvodnenie tohto rozhodnutia,

nie je pre súd záväzné a vzťahuje sa výlučne k trestnému konaniu, a preto úvahy týkajúce sa

náhrady škody vo vzťahu posúdeniu podmienok potrebných pre priznanie nároku

na náhradu škody nie je oprávnený riešiť prokurátor v rámci trestného konania. Je preto

irelevantné odôvodnenie súdu prvej inštancie poukazujúc na vyššie citované rozhodnutie

Okresnej prokuratúry Bratislava I.»

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

K jednotlivým námietkam sťažovateľky ústavný súd navyše dodáva, že nariadené

predbežné opatrenie bolo podrobené opakovanému prieskumu, či už okresným súdom,

alebo krajským súdom, pričom na dostatočnom skutkovom základe sa dospelo k logickým

a ústavne akceptovateľným záverom, ktoré boli aj náležite odôvodnené. Vychádzajúc

z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté rozhodnutie,

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto sa ústavný súd

s námietkami sťažovateľky nestotožnil a sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v okolnostiach posudzovanej

veci ide o dočasnú úpravu pomerov a pre rozhodnutie bolo postačujúce, aby boli osvedčené

aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má

poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie nebezpečenstva hroziacej ujmy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti ani v tejto

jej časti a odmietol ju už pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Čo sa týka tvrdeného porušenia , to sťažovateľka argumentačne

odvodzuje z porušenia (súdy Slovenskej republiky nemali byť vybavené

právomocou vec rozhodnúť, a preto vo veci mal rozhodovať sudca bez právomoci vec

rozhodnúť). Vzhľadom na to, že ústavný súd vo veci nekonštatoval porušenie čl. 46

ods. 1 a v relevantnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, treba za

zjavne neopodstatnenú považovať sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 48

ods. 1 .

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti (zrušenie

napadnutého rozhodnutia, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2017