Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 122/2017
PDF · 191.4 KB
No categories available
III. ÚS 122/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gruberom, J. Kráľa 3, Banská Bystrica,
pre namietané porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 14 C 79/2011-71 z 22. novembra 2011 a rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 275/2013-152 z 26. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júla 2016
sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 14 C 79/2011-71 z 22. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 275/2013-152 z 26. apríla 2016 a ktorým
by napadnuté rozsudky všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
2. Napadnuté rozsudky všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom
sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom postavení navrhovateľa podľa § 3 ods. 1 písm. d)
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.“) domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky náhrady škody v sume 7 350,84 € s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom
pod sp. zn. 51-24 K 294/96, v ktorom bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty
úpadcu – obchodnej spoločnosti , (ďalej
len „správca“ a „úpadca“), ako aj v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn.
1 Obo 20/2007 z 27. marca 2007 zrušil rozvrhové uznesenie krajského súdu č. k. 51-24
K 294/96-1330 zo 7. decembra 2006 (ktorým krajský súd rozhodol, že „pohľadávka
správcu konkurznej podstaty na úhradu nevyplatenej časti odmeny určenej vo výške
852.475,50 Sk, sa neuspokojuje“, pozn.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení
uvedeného uznesenia najvyšší súd poukázal na to, že uznesením krajského súdu sp. zn.
51 24 K 294/96 z 18. septembra 2000 bola schválená konečná správa o speňažení majetku
z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov doručených krajskému súdu správcom
12. januára 2000, ktoré je právoplatné a jeho výrokom je konkurzný súd viazaný. Keďže
odmena správcu bola schválená v sume 1 210 251 Sk a správcovi bol vyplatený preddavok
v sume 800 000 Sk, prináleží mu ešte 410 251 Sk, s čím sa bude musieť krajský súd
vysporiadať v rámci prostriedkov, ktoré zostali na rozdelenie. Podľa názoru najvyššieho
súdu schválenú sumu nemožno krátiť z dôvodu, že konkurzný súd po schválení konečnej
správy ustanovil osobitného správcu pre činnosti, za ktoré bol zodpovedný správca. Keďže
následne krajský súd rozvrhovým uznesením č. k. 51-24 K 294/96-Ďu-1442 z 2. januára
2009 rozhodol, že „odmena správcu konkurznej podstaty... v neuspokojenej časti 13.617,84
€... uspokojuje sa vo výške 6.267,- €“, doplatenia rozdielu sa sťažovateľ domáhal
prostredníctvom podaného návrhu o náhradu škody.
3. Po vykonaní dokazovania okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa
ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru,
že v danom prípade bol splnený len predpoklad vzniku škody, absentovala však existencia
ďalších podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú existencia
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi jeho
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa názoru okresného súdu nesprávny
úradný postup „nemôže spočívať v navrhovateľom tvrdenom vydaní rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd má za
to, že skutočnosti namietané navrhovateľom mohli byť posudzované len z hľadiska
nezákonného rozhodnutia (§ 6)“. Okresný súd zároveň konštatoval, že „nesprávnosť
úradného postupu v konkurznom konaní nebola navrhovateľom preukázaná“, keďže aj
z odôvodnenia rozvrhového uznesenia krajského súdu č. k. 51-24 K 294/96-1330
zo 7. decembra 2006 vyplýva, že „konečná správa predložená správcom bola neúplná,
nejasná a nezrozumiteľná a rozvrhové uznesenie nebolo možné pripraviť, pretože správca
neposkytoval súčinnosť. Ďalej je v tomto rozhodnutí konštatované, že v rámci vedenia
účtovníctva ustanoveným osobitným správcom bola preukázaná potreba
vykonať jeho rekonštrukciu za čas od vyhlásenia konkurzu, nakoľko po vyhlásení konkurzu
od 30. 10. 1997 nebolo účtovníctvo úpadcu predložené. Vzhľadom na čas, ktorý uplynul
od podania končenej správy a vykonanú rekonštrukciu účtovníctva úpadcu, súd nariadil
pojednávanie o konečnej správe osobitného správcu. Na pojednávanie bol predvolaný
aj správca konkurznej podstaty, ktorý sa k zisteniam osobitnej správy nevyjadril,
pojednávania sa nezúčastnil a poukázal na svoje predošlé správy.“.
4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil s tým, že „nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva,
že prvostupňový súd správne postupoval, vec správne posúdil, dôvody, pre ktoré tak urobil,
okresný súd správne uviedol v odôvodení rozsudku... Prvostupňový súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozhodnutia tak spĺňa náležitosti v súlade
s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.“.
5. Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom
krajského súdu nadobudli právoplatnosť 17. mája 2016; dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podané nebolo.
6. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí
a krajskému súdu osobitne vytýka, že „žiadnym spôsobom nevyhodnocoval, ani sa
nevyjadril k správnosti postupu Najvyššieho súdu SR a k možnosti porušenia príslušných
ustanovení O. s. p., na ktoré som poukázal v žalobnom návrhu a v odvolaní“, preto jeho
rozhodnutie považuje za „nezrozumiteľné, vzájomne si odporujúce a v rozpore so zákonnou
úpravou“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „selektívnym, až byrokratickým spôsobom
poukazuje na inú právnu kvalifikáciu skutkového stavu uvedenú v žalobnom návrhu ako
hlavný dôvod zamietnutia žalobného návrhu v celom rozsahu, pretože považuje túto právnu
kvalifikáciu za nesprávnu. Aj v prípade, aby s právna kvalifikácie skutkového stavu uvedená
v žalobnom návrhu nebola v súlade s právnou kvalifikáciou súdu, nemôže byť toto okolnosť
dôvodom pre zamietnutie žalobného návrhu“.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého
rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd druhostupňový,
ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať
rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
10. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd so zreteľom na ním uplatnenú argumentáciu dospel k názoru,
že sťažnosť nie je opodstatnená.
11. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný
súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich
a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského
súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
12. Krajský súd so zreteľom na osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že „v prípade zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným
postupom, ide o také prípady vzniku škody, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych
orgánov, ako rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel
predpísaných právnymi predpismi pre konanie štátnych orgánov pri ich činnosti, a to aj pri
takých úkonoch, ktoré sú urobené v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa
bezprostredne v rozhodnutí. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony
tzv. úradného postupu sami o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Ak ide o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutia; prípadne nesprávnosti, či vady tohto postupu, ktoré sa prejavia
práve v obsahu rozhodnutia, môže byť zvažované iba z hľadiska zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... Za nesprávny úradný postup je možné
považovať aj nevydanie, alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne inú nečinnosť
štátneho orgánu. V tomto prípade však nekonaním orgánu by mohlo dôjsť k vzniku škody,
t. j. majetkovej ujmy v prípade, ak by nevydanie rozhodnutia malo dopad do majetkovej
sféry účastníka (nevydanie resp. neskoré vydanie rozhodnutia). Navrhovateľ ani netvrdil
príčinnú súvislosť medzi oneskoreným vydaním rozhodnutia a vznikom škody. Za nesprávny
úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny
orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že
v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne, že
malo byť vydané v inej podobe, alebo za iných okolností.“.
13. Ústavný súd poukazuje na to, že čo sa týka problematiky náhrady škody
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, najvyšší súd už v rozsudku sp. zn.
4 Cdo 24/2004 z 1. mája 2011 judikoval, že: «Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou
praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo
s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín
„postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie
(nečinnosť, alebo opomenutie)». V žiadnom prípade však nejde o vydanie rozhodnutia
samého.
14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ani práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
16. V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy krajským súdom ústavný
súd konštatuje, že citovaný článok ústavy je jedným zo všeobecných ústavných princípov,
ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
(vrátane ústavného súdu), avšak vzhľadom na to, že sám osebe neformuluje žiadne základné
právo ani slobodu účastníka konania, nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť
jeho porušenie. Z uvedeného dôvodu túto námietku považoval iba za súčasť sťažnostnej
argumentácie, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017