Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 122/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gruberom, J. Kráľa 3, Banská Bystrica,

pre namietané porušenie , základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. -71 z 22. novembra 2011 a rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -152 z 26. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. júla 2016

sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -71 z 22. novembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -152 z 26. apríla 2016 a ktorým

by napadnuté rozsudky všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

2. Napadnuté rozsudky všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom

sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom postavení navrhovateľa podľa § 3 ods. 1 písm. d)

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) domáhal proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej

republiky náhrady škody v sume 7 350,84 € s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku nesprávneho úradného postupu krajského súdu v konkurznom konaní vedenom

pod sp. zn. 51-24 K 294/96, v ktorom bol ustanovený za správcu konkurznej podstaty

úpadcu – obchodnej spoločnosti , (ďalej

len „správca“ a „úpadca“), ako aj v dôsledku nesprávneho úradného postupu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn.

z 27. marca 2007 zrušil rozvrhové uznesenie krajského súdu č. k. 51-24

K 294/96-1330 zo 7. decembra 2006 (ktorým krajský súd rozhodol, že „pohľadávka

správcu konkurznej podstaty na úhradu nevyplatenej časti odmeny určenej vo výške

852.475,50 Sk, sa neuspokojuje“, pozn.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uvedeného uznesenia najvyšší súd poukázal na to, že uznesením krajského súdu sp. zn.

51 z 18. septembra 2000 bola schválená konečná správa o speňažení majetku

z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov doručených krajskému súdu správcom

12. januára 2000, ktoré je právoplatné a jeho výrokom je konkurzný súd viazaný. Keďže

odmena správcu bola schválená v sume 1 210 251 Sk a správcovi bol vyplatený preddavok

v sume 800 000 Sk, prináleží mu ešte 410 251 Sk, s čím sa bude musieť krajský súd

vysporiadať v rámci prostriedkov, ktoré zostali na rozdelenie. Podľa názoru najvyššieho

súdu schválenú sumu nemožno krátiť z dôvodu, že konkurzný súd po schválení konečnej

správy ustanovil osobitného správcu pre činnosti, za ktoré bol zodpovedný správca. Keďže

následne krajský súd rozvrhovým uznesením č. k. 51-24 K 294/96-Ďu-1442 z 2. januára

2009 rozhodol, že „odmena správcu konkurznej podstaty... v neuspokojenej časti 13.617,84

€... uspokojuje sa vo výške 6.267,- €“, doplatenia rozdielu sa sťažovateľ domáhal

prostredníctvom podaného návrhu o náhradu škody.

3. Po vykonaní dokazovania okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa

ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel dospel k záveru,

že v danom prípade bol splnený len predpoklad vzniku škody, absentovala však existencia

ďalších podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú existencia

nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a príčinná súvislosť medzi jeho

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa názoru okresného súdu nesprávny

úradný postup „nemôže spočívať v navrhovateľom tvrdenom vydaní rozhodnutí Krajského

súdu v Banskej Bystrici ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Súd má za

to, že skutočnosti namietané navrhovateľom mohli byť posudzované len z hľadiska

nezákonného rozhodnutia (§ 6)“. Okresný súd zároveň konštatoval, že „nesprávnosť

úradného postupu v konkurznom konaní nebola navrhovateľom preukázaná“, keďže aj

z odôvodnenia rozvrhového uznesenia krajského súdu č. k. 51-24 K 294/96-1330

zo 7. decembra 2006 vyplýva, že „konečná správa predložená správcom bola neúplná,

nejasná a nezrozumiteľná a rozvrhové uznesenie nebolo možné pripraviť, pretože správca

neposkytoval súčinnosť. Ďalej je v tomto rozhodnutí konštatované, že v rámci vedenia

účtovníctva ustanoveným osobitným správcom bola preukázaná potreba

vykonať jeho rekonštrukciu za čas od vyhlásenia konkurzu, nakoľko po vyhlásení konkurzu

od 30. 10. 1997 nebolo účtovníctvo úpadcu predložené. Vzhľadom na čas, ktorý uplynul

od podania končenej správy a vykonanú rekonštrukciu účtovníctva úpadcu, súd nariadil

pojednávanie o konečnej správe osobitného správcu. Na pojednávanie bol predvolaný

aj správca konkurznej podstaty, ktorý sa k zisteniam osobitnej správy nevyjadril,

pojednávania sa nezúčastnil a poukázal na svoje predošlé správy.“.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil s tým, že „nezistil žiadne okolnosti, ktoré by

spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu vyplýva,

že prvostupňový súd správne postupoval, vec správne posúdil, dôvody, pre ktoré tak urobil,

okresný súd správne uviedol v odôvodení rozsudku... Prvostupňový súd v odôvodnení

rozsudku uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

ako vec právne posúdil, odôvodnenie rozhodnutia tak spĺňa náležitosti v súlade

s ustanovením .“.

5. Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

krajského súdu nadobudli právoplatnosť 17. mája 2016; dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podané nebolo.

6. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí

a krajskému súdu osobitne vytýka, že „žiadnym spôsobom nevyhodnocoval, ani sa

nevyjadril k správnosti postupu Najvyššieho súdu SR a k možnosti porušenia príslušných

ustanovení , na ktoré som poukázal v žalobnom návrhu a v odvolaní“, preto jeho

rozhodnutie považuje za „nezrozumiteľné, vzájomne si odporujúce a v rozpore so zákonnou

úpravou“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „selektívnym, až byrokratickým spôsobom

poukazuje na inú právnu kvalifikáciu skutkového stavu uvedenú v žalobnom návrhu ako

hlavný dôvod zamietnutia žalobného návrhu v celom rozsahu, pretože považuje túto právnu

kvalifikáciu za nesprávnu. Aj v prípade, aby s právna kvalifikácie skutkového stavu uvedená

v žalobnom návrhu nebola v súlade s právnou kvalifikáciou súdu, nemôže byť toto okolnosť

dôvodom pre zamietnutie žalobného návrhu“.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého

rozsudku okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd druhostupňový,

ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať

rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne ,

, , , , a iné).

10. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd so zreteľom na ním uplatnenú argumentáciu dospel k názoru,

že sťažnosť nie je opodstatnená.

11. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný

súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

12. Krajský súd so zreteľom na osobitnú úpravu zodpovednosti za škodu podľa

na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol, že „v prípade zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným

postupom, ide o také prípady vzniku škody, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych

orgánov, ako rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel

predpísaných právnymi predpismi pre konanie štátnych orgánov pri ich činnosti, a to aj pri

takých úkonoch, ktoré sú urobené v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa

bezprostredne v rozhodnutí. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony

tzv. úradného postupu sami o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie

vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Ak ide o činnosť priamo smerujúcu

k vydaniu rozhodnutia; prípadne nesprávnosti, či vady tohto postupu, ktoré sa prejavia

práve v obsahu rozhodnutia, môže byť zvažované iba z hľadiska zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím... Za nesprávny úradný postup je možné

považovať aj nevydanie, alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne inú nečinnosť

štátneho orgánu. V tomto prípade však nekonaním orgánu by mohlo dôjsť k vzniku škody,

t. j. majetkovej ujmy v prípade, ak by nevydanie rozhodnutia malo dopad do majetkovej

sféry účastníka (nevydanie resp. neskoré vydanie rozhodnutia). Navrhovateľ ani netvrdil

príčinnú súvislosť medzi oneskoreným vydaním rozhodnutia a vznikom škody. Za nesprávny

úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny

orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že

v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne, že

malo byť vydané v inej podobe, alebo za iných okolností.“.

13. Ústavný súd poukazuje na to, že čo sa týka problematiky náhrady škody

z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, najvyšší súd už v rozsudku sp. zn.

z 1. mája 2011 judikoval, že: «Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou

praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou

ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu

štátneho orgánu, ktorý – či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo

s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín

„postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie

(nečinnosť, alebo opomenutie)». V žiadnom prípade však nejde o vydanie rozhodnutia

samého.

14. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osebe

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

15. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

A keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa ani práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.

16. V súvislosti s namietaným porušením krajským súdom ústavný

súd konštatuje, že citovaný článok je jedným zo všeobecných ústavných princípov,

ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(vrátane ústavného súdu), avšak vzhľadom na to, že sám osebe neformuluje žiadne základné

právo ani slobodu účastníka konania, nemôže v konaní podľa vysloviť

jeho porušenie. Z uvedeného dôvodu túto námietku považoval iba za súčasť sťažnostnej

argumentácie, ktorá sama osebe nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu.

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017