Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 123/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, advokátska kancelária, M. R. Štefánika

1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu v Košiciach

(ďalej len „žalovaný“) č. KRPZ-KE-KDI2-90/2013-P z 12. júla 2013. Označeným

rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru,

Okresného dopravného inšpektorátu Košice-okolie, oddelenia bezpečnosti cestnej premávky

a dopravných evidencií č. ORPZ-KS-ODI-8-360/2013 z 20. júna 2013, ktorým rozhodol

podľa o cestnej premávke a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“),

že vodičský preukaz zadržaný sťažovateľovi 18. júna 2013 podľa § 70 ods. 5 písm. a)

zákona o cestnej premávke nebude sťažovateľovi vrátený pred konečným rozhodnutím,

keďže dôvody zadržania trvajú, t. j. možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti

spočívajúcu v zákaze vedenia motorového vozidla. Dôvodom zadržania vodičského

preukazu bolo, že sťažovateľ ako účastník dopravnej nehody bol dôvodne podozrivý

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“) porušením ustanovení § 15 ods. 1 a § 137 ods. 1 zákona o cestnej

premávke. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne a právne

správny potvrdil.

3. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v napadnutom

rozsudku a považuje ich za svojvoľné a arbitrárne. V odôvodnení sťažnosti bližšie

argumentoval:

„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.10.2015 sp. zn. konal

a rozhodol v mojej neprítomnosti a môjho právneho zástupcu. Ja som sa chcel zúčastniť

na pojednávaní, bol som však ako kardiopacient práceneschopný. V čase rozhodnutia

KS Košice táto skutočnosť bola súdu známa a súd aj napriek tomu vo veci rozhodol bez

mojej prítomnosti, čím porušil moje právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosti.

NS SR v konaní Krajského súdu v Košiciach nevzhliadol porušenie mojich práv

s odôvodnením, že potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti som súdu zaslal až po

pojednávaní dňa 23.10.2015 a z predloženého vyjadrenia nevyplývalo, že by som bol

2

ohrozený na živote. Z toho dôvodu dôvody na odročenie pojednávania neboli dané. Týmto

procesným postupom NS SR taktiež porušil moje právo na prerokovanie veci v mojej

prítomnosti, lebo vedel že mám mať kľudový režim bez fyzickej a psychickej záťaže.

... Ak prvostupňový a druhostupňový súd nezrušili rozhodnutia policajných

správnych orgánov, tak konali v rozpore s judikatúrou, SR a v rozpore s právnymi

predpismi.

... Konajúce súdy neprihliadli na judikatúru a to rozhodnutia NS SR sp. zn.

2 a sp. zn. .“

4. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opísal priebeh dopravnej nehody, ako aj konanie

správnych orgánov pri zisťovaní okolností, za ktorých k nej došlo, a ďalej uviedol:

„... Ak Správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe takýchto

dôkazov postavil skutkové zistenia, tak potom... správne konanie zaťažil chybou, ktorá mala

za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie. To konajúci

policajt a následne Správne orgány vykonali výsluchom svedka v neprítomnosti obvineného.

... V odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou odvolacieho orgánu ex offo

prihliadnuť na uvedené nezákonné vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového

Správneho orgánu.

... Tieto nezákonnosti neodstránil ani KS v Košiciach ani NS SR a preto jeho

rozhodnutie je nezákonné. Podľa ust. ma prvostupňový súd povinnosť

v odôvodnení rozsudku zdôvodniť, prečo nevykonal dôkazy a neodôvodnil svoje rozhodnutie

v intenciách rozsudkov NS SR.

Rozsudok prvostupňového súdu bol nepresvedčivý a nepreskúmateľný... a rovnako

z tohto dôvodu je nepreskúmateľný rozsudok NS SR.

... Za procesne nezákonné a nekonvalidovateľné preto považujem to, že oba súdy

vychádzali pri svojom rozhodnutí len z... zápisnice policajta Pasternáka, ktorý dopravnú

nehodu nevidel a dôsledne nezabezpečoval dôkaznú situáciu a nevykonal procesný úkon

zákonným spôsobom.

Policajt Pasternák výsluch svedka vykonal bez mojej prítomnosti, urobil si iba pár

poznámok a svedok ani nepodpísal zápisnicu. (boli porušené ustanovenia Správneho

poriadku §§ 3 ods.2. 5, 4 ods.4, 18 ods.3, 33 ods.2, 35 ods. 1).

Táto zápisnica mala preto nulitnú výpovednú hodnotu pre rozhodnutie v správnom

konaní, ktoré namietam. Ak Správne orgány - policajné orgány mi odňali možnosť

postupovať podľa §§ 33 ods. 1,2, 34 ods.3, takýmto postupom nemohli dospieť k zákonnému

rozhodnutiu, ktoré je súladné s ustanovením §§ 46 a 59 Správneho poriadku.

Súdy ak sa s tým stotožnili, konali nezákonne, lebo postup Správnych orgánov a ich

rozhodnutia boli nezákonné.

Naviac, NS SR zaujal nesprávny právny názor, keď retroaktívne použil novelu § 70

ods.2 s účinnosťou od 01.01.2014. V čase dopravnej nehody znenie

tohto §-u bolo iné a pri vydávaní rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu sa museli

použiť ustanovenia §§ 18 ods.3 a 33 ods.2 Správneho poriadku. Z uvedeného dôvodu je

rozsudok NS SR arbitrárny a neudržateľný.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1./ Základné práva občana na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods.1 , Listiny základných práv

a slobôd a na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, práva na verejné

prerokovanie veci, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.2

a Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 20.10.2016 sp. zn. , ktorým potvrdil

rozsudok KS Košice zo dňa 22.10.2015 č.k. -67 boli porušené.

2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Bratislava zo dňa 20.10.2016

sp. zn. v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3./ Najvyšší súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a to v sume 374,81,-€ všetko do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

4

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a listiny a základného práva

na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým

rozsudkom, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby

sťažovateľa ako vecne a právne správny. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok

za arbitrárny a neudržateľný z dôvodu, že najvyšší súd sa stotožnil s postupom správnych

orgánov, ktoré podľa neho rozhodli nezákonne; a retroaktívne aplikoval novelu zákona

o cestnej premávke účinnú od 1. januára 2014.

9. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

6

12. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, keď sa

v celom rozsahu stotožnil s jeho závermi, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom

za správne. Na zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu predovšetkým uviedol:

«V prejednávanej veci je nepochybné, že prvostupňový správny orgán vydal

rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, čomu zodpovedá aj konštrukcia

, podľa ktorej je policajt „oprávnený zadržať

vodičský preukaz vydaný orgánom Slovenskej republiky alebo orgánom iného štátu, ak

možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu v zákaze vedenia motorového

vozidla“.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že sám zákonodarca ponechal na správnom orgáne

určitú mieru uváženia, pričom túto mieru uváženia ohraničil zákonnými podmienkami až

za splnenia ktorých je správny orgán oprávnený pristúpiť k samotnému zadržaniu

vodičského preukazu ( až e/ ). V danom prípade

mal prvostupňový správny orgán za preukázané, že žalobca bol podozrivý zo spáchania

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. g/ zákona

č. ), za ktorý podľa možno uložiť žalobcovi pokutu od 150,-

eur do 800,- eur a súčasne zákaz činnosti do troch rokov.

Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň

voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také

rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci.

Zákonodarca v hmotnoprávnej úprave príslušného právneho predpisu v danom prípade

v stanovil zákonné podmienky podmieňujúcich rozhodovanie

správneho orgánu v medziach správneho uváženiach.

Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní

právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11. marca

1980 na 316. zasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy -

discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní

rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré

pokladá za najvhodnejšie.

Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo teda rozhodnutie vydané na základe

zákonom povolenej správnej úvahy (policajt je oprávnený zadržať vodičský preukaz, ak

možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu v zákaze vedenia motorového

vozidla), pričom správnemu súdu prináleží skúmať len to, či také rozhodnutie nevybočilo

z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho

rozhodnutia ( ).

Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní nie je možné skúmať ako bude ukončené

priestupkové konanie vedené voči žalobcovi pre spôsobenú dopravnú nehodu, a zároveň

v tomto konaní nie je vylúčené uloženie sankcie žalobcovi spočívajúcej v zákaze činnosti

( ), boli splnené zákonné medze a hľadiská

stanovené pre zadržanie vodičského preukazu podľa

Z. z. Tomu tiež zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenie, ktoré

tieto uvedené hľadiská spĺňa.

Čo sa týka námietok žalobcu uvedených v odvolaní, najvyšší súd poukazuje na to, že

v konaní o zadržanie vodičského preukazu orgán, ktorý o zadržaní vodičského preukazu

rozhoduje, nie je oprávnený zisťovať skutkové okolnosti dopravnej nehody a mieru

zavinenia vodiča, ktorému vodičský preukaz zadržiava. Tieto otázky sa skúmajú a riešia

v priestupkovom konaní. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd tieto námietky žalobcu

vyhodnotil ako nerelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci.

Rovnako nebolo potrebné pred vydaním rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu

vypočuť žalobcu, nakoľko vzhľadom na charakter tohto typu správneho rozhodnutia ako aj

podmienok jeho vydania by bol taký postup správneho orgánu neefektívny. Uvedenému

záveru zodpovedá aj neskoršia novela ustanovenia § 70 ods. 7 realizovaná zákonom

č. (účinnosť nadobudla dňa 1. januára 2014), ktorá už jednoznačne

stanovila, že orgán Policajného zboru bez ďalšieho konania vydá do 15 dní odo dňa

zadržania vodičského preukazu rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu. Na tomto

mieste najvyšší súd poukazuje aj na príslušnú dôvodovú správu k menovanému zákonu

č. , účelom ktorého bolo „urýchlenie a zjednodušenie konania a postupu

vo veci zadržania vodičského preukazu do času rozhodnutia o sankcii vo veci samej.

Pri vydávaní rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu sa nepoužije predovšetkým § 18

ods. 3 a § 33 ods. 2 správneho poriadku. Podľa § 70 ods. 7 orgánu Policajného zboru

plynie 15 dňová poriadková lehota na vydanie rozhodnutia, ktorej dodržanie by za aplikácie

citovaných ustanovení nebolo možné nikdy realizovať. Rozhodnutie o zadržaní vodičského

8

preukazu nasleduje až po zadržaní vodičského preukazu na mieste spáchania protiprávneho

skutku policajtom. Držiteľ vodičského preukazu po zadržaní vodičského preukazu prijíma

od policajta potvrdenie o zadržaní vodičského preukazu, o porušení pravidiel policajt

na mieste spracúva správu o výsledku objasňovania priestupku alebo záznam

o inom protiprávnom konaní (v prejednávanej veci Záznam dopravnej nehody zo dňa

18. júna 2013, č. ORPZ-KS-ODI1-65/2013-P; pozn.). Z uvedeného je zrejmé, že vodič je

pri zadržaní vodičského preukazu na mieste dostatočne informovaný o dôvodoch zadržania,

ako aj o ďalšom postupe orgánu Policajného zboru; navyše, po zadržaní vodičského

preukazu nasleduje konanie vo veci samej - o protiprávnom skutku, v ktorom môže

uplatňovať svoje zákonné práva v plnom rozsahu“. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd

námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že krajský súd neakceptoval jeho

práceneschopnosť a neodročil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že Občiansky súdny

poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní

zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania na súdnom konaní zabezpečuje tak,

že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil

na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých

prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali

dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie

konať, a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (ust. a ).

Za splnenie podmienok plynúcich z môže účastník

konania, prípadne jeho právny zástupca požiadať o odročenie pojednávania ( ).

Súd však nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania, ale

len takej, ktorú účastník odôvodní „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, pre ktorý

účastník žiada o odročenie pojednávania, hodnotí súd, a to vzhľadom na všetky okolnosti

konkrétneho prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu,

ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy preukázať,

a to hodnoverným spôsobom.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že:

krajský súd vo veci samej nariadil na deň 22. októbra 2015 o 10:30 hod.

pojednávanie. Predvolanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené dňa

5. októbra 2015.

- právny zástupca žalobcu najprv faxovým podaním zo dňa 20. októbra 2015 a

neskôr poštou doručeným podaním krajskému súdu dňa 21. októbra 2015 požiadal krajský

súd o odročenie pojednávania. Predmetnú žiadosť odôvodnil pracovnou neschopnosťou

žalobcu, ktorý navyše žiadal byť prítomný na pojednávaní, žalobca podaním doručeným

krajskému súdu dňa 21. októbra 2015 rovnako požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu

pracovnej neschopnosti.

- právny zástupca žalobcu faxovým podaním zo dňa 22. októbra 2015 a neskôr

poštou doručeným podaním krajskému súdu dňa 26. októbra 2015 opätovne ospravedlnil

svoju neúčasť na pojednávaní. Zároveň uviedol, že telefonicky kontaktoval žalobcu

a upovedomil ho o tej skutočnosti, že krajský súd nevyhovel žiadosti o odročenie

pojednávania. Právny zástupca ďalej uviedol, že žalobca nevie, či sa pojednávania

zúčastní, nakoľko lekár mu odporučil kľudový režim bez fyzickej a psychickej záťaže.

Zároveň pre prípad úspechu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov konania.

- žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 23. októbra 2015 (teda deň

po uskutočnení nariadeného pojednávania) zaslal súdu (okrem iného) aj potvrdenie

o dočasnej pracovnej neschopnosti vystavené dňa 19. októbra 2015 a lekársku správu

z kardiologického vyšetrenia zo dňa 19. októbra 2015.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca potvrdenie o dočasnej pracovnej

neschopnosti zaslal krajskému súdu až po pojednávaní, teda až dňa 23. októbra 2015.

Zároveň z predloženej lekárskej správy z kardiologického vyšetrenia zo dňa

19. októbra 2015 vyplýva, že pacientovi (žalobcovi) sa odporúča kľudový režim, bez fyzickej

a psychickej záťaže, avšak z predloženého vyjadrenia nevyplýva, že by žalobca bol dňa

22. októbra 2015 (teda v deň pojednávania) v takom stave, že by nebol schopný bez

ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť predmetného

pojednávania ( ). Ošetrujúci lekár teda musí vo svojom vyjadrení výslovne

skonštatovať, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života

alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Z toho dôvodu

10

najvyšší súd dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, že dôvody na odročenie

pojednávania neboli dané.

Najvyšší súd považuje za potrebné ďalej dodať, že pri posudzovaní namietaného

porušenia procesného práva žalobcu je potrebné vychádzať nielen z konkrétnej procesnej

situácie vo veci v danom čase, ale predovšetkým z charakteru, potrieb a cieľa správneho

súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera

kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho

rozhodovania súdov v sporových občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu

majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej

obrany proti tvrdeniu protistrany.

V správnom súdnictve súdy totiž preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých

správnych rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový

stav známy a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len

výnimočne. Preto je pre súd v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných

rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom

konaní a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia ( a ).

Z uvedeného dôvodu je účastníkovi správneho konania v čase podania správnej žaloby

spravidla známy skutkový stav zistený v správnom konaní, obsah administratívneho spisu

ako i právna argumentácia žalovaného orgánu verejnej správy.

Navyše treba poukázať aj na , podľa ktorého nemožno žalobné

dôvody rozširovať po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty na jej podanie. Je teda zrejmé,

že pokiaľ mal súd k dispozícii kompletný administratívy spis žalovaného, z ktorého bol

zrejmý stav daný v čase vydania napadnutého rozhodnutia, súd nemal dôvod nevyhnutne

vyžadovať účasť všetkých subjektov na pojednávaní.

Vychádzajúc z uvedeného po zvážení všetkých okolností daného prípadu, ako aj

s prihliadnutím na charakter konania podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku najvyšší súd dospel k záveru o správnosti postupu krajského súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rovnako ako krajský súd v napadnutom

rozsudku dospel k právnemu záveru, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu

zákona a chránených záujmov žalobcu. Aj procesný postup správnych orgánov

v posudzovanej veci bol v plnom súlade so zákonom.»

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším

súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení

právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

14. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku

ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné

či arbitrárne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočným a ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými

pre posúdenie odvolacej argumentácie sťažovateľa a aplikáciu príslušných zákonných

ustanovení na daný prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd príslušné právne

normy zákona o cestnej premávke, zákona o priestupkoch, ako aj Občianskeho súdneho

poriadku aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom a jeho závery

obsiahnuté v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz autonómneho

rozhodovania najvyššieho súdu.

15. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o údajnej retroaktívnej aplikácii novely

zákona o cestnej premávke účinnej od 1. januára 2014 ústavný súd vychádzajúc z citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd na potvrdenie

správnosti svojho právneho záveru len poukázal na dôvodovú správu k uvedenej novele,

ktorá precizovala už existujúcu právnu úpravu konania o zadržaní vodičského preukazu

doplnením textu „bez ďalšieho konania“ bez toho, aby došlo k zmene poriadkovej lehoty

na vydanie rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. Ústavný súd preto uvedenú

námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú.

16. Podľa ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, že napadnutý

rozsudok je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu. Z rozhodnutí najvyššieho súdu, na

ktoré sťažovateľ poukázal, ústavný súd zistil, že ich predmetom bolo preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí o uložení pokút v správnom konaní, teda rozhodnutí, ktoré nie sú

predbežnej povahy, ako to je v prípade rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. 12

17. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku (nadväzujúceho na právny

názor krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) ústavný súd konštatuje, že

tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,

a preto sa úvahy najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu ústavného súdu

nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

18. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a a a

ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

19. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017