Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 123/2017
PDF · 253.95 KB
No categories available
I. ÚS 123/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, advokátska kancelária, M. R. Štefánika
1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Sžo 3/2016 z 20. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 3/2016
z 20. októbra 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 S 208/2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Krajského dopravného inšpektorátu v Košiciach
(ďalej len „žalovaný“) č. KRPZ-KE-KDI2-90/2013-P z 12. júla 2013. Označeným
rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru,
Okresného dopravného inšpektorátu Košice-okolie, oddelenia bezpečnosti cestnej premávky
a dopravných evidencií č. ORPZ-KS-ODI-8-360/2013 z 20. júna 2013, ktorým rozhodol
podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“),
že vodičský preukaz zadržaný sťažovateľovi 18. júna 2013 podľa § 70 ods. 5 písm. a)
zákona o cestnej premávke nebude sťažovateľovi vrátený pred konečným rozhodnutím,
keďže dôvody zadržania trvajú, t. j. možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti
spočívajúcu v zákaze vedenia motorového vozidla. Dôvodom zadržania vodičského
preukazu bolo, že sťažovateľ ako účastník dopravnej nehody bol dôvodne podozrivý
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“) porušením ustanovení § 15 ods. 1 a § 137 ods. 1 zákona o cestnej
premávke. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne a právne
správny potvrdil.
3. Sťažovateľ nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu vyslovenými v napadnutom
rozsudku a považuje ich za svojvoľné a arbitrárne. V odôvodnení sťažnosti bližšie
argumentoval:
„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.10.2015 sp. zn. 6S/208/2013 konal
a rozhodol v mojej neprítomnosti a môjho právneho zástupcu. Ja som sa chcel zúčastniť
na pojednávaní, bol som však ako kardiopacient práceneschopný. V čase rozhodnutia
KS Košice táto skutočnosť bola súdu známa a súd aj napriek tomu vo veci rozhodol bez
mojej prítomnosti, čím porušil moje právo na prerokovanie veci v mojej prítomnosti.
NS SR v konaní Krajského súdu v Košiciach nevzhliadol porušenie mojich práv
s odôvodnením, že potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti som súdu zaslal až po
pojednávaní dňa 23.10.2015 a z predloženého vyjadrenia nevyplývalo, že by som bol
2
ohrozený na živote. Z toho dôvodu dôvody na odročenie pojednávania neboli dané. Týmto
procesným postupom NS SR taktiež porušil moje právo na prerokovanie veci v mojej
prítomnosti, lebo vedel že mám mať kľudový režim bez fyzickej a psychickej záťaže.
... Ak prvostupňový a druhostupňový súd nezrušili rozhodnutia policajných
správnych orgánov, tak konali v rozpore s judikatúrou, Ústavou SR a v rozpore s právnymi
predpismi.
... Konajúce súdy neprihliadli na judikatúru a to rozhodnutia NS SR sp. zn.
2 Sžo/200/2009 a sp. zn. 2 Sžo/201/2010.“
4. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opísal priebeh dopravnej nehody, ako aj konanie
správnych orgánov pri zisťovaní okolností, za ktorých k nej došlo, a ďalej uviedol:
„... Ak Správny orgán prihliadol k nezákonným dôkazom a na základe takýchto
dôkazov postavil skutkové zistenia, tak potom... správne konanie zaťažil chybou, ktorá mala
za následok vecne nesprávne a v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie. To konajúci
policajt a následne Správne orgány vykonali výsluchom svedka v neprítomnosti obvineného.
... V odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou odvolacieho orgánu ex offo
prihliadnuť na uvedené nezákonné vykonané dokazovanie zo strany prvostupňového
Správneho orgánu.
... Tieto nezákonnosti neodstránil ani KS v Košiciach ani NS SR a preto jeho
rozhodnutie je nezákonné. Podľa ust. § 157 ods. 2 OSP ma prvostupňový súd povinnosť
v odôvodnení rozsudku zdôvodniť, prečo nevykonal dôkazy a neodôvodnil svoje rozhodnutie
v intenciách rozsudkov NS SR.
Rozsudok prvostupňového súdu bol nepresvedčivý a nepreskúmateľný... a rovnako
z tohto dôvodu je nepreskúmateľný rozsudok NS SR.
... Za procesne nezákonné a nekonvalidovateľné preto považujem to, že oba súdy
vychádzali pri svojom rozhodnutí len z... zápisnice policajta Pasternáka, ktorý dopravnú
nehodu nevidel a dôsledne nezabezpečoval dôkaznú situáciu a nevykonal procesný úkon
zákonným spôsobom.
Policajt Pasternák výsluch svedka vykonal bez mojej prítomnosti, urobil si iba pár
poznámok a svedok ani nepodpísal zápisnicu. (boli porušené ustanovenia Správneho
poriadku §§ 3 ods.2. 5, 4 ods.4, 18 ods.3, 33 ods.2, 35 ods. 1).
Táto zápisnica mala preto nulitnú výpovednú hodnotu pre rozhodnutie v správnom
konaní, ktoré namietam. Ak Správne orgány - policajné orgány mi odňali možnosť
postupovať podľa §§ 33 ods. 1,2, 34 ods.3, takýmto postupom nemohli dospieť k zákonnému
rozhodnutiu, ktoré je súladné s ustanovením §§ 46 a 59 Správneho poriadku.
Súdy ak sa s tým stotožnili, konali nezákonne, lebo postup Správnych orgánov a ich
rozhodnutia boli nezákonné.
Naviac, NS SR zaujal nesprávny právny názor, keď retroaktívne použil novelu § 70
ods.2 zák. č. 388/2013 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2014. V čase dopravnej nehody znenie
tohto §-u bolo iné a pri vydávaní rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu sa museli
použiť ustanovenia §§ 18 ods.3 a 33 ods.2 Správneho poriadku. Z uvedeného dôvodu je
rozsudok NS SR arbitrárny a neudržateľný.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1./ Základné práva občana na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods.1 Listiny základných práv
a slobôd a na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, práva na verejné
prerokovanie veci, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods.2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 20.10.2016 sp. zn. 7 Sžo /3/2016, ktorým potvrdil
rozsudok KS Košice zo dňa 22.10.2015 č.k. 6 S/208/2013 -67 boli porušené.
2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Bratislava zo dňa 20.10.2016
sp. zn. 7 Sžo/3/2016 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu v Bratislave na ďalšie
konanie.
3./ Najvyšší súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a to v sume 374,81,-€ všetko do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
4
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva
na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým
rozsudkom, ktorým najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby
sťažovateľa ako vecne a právne správny. Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok
za arbitrárny a neudržateľný z dôvodu, že najvyšší súd sa stotožnil s postupom správnych
orgánov, ktoré podľa neho rozhodli nezákonne; a retroaktívne aplikoval novelu zákona
o cestnej premávke účinnú od 1. januára 2014.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
6
12. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, keď sa
v celom rozsahu stotožnil s jeho závermi, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom
za správne. Na zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu predovšetkým uviedol:
«V prejednávanej veci je nepochybné, že prvostupňový správny orgán vydal
rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, čomu zodpovedá aj konštrukcia
§ 70 ods. 1 písm. a/ zákona č. 8/2009 Z. z., podľa ktorej je policajt „oprávnený zadržať
vodičský preukaz vydaný orgánom Slovenskej republiky alebo orgánom iného štátu, ak
možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu v zákaze vedenia motorového
vozidla“.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že sám zákonodarca ponechal na správnom orgáne
určitú mieru uváženia, pričom túto mieru uváženia ohraničil zákonnými podmienkami až
za splnenia ktorých je správny orgán oprávnený pristúpiť k samotnému zadržaniu
vodičského preukazu (§ 70 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona č. 8/2009 Z. z.). V danom prípade
mal prvostupňový správny orgán za preukázané, že žalobca bol podozrivý zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 372/1990 Zb.), za ktorý podľa § 22 ods. 2 písm. c/ možno uložiť žalobcovi pokutu od 150,-
eur do 800,- eur a súčasne zákaz činnosti do troch rokov.
Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň
voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také
rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci.
Zákonodarca v hmotnoprávnej úprave príslušného právneho predpisu v danom prípade
v zákone č. 8/2009 Z. z. stanovil zákonné podmienky podmieňujúcich rozhodovanie
správneho orgánu v medziach správneho uváženiach.
Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní
právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11. marca
1980 na 316. zasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy -
discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní
rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré
pokladá za najvhodnejšie.
Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo teda rozhodnutie vydané na základe
zákonom povolenej správnej úvahy (policajt je oprávnený zadržať vodičský preukaz, ak
možno uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu v zákaze vedenia motorového
vozidla), pričom správnemu súdu prináleží skúmať len to, či také rozhodnutie nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
Vzhľadom na to, že v predmetnom konaní nie je možné skúmať ako bude ukončené
priestupkové konanie vedené voči žalobcovi pre spôsobenú dopravnú nehodu, a zároveň
v tomto konaní nie je vylúčené uloženie sankcie žalobcovi spočívajúcej v zákaze činnosti
(§ 11 ods. 1 písm. c/ zákona č. 372/1990 Zb.), boli splnené zákonné medze a hľadiská
stanovené pre zadržanie vodičského preukazu podľa § 70 ods. 1 písm. a/ zákona č. 8/2009
Z. z. Tomu tiež zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenie, ktoré
tieto uvedené hľadiská spĺňa.
Čo sa týka námietok žalobcu uvedených v odvolaní, najvyšší súd poukazuje na to, že
v konaní o zadržanie vodičského preukazu orgán, ktorý o zadržaní vodičského preukazu
rozhoduje, nie je oprávnený zisťovať skutkové okolnosti dopravnej nehody a mieru
zavinenia vodiča, ktorému vodičský preukaz zadržiava. Tieto otázky sa skúmajú a riešia
v priestupkovom konaní. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd tieto námietky žalobcu
vyhodnotil ako nerelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci.
Rovnako nebolo potrebné pred vydaním rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu
vypočuť žalobcu, nakoľko vzhľadom na charakter tohto typu správneho rozhodnutia ako aj
podmienok jeho vydania by bol taký postup správneho orgánu neefektívny. Uvedenému
záveru zodpovedá aj neskoršia novela ustanovenia § 70 ods. 7 realizovaná zákonom
č. 388/2013 Z. z. (účinnosť nadobudla dňa 1. januára 2014), ktorá už jednoznačne
stanovila, že orgán Policajného zboru bez ďalšieho konania vydá do 15 dní odo dňa
zadržania vodičského preukazu rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu. Na tomto
mieste najvyšší súd poukazuje aj na príslušnú dôvodovú správu k menovanému zákonu
č. 388/2013 Z. z., účelom ktorého bolo „urýchlenie a zjednodušenie konania a postupu
vo veci zadržania vodičského preukazu do času rozhodnutia o sankcii vo veci samej.
Pri vydávaní rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu sa nepoužije predovšetkým § 18
ods. 3 a § 33 ods. 2 správneho poriadku. Podľa § 70 ods. 7 orgánu Policajného zboru
plynie 15 dňová poriadková lehota na vydanie rozhodnutia, ktorej dodržanie by za aplikácie
citovaných ustanovení nebolo možné nikdy realizovať. Rozhodnutie o zadržaní vodičského
8
preukazu nasleduje až po zadržaní vodičského preukazu na mieste spáchania protiprávneho
skutku policajtom. Držiteľ vodičského preukazu po zadržaní vodičského preukazu prijíma
od policajta potvrdenie o zadržaní vodičského preukazu, o porušení pravidiel policajt
na mieste spracúva správu o výsledku objasňovania priestupku alebo záznam
o inom protiprávnom konaní (v prejednávanej veci Záznam dopravnej nehody zo dňa
18. júna 2013, č. ORPZ-KS-ODI1-65/2013-P; pozn.). Z uvedeného je zrejmé, že vodič je
pri zadržaní vodičského preukazu na mieste dostatočne informovaný o dôvodoch zadržania,
ako aj o ďalšom postupe orgánu Policajného zboru; navyše, po zadržaní vodičského
preukazu nasleduje konanie vo veci samej - o protiprávnom skutku, v ktorom môže
uplatňovať svoje zákonné práva v plnom rozsahu“. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd
námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.
V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že krajský súd neakceptoval jeho
práceneschopnosť a neodročil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že Občiansky súdny
poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti účastníka konania na súdnom konaní zabezpečuje tak,
že ukladá súdu, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil
na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých
prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali
dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie
konať, a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (ust. § 115 ods. 1 a 2 OSP).
Za splnenie podmienok plynúcich z Občianskeho súdneho poriadku môže účastník
konania, prípadne jeho právny zástupca požiadať o odročenie pojednávania (§119 OSP).
Súd však nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania, ale
len takej, ktorú účastník odôvodní „dôležitým dôvodom“. Dôležitosť dôvodu, pre ktorý
účastník žiada o odročenie pojednávania, hodnotí súd, a to vzhľadom na všetky okolnosti
konkrétneho prípadu. Hoci to zákon výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu,
ktorý účastníkovi bráni byť prítomný na pojednávaní, musí účastník súdu vždy preukázať,
a to hodnoverným spôsobom.
Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že:
krajský súd vo veci samej nariadil na deň 22. októbra 2015 o 10:30 hod.
pojednávanie. Predvolanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené dňa
5. októbra 2015.
- právny zástupca žalobcu najprv faxovým podaním zo dňa 20. októbra 2015 a
neskôr poštou doručeným podaním krajskému súdu dňa 21. októbra 2015 požiadal krajský
súd o odročenie pojednávania. Predmetnú žiadosť odôvodnil pracovnou neschopnosťou
žalobcu, ktorý navyše žiadal byť prítomný na pojednávaní, žalobca podaním doručeným
krajskému súdu dňa 21. októbra 2015 rovnako požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
pracovnej neschopnosti.
- právny zástupca žalobcu faxovým podaním zo dňa 22. októbra 2015 a neskôr
poštou doručeným podaním krajskému súdu dňa 26. októbra 2015 opätovne ospravedlnil
svoju neúčasť na pojednávaní. Zároveň uviedol, že telefonicky kontaktoval žalobcu
a upovedomil ho o tej skutočnosti, že krajský súd nevyhovel žiadosti o odročenie
pojednávania. Právny zástupca ďalej uviedol, že žalobca nevie, či sa pojednávania
zúčastní, nakoľko lekár mu odporučil kľudový režim bez fyzickej a psychickej záťaže.
Zároveň pre prípad úspechu si uplatnil a vyčíslil náhradu trov konania.
- žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 23. októbra 2015 (teda deň
po uskutočnení nariadeného pojednávania) zaslal súdu (okrem iného) aj potvrdenie
o dočasnej pracovnej neschopnosti vystavené dňa 19. októbra 2015 a lekársku správu
z kardiologického vyšetrenia zo dňa 19. októbra 2015.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca potvrdenie o dočasnej pracovnej
neschopnosti zaslal krajskému súdu až po pojednávaní, teda až dňa 23. októbra 2015.
Zároveň z predloženej lekárskej správy z kardiologického vyšetrenia zo dňa
19. októbra 2015 vyplýva, že pacientovi (žalobcovi) sa odporúča kľudový režim, bez fyzickej
a psychickej záťaže, avšak z predloženého vyjadrenia nevyplýva, že by žalobca bol dňa
22. októbra 2015 (teda v deň pojednávania) v takom stave, že by nebol schopný bez
ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť predmetného
pojednávania (§119 ods. 3 OSP). Ošetrujúci lekár teda musí vo svojom vyjadrení výslovne
skonštatovať, že účastník konania alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života
alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Z toho dôvodu
10
najvyšší súd dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, že dôvody na odročenie
pojednávania neboli dané.
Najvyšší súd považuje za potrebné ďalej dodať, že pri posudzovaní namietaného
porušenia procesného práva žalobcu je potrebné vychádzať nielen z konkrétnej procesnej
situácie vo veci v danom čase, ale predovšetkým z charakteru, potrieb a cieľa správneho
súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera
kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho
rozhodovania súdov v sporových občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu
majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej
obrany proti tvrdeniu protistrany.
V správnom súdnictve súdy totiž preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých
správnych rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový
stav známy a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len
výnimočne. Preto je pre súd v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných
rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom
konaní a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 OSP).
Z uvedeného dôvodu je účastníkovi správneho konania v čase podania správnej žaloby
spravidla známy skutkový stav zistený v správnom konaní, obsah administratívneho spisu
ako i právna argumentácia žalovaného orgánu verejnej správy.
Navyše treba poukázať aj na § 250h ods. 1 OSP, podľa ktorého nemožno žalobné
dôvody rozširovať po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty na jej podanie. Je teda zrejmé,
že pokiaľ mal súd k dispozícii kompletný administratívy spis žalovaného, z ktorého bol
zrejmý stav daný v čase vydania napadnutého rozhodnutia, súd nemal dôvod nevyhnutne
vyžadovať účasť všetkých subjektov na pojednávaní.
Vychádzajúc z uvedeného po zvážení všetkých okolností daného prípadu, ako aj
s prihliadnutím na charakter konania podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku najvyšší súd dospel k záveru o správnosti postupu krajského súdu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rovnako ako krajský súd v napadnutom
rozsudku dospel k právnemu záveru, že preskúmavaným rozhodnutím nedošlo k porušeniu
zákona a chránených záujmov žalobcu. Aj procesný postup správnych orgánov
v posudzovanej veci bol v plnom súlade so zákonom.»
13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším
súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení
právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého
rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
14. Poukazujúc na podrobné a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku
ústavný súd na rozdiel od sťažovateľa nepovažuje závery najvyššieho súdu za svojvoľné
či arbitrárne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočným a ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými
pre posúdenie odvolacej argumentácie sťažovateľa a aplikáciu príslušných zákonných
ustanovení na daný prípad relevantným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd príslušné právne
normy zákona o cestnej premávke, zákona o priestupkoch, ako aj Občianskeho súdneho
poriadku aplikoval a interpretoval v súlade s ich znením, obsahom i účelom a jeho závery
obsiahnuté v napadnutom rozsudku je následne potrebné považovať za výraz autonómneho
rozhodovania najvyššieho súdu.
15. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o údajnej retroaktívnej aplikácii novely
zákona o cestnej premávke účinnej od 1. januára 2014 ústavný súd vychádzajúc z citovanej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd na potvrdenie
správnosti svojho právneho záveru len poukázal na dôvodovú správu k uvedenej novele,
ktorá precizovala už existujúcu právnu úpravu konania o zadržaní vodičského preukazu
doplnením textu „bez ďalšieho konania“ bez toho, aby došlo k zmene poriadkovej lehoty
na vydanie rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. Ústavný súd preto uvedenú
námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú.
16. Podľa ústavného súdu neobstojí ani námietka sťažovateľa, že napadnutý
rozsudok je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu. Z rozhodnutí najvyššieho súdu, na
ktoré sťažovateľ poukázal, ústavný súd zistil, že ich predmetom bolo preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí o uložení pokút v správnom konaní, teda rozhodnutí, ktoré nie sú
predbežnej povahy, ako to je v prípade rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu. 12
17. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku (nadväzujúceho na právny
názor krajského súdu a vo veci konajúceho správneho orgánu) ústavný súd konštatuje, že
tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle,
a preto sa úvahy najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu ústavného súdu
nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
najvyššieho súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
18. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, preto pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
19. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017