Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 189/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Levice č. k. -2340

a č. k. -2348 z 21. novembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Levice (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -2340 a č. k. -2348 z 21. novembra 2016

(ďalej spolu len „napadnuté konanie“ alebo „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že je žalobcom v napadnutom konaní

vedenom okresným súdom, v ktorom sa domáha náhrady škody spôsobenej tým, že bol

neoprávnene evidovaný ako agent Štátnej bezpečnosti (ďalej len ,,ŠtB“). Sťažovateľ ďalej

uvádza, že v súvisiacom konaní „bolo rozsudkom súdu prvého stupňa právoplatne určené,

že evidencia sťažovateľa ako agenta ŠtB bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti“.

Sťažovateľ podal v napadnutom konaní návrh na zmenu petitu, v rámci ktorej žiadal

o náhradu škody v sume 871 182,79 € oproti predtým žalovanej sume 701 663,18 €. Ďalej

sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 5. novembra 2014 žiadal nevyrubiť

poplatok a pre prípad, že sa s tým okresný súd nestotožní, žiadal o oslobodenie od platenia

súdneho poplatku. Okresný súd prvým napadnutým uznesením žiadosť sťažovateľa

o oslobodenie od súdneho poplatku zamietol (ďalej len „uznesenie o oslobodení“)

a následne druhým uznesením vyrubil poplatok v sume 9 991 € za zmenu návrhu (ďalej len

„uznesenie o súdnom poplatku“).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenia sú ústavne neudržateľné a arbitrárne.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva podľa

, dohovoru a dodatkového protokolu boli napadnutými uzneseniami okresného súdu

porušené. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu

a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46

a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

o oslobodení z dôvodu, že okresný súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom

rozhodol v otázke oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov za zmenu návrhu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porovnaj , ,

, ). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu

byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porovnaj , , , ).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov

spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok

sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov

vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom

ustanovené podmienky pre takéto oslobodenie, patrí zásadne do rozhodovacej

sféry všeobecných súdov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).

Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

(porovnaj , ).

Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (t. j. ,

resp. ; ďalej len „CSP“) ustanovené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci

všeobecných súdov. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá,

z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych

poplatkov vychádzať (porovnaj , , ).

Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však

povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade

a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať

záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane

a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou

[porovnaj Kreuz v. Poľsko (č. 1), č. 28249/95, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001, bod 66].

Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku posudzovanú vo svetle

konkrétnych okolností prípadu a ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť

tento súdny poplatok a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom došlo

k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj Jedamski

and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou

uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie

verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej

„premennej“ pri vyvažovaní).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci

rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov okresný súd uplatnil zákonom

poskytovaný priestor na uváženie, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený

vstupovať a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Ústavný súd konštatuje, že výrok

okresného súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho

rozhodnutia, pretože okresný súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto

súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci

a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo primeranú argumentáciu,

prostredníctvom ktorej okresný súd dospel k záveru, že pomery u sťažovateľa ako strany

v konaní neodôvodňujú oslobodenie od súdneho poplatku. V relevantnej časti odôvodnenia

svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „posledná zmena petitu žaloby bola dňa 23. 12.

2013, teda v čase, keď už bolo súdom ustálené, že evidencia žalobcu bola neoprávnená,

nemožno uvedené obdobie považovať za obdobie, kedy pretrváva zásah do osobných práv

žalobcu, a preto nebolo možné prihliadnuť ani na predmet sporu a neoprávnený zásah

orgánu verejnej správy. Čo sa týkalo majetkových pomerov, k uvedenému súd dodáva, že

pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada k celkovým majetkovým

pomerom žiadateľa, pričom v prípade fyzických osôb berie do úvahy tiež ich pomery

sociálne, rodinné, ekonomické, zdravotné a pod. a pri žalobcovi, ktorý podniká ako advokát

bolo potrebné ohľadom príjmov vychádzať z celkových príjmov a výdavkov, teda ročného

obratu. Mal za to, že žalobca v konaní uviedol výdavky, ktoré nezodpovedali ním

deklarovaním príjmom, pretože boli vo vyššom rozsahu. Naviac, z daňových priznaní

vyplýva, že v roku 2013 mala advokátska činnosť žalobcu výnosy v rozsahu 50.393,66 eura

a náklady 51.473,77 eura, v roku 2014 výnosy 40.036,63 eura a náklady 55.654,91 eura

a v roku 2015 výnosy 39.963,06 eura a náklady 53.600,68 eura, teda všetky roky bola

spoločnosť v mínusových hodnotách a jediný zisk predstavovala činnosť z prenájmu, avšak

súdu nie je zrejmé, čo tvorilo náklady a tiež nebolo zrejmé, či v takom rozsahu ich bolo

potrebné vynaložiť a to najmä s poukazom na stratovosť podnikania z dlhodobého hľadiska

a vysoké náklady na prevádzku advokátskej činnosti. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť

aj na tú skutočnosť, že v konaní boli predložené daňové priznania, ktoré sú tvorené

pre daňové účely a nie pre preukázania nevyhnutných výdavkov osoby a za účelom zistenia

jej príjmov, a preto súd musel prihliadať na celkové majetkové pomery žalobcu komplexne

a najmä hodnotiť nielen vysoké náklady advokátskej činnosti (napr. nákup právnickej

literatúry), ale aj vysoké výdavky na uspokojovanie základných životných potrieb, ktoré

vôbec neboli v rozsahu základných životných potrieb, a preto bolo potrebné ustáliť, že

žalobca je spôsobilý sa podieľať na úhrade súdneho poplatku v zmysle poslednej zmeny

petitu žaloby. Okrem toho súd poukazuje aj na to, že v čase rozhodovania súdu už neboli

žiadne pochybnosti o neoprávnenosti evidencie žalobcu, a preto bolo možné predpokladať

zvýšenie jeho celkových majetkových pomerov, a teda i úhradu súdneho poplatku bez toho,

aby to zasiahlo do jeho životnej úrovne. V opačnom prípade je potrebné, aby žalobca zvážil

iné možnosti úhrady súdneho poplatku, pretože i keď nemožno od strany sporu požadovať,

aby sa vzdal majetkových hodnôt, ktoré užíva, žalobca vlastní nehnuteľnosť, ktorú neužíva,

dokonca na ňu musí vynakladať značné finančné prostriedky a napriek tomu, že na jej

prenájom založil obchodnú spoločnosť, táto vykazuje stratu, a preto podľa predložených

dokladov je potrebné hodnotiť, že ide o nevýhodnú investíciu, ktorá žalobcovi odčerpáva

finančné prostriedky. Námietka týkajúca sa tvorby dôchodku, je v tomto prípade

irelevantná, pretože súd zvažuje aktuálne finančné prostriedky a v súčasnej situácii je táto

hodnota pre žalobcu nerentabilná. Predaju nehnuteľnosti nebráni ani existencia záložného

práva a hypotekárny úver, preto aj tieto námietky žalobcu bolo potrebné hodnotiť

za irelevantné. Rovnako tak bolo potrebné prihliadnuť na vysokú životnú úroveň a tiež

neobstojí tvrdenie, že túto úroveň žalobcovi hradí matka a dcéra s manželom. Uvedené súdu

ani preukázané nebolo, avšak záverom je potrebné dodať, že ukazovateľom pre určenie

pomerov osoby, či je dôvodné oslobodenie od súdnych poplatkov, je suma životného minima

a v tomto prípade žalobca z prenájmu nehnuteľnosti získava príjem, ktorý postačuje

na úhradu jeho základných životných potrieb.“.

Odvodnenie výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení podľa

názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodvodnené alebo arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu

ešte nie je dôkazom o arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Vychádzajúc z uvedeného

ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových práv podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

1.2 Sťažovateľ tiež namietal, že v dôsledku arbitrárnosti, resp. interpretačnej svojvôle

okresného súdu došlo v konečnom dôsledku do zásahu do je majetkových práv, konkrétne

základného práva vlastniť majetok podľa , ako aj jeho práva na ochranu

vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

o oslobodení.

Ústavný súd k takto uplatnenej argumentácii v sťažnosti konštatuje, že v dôsledku

namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do jeho majetkových práv, a to z dôvodu, že ústavný súd v predchádzajúcej časti

odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti námietok

sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa a

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených

majetkových práv sťažovateľa na jednej strane a napadnutým uznesením na strane druhej,

preto aj sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol v rámci jej predbežného prerokovania

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu o súdnom poplatku, ktorým okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny

poplatok za zmenu návrhu.

Aj sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti je podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená. Okresný súd uložil povinnosť sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok

po zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd v dôsledku

uvedeného rozhodnutia a uplatnenej zmeny petitu žaloby vyrubil súdny poplatok, pričom

aplikoval príslušné ustanovenia o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia o súdnom poplatku konštatuje,

že okresný súd len aplikoval platnú a účinnú právnu normu, čím sťažovateľovi de facto

poskytol súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Navyše, sťažovateľ svoju argumentáciu

o tvrdenom porušení označených práv napadnutým uznesením o súdnom poplatku odvádzal

len od ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení.

Vzhľadom na záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia

o oslobodení ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

namietaným porušením označených práv sťažovateľa a napadnutým uznesením okresného

súdu o súdnom poplatku, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2017