Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 189/2017
PDF · 191.31 KB
No categories available
III. ÚS 189/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Levice č. k. 6 C 239/2009-2340
a č. k. 6 C 239/2009-2348 z 21. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Levice (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 6 C 239/2009-2340 a č. k. 6 C 239/2009-2348 z 21. novembra 2016
(ďalej spolu len „napadnuté konanie“ alebo „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že je žalobcom v napadnutom konaní
vedenom okresným súdom, v ktorom sa domáha náhrady škody spôsobenej tým, že bol
neoprávnene evidovaný ako agent Štátnej bezpečnosti (ďalej len ,,ŠtB“). Sťažovateľ ďalej
uvádza, že v súvisiacom konaní „bolo rozsudkom súdu prvého stupňa právoplatne určené,
že evidencia sťažovateľa ako agenta ŠtB bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti“.
Sťažovateľ podal v napadnutom konaní návrh na zmenu petitu, v rámci ktorej žiadal
o náhradu škody v sume 871 182,79 € oproti predtým žalovanej sume 701 663,18 €. Ďalej
sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 5. novembra 2014 žiadal nevyrubiť
poplatok a pre prípad, že sa s tým okresný súd nestotožní, žiadal o oslobodenie od platenia
súdneho poplatku. Okresný súd prvým napadnutým uznesením žiadosť sťažovateľa
o oslobodenie od súdneho poplatku zamietol (ďalej len „uznesenie o oslobodení“)
a následne druhým uznesením vyrubil poplatok v sume 9 991 € za zmenu návrhu (ďalej len
„uznesenie o súdnom poplatku“).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté uznesenia sú ústavne neudržateľné a arbitrárne.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho označené práva podľa
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu boli napadnutými uzneseniami okresného súdu
porušené. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu
a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
o oslobodení z dôvodu, že okresný súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom
rozhodol v otázke oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov za zmenu návrhu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porovnaj I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu
byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porovnaj I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov
spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok
sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov
vzhľadom na podstatu konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom
ustanovené podmienky pre takéto oslobodenie, patrí zásadne do rozhodovacej
sféry všeobecných súdov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku
samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
(porovnaj II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).
Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (t. j. Občianskym súdnym poriadkom,
resp. Civilným sporovým poriadkom; ďalej len „CSP“) ustanovené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci
všeobecných súdov. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá,
z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych
poplatkov vychádzať (porovnaj I. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014).
Všeobecné súdy sú pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však
povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade
a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať
záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane
a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou
[porovnaj Kreuz v. Poľsko (č. 1), č. 28249/95, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001, bod 66].
Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých
prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti
zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku posudzovanú vo svetle
konkrétnych okolností prípadu a ekonomických (finančných) možností sťažovateľa zaplatiť
tento súdny poplatok a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom došlo
k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj Jedamski
and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou
uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie
verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej
„premennej“ pri vyvažovaní).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci
rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov okresný súd uplatnil zákonom
poskytovaný priestor na uváženie, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený
vstupovať a nahradzovať jeho prijaté právne závery. Ústavný súd konštatuje, že výrok
okresného súdu v napadnutom uznesení má dostatočnú oporu v odôvodnení jeho
rozhodnutia, pretože okresný súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tieto
súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci
a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo primeranú argumentáciu,
prostredníctvom ktorej okresný súd dospel k záveru, že pomery u sťažovateľa ako strany
v konaní neodôvodňujú oslobodenie od súdneho poplatku. V relevantnej časti odôvodnenia
svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „posledná zmena petitu žaloby bola dňa 23. 12.
2013, teda v čase, keď už bolo súdom ustálené, že evidencia žalobcu bola neoprávnená,
nemožno uvedené obdobie považovať za obdobie, kedy pretrváva zásah do osobných práv
žalobcu, a preto nebolo možné prihliadnuť ani na predmet sporu a neoprávnený zásah
orgánu verejnej správy. Čo sa týkalo majetkových pomerov, k uvedenému súd dodáva, že
pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov súd prihliada k celkovým majetkovým
pomerom žiadateľa, pričom v prípade fyzických osôb berie do úvahy tiež ich pomery
sociálne, rodinné, ekonomické, zdravotné a pod. a pri žalobcovi, ktorý podniká ako advokát
bolo potrebné ohľadom príjmov vychádzať z celkových príjmov a výdavkov, teda ročného
obratu. Mal za to, že žalobca v konaní uviedol výdavky, ktoré nezodpovedali ním
deklarovaním príjmom, pretože boli vo vyššom rozsahu. Naviac, z daňových priznaní
vyplýva, že v roku 2013 mala advokátska činnosť žalobcu výnosy v rozsahu 50.393,66 eura
a náklady 51.473,77 eura, v roku 2014 výnosy 40.036,63 eura a náklady 55.654,91 eura
a v roku 2015 výnosy 39.963,06 eura a náklady 53.600,68 eura, teda všetky roky bola
spoločnosť v mínusových hodnotách a jediný zisk predstavovala činnosť z prenájmu, avšak
súdu nie je zrejmé, čo tvorilo náklady a tiež nebolo zrejmé, či v takom rozsahu ich bolo
potrebné vynaložiť a to najmä s poukazom na stratovosť podnikania z dlhodobého hľadiska
a vysoké náklady na prevádzku advokátskej činnosti. Okrem toho bolo potrebné prihliadnuť
aj na tú skutočnosť, že v konaní boli predložené daňové priznania, ktoré sú tvorené
pre daňové účely a nie pre preukázania nevyhnutných výdavkov osoby a za účelom zistenia
jej príjmov, a preto súd musel prihliadať na celkové majetkové pomery žalobcu komplexne
a najmä hodnotiť nielen vysoké náklady advokátskej činnosti (napr. nákup právnickej
literatúry), ale aj vysoké výdavky na uspokojovanie základných životných potrieb, ktoré
vôbec neboli v rozsahu základných životných potrieb, a preto bolo potrebné ustáliť, že
žalobca je spôsobilý sa podieľať na úhrade súdneho poplatku v zmysle poslednej zmeny
petitu žaloby. Okrem toho súd poukazuje aj na to, že v čase rozhodovania súdu už neboli
žiadne pochybnosti o neoprávnenosti evidencie žalobcu, a preto bolo možné predpokladať
zvýšenie jeho celkových majetkových pomerov, a teda i úhradu súdneho poplatku bez toho,
aby to zasiahlo do jeho životnej úrovne. V opačnom prípade je potrebné, aby žalobca zvážil
iné možnosti úhrady súdneho poplatku, pretože i keď nemožno od strany sporu požadovať,
aby sa vzdal majetkových hodnôt, ktoré užíva, žalobca vlastní nehnuteľnosť, ktorú neužíva,
dokonca na ňu musí vynakladať značné finančné prostriedky a napriek tomu, že na jej
prenájom založil obchodnú spoločnosť, táto vykazuje stratu, a preto podľa predložených
dokladov je potrebné hodnotiť, že ide o nevýhodnú investíciu, ktorá žalobcovi odčerpáva
finančné prostriedky. Námietka týkajúca sa tvorby dôchodku, je v tomto prípade
irelevantná, pretože súd zvažuje aktuálne finančné prostriedky a v súčasnej situácii je táto
hodnota pre žalobcu nerentabilná. Predaju nehnuteľnosti nebráni ani existencia záložného
práva a hypotekárny úver, preto aj tieto námietky žalobcu bolo potrebné hodnotiť
za irelevantné. Rovnako tak bolo potrebné prihliadnuť na vysokú životnú úroveň a tiež
neobstojí tvrdenie, že túto úroveň žalobcovi hradí matka a dcéra s manželom. Uvedené súdu
ani preukázané nebolo, avšak záverom je potrebné dodať, že ukazovateľom pre určenie
pomerov osoby, či je dôvodné oslobodenie od súdnych poplatkov, je suma životného minima
a v tomto prípade žalobca z prenájmu nehnuteľnosti získava príjem, ktorý postačuje
na úhradu jeho základných životných potrieb.“.
Odvodnenie výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení podľa
názoru ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodvodnené alebo arbitrárne.
Skutočnosť, že sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu
ešte nie je dôkazom o arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Vychádzajúc z uvedeného
ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia sťažovateľových práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
1.2 Sťažovateľ tiež namietal, že v dôsledku arbitrárnosti, resp. interpretačnej svojvôle
okresného súdu došlo v konečnom dôsledku do zásahu do je majetkových práv, konkrétne
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na ochranu
vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu
o oslobodení.
Ústavný súd k takto uplatnenej argumentácii v sťažnosti konštatuje, že v dôsledku
namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do jeho majetkových práv, a to z dôvodu, že ústavný súd v predchádzajúcej časti
odôvodnenia tohto rozhodnutia dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti námietok
sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Na základe uvedeného ústavný
súd konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených
majetkových práv sťažovateľa na jednej strane a napadnutým uznesením na strane druhej,
preto aj sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol v rámci jej predbežného prerokovania
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich označených práv napadnutým uznesením
okresného súdu o súdnom poplatku, ktorým okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny
poplatok za zmenu návrhu.
Aj sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti je podľa názoru ústavného súdu zjavne
neopodstatnená. Okresný súd uložil povinnosť sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok
po zamietnutí jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd v dôsledku
uvedeného rozhodnutia a uplatnenej zmeny petitu žaloby vyrubil súdny poplatok, pričom
aplikoval príslušné ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia o súdnom poplatku konštatuje,
že okresný súd len aplikoval platnú a účinnú právnu normu, čím sťažovateľovi de facto
poskytol súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Navyše, sťažovateľ svoju argumentáciu
o tvrdenom porušení označených práv napadnutým uznesením o súdnom poplatku odvádzal
len od ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu o oslobodení.
Vzhľadom na záver ústavného súdu o ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia
o oslobodení ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
namietaným porušením označených práv sťažovateľa a napadnutým uznesením okresného
súdu o súdnom poplatku, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. marca 2017