Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 225/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s. r. o.,

Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Chlapík,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo 17. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v súvislosti s priebehom konania pred všeobecnými

súdmi uvádza, že „[n]a základe rozsudku Krajského súdu Žilina ako exekučného titulu bolo

začaté voči sťažovateľovi (odporcovi v rade 1) exekútorským úradom

exekučné konanie EX 690/2012, ktoré bolo ukončené dňa 26. 6. 2013 vymožením

pohľadávky navrhovateľa spolu v sume 45.265,52 Eur a odmeny súdneho

exekútora v sume 10.960,79 Eur.

Ešte pred začatím exekučného konania, obaja odporcovia v rade 1, 2 podali podaním

zo dňa 29. 3. 2012 proti rozsudku Krajského súdu Žilina dovolanie. Dovolací Najvyšší

súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 6. augusta 2013 dovolaniu vyhovel, zrušil

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina po vrátení veci dovolacím súdom, uznesením

č. k. -192 zo dňa 27. 2. 2014 zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok

Okresného súdu Žilina -73 zo dňa 13. 6. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Po vrátení veci je táto vedená na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. .

Po vrátení veci súdu prvého stupňa navrhovateľ podaním doručeným

súdu 19.3.2014 zobral návrh voči navrhovateľovi v rade 1 (sťažovateľovi)

v celom rozsahu späť s odôvodnením, že žalovaná suma 33.193,92 Eur

s príslušenstvom bola v prospech navrhovateľa vymožená v exekučnom konaní.

Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. -224 právoplatným dňa

25. 6. 2014 súd konanie voči navrhovateľovi v rade 1 zastavil...

Zrušením rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. -126 došlo k zániku

exekučného titulu. Pokiaľ došlo v priebehu exekučného konania k vymoženiu pohľadávky,

príslušenstva ako aj trov exekúcie, ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa „domáhal voči súdnej exekútorke

vydania bezdôvodného obohatenia žalobným návrhom zo dňa 27. 7. 2014 na Okresnom

súde Považská Bystrica. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento

zamietnuť s tým, že v exekučnom konaní má postavenie verejného činiteľa, vykonáva úlohy

orgánu verejnej moci, preto nemá pasívnu legitimáciu v spore, nakoľko v danom prípade

ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom štátu Slovenská republika v zastúpení

Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorý orgán je vecne legitimovaný v spore...

O návrhu sťažovateľa proti odporkyni exekútorský úrad Považská

Bystrica o zaplatenie 10.960,77 Eur s prísl. rozhodoval Okresný súd Považská Bystrica

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý rozsudkom zo dňa 27. novembra 2014

návrh zamietol...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Krajský súd Trenčín rozsudkom sp. zn.

-17 zo dňa 17. júna 2015 rozsudkom súdu prvého stupňa potvrdil...“.

K trovám exekučného konania sťažovateľ uvádza, že „žiadnym ďalším uznesením

súdu mu neboli vyčíslené trovy exekučného konania po jeho skončení a teda ani mu nebola

uložená povinnosť ich úhrady. Sťažovateľ dokonca neobdržal ani upovedomenie o tom,

že exekúcia EX 690/2012 je ukončená. Vzhľadom k tejto neznalosti, sťažovateľ po obdržaní

zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorým bol zrušený

exekučný titul, podaním zo dňa 27. 9. 2013 adresovaného Okresnému súdu Žilina a súdnej

exekútorke , navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu zrušenia exekučného

titulu, k podaniu priložil aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. .

Uznesením Okresného súdu Žilina -58 zo dňa 5. 11. 2013 bol návrh

na zastavenie exekúcie zamietnutý. Ako sa v odôvodnení uznesenia uvádza, z podania

súdneho exekútora doručeného súdu dňa 2. 7. 2013 je zrejmé, že exekučné konanie v tejto

veci je ukončené dňom 26.6.2013 vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie,

pričom došlo aj vráteniu poverenia na vykonanie exekúcie.“.

Sťažovateľ namieta, že „uvedenými rozhodnutiami a postupom oboch všeobecných

súdov došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to základné právo vlastniť

majetok zaručené a jeho základné právo súdnu

ochranu podľa ako aj jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“.

Krajskému súdu sťažovateľ najmä vytýka, že „rozsudkom č. k. -17

zo dňa 17. júna 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok. V odôvodnení uviedol, že daný

prípad sa nevzťahuje na Nález Ústavného , ktorý reagoval na inú procesnú

situáciu, v predmetnej prejednávanej veci súdna exekútorka konala na základe exekučného

titulu, v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o trovách súdnej exekútorky, námietky

sťažovateľa Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. zamietol,

s právoplatnosťou dňom 8. 11. 2012, teda toto rozhodnutie nebolo zrušené.“.

Sťažovateľ namieta, že „rozhodnutie odvolacieho Krajské súdu Trenčín v spojení

s rozhodnutím súdu prvého stupňa je arbitrárne ako aj zjavne neodôvodnené a nelogické.

Právne argumenty, o ktoré sa opiera rozhodnutie sú v rozpore so skutkovými okolnosťami

prejednávaného prípadu s absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo vlastniť majetok zaručené

Slovenskej republiky a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. -117 zo 17. júna2015 porušené

bolo.

2. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. -117 zo 17. júna 2015

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Trenčín je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 296,44 Eur (dva úkony) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr.

Dušana Chlapíka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základných

práv podľa a , práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

V zmysle a dohovoru má účastník súdneho konania

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nesprávnom právnom posúdení

veci, pričom krajskému súdu vytýka najmä formalistický prístup pri formulovaní záveru

o nepoužiteľnosti nálezu sp. zn. z dôvodu, že tento sa týka skutkovo

a právne inej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté rozhodnutie za ústavne udržateľné a akceptovateľné

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na to, že „ako súd

odvolací vec preskúmal podľa bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa , pričom

v nadväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne

správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu

stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec

po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Súd prvého stupňa správne vzhľadom na obsah žalobného návrhu zameral svoje

dokazovanie na skutkový stav veci, z ktoré v konečnom dôsledku vyvodil, že na daný

právny vzťah nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu zo dňa 13. 02. 2013, č. k.

-45, nakoľko z hľadiska skutkového sa nejedná o totožnú vec. Svoj

myšlienkový postup riadne a logicky zdôvodnil vo všetkých jeho súvislostiach a odvolací

súd voči tomuto nemá žiadne výhrady.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že z hľadiska skutkového je medzi

účastníkmi nesporné a nepochybné, že odporkyňa ako súdna exekútorka vymohla v rámci

exekučného konania na základe riadne vydaného poverenia istinu vrátane jej príslušenstva

ako aj odmeny súdnej exekútorky a po vymožení danej istiny vrátila súdu prvého stupňa ako

exekučnému súdu príslušné poverenie. Rovnako medzi účastníkmi je nepochybné

a nesporné, že potom ako bola istina vymožená bol v konečnom dôsledku NS SR zrušený

exekučný titul, na základe ktorého sa predmetná exekúcia viedla stým, že konanie čo do veci

samej v konečnom dôsledku bolo zastavené pre späťvzatie návrhu zo strany navrhovateľa

voči odporcovi, ktorý v tomto konaní figuruje ako navrhovateľ.

Tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto

konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, súdna exekútorka v tomto prípade odporkyňa

vykonávala exekučnú činnosť ako zverený výkon štátnej moci s tým, že na súdnu exekútorku

sa pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje právny režim náhrady škody podľa

Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor

nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa

na planení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov

exekučného konania.

Faktom však je, že čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti

s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a jeho odmene je jeho postavenie odlišné.

Exekučný poriadok priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd

rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa § 200 ods. 1 Exekučného

poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov, náhrada za stratu času pri

vykonaní exekúcie.

Tak ako konštatoval Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 13. 02. 2013, na ktorý sa

odvoláva ako navrhovateľ, tak aj odporkyňa, súdny exekútor vo vzťahu k rozhodovaniu

o trovách konania a jeho postavenie je v tomto smere osoba vykonávajúca slobodné

povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania

a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaní orgánov verejnej moci dotknuté. Na druhej

strane Ústavný súd nespochybnil svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu

, v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti

súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim

V prejednávanej veci však samotný nález Ústavného súdu reagoval

na tú procesnú situáciu, kedy v rámci samotného exekučného konania došlo k zrušeniu

rozhodnutia, na základe ktorého medzitým došlo k vymoženiu odmeny súdnej exekútorky,

čo však nie je prejednávaný prípad. Tak ako správne uviedol súd prvého stupňa a následne

aj vo svojom vyjadrení samotná odporkyňa, v prejednávanej veci súdna exekútorka konala

na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a následne vydaného

poverenia s tým, že v rámci takéhoto exekučného konania aj bolo následne rozhodované

o trovách súdnej exekútorky, voči ktorým podal povinný (v tomto konaní navrhovateľ)

námietky, v dôsledku ktorých rozhodoval v konečnom dôsledku Okresný súd Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol.

Toto uznesenie sa stalo právoplatným a vykonateľným dňom 08. 11. 2012 stým, že voči

tomuto rozhodnutiu sa povinný (v tomto konaní navrhovateľ) neodvolal. Rozhodnutie,

ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti trovám exekúcie, teda zrušené v konečnom

dôsledku nebolo a medzi tým došlo k vymoženiu nielen istiny, príslušenstva, ale aj samotnej

odmeny súdnej exekútorky.

Pokiaľ teda Ústavný súd vo svojom náleze reaguje na bezdôvodné

obohatenie zo strany súdneho exekútora, jedná sa o skutkovo odlišný prípad, kedy došlo

po vymožení odmeny súdneho exekútora k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého bola

táto odmena vymožená a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že exekúcia ako taká bola

zastavená a náhradu trov exekúcie bol zaviazaný oprávnený, t. z. úplne iný subjekt. Preto

v súlade s nálezom Ústavného súdu platí, že zrušením rozhodnutia,

na základe ktorého sa plnením dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade,

že právny dôvod tohto plnenia nespočívalo v hmotnom práve, t. z., že podľa hmotného práva

táto povinnosť neexistovala, čo však nie je prejednávaný prípad.

Pokiaľ teda neboli splnené podmienky na to, aby odporkyňa bola povinná vydať

navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie z dôvodov vyššie uvedených preto, lebo odporkyňa

ako súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť a vymohla pohľadávku oprávneného

v súlade so zák. č. 233/95 Z. z. možno následne uzavrieť, že nárok navrhovateľa voči

odporkyni na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodný nie je.

Neobstoja preto námietky zo strany navrhovateľa v odvolaní, že by rozsudok súdu

prvého stupňa spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne zmätočnosti,

pretože súd prvého stupňa jasne a logicky zdôvodnil svoje skutkové a právne závery

a odvolací súd vo zvyšku na ne plne poukazuje a zároveň súd prvého stupňa riadne

zdôvodnil svoje rešpektujúce stanovisko voči nálezu Ústavného súdu, o ktorý v konečnom

dôsledku nárok navrhovateľ v tomto konaní opieral.

Odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu

k rozhodovaniu o náhrade trov prvostupňového konania, a preto aj v tejto časti bol

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.“.

Pri hodnotení napadnutého rozhodnutia ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a v nadväznosti

na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať

aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol:

„Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru,

že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa v tomto konám domáha zaplatenia

sumy 10 960,79 Eur, ktoré zaplatil titulom trov exekúcie v konaní EX 690/2012 odporkyni,

ktorá bola poverená Okresným súdom v Žiline poverením číslo 5511.116467 zo dňa

24.5.2012 vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu

v Žiline zo dňa 11. 1. 2012 sp. zn. -126 oprávneného proti

povinnému − navrhovateľovi na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť

istinu vo výške 33 193,92 Eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 2. 7. 2009

do zaplatenia + trovy exekúcie, z dôvodu, že odporkyňa sa na jeho úkor bezdôvodne

obohatila tým, že po tom ako bolo exekučné konanie skončené vymožením pohľadávky

oprávneného a ako bolo vrátené poverenie bol uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

zo dňa 6. 8. 2013 č. k zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa

11. 1. 2012 sp. zn. -126 t. j. exekučný titul a vec bola vrátená tomuto súdu

na ďalšie konanie. Navrhovateľ svoj návrh opieral o nález Ústavného súdu SR

z 13. februára 2013 č. k. -45.

V danom prípade je nesporné, že navrhovateľ bol, povinný v exekučnom konaní

vedenom pod EX 690/2012, ktoré bolo skončené vymožením pohľadávky oprávneného,

jej príslušenstva a trov exekúcie dňa 26. 6. 2013. Ku dňu 26. 6. 2013 súdna exekútorka

vymohla od povinného celkom sumu 56 226,31 Eur z toho v prospech oprávneného istinu

vo výške 33 193,92 Eur, úrok z omeškania vo výške 10 784,39 Eur, trovy ex. právneho

zastúpenia vo výške 1 287,21 Eur (spolu 45 265,52 Eur) a odmenu exekútora spolu vo výške

10 960,79 Eur. Následne po vymožení pohľadávky súdna exekútorka − odporkyňa v súlade

s Exekučného poriadku vrátila Okresnému súdu

Žilina poverenie číslo 5511.116467 zo dňa 24.5.2012. Navrhovateľ ako povinný

v exekučnom konaní rešpektoval rozhodnutia Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. , ktorý rozhodoval o jeho o námietke proti predbežným trovám

exekúcie ako aj o návrhu na odklad exekúcie z dôvodu podaného dovolania proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 1. 2012 sp. zn. -126 a ani voči jednému

rozhodnutiu nepodal odvolanie a dňa 26. 6. 2013 dobrovoľne uhradil vymáhanú istinu,

príslušenstvo a trovy exekúcie, ktorých vrátenia resp. zaplatenia sa od odporkyne domáha

v tomto konaní.

Medzi účastníkmi konania výška vymožených trov exekúcie sporná nebola, spornou

bola otázka, či na strane odporkyne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výše žalovanej

istiny na úkor navrhovateľa.

Rešpektujúc nález Ústavného súdu SR z 13. februára 2013 č. k. -45

súd má za to, že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným v exekučnom konám

nie je verejnoprávnym vzťahom a súdny exekútor preto môže byť subjektom zodpovedným

z bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodným obohatením môže byť aj plnenie na základe

vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu

Ústavného súdu, ktorý upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. , súd má za to, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa

plnilo dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia

nespočíval v hmotnom práve tzn., že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala.

Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva

bezdôvodným obohatením. Ak teda spočíval právny dôvod plnenia v hmotnom práve,

tak ako to bolo v danom prípade, tak trvá aj v prípade zrušeného právoplatného

a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od začiatku

a aj naďalej podložené právnym dôvodom. Preto nemôže byť posudzované ako bezdôvodné

obohatenie, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol po zrušení tohto

deklarovaného súdneho rozhodnutia.

V danom prípade odporkyňa ako súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť

a vymohla pohľadávku oprávneného v súlade so , na základe

poverenia súdu, ktoré ju oprávňovalo na úkony, ktorých účelom bolo vymoženie pohľadávky

oprávneného voči navrhovateľovi ako povinnému. Za základe uvedeného po vymožení

predmetu exekúcie jej patrí odmena v zmysle vyhlášky , ktorá ani po zrušení

exekučného titulu po skončení exekučného konania nemôže byť bezdôvodným obohatením,

t.j. v zmysle plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ani majetkovým

prospechom získaným z nepoctivých zdrojov, na úkor navrhovateľa, ktoré by mu bola

povinná v zmysle vydať. V danom prípade nebolo

zrušené právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie

(právny dôvod na základe ktorého sa plnilo), o ktorý prípad sa jedná v náleze Ústavného

súdu SR z 13. februára 2013 č. k. -45 (bod 38.) ale bol zrušený exekučný

titul, na základe ktorého exekútorka vykonávala exekúciu a to až po vymožení predmetu

exekúcie a skončení exekučného konania.

Vzhľadom na všetky zhora uvedené skutočnosti a za použitia citovaných ustanovení

a Exekučného poriadku súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu

zamietol.“

Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného

súdu žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom

konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany

krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Všeobecné súdy sa náležite vysporiadali s námietkami sťažovateľa v súvislosti

s nálezom ústavného súdu sp. zn. a ich odôvodnenie nemožno označiť

za formalistické. Všeobecné súdy jasne a zrozumiteľne uviedli, v čom spočíva rozdielnosť

procesnej situácie sťažovateľa (v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnej

exekútorke po zrušení exekučného titulu) oproti procesnej situácii, v ktorej rozhodoval

ústavný súd vo veci sp. zn. .

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. povinná dobrovoľne

splnila, čo jej ukladal exekučný titul, a to ešte pred nadobudnutím vykonateľnosti

exekučného titulu. Následne ešte počas prebiehajúceho exekučného konania došlo

k zrušeniu exekučného titulu. Napriek týmto skutočnostiam všeobecné súdy, rozhodujúc

o námietkach povinnej, uložili povinnej povinnosť uhradiť trovy exekúcie. Tento stav

bol zvrátený nálezom ústavného súdu sp. zn. , ktorým bolo rozhodnutie

o povinnosti povinnej uhradiť trovy exekúcie zrušené. Následne bol na úhradu trov

exekúcie zaviazaný oprávnený.

Všeobecné súdy dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadrili rozdiel v procesnej situácii

sťažovateľa, ktorý im neumožňoval aplikovať nález ústavného súdu sp. zn.

v konaní o jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ síce splnil, čo mu

ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, avšak k zrušeniu exekučného titulu došlo

až po vrátení poverenia súdnej exekútorky, preto vzniknuté trovy exekúcie nemôžu

na jej strane predstavovať bezdôvodné obohatenie. Po zrušení exekučného titulu

sťažovateľovi síce vznikol voči štátu nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci v rozsahu vymožených trov exekúcie, nie však nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia voči súdnej exekútorke.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len

opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne

výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených

práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu je

udržateľné a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárne.

Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer. V zásade len

polemizuje so skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov a stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal

ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia

označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017