Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 225/2017
PDF · 277.11 KB
No categories available
II. ÚS 225/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s. r. o.,
Sládkovičova 13, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Chlapík,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 5 Co 105/2015 zo 17. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 105/2015 zo 17. júna 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v súvislosti s priebehom konania pred všeobecnými
súdmi uvádza, že „[n]a základe rozsudku Krajského súdu Žilina ako exekučného titulu bolo
začaté voči sťažovateľovi (odporcovi v rade 1) exekútorským úradom
exekučné konanie EX 690/2012, ktoré bolo ukončené dňa 26. 6. 2013 vymožením
pohľadávky navrhovateľa spolu v sume 45.265,52 Eur a odmeny súdneho
exekútora v sume 10.960,79 Eur.
Ešte pred začatím exekučného konania, obaja odporcovia v rade 1, 2 podali podaním
zo dňa 29. 3. 2012 proti rozsudku Krajského súdu Žilina dovolanie. Dovolací Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 3 Cdo 184/2012 zo dňa 6. augusta 2013 dovolaniu vyhovel, zrušil
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Krajský súd Žilina po vrátení veci dovolacím súdom, uznesením
č. k. 11 Co 191/2013-192 zo dňa 27. 2. 2014 zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok
Okresného súdu Žilina 7 C 60/2009-73 zo dňa 13. 6. 2011 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Po vrátení veci je táto vedená na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2 C 82/2014.
Po vrátení veci súdu prvého stupňa navrhovateľ podaním doručeným
súdu 19.3.2014 zobral návrh voči navrhovateľovi v rade 1 (sťažovateľovi)
v celom rozsahu späť s odôvodnením, že žalovaná suma 33.193,92 Eur
s príslušenstvom bola v prospech navrhovateľa vymožená v exekučnom konaní.
Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 2 C 82/2014-224 právoplatným dňa
25. 6. 2014 súd konanie voči navrhovateľovi v rade 1 zastavil...
Zrušením rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 7 Co 249/2011-126 došlo k zániku
exekučného titulu. Pokiaľ došlo v priebehu exekučného konania k vymoženiu pohľadávky,
príslušenstva ako aj trov exekúcie, ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa „domáhal voči súdnej exekútorke
vydania bezdôvodného obohatenia žalobným návrhom zo dňa 27. 7. 2014 na Okresnom
súde Považská Bystrica. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento
zamietnuť s tým, že v exekučnom konaní má postavenie verejného činiteľa, vykonáva úlohy
orgánu verejnej moci, preto nemá pasívnu legitimáciu v spore, nakoľko v danom prípade
ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom štátu Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorý orgán je vecne legitimovaný v spore...
O návrhu sťažovateľa proti odporkyni exekútorský úrad Považská
Bystrica o zaplatenie 10.960,77 Eur s prísl. rozhodoval Okresný súd Považská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2014, ktorý rozsudkom zo dňa 27. novembra 2014
návrh zamietol...“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Krajský súd Trenčín rozsudkom sp. zn.
5 Co 105/2015-17 zo dňa 17. júna 2015 rozsudkom súdu prvého stupňa potvrdil...“.
K trovám exekučného konania sťažovateľ uvádza, že „žiadnym ďalším uznesením
súdu mu neboli vyčíslené trovy exekučného konania po jeho skončení a teda ani mu nebola
uložená povinnosť ich úhrady. Sťažovateľ dokonca neobdržal ani upovedomenie o tom,
že exekúcia EX 690/2012 je ukončená. Vzhľadom k tejto neznalosti, sťažovateľ po obdržaní
zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 184/2012, ktorým bol zrušený
exekučný titul, podaním zo dňa 27. 9. 2013 adresovaného Okresnému súdu Žilina a súdnej
exekútorke , navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu zrušenia exekučného
titulu, k podaniu priložil aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 184/2012.
Uznesením Okresného súdu Žilina 3 Er 2249/2012-58 zo dňa 5. 11. 2013 bol návrh
na zastavenie exekúcie zamietnutý. Ako sa v odôvodnení uznesenia uvádza, z podania
súdneho exekútora doručeného súdu dňa 2. 7. 2013 je zrejmé, že exekučné konanie v tejto
veci je ukončené dňom 26.6.2013 vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie,
pričom došlo aj vráteniu poverenia na vykonanie exekúcie.“.
Sťažovateľ namieta, že „uvedenými rozhodnutiami a postupom oboch všeobecných
súdov došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd a to základné právo vlastniť
majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základné právo súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“.
Krajskému súdu sťažovateľ najmä vytýka, že „rozsudkom č. k. 5 Co 105/2015-17
zo dňa 17. júna 2015 potvrdil prvostupňový rozsudok. V odôvodnení uviedol, že daný
prípad sa nevzťahuje na Nález Ústavného II. ÚS 165/2012, ktorý reagoval na inú procesnú
situáciu, v predmetnej prejednávanej veci súdna exekútorka konala na základe exekučného
titulu, v exekučnom konaní bolo rozhodnuté o trovách súdnej exekútorky, námietky
sťažovateľa Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. 3 Er 2249/2012 zamietol,
s právoplatnosťou dňom 8. 11. 2012, teda toto rozhodnutie nebolo zrušené.“.
Sťažovateľ namieta, že „rozhodnutie odvolacieho Krajské súdu Trenčín v spojení
s rozhodnutím súdu prvého stupňa je arbitrárne ako aj zjavne neodôvodnené a nelogické.
Právne argumenty, o ktoré sa opiera rozhodnutie sú v rozpore so skutkovými okolnosťami
prejednávaného prípadu s absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky.“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 105/2015-117 zo 17. júna2015 porušené
bolo.
2. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5 Co 105/2015-117 zo 17. júna 2015
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Trenčín je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 296,44 Eur (dva úkony) na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr.
Dušana Chlapíka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,
a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nesprávnom právnom posúdení
veci, pričom krajskému súdu vytýka najmä formalistický prístup pri formulovaní záveru
o nepoužiteľnosti nálezu sp. zn. II. ÚS 165/2012 z dôvodu, že tento sa týka skutkovo
a právne inej veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnuté rozhodnutie za ústavne udržateľné a akceptovateľné
z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazuje na to, že „ako súd
odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom
v nadväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne
správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu
stotožňuje.
Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec
po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.
Súd prvého stupňa správne vzhľadom na obsah žalobného návrhu zameral svoje
dokazovanie na skutkový stav veci, z ktoré v konečnom dôsledku vyvodil, že na daný
právny vzťah nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu zo dňa 13. 02. 2013, č. k.
II. ÚS 165/2012-45, nakoľko z hľadiska skutkového sa nejedná o totožnú vec. Svoj
myšlienkový postup riadne a logicky zdôvodnil vo všetkých jeho súvislostiach a odvolací
súd voči tomuto nemá žiadne výhrady.
Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že z hľadiska skutkového je medzi
účastníkmi nesporné a nepochybné, že odporkyňa ako súdna exekútorka vymohla v rámci
exekučného konania na základe riadne vydaného poverenia istinu vrátane jej príslušenstva
ako aj odmeny súdnej exekútorky a po vymožení danej istiny vrátila súdu prvého stupňa ako
exekučnému súdu príslušné poverenie. Rovnako medzi účastníkmi je nepochybné
a nesporné, že potom ako bola istina vymožená bol v konečnom dôsledku NS SR zrušený
exekučný titul, na základe ktorého sa predmetná exekúcia viedla stým, že konanie čo do veci
samej v konečnom dôsledku bolo zastavené pre späťvzatie návrhu zo strany navrhovateľa
voči odporcovi, ktorý v tomto konaní figuruje ako navrhovateľ.
Tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto
konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, súdna exekútorka v tomto prípade odporkyňa
vykonávala exekučnú činnosť ako zverený výkon štátnej moci s tým, že na súdnu exekútorku
sa pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje právny režim náhrady škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor
nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa
na planení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov
exekučného konania.
Faktom však je, že čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti
s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a jeho odmene je jeho postavenie odlišné.
Exekučný poriadok priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd
rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa § 200 ods. 1 Exekučného
poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov, náhrada za stratu času pri
vykonaní exekúcie.
Tak ako konštatoval Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 13. 02. 2013, na ktorý sa
odvoláva ako navrhovateľ, tak aj odporkyňa, súdny exekútor vo vzťahu k rozhodovaniu
o trovách konania a jeho postavenie je v tomto smere osoba vykonávajúca slobodné
povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania
a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaní orgánov verejnej moci dotknuté. Na druhej
strane Ústavný súd nespochybnil svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu
PL. ÚS 49/03, v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti
súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim zák. č. 514/2003 Z. z.
V prejednávanej veci však samotný nález Ústavného súdu II. ÚS 165/2012 reagoval
na tú procesnú situáciu, kedy v rámci samotného exekučného konania došlo k zrušeniu
rozhodnutia, na základe ktorého medzitým došlo k vymoženiu odmeny súdnej exekútorky,
čo však nie je prejednávaný prípad. Tak ako správne uviedol súd prvého stupňa a následne
aj vo svojom vyjadrení samotná odporkyňa, v prejednávanej veci súdna exekútorka konala
na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a následne vydaného
poverenia s tým, že v rámci takéhoto exekučného konania aj bolo následne rozhodované
o trovách súdnej exekútorky, voči ktorým podal povinný (v tomto konaní navrhovateľ)
námietky, v dôsledku ktorých rozhodoval v konečnom dôsledku Okresný súd Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Er 2249/2012 a námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol.
Toto uznesenie sa stalo právoplatným a vykonateľným dňom 08. 11. 2012 stým, že voči
tomuto rozhodnutiu sa povinný (v tomto konaní navrhovateľ) neodvolal. Rozhodnutie,
ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti trovám exekúcie, teda zrušené v konečnom
dôsledku nebolo a medzi tým došlo k vymoženiu nielen istiny, príslušenstva, ale aj samotnej
odmeny súdnej exekútorky.
Pokiaľ teda Ústavný súd vo svojom náleze II. ÚS 165/2012 reaguje na bezdôvodné
obohatenie zo strany súdneho exekútora, jedná sa o skutkovo odlišný prípad, kedy došlo
po vymožení odmeny súdneho exekútora k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého bola
táto odmena vymožená a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že exekúcia ako taká bola
zastavená a náhradu trov exekúcie bol zaviazaný oprávnený, t. z. úplne iný subjekt. Preto
v súlade s nálezom Ústavného súdu II. ÚS 165/2012 platí, že zrušením rozhodnutia,
na základe ktorého sa plnením dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade,
že právny dôvod tohto plnenia nespočívalo v hmotnom práve, t. z., že podľa hmotného práva
táto povinnosť neexistovala, čo však nie je prejednávaný prípad.
Pokiaľ teda neboli splnené podmienky na to, aby odporkyňa bola povinná vydať
navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie z dôvodov vyššie uvedených preto, lebo odporkyňa
ako súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť a vymohla pohľadávku oprávneného
v súlade so zák. č. 233/95 Z. z. možno následne uzavrieť, že nárok navrhovateľa voči
odporkyni na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodný nie je.
Neobstoja preto námietky zo strany navrhovateľa v odvolaní, že by rozsudok súdu
prvého stupňa spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne zmätočnosti,
pretože súd prvého stupňa jasne a logicky zdôvodnil svoje skutkové a právne závery
a odvolací súd vo zvyšku na ne plne poukazuje a zároveň súd prvého stupňa riadne
zdôvodnil svoje rešpektujúce stanovisko voči nálezu Ústavného súdu, o ktorý v konečnom
dôsledku nárok navrhovateľ v tomto konaní opieral.
Odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu
k rozhodovaniu o náhrade trov prvostupňového konania, a preto aj v tejto časti bol
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.“.
Pri hodnotení napadnutého rozhodnutia ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu
s rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
4 C 173/2014 z 27. novembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a v nadväznosti
na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať
aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol:
„Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov súd dospel jednoznačne k záveru,
že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa v tomto konám domáha zaplatenia
sumy 10 960,79 Eur, ktoré zaplatil titulom trov exekúcie v konaní EX 690/2012 odporkyni,
ktorá bola poverená Okresným súdom v Žiline poverením číslo 5511.116467 zo dňa
24.5.2012 vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline zo dňa 11. 1. 2012 sp. zn. 7 Co/249/2011-126 oprávneného proti
povinnému − navrhovateľovi na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť
istinu vo výške 33 193,92 Eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 2. 7. 2009
do zaplatenia + trovy exekúcie, z dôvodu, že odporkyňa sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatila tým, že po tom ako bolo exekučné konanie skončené vymožením pohľadávky
oprávneného a ako bolo vrátené poverenie bol uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
zo dňa 6. 8. 2013 č. k 3 Cdo 184/2012 zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
11. 1. 2012 sp. zn. 7 Co/249/2011-126 t. j. exekučný titul a vec bola vrátená tomuto súdu
na ďalšie konanie. Navrhovateľ svoj návrh opieral o nález Ústavného súdu SR
z 13. februára 2013 č. k. II. ÚS 165/2012-45.
V danom prípade je nesporné, že navrhovateľ bol, povinný v exekučnom konaní
vedenom pod EX 690/2012, ktoré bolo skončené vymožením pohľadávky oprávneného,
jej príslušenstva a trov exekúcie dňa 26. 6. 2013. Ku dňu 26. 6. 2013 súdna exekútorka
vymohla od povinného celkom sumu 56 226,31 Eur z toho v prospech oprávneného istinu
vo výške 33 193,92 Eur, úrok z omeškania vo výške 10 784,39 Eur, trovy ex. právneho
zastúpenia vo výške 1 287,21 Eur (spolu 45 265,52 Eur) a odmenu exekútora spolu vo výške
10 960,79 Eur. Následne po vymožení pohľadávky súdna exekútorka − odporkyňa v súlade
s § 60 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku vrátila Okresnému súdu
Žilina poverenie číslo 5511.116467 zo dňa 24.5.2012. Navrhovateľ ako povinný
v exekučnom konaní rešpektoval rozhodnutia Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Er/2249/2012, ktorý rozhodoval o jeho o námietke proti predbežným trovám
exekúcie ako aj o návrhu na odklad exekúcie z dôvodu podaného dovolania proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 11. 1. 2012 sp. zn. 7 Co/249/2011-126 a ani voči jednému
rozhodnutiu nepodal odvolanie a dňa 26. 6. 2013 dobrovoľne uhradil vymáhanú istinu,
príslušenstvo a trovy exekúcie, ktorých vrátenia resp. zaplatenia sa od odporkyne domáha
v tomto konaní.
Medzi účastníkmi konania výška vymožených trov exekúcie sporná nebola, spornou
bola otázka, či na strane odporkyne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výše žalovanej
istiny na úkor navrhovateľa.
Rešpektujúc nález Ústavného súdu SR z 13. februára 2013 č. k. II. ÚS 165/2012-45
súd má za to, že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným v exekučnom konám
nie je verejnoprávnym vzťahom a súdny exekútor preto môže byť subjektom zodpovedným
z bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodným obohatením môže byť aj plnenie na základe
vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu
Ústavného súdu, ktorý upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 30 Cdo3810/2007, súd má za to, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa
plnilo dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia
nespočíval v hmotnom práve tzn., že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala.
Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva
bezdôvodným obohatením. Ak teda spočíval právny dôvod plnenia v hmotnom práve,
tak ako to bolo v danom prípade, tak trvá aj v prípade zrušeného právoplatného
a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od začiatku
a aj naďalej podložené právnym dôvodom. Preto nemôže byť posudzované ako bezdôvodné
obohatenie, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol po zrušení tohto
deklarovaného súdneho rozhodnutia.
V danom prípade odporkyňa ako súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť
a vymohla pohľadávku oprávneného v súlade so zákonom č. 233/1995 Z. z., na základe
poverenia súdu, ktoré ju oprávňovalo na úkony, ktorých účelom bolo vymoženie pohľadávky
oprávneného voči navrhovateľovi ako povinnému. Za základe uvedeného po vymožení
predmetu exekúcie jej patrí odmena v zmysle vyhlášky 288/1995 Z. z., ktorá ani po zrušení
exekučného titulu po skončení exekučného konania nemôže byť bezdôvodným obohatením,
t.j. v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ani majetkovým
prospechom získaným z nepoctivých zdrojov, na úkor navrhovateľa, ktoré by mu bola
povinná v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať. V danom prípade nebolo
zrušené právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie
(právny dôvod na základe ktorého sa plnilo), o ktorý prípad sa jedná v náleze Ústavného
súdu SR z 13. februára 2013 č. k. II. ÚS 165/2012-45 (bod 38.) ale bol zrušený exekučný
titul, na základe ktorého exekútorka vykonávala exekúciu a to až po vymožení predmetu
exekúcie a skončení exekučného konania.
Vzhľadom na všetky zhora uvedené skutočnosti a za použitia citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol.“
Takto formulované právne závery okresného súdu nenesú podľa názoru ústavného
súdu žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom
konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany
krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Všeobecné súdy sa náležite vysporiadali s námietkami sťažovateľa v súvislosti
s nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012 a ich odôvodnenie nemožno označiť
za formalistické. Všeobecné súdy jasne a zrozumiteľne uviedli, v čom spočíva rozdielnosť
procesnej situácie sťažovateľa (v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnej
exekútorke po zrušení exekučného titulu) oproti procesnej situácii, v ktorej rozhodoval
ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 165/2012.
Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 165/2012 povinná dobrovoľne
splnila, čo jej ukladal exekučný titul, a to ešte pred nadobudnutím vykonateľnosti
exekučného titulu. Následne ešte počas prebiehajúceho exekučného konania došlo
k zrušeniu exekučného titulu. Napriek týmto skutočnostiam všeobecné súdy, rozhodujúc
o námietkach povinnej, uložili povinnej povinnosť uhradiť trovy exekúcie. Tento stav
bol zvrátený nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 207/2010, ktorým bolo rozhodnutie
o povinnosti povinnej uhradiť trovy exekúcie zrušené. Následne bol na úhradu trov
exekúcie zaviazaný oprávnený.
Všeobecné súdy dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadrili rozdiel v procesnej situácii
sťažovateľa, ktorý im neumožňoval aplikovať nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012
v konaní o jeho žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ síce splnil, čo mu
ukladal exekučný titul, a uhradil trovy exekúcie, avšak k zrušeniu exekučného titulu došlo
až po vrátení poverenia súdnej exekútorky, preto vzniknuté trovy exekúcie nemôžu
na jej strane predstavovať bezdôvodné obohatenie. Po zrušení exekučného titulu
sťažovateľovi síce vznikol voči štátu nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v rozsahu vymožených trov exekúcie, nie však nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči súdnej exekútorke.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len
opakovaním jeho predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizoval
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne
výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených
práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v spojení
s odôvodnením rozsudku okresného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľa dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie v spojení s rozsudkom okresného súdu je
udržateľné a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárne.
Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer. V zásade len
polemizuje so skutkovými a právnymi závermi všeobecných súdov a stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľ nepreukázal
ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by signalizovali možnosť porušenia
označených práv, reálnosť čoho by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie.
Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017