Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/105/2015

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa C. G., bytom ul. 9. mája XXX/X, X., právne zastúpený JUDr. Chlapík, s.r.o., Sládkovičova 13, Žilina proti odporkyni JUDr. C. E., exekútorský úrad, L. 34X/X, G. J., právne zastúpená JUDr. Dušan Divko, advokát, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, Považská Bystrica, o zaplatenie 10.960,79 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. novembra 2014, č.k. -93, jednohlasne, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania 334,716 eur k rukám právneho zástupcu odporcu JUDr. Dušan Divko, advokát s.r.o. a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči odporkyni zaplatenia sumy 10.960,79 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. 451 ods. 1, 2 , ďalej ust , , a Exekučného poriadku (zák.č. 233/95 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy 10.960,79 eur, ktoré zaplatil titulom trov exekúcie v konaní vedenom pred exekútorkou pod sp.zn. EX 690/2012 odporkyni, ktorá bola poverená Okresným súdom Žilina poverením zo dňa 24.05.2012 vykonaním exekúcie. K vydaniu poverenia došlo na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.01.2012, sp.zn. -126 oprávneného Ivana Trulíka proti povinnému Mariánovi Parišovi navrhovateľovi na vymoženie uloženej povinnosti istiny vo výške 33.193,92 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie. Navrhovateľ tvrdil, že odporkyňa sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila tým, že potom ako bolo exekučné konanie skončené vymožením pohľadávky oprávneného a vrátené poverenie, bolo uznesením NS SR zo dňa 06.08.2013, č.k. zrušený rozsudok Krajského súdu v Žiline -126. Navrhovateľ svoj návrh opieral o nález Ústavného súdu, č.k. -45 zo dňa 13.02.2013.

V prejednávanej veci je nesporné, že navrhovateľ bol povinný v exekučnom konaní, ktoré bolo skončené vymožením pohľadávky oprávneného aj príslušenstva a trov exekúcie dňa 26.06.2013. K tomuto dňu súdna exekútorka vymohla celkovo istinu príslušenstvo a tiež trovy exekúcie vo výške 10.960,79 eur. Po vymožení pohľadávky súdna exekútorka vrátila Okresnému súdu Žilina poverenie. Navrhovateľ ako povinný v exekučnom konaní rešpektoval rozhodnutia Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp.zn. a ani voči jednému z rozhodnutí exekučného súdu nepodal odvolanie. Dňa 26.06.2013 dobrovoľne uhradil vymáhanú istinu, príslušenstvo, trovy exekúcie, ktorých vrátenia, resp. zaplatenia sa od odporkyne domáha v tomto konaní. Medzi účastníkmi konania výška vymožených trov exekúcie sporná nebola, spornou zostala otázka, či na strane odporkyne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške žalovanej istiny na úkor navrhovateľa.

Rešpektujúc nález Ústavného súdu SR zo dňa 13.02.2013 má súd za to, že vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným v exekučnom konaní nie je verejnoprávnym vzťahom a súdny exekútor môže byť subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodným obohatením môže byť aj plnenie na základe vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu, ktorý upriamil pozornosť na judikát Najvyššieho súdu ČR sp.zn. má súd za to, že zrušením rozhodnutia na základe, ktorého sa plnilo dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve, t.z. že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala. Zrušením rozhodnutia tak odpadáva právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Ak teda spočíval právny dôvod plnenia v hmotnom práve tak ako bolo v danom prípade, tak trvá aj v prípade zrušeného právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval a poskytnuté plnenie bolo od začiatku aj naďalej podložené právnym dôvodom. Nemôže byť posudzované ako bezdôvodné obohatenie, ktoré by vzniklo plnením bez právneho dôvodu, ktorý odpadol po zrušení tohto deklarovaného súdneho rozhodnutia. V danom prípade exekútorka vykonávala svoju činnosť a vymohla pohľadávku v súlade so zákonom 233/95 Z.z. na základe poverenia súdu, ktoré ju oprávňovalo na úkony, ktorých účelom bolo vymoženie pohľadávky oprávneného voči navrhovateľovi ako povinnému. Na základe uvedeného po vymožení predmetu exekúcie jej patrí odmena v zmysle vyhl.č. 288/95 Z.z., ktorá ani po zrušení exekučného titulu po skončení exekučného konania nemôže byť bezdôvodným obohatením v zmysle plnením bez právneho dôvodu, plnením s neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani majetkovým prospechom získaným z nepoctivých zdrojov na úkor navrhovateľa. V danom prípade nebolo zrušené právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie, t.z. právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo, o ktorý prípad sa jedná v náleze Ústaveného súdu SR zo dňa 13.02.2013, ale bol zrušený exekučný titulu, na základe ktorého exekútorka vykonávala exekúcie až po vymožení predmetu exekúcie. Vzhľadom na túto skutočnosť za použitia cit. ustanovení a Exekučného poriadku, súd návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodoval podľa a odporkyni, ktorá mala v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania. Trovy konania vznikli titulom právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby po 270,54 eur vrátane 6 x režijný paušál po 8,04 eur, 20% DPH, spolu takto trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu 2.005,78 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal odporkyňu k zaplateniu sumy 10.960,79 eur s príslušenstvom vrátane trov konania. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Namietal právne závery súdu prvého stupňa, ktorý poukázal na judikát NS ČR sp.zn. , podľa ktorého, ak sa plnilo na základe zrušeného rozhodnutia k bezdôvodnému obohateniu nedochádza, ak povinnosť plniť existovala podľa hmotného práva. Podľa názoru súdu prvého stupňa v tomto prípade spočíval právny dôvod plnenia v hmotnom práve a tento právny dôvod trvá aj v prípade zrušeného právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval. Tento právny záver je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný a naviac súd aplikujúc judikát NS ČR na daný prípad vôbec neodôvodnil, na základe akých právnych skutočností dospel k tomu záveru v čom spočíva hmotné právo na plnenie a ako je toto právo na plnenie podľa hmotného práva zachované aj po zrušení právoplatného a vykonateľného rozsudku. Bez ohľadu na nezrozumiteľnosť a nespreskúmateľnosť v tejto časti poukázal na tú skutočnosť, že tento judikát riešil spor o výške plnenia z nájomnej zmluvy s tým, že aj po zrušení právoplatného rozhodnutia je nájomná zmluva naďalej platným právnym dôvodom na plnenie. Tento judikát je však nepoužiteľný u odporkyne, pretože po zrušení právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline neexistuje žiadny právny dôvod na plnenie podľa hmotného práva. Popri nesprávnej aplikácii prvostupňový súd odôvodnil svoje zamietavé rozhodnutie aj tým, že súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť a vymáhala pohľadávku v súlade so zákonom č. 233/95 Z.z. na základe poverenia súdu a preto jej patrí odmena, ktorá ani po zrušení exekučného titulu nemôže byť bezdôvodným obohatením. Na jednej strane súd prvého stupňa tvrdí, že rešpektuje nález Ústavného súdu a má za to, že nejde o verejnoprávny vzťah a súdny exekútor môže byť zodpovedný z bezdôvodného obohatenia a na druhej strane zastáva opačné stanovisko, podľa ktorého súdna exekútorka vykonáva svoju činnosť podľa zákona ako verejný činiteľ a preto jej odmena nemôže byť bezdôvodným obohatením. Mal preto za to, že rozhodnutie súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, preto ho považoval za arbitrárne a v rozpore s princípom riadneho a spravodlivého súdneho procesu.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu zo dňa 13.02.2013 v tejto prejednávanej veci rozhodoval exekučný súd v Žiline a to uznesením -43. O bezdôvodnom obohatení na strane odporkyne ako súdnej exekútorke by bolo možné hovoriť iba vtedy, ak by exekučné konanie bolo od samého počiatku právne nedôvodné. Toto vyplýva aj zo samotného nálezu ústavného súdu. V prejednávanej veci však čo sa týka samotných trov exekúcie, o ktoré sa jedná v tomto konaní, súdna exekútorka ako účastníčka, teda v tomto konaní odporkyňa vzhľadom na skutočnosť, že v exekučnom konaní vzniesol povinný Marián Pariš terajší navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote o súdnej exekútorky námietky, súdna exekútorka, teda odporkyňa sa k týmto trovám vyjadrovala, pričom Okresný súd Žilina v konaní vydal dňa 12.10.2012 uznesenie a námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol. Toto uznesenie sa stalo právoplatné dňa 08.11.2012 a vykonateľné 08.11.2012, keď súd skonštatoval, že nárok na odmenu a hotových výdavkoch exekútorovi vzniká. Proti tomuto uzneseniu mohol povinný podať do 15 od doručenia námietky, avšak tieto nepodal a preto sa stalo uznesenie právoplatné a vykonateľné. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu zo dňa 13.02.2013 v zmysle tohto rozhodnutia zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočíval v hmotnom práve. Zrušením rozhodnutia odpadá právny dôvod a poskytnuté plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením. Bezdôvodné obohatenie je definované v zmysle , že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať s tým, že ak spočíval právny dôvod plnenia v hmotnom práve, tak trvá aj v prípade zrušeného právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorý ho deklaroval. V prejednávanej veci dôvod pohľadávky oprávneného Ivana Trulíka neexistoval z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, pretože toto rozhodnutie nemalo konštitutívny charakter v tomto rozhodnutí Krajský súd v Žiline nerozhodoval o trovách, ale toto rozhodnutie malo povahu deklaratórnu s tým, že Krajský súd v Žiline v tomto rozhodnutí uviedol, že právne posúdenie prvostupňovým súd rozsudku zo dňa 13.06.2011 je nesprávne. Dňa 24.04.2007 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcim Mariánom Parišom a Petrom Parišom a kupujúcim Ivanom Trulíkom na nehnuteľnosti s tým, že záväzky na túto zmluvu nemohli byť splnené, a preto povinnosť dlžníka zanikla. Zánikom práva a povinnosti z uzavretej zmluvy odpadol právny dôvod plnenia kúpnej ceny z tejto zmluvy. V konečnom dôsledku rozsudok Krajského súdu v Žiline bol zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu pre inú vadu konania, ktorá spočívala v tom, že bez toho, aby mal odvolací súd pre svoj odlišný skutkový záver podklad v opakovaní dokazovania, nevypočul kľúčové osoby pri uzatváraní kúpnych zmlúv. Ivan Trulík potom čo vymožené finančné prostriedky mu boli odovzdané vrátane úrokov, keď vymohol vrátenie bezdôvodného obohatenia od Mariána Pariša, ktorý toto plnenie prijal z kúpnej zmluvy, ktorá už nemohla byť zavkladovaná, bol nútený svoj návrh na začatie konania o vrátenie bezdôvodného obohatenia vziať späť a Okresný súd Žilina toto späťvzatie akceptoval, a konanie zastavil. Preto odporkyňa ako súdna exekútorka konala v súlade so zákonom s tým, že jej činnosť posudzovať Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp.zn. a výrok o trovách exekúcie jej potvrdil, keď námietky povinného zamietol. Keďže odporkyňa konala na základe poverenia o vykonanie exekúcie a vrátenie poverenia po vymožení predmetu exekúcie patrí jej odmena v zmysle vyhl.č. 288/95 Z.z.. Z tohto potom vyplýva, že sa nemôže jednať o majetkový prospech získaný bez právneho dôvodu plnením z neplatného právneho úkonu, prípadne plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a ani o majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa , pričom v náväznosti na odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.

Súd prvého stupňa správne vzhľadom na obsah žalobného návrhu zameral svoje dokazovanie na skutkový stav veci, z ktoré v konečnom dôsledku vyvodil, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať nález Ústavného súdu zo dňa 13.02.2013, č.k. -45, nakoľko z hľadiska skutkového sa nejedná o totožnú vec. Svoj myšlienkový postup riadne a logicky zdôvodnil vo všetkých jeho súvislostiach a odvolací súd voči tomuto nemá žiadne výhrady.

Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že z hľadiska skutkového je medzi účastníkmi nesporné a nepochybné, že odporkyňa ako súdna exekútorka vymohla v rámci exekučného konania na základe riadne vydaného poverenia istinu vrátane jej príslušenstva ako aj odmeny súdnej exekútorky a po vymožení danej istiny vrátila súdu prvého stupňa ako exekučnému súdu príslušné poverenie. Rovnako medzi účastníkmi je nepochybné a nesporné, že potom ako bola istina vymožená bol v konečnom dôsledku NS SR zrušený exekučný titul, na základe ktorého sa predmetná exekúcia viedla s tým, že konanie čo do veci samej v konečnom dôsledku bolo zastavené pre späťvzatie návrhu zo strany navrhovateľa voči odporcovi, ktorý v tomto konaní figuruje ako navrhovateľ.

Tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, súdna exekútorka v tomto prípade odporkyňa vykonávala exekučnú činnosť ako zverený výkon štátnej moci s tým, že na súdnu exekútorku sa pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje právny režim náhrady škody podľa . Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na planení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

Faktom však je, že čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách exekúcie a jeho odmene je jeho postavenie odlišné. Exekučný poriadok priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov, náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.

Tak ako konštatoval Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 13.02.2013, na ktorý sa odvoláva ako navrhovateľ, tak aj odporkyňa, súdny exekútor vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania a jeho postavenie je v tomto smere osoba vykonávajúca slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaní orgánov verejnej moci dotknuté. Na druhej strane Ústavný súd nespochybnil svoje predchádzajúce závery vyplývajúce z nálezu , v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti súdneho exekútora prenáša na štát a aplikuje sa naň právny režim .

V prejednávanej veci však samotný nález Ústavného súdu reagoval na tú procesnú situáciu, kedy v rámci samotného exekučného konania došlo k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého medzitým došlo k vymoženiu odmeny súdnej exekútorky, čo však nie je prejednávaný prípad. Tak ako správne uviedol súd prvého stupňa a následne aj vo svojom vyjadrení samotná odporkyňa, v prejednávanej veci súdna exekútorka konala na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a následne vydaného poverenia s tým, že v rámci takéhoto exekučného konania aj bolo následne rozhodované o trovách súdnej exekútorky, voči ktorým podal povinný (v tomto konaní navrhovateľ) námietky, v dôsledku ktorých rozhodoval v konečnom dôsledku Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp.zn. a námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol. Toto uznesenie sa stalo právoplatným a vykonateľným dňom 08.11.2012 s tým, že voči tomuto rozhodnutiu sa povinný (v tomto konaní navrhovateľ) neodvolal. Rozhodnutie, ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti trovám exekúcie, teda zrušené v konečnom dôsledku nebolo a medzi tým došlo k vymoženiu nielen istiny, príslušenstva, ale aj samotnej odmeny súdnej exekútorky.

Pokiaľ teda Ústavný súd vo svojom náleze reaguje na bezdôvodné obohatenie zo strany súdneho exekútora, jedná sa o skutkovo odlišný prípad, kedy došlo po vymožení odmeny súdneho exekútora k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého bola táto odmena vymožená a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že exekúcia ako taká bola zastavená a náhradu trov exekúcie bol zaviazaný oprávnený, t.z. úplne iný subjekt. Preto v súlade s nálezom Ústavného súdu platí, že zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnením dochádza k bezdôvodnému obohateniu len v prípade, že právny dôvod tohto plnenia nespočívalo v hmotnom práve, t.z., že podľa hmotného práva táto povinnosť neexistovala, čo však nie je prejednávaný prípad.

Pokiaľ teda neboli splnené podmienky na to, aby odporkyňa bola povinná vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie z dôvodov vyššie uvedených preto, lebo odporkyňa ako súdna exekútorka vykonávala svoju činnosť a vymohla pohľadávku oprávneného v súlade so zák.č. 233/95 Z.z. možno následne uzavrieť, že nárok navrhovateľa voči odporkyni na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodný nie je.

Neobstoja preto námietky zo strany navrhovateľa v odvolaní, že by rozsudok súdu prvého stupňa spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne zmätočnosti, pretože súd prvého stupňa jasne a logicky zdôvodnil svoje skutkové a právne závery a odvolací súd vo zvyšku na ne plne poukazuje a zároveň súd prvého stupňa riadne zdôvodnil svoje rešpektujúce stanovisko voči nálezu Ústavného súdu, o ktorý v konečnom dôsledku nárok navrhovateľ v tomto konaní opieral.

Odvolací súd nezistil ani žiadne pochybenie na strane súdu prvého stupňa vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov prvostupňového konania, a preto aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a úspešnej odporkyni v konaní boli priznané náhrada trov právneho zastúpenia za 1 právnej pomoci a to podanie písomného vyjadrenia k odvolaniu v sadzbe 270,54 eur + 8,39 eur paušálna náhrada + 20% DPH, spolu 334,716 eur voči navrhovateľovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. Úspešnej odporkyni v odvolacom konaní ďalšie trovy právneho zastúpenia spočívajúce v úkone právnej pomoci a to ďalšej porady s klientom vrátane náhrady hotových výdavkov priznané neboli, nakoľko tieto trovy už odvolací súd nepovažoval za účelne vynaložené vzhľadom na samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj obsah odvolania navrhovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .