Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 70/2016
PDF · 309.96 KB
No categories available
II. ÚS 70/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Blažekom, Advokátska
kancelária JUDr. Roman Blažek, s. r. o., Pohraničná 898/4, Komárno, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 63/2002 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 63/2002 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Okresný súd
Komárno p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Roman Blažek,
s. r. o., Pohraničná 898/4, Komárno, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 70/2016-7 z 28. januára 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 63/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:
„Na Okresnom súde Komárno pod č. 9C 63/2002 je vedené konanie medzi mnou ako
navrhovateľom a (...) ako odporkyňou o zaplatenie 45.509,91 EUR
s prísl. Vec nie je do dnešného dňa právoplatne skončená(...)
Návrhom zo dňa 22.02.2002 som sa titulom bezdôvodného obohatenia, domáhal
vydania rozhodnutia súdu, aby odporkyňa bola povinná zaplatiť mi sumu 114.490,-Sk
(3.800,37 EUR) spolu s prísl. úrokom z omeškania.
Dňa 14.08.2002 súd vydal uznesenie, ktorým odporkyni zakázal nakladať
so spornými nehnuteľnosťami.
Po podaní odvolania odporkyňou, druhostupňový súd uznesením zo dňa 31.12.2002
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Z dôvodu späťvzatia návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd uznesením zo
dňa 10.02.2004 konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavil.
Nakoľko odporkyňa nehnuteľnosti užívala aj naďalej, podaním zo dňa 12.02.2004
som rozšíril návrh o ďalšie obdobie a domáhal som sa zaplatenia sumy 576.244,-Sk
(19.127,80 EUR) spolu s prísl. úrokom z omeškania. Súd uznesením zo dňa 10.05.2005
pripustil zmenu žaloby.
Dňa 20.09.2005 sa konalo prvé pojednávanie. Bolo odročené na neurčito.
Okresný súd uznesením zo dňa 16.01.2006 konanie prerušil do právoplatného
skončenia veci Krajského súdu v Bratislave č. 11 Cbi 78/03. Druhostupňový súd uznesením
zo dňa 28.03.2006, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvého stupňa potvrdil.
Dňa 15.05.2008 som rozšíril návrh za ďalšie obdobie o sumu 794.787,50 Sk
(26.382,11 EUR) a súd uznesením zo dňa 13.12.2008, pripustil zmenu - rozšírenie petitu.
Následne sa konali pojednávania dňa 17.04.2009, dňa 12.06.2009, dňa 08.09.2009,
dňa 23.03.2010, dňa 14.09.2010 a dňa 13.04.2012.
Na pojednávaní dňa 13.04.2012 bol vynesený rozsudok.
Nakoľko ani po roku mi nebol doručený rozsudok, podal som na Okresný súd
Komárno sťažnosť. Dňa 26.08.2013, čiže po 14 mesiacoch mi bolo doručené písomné
vyhotovenie rozsudku. Následne som listom zo dňa 27.08.2013 oznámil súdu, že nakoľko mi
už bol doručený rozsudok, netrvám na sťažnosti.
Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 8Co/339/2013 zo dňa 15.10.2014 po podaní
odvolania odporkyňou, prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. (...)
Mám za to, že predmetná vec nie je taká zložitá kauza, ktorú od r. 2002 nebolo
možné ukončiť.“
2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a „vzhľadom na dlho trvajúce
prieťahy v konaní“ sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„Okresný súd Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 63/2002 porušil základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky.
Okresnému súdu Komárno sa prikazuje, aby v konaní pod sp. zn. 9C 63/2002 konal
bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume
18.000.- EUR, ktoré je Okresný súd Komárno povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Komárno je povinný nahradiť sťažovateľovi
trovy konania k rukám jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 140/16 z 20. júla 2016 a právny
zástupca sťažovateľa stručným stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 9. augusta 2016.
3.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné
skutočnosti:
„(...) Po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. 9C/63/2002 Okresného súdu
Komárno som dospel k záveru, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky skutkovo a právne nejde o náročnú vec. Pri podaní návrhu vo veci samej dňa
27.2.2002, navrhovateľ podal aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. K chronológii
procesného postupu prvostupňového súdu opísaného sťažovateľom do prerušenia konania,
ktoré bolo prerušené uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 9C/63/2002, zo dňa
16.1.2006, v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 6Co/45/2006-118, zo dňa
28.3.2006, nemám výhrady s tým doplnením, že v konaní bolo vykonávanie procesných
úkonov zo strany súdu sťažené tým, že vzhľadom na zdravotné postihnutie odporkyne, ktorá
sa nevie riadne vyjadrovať bolo potrebné konať vždy (a to až do skončenia veci)
s artikulačným tlmočníkom, ktorú skutočnosť navrhovateľ súdu neoznámil a súd ju zistil až
vlastným šetrením a zistením.
Od 10.5.2006 (t.j. od právoplatnosti rozhodnutia súdu o prerušení konania) až do
15.5.2008 (podanie rozšírenia návrhu) bolo konanie prerušené a lehoty neplynuli, preto
toto obdobie, v ktorom súd vykonával iba nevyhnutné procesné postupy (rozhodovanie
o priznaní odmeny tlmočníkovi a prekladateľovi, prijímanie procesných podaní a pod.),
rozhodne nemožno pripísať súdu ako nečinnosť. Následne súd konal plynule bez prieťahov
(ako to v konečnom dôsledku uvádza aj sám sťažovateľ) až do vyhlásenia rozsudku, ktorý
bol vyhlásený na pojednávaní dňa 13.4.2012. Písomné vyhotovenie rozsudku trvalo
zákonnému sudcovi Attilovi Csabovi značne dlhú dobu, najmä z dôvodu zdravotných
problémov a jeho dlhodobej práceneschopnosti. Zdravotné problémy a opakované
práceneschopnosti zákonného sudcu, ktoré sú subjektívneho charakteru a nemôžu byť na
ujmu sťažovateľovi, spôsobili v tomto období aj určité prieťahy v konaní. Z pozície
sťažovateľa je pochopiteľné, že počas tejto časti ním namietaného obdobia nečinnosti
Okresného súdu Komárno, vnímal sťažovateľ konanie súdu ako neefektívne, kedy sa
v skutočnosti podľa jeho názoru určite javilo, že súd v podstate vôbec nekonal, alebo konal
pomaly. Súd prvého stupňa v tomto období konal skutočne málo aktívne, bez výraznejšej
snahy ukončiť vec, pričom v tomto období bol Okresný súd Komárno na jednej strane
poddimenzovaným súdom s nedostatkom sudcov (čo sa pri vysokom nápade
občianskoprávnych vecí do dnešného dňa úspešne nevyriešilo) a na druhej strane
nesprávnym, neaktívnym prístupom zákonného sudcu (bývalého sudcu Okresného súdu
Komárno) došlo k už uvedeným prieťahom.
Pôvodný zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci Attila Csaba, sa listom
doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18.9.2014 vzdal funkcie sudcu podľa
§ 19 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30.9.2014. Dňa
10.10.2013 však spis predložil odvolaciemu súdu na konanie a rozhodnutie. Odvolací súd
Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8Co/339/2013-307, zo dňa 15.10.2014 rozhodol a to tak,
že v napadnutej zamietajúcej časti výroku a v časti trov konania rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec v týchto častiach vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
V období od 10.10.2013 (kedy bol spis predložený odvolaciemu súdu) do 10.11.2014
(kedy sa spis vrátil z odvolacieho súdu) spis fyzicky nebol na Okresnom súde Komárno
a preto ani toto obdobie nemožno vykazovať ako nečinnosť súdu prvého stupňa.
Po prerozdelení vecí po sudcovi Attilovi Csabovi, krátku dobu bol spis pridelený
sudcovi Mgr. Petrovi Mezőszállásimu a neskôr sa zákonným sudcom stal JUDr. Arpád
Pastorek, ktorý nastúpil na Okresný súd Komárno dňa 1.5.2015 po jeho preložení
z Okresného súdu Levice. Po prerozdelení vecí z dôvodu výrazného rozdielu v pracovnom
zaťažení sudcov, bola vec náhodným výberom prostredníctvom generátora elektronickej
podateľne pridelená dňa 1.5.2015 zákonnému sudcovi JUDr. Arpádovi Pastorekovi, ktorý
vo veci (od jej pridelenia) koná plynule a bez prieťahov. V súčasnosti po vyhlásení
meritórneho rozhodnutia vo veci samej, rozsudku zo dňa 14.6.2016 a jeho vyhotovení, bolo
dňa 22.6.2016 podané práve sťažovateľom odvolanie a spis je v štádiu jeho predloženia
odvolaciemu súdu.
Záverom uvádzam, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj s poukazom
na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, netrvám na konaní verejného ústneho pojednávania,
nakoľko od takéhoto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)“
3.3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 9. augusta 2016 nereagoval na
uvedené vyjadrenie predsedu okresného súdu, zaujal iba toto stručné stanovisko:
„Vo veci sťažnosti , , oznamujem, že sťažovateľ
trvá na podanej ústavnej sťažnosti.
Zároveň oznamujem, že netrváme na tom, aby sa konalo ústne pojednávanie.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
5. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 63/2002:
Dňa 22. februára 2002 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa proti
‒ MOTOR TRADE zKomárna (ďalej len „odporkyňa) o vydanie 114 490 Sk
s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia s návrhom na predbežné opatrenie. Vec
bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 63/2002 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni
JUDr. Ivete Banghovej.
Dňa 12. marca 2002 bola vec opatrením predsedu súdu pridelená novému zákonnému
sudcovi menom Atilla Csaba z dôvodu, že predchádzajúci sudca sa cítil byť zaujatý pre svoj
pomer k sťažovateľovi.
Dňa 19. marca 2002 sťažovateľ uhradil súdny poplatok.
Dňa 14. augusta 2002 bolo vydané uznesenie o predbežnom opatrení č. k.
9 C 63/2002-22, ktorým súd zakázal odporkyni nakladať akýmkoľvek spôsobom s taxatívne
vymenovanými nehnuteľnosťami, ktorých je spoluvlastníčkou v pomere 1/3 k celku, najmä
ich scudziť, zaťažiť či prenajať.
Dňa 20. augusta 2002 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči uzneseniu
o vydanie predbežného opatrenia.
Dňa 18. novembra 2002 bol spis predložený Krajskému súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“), aby rozhodol o podanom opravnom prostriedku odporkyne.
Dňa 31. decembra 2002 krajský súd uznesením č. k. 9 C 63/2002-33 napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 27. januára 2003 bola súdu doručená žiadosť odporkyne „o zaregistrovanie
právnej zástupkyne a doručenie splnomocnenia na právne zastupovanie“.
Dňa 29. januára 2003 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý od 18. marca 2003 do
1. októbra 2003 oslovoval tlmočníkov z posunkovej reči, aby ich mohol ustanoviť
v napadnutom konaní.
Dňa 17. decembra 2003 súd požiadal sťažovateľa, aby oznámil, či berie návrh na
vydanie predbežného opatrenia späť. „V takom prípade by súd už vytýčil termín
pojednávania (keďže už sa našiel tlmočník z posunkovej reči v zozname tlmočníkov pre
odporkyňu).“
Dňa 9. januára 2004 bolo súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, ktorým berie späť
svoj návrh na vydanie predbežného opatrenia späť.
Dňa 10. februára 2004 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-43, ktorým zastavil
konanie o vydanie predbežného opatrenia.
Dňa 12. februára 2004 bolo súdu doručené rozšírenie pôvodného žalobného návrhu.
Dňa 21. júna 2004 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-48, ktorým ustanovil
tlmočníčku z posunkovej reči na účely vypočutia odporkyne, a vo veci bolo nariadené
pojednávanie na 9. august 2004.
Dňa 29. júna 2004 bola súdu doručená námietka odporkyne voči uzneseniu č. k.
9 C 63/2002-48 z dôvodu, že nepotrebuje tlmočníka z posunkovej reči, ale artikulačného
tlmočníka.
Dňa 1. júla 2004 súd požiadal ustanovenú tlmočníčku o vyjadrenie sa k námietke.
Dňa 9. júla 2004 bola krajskému súdu doručená námietka odporkyne voči uzneseniu
č. k. 9 C 63/2002-48.
Dňa 16. júla 2004 okresný súd vydal upovedomenie o odročení nariadeného
pojednávania z dôvodu vznesenej námietky odporkyne.
Dňa 16. júla 2004 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie ustanovenej
tlmočníčky, ktorá vzhľadom na svoje poznatky kategorizovala túto námietku odporkyne ako
účelovú.
Dňa 6. októbra 2004 okresný súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-63, ktorým
rozhodol, že ustanovená tlmočníčka nie je vylúčená z tlmočníckych úkonov v danej veci.
Dňa 22. októbra 2004 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči uzneseniu č. k.
9 C 63/2002-63.
Dňa 29. októbra 2004 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie odporkyne voči
uzneseniu č. k. 9 C 63/2002-63.
Dňa 3. novembra 2004 bolo okresnému súdu doručené doplnenie odvolania voči
uzneseniu o stanovisko Asociácie tlmočníkov posunkovej reči.
Dňa 11. novembra 2004 boli krajskému súdu predložené spisy s opravným
prostriedkom.
Dňa 30. novembra 2004 krajský súd vydal uznesenie č. k. 9 Co 267/2004-75, ktorým
napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Dňa 21. decembra 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 9. februára 2005 bolo okresnému súdu doručené odporučenie vo veci sťažnosti
voči ustanovenej tlmočníčke Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.
Dňa 11. februára 2005 sa súd obrátil na Asociáciu tlmočníkov posunkovej reči
(pretože v zozname tlmočníkov sa nenachádzal tlmočník na „artikulačnú reč“).
Dňa 22. marca 2005 súd požiadal o oznámenie, či súhlasí
s výkonom tlmočníckej funkcie v tomto konaní.
Dňa 15. apríla 2005 bol súdu doručený súhlas.
Dňa 18. apríla 2005 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-91, ktorým ustanovil
(ďalej len „ustanovená tlmočníčka“) za artikulačnú tlmočníčku.
Dňa 10. mája 2005 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-92, ktorým pripustil zmenu
žaloby.
Dňa 19. mája 2005 súd nariadil termín pojednávania na 20. september 2005.
Dňa 20. septembra 2005 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu zistenia
stavu konania na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 11 Cbi 78/03. Účastníci konania boli
prítomní, nedostavila sa iba ustanovená tlmočníčka.
Dňa 22. septembra 2005 okresný súd požiadal Krajský súd v Bratislave o oznámenie
štádia konania.
Dňa 29. septembra 2005 bola súdu doručená informácia o stave konania, v ktorom už
bolo nariadené pojednávanie.
Dňa 21. novembra 2005 bola súdu doručená informácia o stave konania, v ktorom už
bolo vydané rozhodnutie, ktorým sa žaloba zamietla.
Dňa 13. januára 2006 bola súdu doručená informácia o stave konania, v ktorom už
bolo podané odvolanie a spis sa postúpil na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Dňa 16. januára 2006 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-107, ktorým prerušil
konanie až do právoplatného skončenia veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
11 Cbi 78/03. (Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. mája 2006.)
Dňa 31. januára 2006 podal sťažovateľ odvolanie voči uzneseniu č. k. 9 C 63/2002-
107.
Dňa 9. februára 2006 bol spis spolu s opravným prostriedkom predložený krajskému
súdu.
Dňa 28. marca 2006 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 45/2006-118 potvrdil
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Dňa 3. mája 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 19. októbra 2006 okresný súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-131, ktorým
tlmočníčke tlmočné nepriznal.
Dňa 18. apríla 2008 bol súdu doručený návrh sťažovateľa vo veci ďalej pokračovať
vzhľadom na to, že konanie, ktoré bolo dôvodom prerušenia konania, je už právoplatne
ukončené.
Dňa 15. mája 2008 sťažovateľ súdu doručil rozšírenie žaloby na vyjadrenie.
Dňa 2. júna 2008 súd zaslal návrh na rozšírenie žaloby odporkyni na vyjadrenie
a vyzval sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku.
Dňa 7. novembra 2008 sťažovateľ oznámil súdu, že súdny poplatok doplatil.
Dňa 13. decembra 2008 okresný súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-154, ktorým
pripustil zmenu a rozšírenie petitu.
Dňa 3. februára 2009 súd nariadil termín pojednávania na 17. apríl 2009.
Dňa 17. apríla 2009 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti všetkých účastníkov
konania, ktoré bolo odročené na 12. jún 2009 z dôvodu požiadania Mestského úradu
Komárno o všeobecne záväzné nariadenia od r. 2001 až do r. 2008 v súvislosti s výškou
nájomného na nebytové priestory.
Dňa 30. apríla 2009 súd požiadal Mestský úrad Komárno o zaslanie kópií všeobecne
záväzných nariadení potrebných na zistenie určenej ceny nájmu v rokoch 2001 až 2008.
Dňa 29. máj 2009 boli súdu doručené nariadenia, o ktoré požiadal.
Dňa 12. júna 2009 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti všetkých účastníkov
konania, ktoré bolo odročené na 8. september 2009 s tým, že súd požiada informatika
krajského súdu o premietnutie predloženého DVD v počítači.
Dňa 4. augusta 2009 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-190, ktorým priznal
ustanovenej tlmočníčke odmenu za tlmočenie a náhradu za cestovné.
Dňa 8. septembra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti všetkých
účastníkov konania, ktoré bolo odročené na 30. október 2009.
Dňa 29. októbra 2009 bolo telefonicky oznámené, že právna zástupkyňa odporkyne
sa nebude vedieť dostaviť na nariadené pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti.
Dňa 20. januára 2010 súd nariadil termín pojednávania na 23. marec 2010.
Dňa 23. marca 2010 sa uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti všetkých účastníkov
konania, ktoré bolo odročené na 28. máj 2010 s tým, že sťažovateľ bude vyzvaný na
predloženie kúpnej zmluvy s treťou osobou.
Dňa 25. marca 2010 súd požiadal sťažovateľa o predloženie kúpnej zmluvy.
Dňa 9. apríla 2010 bola súdu sťažovateľom doručená vyžiadaná zmluva.
Dňa 28. mája 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sa nedostavili
účastníci konania.
Dňa 2. júna 2010 súd nariadil termín pojednávania na 14. september 2010.
Dňa 3. júna 2010 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-235, ktorým priznal
ustanovenej tlmočníčke odmenu za tlmočenie a náhradu za cestovné.
Dňa 13. septembra 2010 bolo súdu zaslané záverečné stanovisko odporkyne.
Dňa 14. septembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie za prítomnosti
účastníkov konania, ktoré bolo odročené na neurčito na zistenie stavu trestného konania
vo veci sp. zn. Pn 181/2010.
Dňa 16. septembra 2010 súd požiadal Okresnú prokuratúru Nové Zámky
o oznámenie štádia trestného stíhania vo veci sp. zn. Pn 181/2010.
Dňa 1. októbra 2010 súd vydal uznesenie č. k. 9 C 63/2002-243, ktorým priznal
ustanovenej tlmočníčke odmenu za tlmočenie a náhradu za cestovné.
Dňa 11. októbra 2010 bola súdu doručená informácia o stave trestného stíhania
vo veci sp. zn. Pn 181/2010.
Dňa 11. januára 2011 súd požiadal Úrad justičnej a kriminálnej polície o oznámenie
stavu konania.
Dňa 26. januára 2011 Úrad justičnej a kriminálnej polície reagoval na žiadosť súdu.
Dňa 28. februára 2011 súd nariadil termín pojednávania na 26. apríl 2011.
Dňa 26. apríla 2011 súd telefonicky oznámil účastníkom konania a tlmočníčke, že
nariadené pojednávanie na 26. apríl 2011 sa neuskutoční z dôvodu práceneschopnosti
konajúceho sudcu, pojednávanie bolo odročené na neurčito.
Dňa 10. mája 2011 súd nariadil termín pojednávania na 13. september 2011.
Dňa 9. septembra 2011 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti odporkyne na
pojednávaní nariadenom na 13. september 2011 z dôvodu starostlivosti o bezvládnu matku.
Dňa 19. septembra 2011 súd nariadil termín pojednávania na 13. december 2011.
Dňa 5. decembra 2011 bola súdu doručená žiadosť právnej zástupkyne odporkyne
o odročenie pojednávania nariadeného na 13. december 2011 z dôvodu jej nutnej účasti na
inom pojednávaní ako prísediacej senátu.
Dňa 6. decembra 2011 súd vydal upovedomenia o odročení pojednávania
a pojednávanie odročil na 24. február 2012.
Dňa 28. decembra 2011 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa
o zrušenie nariadeného termínu z dôvodu čerpania dovolenky.
Dňa 19. januára 2012 súd vydal upovedomenie o odročení pojednávania
a pojednávanie odročil na 13. apríl 2012.
Dňa 30. marca 2012 sa odporkyňa vyjadrila k návrhu na zaplatenie sumy z dôvodu
bezdôvodného obohatenia.
Dňa 13. apríla 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie za prítomnosti účastníkov
konania, na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené a bol vyhlásený rozsudok č. k.
9 C 63/2002-283, podľa ktorého je odporkyňa povinná sťažovateľovi zaplatiť 33 816,57 €
s úrokom z omeškania do 15 dní.
Dňa 14. mája 2012 bola na žiadosť zákonného sudcu predĺžená lehota na
vypracovanie rozsudku do 24. mája 2012.
Dňa 3. júla 2012 bol doručený kancelárii súdu vyhotovený rozsudok.
Dňa 27. a 28. augusta 2013 bol rozsudok doručený účastníkom konania.
Dňa 11. septembra 2013 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči rozsudku
č. k. 9 C 63/2002-283.
Dňa 10. októbra 2013 bol spis spolu s opravným prostriedkom predložený krajskému
súdu.
Dňa 15. októbra 2014 krajský súd vydal uznesenie č. k. 8 Co 339/2013-307, ktorým
zrušil výrok v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o trovách konania a vec
v týchto častiach vrátil okresnému súdu.
Dňa 10. novembra 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.
Dňa 10. júla 2015 súd požiadal katastrálny odbor o predloženie aktuálneho listu
vlastníctva a účastníkov konania vyzval na podanie návrhov na doplnenie dokazovania.
Dňa 14. júla 2015 bol súdu doručený požadovaný list vlastníctva.
Dňa 24. júla 2015 bolo súdu doručené oznámenie sťažovateľa, že medzi účastníkmi
nedošlo k dohode, a preto trvá na podanej žalobe.
Dňa 25. septembra 2015 bolo súdu doručené oznámenie odporkyne k ďalšiemu
postupu a jej návrh na uzavretie sporu zmierom.
Dňa 9. februára 2016 súd nariadil termín pojednávania na 4. marec 2016.
Dňa 11. februára 2016 bolo súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa, že je ochotný
uzavrieť dohodu s tým, že odporkyňa mu vyplatí 1/3 sumy, ktorá mu už bola raz rozsudkom
prisúdená.
Dňa 3. marca 2016 bola súdu doručená žiadosť právneho zástupcu odporkyne
o odročenie pojednávania.
Dňa 4. marca 2016 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie za prítomnosti účastníkov
konania, bez prítomnosti artikulačnej tlmočníčky, ktoré sa odročilo na 25. máj 2016 na
účely predvolania ďalších osôb a komisárky pre zdravotne postihnutých.
Dňa 7. marca 2016 súd požiadal príslušnú mestskú políciu o doručenie súdnej
zásielky artikulačnej tlmočníčke a vyzval príslušný daňový úrad o doručenie daňového
priznania odporkyne za roky 2001 až 2008 vrátane.
Dňa 18. marca 2016 bolo súdu doručené vyjadrenie odporkyne na sťažovateľov
návrh z 11. februára 2016, v ktorom návrh neprijíma a trvá na tom, že sa nijako neobohatila.
Dňa 21. marca 2016 boli súdu doručené daňové priznania odporkyne.
Dňa 23. marca 2016 súd požiadal sťažovateľa o písomné vyjadrenie.
Dňa 29. marca 2016 bola súdu doručená žiadosť sťažovateľa o predĺženie lehoty na
podanie vyjadrenia z dôvodu čerpania dovolenky.
Dňa 30. marca 2016 bola súdu doručená žiadosť komisárky pre osoby so zdravotným
postihnutím o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia.
Dňa 5. apríla 2016 bolo súdu doručené stanovisko sťažovateľa, ktorý nesúhlasí
s obsahom vyjadrenia odporkyne.
Dňa 11. apríla 2016 súd odoslal odporkyni vyjadrenie sťažovateľa na vyjadrenie.
Dňa 22. apríla 2016 bolo súdu doručené vyjadrenie odporkyne a súd ho zaslal
sťažovateľovi na vyjadrenie.
Dňa 26. apríla 2016 bolo súdu oznámené, že sa sťažovateľ nevie vyjadriť
k poslednému stanovisku odporkyne.
Dňa 16. mája 2016 bolo súdu doručené oznámenie, že komisárka pre osoby
so zdravotným postihnutím nežiada o pribratie do súdneho konania.
Dňa 25. mája 2016 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie za prítomnosti všetkých
účastníkov konania, ktoré sa odročilo na 14. jún 2016 na účely vyhlásenia rozsudku.
Dňa 14. júna 2016 súd vydal rozsudok č. k. 9 C 63/2002-451, ktorým uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť sumu 17 967,10 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo zvyšku súd uplatnený nárok zamietol.
Dňa 22. júna 2016 bolo súdu doručené odvolanie odporkyne voči rozsudku č. k.
9 C 63/2002-451.
Dňa 28. júna 2016 súd zaslal sťažovateľovi odvolanie odporkyne na vyjadrenie
a odporkyni zaslal žiadosť o oznámenie, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez
nariadenia pojednávania. Toho istého dňa bolo súdu doručené vyúčtovania tlmočného.
III.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
7. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní (pôvodne) o vydanie 114 490 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako žalobcu)
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
8. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
9. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj
v danom prípade.
10. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v napadnutom konaní bolo po skutkovej stránke nepochybne zložitejšie, pretože
komunikácia s odporkyňou si vyžadovala prijatie tlmočníka na „artikulačnú reč“, ktorý sa
v zozname tlmočníkov nenachádzal. Napriek tomu, že zdĺhavý priebeh napadnutého
konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub zložitosti veci, na túto okolnosť nemohol
neprihliadať pri určení primeraného zadosťučinenia. Po právnej stránke možno danú vec
považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov.
11. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil takú výraznú okolnosť, ktorá by mala byť
osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetných konaniach k zbytočným prieťahom. Pre neúčasť sťažovateľa, resp. jeho
právneho zástupcu na pojednávaniach síce v dvoch prípadoch museli byť pojednávania
odročené (28. mája 2010 a 28. decembra 2011), avšak v kontexte celkovo dlhého
napadnutého konania je toto nesúčinnostné konanie sťažovateľa menej významné. Pokiaľ
sťažovateľ podal procesné návrhy (rozšírenie žaloby, odvolanie), ústavný súd pripomína
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej využitie možností daných navrhovateľom
procesnými predpismi (napr. podľa aktuálne platného a účinného Občianskeho súdneho
poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní
spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,
ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní teda neboli vyvolané správaním sťažovateľa.
12. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým konštatuje, že trvanie napadnutého konania od podania žaloby (22. februára
2002) do vyhlásenia ostatného rozsudku (14. júna 2016 ) viac ako štrnásť rokov je už samo
osebe neprimerané. Obdobie (štyri roky), keď bolo konanie asi dva roky prerušené (v tejto
súvislosti pozri I. ÚS 126/02) a predmetný spis sa taktiež cca dva roky nachádzal na
krajskom súde, nemožno pričítať na vrub okresnému súdu.
Okresný súd bol však v danej veci aj opakovane nečinný, konkrétne od 3. júla 2012
do 28. augusta 2013 (keď trinásť mesiacov nedoručil vyhlásený rozsudok) a od
25. septembra 2015 do 10. júla 2015 (osem mesiacov).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež pripomína, že nielen
nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).
Za nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu treba označiť minimálne
obdobie šesť mesiacov v súvislosti s postupom pri ustanovovaní artikulačného tlmočníka.
Uvedená nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas viac ako dvoch rokov súd nevykonával vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti,
a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania
účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. Na skutočnosť, že „v tomto období bol
Okresný súd Komárno(...) poddimenzovaným súdom s nedostatkom sudcov“, na ktorú
v danej veci poukázal predseda okresného súdu, nebolo možné ani v tomto prípade
prihliadať a akceptovať ju. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil
(pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci ‒ a teda vykonanie spravodlivosti ‒bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem
uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,
a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho
sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno
prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení súdu (I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
13. Pretože okresný súd 14. júna 2016 vydal vo veci rozsudok č. k. 9 C 63/2002-451,
ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde, pričom o tomto návrhu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu
v bode 3.
14. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 18 000 €
„vzhľadom na dlho trvajúce prieťahy v konaní“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 8. mája 2015 a podanie sťažnosti
z 18. mája 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po
139,83 € a režijný paušál dvakrát po 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 296,44 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017