Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 191/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Kristiánom Csachom, PhD.,

LL.M., Žižkova 39, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a , práva podľa a 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. marca 2016,

sp. zn. z 28. apríla 2016 a sp. zn. z 29. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

23. mája 2016, 1. augusta 2016 a 30. septembra 2016 doručené sťažnosti obchodnej

spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , 2 a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 1. marca 2016, sp. zn. z 28. apríla 2016

a sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozsudky“).

2. Uvedené sťažnosti spolu skutkovo mimoriadne úzko súvisia, sú obsahovo takmer

totožné a sťažovateľka v nich namieta porušenie identických základných práv podľa

a práv podľa paktu a dohovoru. Ústavný súd preto v záujme hospodárnosti konania podľa

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“) v spojení s

(ďalej len „“) uzneseniami sp. zn. PLs.

a sp. zn. PLs. z 12. októbra 2016 tieto veci spojil na spoločné konanie.

3. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka podala

na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) viacero

žiadostí, ktorými sa domáhala sprístupnenia informácií podľa

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe

k informáciám). Išlo o informácie v súvislosti s kontrolou a prešetrovaním podľa zákona

č. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane hospodárskej súťaže). Protimonopolný úrad žiadostiam sťažovateľky nevyhovel.

Proti rozhodnutiam protimonopolného úradu podala sťažovateľka rozklad, ktorý bol

predsedom protimonopolného úradu tiež zamietnutý. Sťažovateľka sa následne obrátila

so žalobami na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Žaloby sťažovateľky boli

zamietnuté, preto podala na najvyššom súde proti rozhodnutiam krajského súdu odvolania.

Najvyšší súd sa s odôvodnením krajského súdu stotožnil (v zmysle § 219 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov; ďalej len „OSP“)

a osvojil si jeho argumentáciu, preto napadnutými rozsudkami potvrdil rozsudky krajského

súdu.

4. Dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií bol výklad § 11 ods. 1 písm. h)

zákona o slobodnom prístupe k informáciám, na základe ktorého požadované informácie

sťažovateľke neboli poskytnuté. Sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii namieta ústavne

nekonformný výklad tohto ustanovenia a absenciu uspokojivého vysporiadania sa s jej

otázkou, či protimonopolný úrad v danom prípade vykonával kontrolu, resp. dohľad

v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Na zodpovedanie tejto otázky bolo potrebné podľa sťažovateľky posúdiť, akú činnosť

v skutočnosti protimonopolný úrad pri kontrole koncentrácie či pri prešetrovaní podľa

zákona o ochrane hospodárskej súťaže vykonáva. Podľa sťažovateľky sa činnosť

protimonopolného úradu pri výkone tejto činnosti neodlišuje od výkonu bežných správnych

kompetencií ostatných správnych orgánov, a preto nespadá pod režim § 11 ods. 1 písm. h)

zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

5. Sťažovateľka v petitoch sťažností navrhuje, aby ústavný súd v nálezoch vyslovil

porušenie jej základných práv podľa , 2 a 4 a , práva podľa

čl. 19 ods. 2 a 3 paktu, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu. Sťažovateľka tiež požaduje, aby ústavný súd

napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

II.

6. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

7. Sťažovateľka v sťažnostiach namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení so základným právom na informácie podľa

, 2 a 4 , práva vyhľadávať informácie podľa a 3 paktu, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom prijímať

informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.

Sťažovateľka s týmito rozhodnutiami nesúhlasí a vyčíta nedostatočné vysporiadanie sa s jej

argumentmi, ako aj výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe

k informáciám, ktorý je podľa nej príliš formalistický, a preto ústavne nekonformný.

8. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu...

Podľa sloboda prejavu a právo na vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice... Výkon týchto slobôd, pretože

zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa

slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez

ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo

akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Užívanie týchto práv nesie

so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam,

tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

na rešpektovanie práv alebo povesti iných, ako aj na ochranu národnej bezpečnosti alebo

verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

9. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , I.

ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo v samotných

rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

11. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a argumentáciu

sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Podstatu sťažností tvoria dva okruhy námietok, ktorými sťažovateľka

odôvodnila podané sťažnosti.

11.1 Sťažovateľka namieta „nedostatočné a ústavne nekonformné“ vysporiadanie sa

s jej argumentom, že činnosť protimonopolného úradu pri kontrole koncentrácie či

prešetrovaní podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže sa neodlišuje od výkonu bežných

správnych kompetencií. Takáto činnosť preto nespadá pod výkon kontroly, dohľadu alebo

dozoru v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V tomto

prípade preto neboli splnené podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií.

Podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná

osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu

kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom Verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem

informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej

sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.

11.2 Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd sa v napadnutých

rozhodnutiach jasne, zrozumiteľne a korektne vysporiadal s posúdením činnosti

vykonávanej protimonopolným úradom pri kontrole koncentrácie či prešetrovaní podľa

zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Najvyšší súd v odôvodnením poukázal na to, že

sťažovateľka žiadala sprístupnenie informácií z konaní o kontrole koncentrácie

a o šetreniach vykonaných protimonopolným úradom z dôvodu podozrenia z uzatvorenia

dohôd obmedzujúcich súťaž. Najvyšší súd preto konzistentne dospel k záveru, že konanie

protimonopolného úradu v týchto prípadoch napĺňalo podmienky v zmysle § 11 ods. 1

písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto úrad konal správne, keď

požadované informácie sťažovateľke nesprístupnil. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd

na svoj ustálený názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože tieto z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Otázku kontroly či dohľadu podľa zákona o ochrane

hospodárskej súťaže posudzoval už krajský súd, ktorý rozhodoval o žalobách sťažovateľky.

V tejto súvislosti bola korektne objasnená podstata kontroly koncentrácie či prešetrovania

v prípade podozrenia z uzavretia dohody obmedzujúcej súťaž vykonávanej

protimonopolným úradom. K tomuto argumentu sťažovateľky preto najvyšší súd a pred ním

krajský súd zaujali jednoznačné stanovisko, a teda že činnosť protimonopolného úradu

v daných prípadoch bola výkonom kontroly, dohľadu alebo dozoru v zmysle § 11 ods. 1

písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám a úrad konal správne, keď

požadované informácie sťažovateľke nesprístupnil.

11.3 Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd dôsledne neposudzoval, či

v okolnostiach danej veci nebolo prípustné aspoň čiastočné sprístupnenie požadovaných

informácií v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí však vyplýva, že najvyšší súd po vyhodnotení

obsahu kontroly či dohľadu vykonávaného protimonopolným úradom dospel k záveru, že

v okolnostiach daných konaní nebolo možné požadované informácie sprístupniť.

12. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutých rozsudkov v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Odôvodnenie napadnutých rozsudkov rozhodne nie je

svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolaní

sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

13. Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namieta, že napadnutými rozsudkami došlo

k zásahu do jej práva na informácie podľa , 2 a 4 , práva vyhľadávať

informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu a práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru. Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že § 11 ods. 1 písm. h) zákona

o slobodnom prístupe k informáciám vo svojej podstate predstavuje obmedzenie jej

základného práva na informácie, a preto sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala

vykonania testu prípustnosti obmedzenia jej základného práva. V tejto súvislosti sa

domáhala posúdenia toho, či obmedzenie jej základného práva na informácie

(nesprístupnením požadovaných informácií, pozn.), ktoré síce bolo uložené zákonom

o slobodnom prístupe k informáciám, predstavovalo opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie

ochranných cieľov podľa . Podľa sťažovateľky odmietnutie

sprístupnenia požadovaných informácií neslúžilo ani dosiahnutiu účelu kontroly

koncentrácií, resp. prešetrovania podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nebolo

odôvodnené ani prípadným zásahom do práv subjektov pôsobiacich na trhu a nebol daný ani

iný verejný záujem na odmietnutí ich sprístupnenia. Takéto posúdenie však vykonal

spôsobom súladným s už krajský súd, ktorý rozhodoval o žalobách sťažovateľky.

Krajský súd definoval, že odmietnutie sprístupnenia požadovaných informácií sledovalo

legitímny cieľ, ktorým bolo jednak možné ohrozenie dosiahnutia účelu prebiehajúcej

kontroly a tiež prípadný negatívny zásah do práv subjektov pôsobiacich na trhu, ktorý by

mohol nastať zverejnením informácií, ktoré boli v súvislosti vykonávanou kontrolou

povinní protimonopolnému úradu poskytnúť. Najvyšší súd konštatoval správnosť právnych

záverov krajského súdu, ktoré vytvárali dostatočné právne východiská pre rozhodnutie

o žalobách sťažovateľky. Ústavný súd preto aj s ohľadom na už zmienený súvis medzi

odôvodnením rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nepovažuje postup

najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi krajského súdu a v odôvodnení napadnutých

rozsudkov sa obmedzil iba na doplnenie ich dôvodov, za svojvoľný či arbitrárny. Ústavný

súd preto konštatuje, že najvyšší súd prihliadol a zhodnotil záujem sťažovateľky

na sprístupnení požadovaných informácií vo vzťahu k potrebe ochrany spoločenského

účelu, ktorým bolo dosiahnutie účelu kontroly a tiež ochrana práv kontrolovaných

subjektov. Najvyšší súd sa tak ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľky.

14. Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti na nález ústavného súdu sp. zn.

z 10. novembra 2011. V okolnostiach však išlo o odlišnú situáciu, pretože

sťažovateľ sa domáhal sprístupnenia informácií a výsledkov kontroly len z tej časti, ktoré sa

týkali sťažovateľa a jeho majetkových práv. Sťažovateľka však v prejednávanom prípade

požadovala informácie, ktoré poskytli tretie subjekty protimonopolnému úradu v súvislosti

s výkonom kontroly či prešetrovaním. Závery uvedeného nálezu ústavného súdu preto nie je

možné aplikovať na posudzovaný prípad sťažovateľky.

15. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani porušenia jej základného práva na informácie

podľa , 2 a 4 , práva vyhľadávať informácie podľa a 3 paktu

a práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutými rozsudkami

najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2017