Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 191/2017
PDF · 192.61 KB
No categories available
I. ÚS 191/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Kristiánom Csachom, PhD.,
LL.M., Žižkova 39, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26
ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 19 ods. 2 a 3
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 72/2015 z 1. marca 2016,
sp. zn. 5 Sžhpu 2/2014 z 28. apríla 2016 a sp. zn. 5 Sžo 75/2015 z 29. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosti obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
23. mája 2016, 1. augusta 2016 a 30. septembra 2016 doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Sžo 72/2015 z 1. marca 2016, sp. zn. 5 Sžhpu 2/2014 z 28. apríla 2016
a sp. zn. 5 Sžo 75/2015 z 29. júna 2016 (ďalej len „napadnuté rozsudky“).
2. Uvedené sťažnosti spolu skutkovo mimoriadne úzko súvisia, sú obsahovo takmer
totožné a sťažovateľka v nich namieta porušenie identických základných práv podľa ústavy
a práv podľa paktu a dohovoru. Ústavný súd preto v záujme hospodárnosti konania podľa
§ 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) v spojení s § 166 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) uzneseniami sp. zn. PLs. ÚS 21/2016
a sp. zn. PLs. ÚS 23/2016 z 12. októbra 2016 tieto veci spojil na spoločné konanie.
3. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka podala
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) viacero
žiadostí, ktorými sa domáhala sprístupnenia informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe
k informáciám). Išlo o informácie v súvislosti s kontrolou a prešetrovaním podľa zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane hospodárskej súťaže). Protimonopolný úrad žiadostiam sťažovateľky nevyhovel.
Proti rozhodnutiam protimonopolného úradu podala sťažovateľka rozklad, ktorý bol
predsedom protimonopolného úradu tiež zamietnutý. Sťažovateľka sa následne obrátila
so žalobami na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Žaloby sťažovateľky boli
zamietnuté, preto podala na najvyššom súde proti rozhodnutiam krajského súdu odvolania.
Najvyšší súd sa s odôvodnením krajského súdu stotožnil (v zmysle § 219 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „OSP“)
a osvojil si jeho argumentáciu, preto napadnutými rozsudkami potvrdil rozsudky krajského
súdu.
4. Dôvodom odmietnutia sprístupnenia informácií bol výklad § 11 ods. 1 písm. h)
zákona o slobodnom prístupe k informáciám, na základe ktorého požadované informácie
sťažovateľke neboli poskytnuté. Sťažovateľka v sťažnostnej argumentácii namieta ústavne
nekonformný výklad tohto ustanovenia a absenciu uspokojivého vysporiadania sa s jej
otázkou, či protimonopolný úrad v danom prípade vykonával kontrolu, resp. dohľad
v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Na zodpovedanie tejto otázky bolo potrebné podľa sťažovateľky posúdiť, akú činnosť
v skutočnosti protimonopolný úrad pri kontrole koncentrácie či pri prešetrovaní podľa
zákona o ochrane hospodárskej súťaže vykonáva. Podľa sťažovateľky sa činnosť
protimonopolného úradu pri výkone tejto činnosti neodlišuje od výkonu bežných správnych
kompetencií ostatných správnych orgánov, a preto nespadá pod režim § 11 ods. 1 písm. h)
zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
5. Sťažovateľka v petitoch sťažností navrhuje, aby ústavný súd v nálezoch vyslovil
porušenie jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa
čl. 19 ods. 2 a 3 paktu, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu. Sťažovateľka tiež požaduje, aby ústavný súd
napadnuté rozsudky najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
II.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
7. Sťažovateľka v sťažnostiach namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na informácie podľa
čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom prijímať
informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu.
Sťažovateľka s týmito rozhodnutiami nesúhlasí a vyčíta nedostatočné vysporiadanie sa s jej
argumentmi, ako aj výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, ktorý je podľa nej príliš formalistický, a preto ústavne nekonformný.
8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu...
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo na vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice... Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa
slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez
ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo
akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Užívanie týchto práv nesie
so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam,
tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
na rešpektovanie práv alebo povesti iných, ako aj na ochranu národnej bezpečnosti alebo
verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.
9. Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I.
ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo v samotných
rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
11. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté rozsudky najvyššieho súdu a argumentáciu
sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Podstatu sťažností tvoria dva okruhy námietok, ktorými sťažovateľka
odôvodnila podané sťažnosti.
11.1 Sťažovateľka namieta „nedostatočné a ústavne nekonformné“ vysporiadanie sa
s jej argumentom, že činnosť protimonopolného úradu pri kontrole koncentrácie či
prešetrovaní podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže sa neodlišuje od výkonu bežných
správnych kompetencií. Takáto činnosť preto nespadá pod výkon kontroly, dohľadu alebo
dozoru v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V tomto
prípade preto neboli splnené podmienky pre nesprístupnenie požadovaných informácií.
Podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám povinná
osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu
kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom Verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem
informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej
sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
11.2 Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že najvyšší súd sa v napadnutých
rozhodnutiach jasne, zrozumiteľne a korektne vysporiadal s posúdením činnosti
vykonávanej protimonopolným úradom pri kontrole koncentrácie či prešetrovaní podľa
zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Najvyšší súd v odôvodnením poukázal na to, že
sťažovateľka žiadala sprístupnenie informácií z konaní o kontrole koncentrácie
a o šetreniach vykonaných protimonopolným úradom z dôvodu podozrenia z uzatvorenia
dohôd obmedzujúcich súťaž. Najvyšší súd preto konzistentne dospel k záveru, že konanie
protimonopolného úradu v týchto prípadoch napĺňalo podmienky v zmysle § 11 ods. 1
písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a preto úrad konal správne, keď
požadované informácie sťažovateľke nesprístupnil. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd
na svoj ustálený názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože tieto z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Otázku kontroly či dohľadu podľa zákona o ochrane
hospodárskej súťaže posudzoval už krajský súd, ktorý rozhodoval o žalobách sťažovateľky.
V tejto súvislosti bola korektne objasnená podstata kontroly koncentrácie či prešetrovania
v prípade podozrenia z uzavretia dohody obmedzujúcej súťaž vykonávanej
protimonopolným úradom. K tomuto argumentu sťažovateľky preto najvyšší súd a pred ním
krajský súd zaujali jednoznačné stanovisko, a teda že činnosť protimonopolného úradu
v daných prípadoch bola výkonom kontroly, dohľadu alebo dozoru v zmysle § 11 ods. 1
písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám a úrad konal správne, keď
požadované informácie sťažovateľke nesprístupnil.
11.3 Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd dôsledne neposudzoval, či
v okolnostiach danej veci nebolo prípustné aspoň čiastočné sprístupnenie požadovaných
informácií v zmysle § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí však vyplýva, že najvyšší súd po vyhodnotení
obsahu kontroly či dohľadu vykonávaného protimonopolným úradom dospel k záveru, že
v okolnostiach daných konaní nebolo možné požadované informácie sprístupniť.
12. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutých rozsudkov v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Odôvodnenie napadnutých rozsudkov rozhodne nie je
svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolaní
sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
13. Sťažovateľka tiež v sťažnostiach namieta, že napadnutými rozsudkami došlo
k zásahu do jej práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva vyhľadávať
informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu a práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru. Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že § 11 ods. 1 písm. h) zákona
o slobodnom prístupe k informáciám vo svojej podstate predstavuje obmedzenie jej
základného práva na informácie, a preto sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala
vykonania testu prípustnosti obmedzenia jej základného práva. V tejto súvislosti sa
domáhala posúdenia toho, či obmedzenie jej základného práva na informácie
(nesprístupnením požadovaných informácií, pozn.), ktoré síce bolo uložené zákonom
o slobodnom prístupe k informáciám, predstavovalo opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie
ochranných cieľov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Podľa sťažovateľky odmietnutie
sprístupnenia požadovaných informácií neslúžilo ani dosiahnutiu účelu kontroly
koncentrácií, resp. prešetrovania podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nebolo
odôvodnené ani prípadným zásahom do práv subjektov pôsobiacich na trhu a nebol daný ani
iný verejný záujem na odmietnutí ich sprístupnenia. Takéto posúdenie však vykonal
spôsobom súladným s ústavou už krajský súd, ktorý rozhodoval o žalobách sťažovateľky.
Krajský súd definoval, že odmietnutie sprístupnenia požadovaných informácií sledovalo
legitímny cieľ, ktorým bolo jednak možné ohrozenie dosiahnutia účelu prebiehajúcej
kontroly a tiež prípadný negatívny zásah do práv subjektov pôsobiacich na trhu, ktorý by
mohol nastať zverejnením informácií, ktoré boli v súvislosti vykonávanou kontrolou
povinní protimonopolnému úradu poskytnúť. Najvyšší súd konštatoval správnosť právnych
záverov krajského súdu, ktoré vytvárali dostatočné právne východiská pre rozhodnutie
o žalobách sťažovateľky. Ústavný súd preto aj s ohľadom na už zmienený súvis medzi
odôvodnením rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nepovažuje postup
najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil so závermi krajského súdu a v odôvodnení napadnutých
rozsudkov sa obmedzil iba na doplnenie ich dôvodov, za svojvoľný či arbitrárny. Ústavný
súd preto konštatuje, že najvyšší súd prihliadol a zhodnotil záujem sťažovateľky
na sprístupnení požadovaných informácií vo vzťahu k potrebe ochrany spoločenského
účelu, ktorým bolo dosiahnutie účelu kontroly a tiež ochrana práv kontrolovaných
subjektov. Najvyšší súd sa tak ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľky.
14. Sťažovateľka poukazuje v sťažnosti na nález ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 464/2010 z 10. novembra 2011. V okolnostiach však išlo o odlišnú situáciu, pretože
sťažovateľ sa domáhal sprístupnenia informácií a výsledkov kontroly len z tej časti, ktoré sa
týkali sťažovateľa a jeho majetkových práv. Sťažovateľka však v prejednávanom prípade
požadovala informácie, ktoré poskytli tretie subjekty protimonopolnému úradu v súvislosti
s výkonom kontroly či prešetrovaním. Závery uvedeného nálezu ústavného súdu preto nie je
možné aplikovať na posudzovaný prípad sťažovateľky.
15. Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani porušenia jej základného práva na informácie
podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 paktu
a práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutými rozsudkami
najvyššieho súdu, sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2017