Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 242/2017
PDF · 132.25 KB
No categories available
III. ÚS 242/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, pre namietané
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 61 P 224/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. februára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre
namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 61 P 224/2015
(ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 9. decembra 2015 okresnému
súdu návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu
, (ďalej len „maloletý“). Sťažovateľka
namieta, že okresný súd vo veci nekoná efektívne a bez zbytočných prieťahov. Dôvodí, že
„konanie vo veci samej, ktoré sa uskutočnilo 25.05.2016 bolo súdom odročené na neurčito
z dôvodu vypočutia maloletého, k čomu došlo až 10.08.2016, o čom mal byť súd
informovaný obratom. Na pojednávaní matka zo svojho návrhu čiastočne ustúpila
a súhlasila by, aby otec s maloletým realizoval styk každý druhý víkend a počas prázdnin
len v mesiaci júl, podľa pôvodnej úpravy. KO maloletého s upraveným návrhom matky
čiastočne súhlasil, okrem letných prázdnin, ktorý navrhoval ponechať v nezmenenej podobe
teda aj v mesiaci august. Z vyjadrenia maloletého pred KO vyplynula jeho nespokojnosť
s realizáciou styku v čase podľa určenia súdom, ktorý by chcel realizovať v čase podľa
vlastného rozhodnutia, s otcom sa chce stýkať, no nie cez týždeň, kedy má veľa povinnosti
s učením, aj keď ten čas, v ktorom by sa mal s otcom stýkať upresniť nevedel.“. Vzhľadom
na to, že okresný súd zostal po doručení správy z pohovoru s maloletým dieťaťom nečinný,
sťažovateľka požiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania (urgencia
z 22. septembra 2016) a následne podala sťažnosť na prieťahy v konaní (list z 27. októbra
2016). Okresný súd listom sp. zn. Spr 2121/2016 z 18. novembra 2016 odpovedal
na sťažnosť sťažovateľky a vyhodnotil ju ako „čiastočne dôvodnú, keďže súd vo veci konal,
avšak nie v primeraných časových odstupoch“. Uzavrel, že prieťahy vzhľadom
na upozornenie konajúcej sudkyne a vykonanie ďalších procesných úkonov vo veci
považuje za odstránené. Sťažovateľka však zastáva názor, že okresný súd mal k dispozícii
všetky právne relevantné dokumenty, na podklade ktorých mohol vo veci samej rozhodnúť,
no dosiaľ tak neurobil „a vo veci vytýčil pojednávanie až na 16.03.2017, čo je až 10
mesiacov od posledného úkonu súdu, ktorý vo veci samej vykonal a od podania návrhu až
15 mesiacov...“. Nečinnosť, resp. neefektívna činnosť okresného súdu porušuje základné
právo sťažovateľky a je podľa jej názoru v rozpore i so záujmom maloletého.
3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v namietanom
konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Zároveň požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014), resp. ak
„argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Ústavný súd tiež poukazuje na svoje predchádzajúce
rozhodnutia, v ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní
niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01,
8. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je uplatnenie
nároku sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené
jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
9. Zo sťažnosti, z jej príloh a zistení ústavného súdu vyplynulo, že postup okresného
súdu v napadnutom konaní nebol optimálny a v období, na ktoré poukazuje i sťažovateľka
(od uskutočnenia výsluchu maloletého 10. augusta 2016 do nariadenia termínu
pojednávania oznámením zo 14. novembra 2016), bol postihnutý aj nečinnosťou,
no na druhej strane je potrebné prihliadnuť i na to, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy
v konaní adresovaná predsedníčke okresného súdu sa v okolnostiach posudzovanej veci
prejavila ako účinný prostriedok nápravy, keďže reakciou naň bolo nariadenie termínu
pojednávania na 16. marec 2017, o čom mala sťažovateľka v čase podania ústavnej
sťažnosti vedomosť. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za vhodné zdôrazniť, že
sťažnosť na prieťahy adresovaná orgánu štátnej správy súdov zohráva významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05). O takú situáciu zjavne išlo aj
v prípade sťažovateľky. Ústavný súd však v súčinnosti s okresným súdom zistil, že
16. marca 2017 sťažovateľka uplatnila námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, čo
nemožno pripísať na vrub okresnému súdu.
10. S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že dĺžka napadnutého konania
(15 mesiacov) nebola sama osebe takej povahy, aby len na jej základe bolo možné
v okolnostiach danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že zasiahla
z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť výlučne okresný súd, samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, že
by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).
11. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj
pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
12. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti nezaoberal.
13. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľka predložila ústavnému súdu v tejto veci novú sťažnosť za predpokladu, že by
okresný súd zostal po rozhodnutí o námietke zaujatosti nečinný alebo postupoval
v napadnutom konaní neefektívne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017