Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 230/2017
PDF · 135.05 KB
No categories available
I. ÚS 230/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., Mlynské nivy 1,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Šinkovicom, ČERNEJOVÁ
& HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21 Co 354/2015-176 z 25. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. apríla 2017 doručená sťažnosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., Mlynské nivy 1,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 Co 354/2015-176 z 25. októbra 2016
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
«Dňa 27.8.2015 bol Sťažovateľke ako Žalovanej 1) doručený rozsudok Okresného
súdu Svidník, sp. zn. 2C/64/2014-138. zo dňa 23.3.2015 (v ďalšom len „Prvoinštančný
rozsudok“), ktorého výroková časť pozostávala z nasledovných dvoch výrokov:
I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zdržať a výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou zo Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti č... uzavretej medzi
žalobcami a žalovaným v 1. rade, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na
...
II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom trovy
konania...
V dôsledku odvolania voči Prvoinštančnému rozsudku podaného Sťažovateľkou, ako
aj spoločnosťou Platiť sa oplatí, s.r.o..., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaný v 2. rade,
bol tento predmetom prieskumu v odvolacom konaní, ktoré bolo zavŕšené rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21 Co/354/2015-176, zo dňa 25.10.2016..., ktorý bol
Sťažovateľke doručený dňa 14.2.2017 a ktorého výroková časť pozostáva z nasledovných
dvoch výrokov:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. vo vzťahu k žalovanému v 1. rade...
II. V prevyšujúcej časti sa rozsudok zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.»
3. Podľa sťažovateľky „... Napádané Rozhodnutie predstavuje nezákonné
rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je postavené na
mylnom vyriešení dvoch zásadných právnych otázok sporu v rozpore so zákonom a
- Napádané Rozhodnutie z hľadiska nedostatočného odôvodnenia obidvoch pre vec
zásadných právnych otázok sporu dosahuje intenzitu porušenia práva na spravodlivý
proces vo vzťahu k procesným právam Sťažovateľky na riadne (preskúmateľné)
odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez skutkových a právnych omylov.“.
4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu
dovolaním.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/354/2015-176, zo dňa
25.10.2016, bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu zakotvené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a v čl. 36 ods. 1 Listiny a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky v ústavnou sťažnosťou napadnutej výrokovej časti
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/354/2015-176, zo dňa 25.10.2016, ruší
a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu.
10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu,
že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis
I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem
iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý
jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
11. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala vo svojej veci dovolanie.
Sťažovateľka tak podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací a ústavný súd. V podmienkach
právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, však takýto stav nie je ústavne
aprobovateľný, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí
v tej istej veci. Vzhľadom na to, že právomoc dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky
predchádza právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému
súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné.
12. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
13. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď
to konkrétne okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľka
v prípade, ak podala dovolanie, zároveň podala aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,
nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti
Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
14. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím
najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania
všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,
mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych
sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v danom prípade sťažovateľka, t. j. paralelné
podávanie sťažnosti ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už
uvedené nie je opodstatnené.
15. Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal,
ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
16. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s ním
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017