Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 712/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť , , zastúpeného JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. januára 2010 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2010 postupom Okresného súdu Košice I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 551,20 € (slovom päťstopäťdesiatjeden eur a dvadsať centov)

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska kancelária,

Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 18. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namietal porušenie jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným

súdom, v ktorom je sťažovateľ v procesnej pozícii navrhovateľa „o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ dochádza opätovne k zbytočným prieťahom.

Poukázal na to, že návrh na začatie konania podal na okresnom súde 13. septembra 1999

a ku dňu podania tejto sťažnosti ústavnému súdu, teda ani po 17 rokoch, napadnuté

konanie nebolo skončené. Na základe sťažností sťažovateľa pre zbytočné prieťahy

v napadnutom konaní ústavný súd nálezmi č. k. -28 z 3. novembra 2006

a č. k. -41 z 20. januára 2010 vyslovil porušenie práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote. Následne sťažovateľ podal sťažnosť aj na Európsky súd pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP) , na základe ktorej aj tento vo svojom rozsudku z 31. mája 2012

vyslovil, že právo sťažovateľa bolo porušené, a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie.

3. Sťažovateľ tiež uviedol: „... dĺžka predmetného konania v žiadnom prípade nie je

proporcionálna jeho zložitosti, keďže vec je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy

všeobecných súdov. Keďže dĺžka konania bola dvakrát predmetom posudzovania Ústavného

súdu SR a raz predmetom posudzovania Európskeho súdu pre ľudské práva, sťažovateľ sa

oprávnene domnieva, že by Okresný súd Košice I mal postupovať s maximálnou

efektívnosťou. Napriek tomu sa v postupe Okresného súdu Košice I objavujú obdobia

absolútnej neaktivity, počas ktorých súd nevykonal ani jediný úkon, ktorý by viedol

k právoplatnému ukončeniu konania. Takéto obdobie nastalo napríklad odo dňa

24. 4. 2015, kedy bolo Okresnému súdu Košice I doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR,

ktorým odmietol dovolanie odporkyne, až do dňa 20. 11. 2015, kedy sa uskutočnilo

pojednávanie (takmer 8 mesiacov). Taktiež je to obdobie odo dňa 11. 1. 2016,

kedy Okresnému súdu Košice I bolo doručené vyjadrenie odporkyne vo veci opráv

rodinného domu, ktorý patril do zaniknutého BSM, ktoré bolo odoslané sťažovateľovi

až dňa 18. 5. 2016 (o viac než 4 mesiace), a bolo doručené 20. 5. 2016. Sťažovateľ sa

k vyjadreniu odporkyne vyjadril v súdom stanovenej lehote, a jeho vyjadrenie bolo

doručené Okresnému súdu Košice I dňa 7. 6. 2016. Od tohto dátumu postup Okresného

súdu Košice I opäť stagnuje až do dnešného dňa, napriek návrhom zo strany sťažovateľa,

ktorými sťažovateľ nabáda Okresný súd Košice I k činnosti smerujúcej k právoplatnému

ukončeniu konania.

Sám sťažovateľ si nie je vedomý toho, že by svojou činnosťou akýmkoľvek spôsobom

odďaľoval právoplatné skončenie predmetného konania. Jediným krokom sťažovateľa,

ktorým predĺžil dobu konania bolo jeho odvolanie zo dňa 1. 12. 2011 proti rozsudku

Okresného súdu Košice I z dôvodu, že považoval tento rozsudok za nesprávny. Oprávnenosť

jeho odvolania potvrdil svojim uznesením zo dňa 14. 5. 2013 Krajský súd v Košiciach,

ktorým zrušil predmetné rozhodnutie a opravné uznesenie Okresného súdu Košice I,

a neskôr aj Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. 3. 2015, ktorým odmietol dovolanie

odporkyne proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach.“

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru, aby zakázal okresnému súdu

pokračovať v porušovaní ním označených práv, aby mu prikázal vo veci konať

bez zbytočných prieťahov a aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov konania.

5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. zo 14. marca 2017

doručeným ústavnému súdu 21. marca 2017 vyjadril k sťažnosti predseda okresného súdu,

v ktorom uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu, a zároveň

konštatoval:

„Predmetná vec po právnej stránke nie je zložitá. Značný stupeň zložitosti

predstavuje skutková stránka veci. Súd v priebehu doterajšieho konania vypočul viacerých

svedkov a štyri krát nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Súd v konaní nariadil množstvo pojednávaní, vykonal rozsiahle dokazovanie, ale aj

napriek tomu do dnešného dňa vec nie je rozhodnutá.

Aj keď som nezistil v konaní dlhšie obdobia absolútnej nečinnosti, celková dĺžka

konania je z hľadiska práva na rýchly a spravodlivý proces neakceptovateľná, preto som

toho názoru, že sťažnosť účastníkov je čiastočne dôvodná.

Dĺžku doterajšieho konania ovplyvnili do značnej miery aj samotní účastníci konania

podávaním rôznych procesných návrhov, opravných prostriedkov, niekedy aj zbytočných

a návrhy na dokazovanie nepredniesli súdu naraz a v začiatku pojednávania, ale postupne

podľa výsledku konania. Postoj účastníkov k prebiehajúcemu konaniu a ich podiel

zodpovednosti za výsledok doterajšieho konania navrhujem zohľadniť.“

6. Predseda okresného súdu zároveň vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu

stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Táto vo svojom podaní doručenom ústavnému

súdu 10. apríla 2017 okrem iného uviedla:

«13. Ako vyplýva z vyjadrenia okresného súdu, rozsudok (prvý v predmetnej veci,

po takmer 12 rokoch konania) bol vyhlásený 19. 8. 2011, no účastníkom konania bol

doručený až 20. 11. 2011, teda 3 mesiace po jeho vyhlásení, čo je trojnásobok zákonom

stanovenej lehoty na vypracovanie a odoslanie rozsudku. Krajský súd v Košiciach

uznesením sp. zn. zo dňa 14. 5. 2013... zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

14. Je pravdou, že žalovaná proti uzneseniu krajského súdu zo dňa 14. 5. 2013

podala dovolanie. Ani v súvislosti s týmto opraným prostriedkom okresný súd nevysvetlil,

čo bolo dôvodom toho, že spis predložil najvyššiemu súdu takmer 5 mesiacov od podania

dovolania žalovanou.

15. Spis sa vrátil z najvyššieho súdu dňa 24. 4. 2015 a napriek tomu, že v tom čase

konanie trvalo už viac než 15 a pol roka, nasledujúce pojednávanie okresný súd vytýčil

na 20. 11. 2015, teda po 7 mesiacoch od vrátenia veci z dovolacieho súdu.

16. Ďalšie pojednávanie v poradí bolo nariadené na deň 18. 12. 2015 a toto bolo

odročené na neurčito z dôvodu potreby nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania.

17. Na pojednávaní konanom dňa 18. 12. 2015 súd uložil právnemu zástupcovi

žalovanej v lehote do 8. 1. 2016, predložiť súdu písomné znenie otázok, ktoré odporkyňa

žiada zadať znalcovi. Napriek tomu, že odporkyňa svoju povinnosť v súdom stanovenej

lehote splnila, sťažovateľovi (jeho právnej zástupkyni) bolo doručené vyjadrenie odporkyne

zo dňa 8. 1. 2016 až 20. 5. 2017. Súdu teda trvalo viac než 4 mesiace, v konaní trvajúcom

v tom čase už viac než 16 a pol roka, doručenie podania jedného účastníka konania

druhému účastníkovi.

17. Napriek tomu, že sa sťažovateľ vyjadril k predmetnému podaniu odporkyne

v súdom stanovenej lehote, súd vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania

až 3. 10. 2016, takmer 4 mesiace po tom čo mu bolo doručené vyjadrovanie sťažovateľa

k stanovisku odporkyne.

19. Pokiaľ ide o názor súdu, že v konaní „nezistil dlhšie obdobia absolútnej

nečinnosti“ tomuto názoru protirečia aj fakty uvedené v samotnom vyjadrení súdu, na ktoré

bolo poukázané už vyššie.

20. Možno súhlasiť s názorom okresného súdu, že vec nie je po právnej stránke

zložitá. Súhlasiť však nemožno s tvrdením o značnej skutkovej zložitosti veci, keďže to čo je

predmetom sporu medzi účastníkmi, sa stalo zrejmým už na začiatku konania (v tomto

prípade myslené tak, že začiatkom konania je začiatok reálnej aktivity súdu v konaní).

Nie je zrejmé z čoho vychádza predseda okresného súdu, keď tvrdí, že súd nariadil znalecké

dokazovanie štyrikrát. Prvýkrát nariadil súd znalecké dokazovanie uznesením zo dňa

13. 3. 2008, kedy stanovil znalcovi nesprávne znalecké úlohy a z tohto dôvodu súd zmaril

účel znaleckého dokazovania. Ďalej súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa

15. 4. 2010 napriek tomu, že sťažovateľ už v podaní zo dňa 22. 2. 2007 navrhoval vykonať

znalecké dokazovanie aj znalcom z odvetvia odhadu hodnoty stavebných prác, aby bolo

možné zistiť, či hodnota stavebného materiálu použitá na dokončenie nehnuteľnosti

účastníkov zodpovedala výške finančných prostriedkov, o ktorých odporkyňa tvrdila, že si

ich požičala a že mali byť použité na dostavbu tejto nehnuteľnosti. Súd 1. stupňa až do

doby, kedy odvolací súd nevyhodnotil túto odvolaciu námietku sťažovateľa ako dôvodnú, sa

nijakým spôsobom týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal. Naposledy (teda tretíkrát)

nariadil súd znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 3. 10. 2016.

21. Ak teda súd na svoju obranu uvádza, že zložitosť veci spočíva aj v potrebe

nariaďovať znalecké dokazovanie, je to práve okresný súd, ktorý nesprávnym stanovením

znaleckých úloh, či nenariadením sťažovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania,

sa aj týmto spôsobom pričinil o neakceptovateľnú dĺžku konania.

22. Pokiaľ ide o námietku okresného súdu, ktorý pričíta časť zodpovednosti za dĺžku

konania aj účastníkom konania, sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že svoje návrhy

predkladal v súlade s požiadavkou efektívnosti konania a nie jeho vinou súd nariadil dôkaz,

ktorý navrhoval vo februári 2007, po deviatich rokoch a ôsmych mesiacoch. Pokiaľ

sťažovateľ podá opravné prostriedky, týmto bolo odvolacím súdom vyhovené, takže

ani z tohto hľadiska nemožno urobiť sťažovateľa zodpovedným za neprimeranú dĺžku

konania. Ak sťažovateľ podal opravný prostriedok a tomu to bolo vyhovené (čo i len

čiastočne), poukazuje to na nesprávnosť rozhodnutia súdu a nie na podiel sťažovateľa

na neprimeranej dĺžke konania. Ak odporkyňa v predmetnom konaní svojim neprípustným

dovolaním prispela k dĺžke konania, sťažovateľ za tento postup nemôže niesť žiadnu

zodpovednosť. Čo však považuje za nevyhnutné zdôrazniť, je skutočnosť, na ktorú poukázal

už vyššie, a teda že nič nezbavuje okresný súd zodpovednosti za to, že predloženie veci

dovolaciemu súdu, trvalo okresnému súdu takmer 5 mesiacov a nariadenie pojednávania

po vrátení veci z najvyššieho súdu trvalo rovnako neprimerane dlho, takmer 6 mesiacov.

23. Sťažovateľ považuje naopak za mimoriadne znepokojujúce, že napriek tomu,

že predmetné konanie a neprimerané prieťahy v ňom boli opakovane predmetom konania

pred ústavným súdom, okresný súd to nijako nemotivovalo k tomu, aby konal plynulo a aby

jednotlivé úkony súdu nezaberali súdu neprimerane dlhý čas (sťažovateľ príkladmo uviedol

doručovanie vyjadrenia odporkyne zo dňa 8. 1. 2016 jeho právnej zástupkyni, ktoré trvalo

viac než 4 roky).

24. Sťažovateľ pociťuje doslova zúfalstvo nad svojou bezmocnosťou

a nad nemohúcnosťou, akýmkoľvek spôsobom primäť súd ku konaniu, ktoré povedie

k právoplatnému skončeniu veci. Keďže ani opakované nálezy ústavného súdu neovplyvnili

okresný súd tak, aby konal v súlade so svojou povinnosťou, teda bez zbytočných prieťahov

a v primeranej lehote, sťažovateľ je v stave hlbokej rezignácie nad existujúcim stavom.

Konanie v predmetnej veci trvá viac než 17 rokov a 6 mesiacov. Ide o dobu, počas ktorej

nastanú v živote ľudí podstatné zmeny. Táto doba je dobou, počas ktorej sa človek narodí

a stane sa takmer dospelým a sťažovateľ pociťuje neopísateľné zúfalstvo nad tým, že počas

tejto doby sa nedokáže domôcť spravodlivosti, teda konečného rozhodnutia vo veci

vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom na to, že predmetom tohto

bezpodielového spoluvlastníctva sú majetkové hodnoty, ktoré nie sú zanedbateľné,

sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, že v dôsledku jeho postupu bol o možnosť, svoje

vlastníctvo užívať ukrátený.»

8. Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu

sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

15. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd

postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza

zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania

strán sporu a iných osôb, ďalej z , podľa ktorého súd postupuje v konaní

tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní

s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).

16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľa.

17. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej

stránke ide o návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo patrí

k štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd

konštatuje, že možno pripustiť istú mieru skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu z nutnosti

vykonať znalecké dokazovanie.

18. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho

konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré

by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania v čase od právoplatnosti

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. januára 2010.

19. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil nasledujúce.

Z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu a z predloženého súdneho spisu

vyplýva, že dňa 22. júla 2013 podala žalovaná dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu

v Košiciach, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu v danej veci z 19. augusta 2011.

Súdny spis však bol odoslaný dovolaciemu súdu až 10. decembra 2013. Uvedené obdobie

4 a pol mesiaca je poznačené nečinnosťou, ale aj nesprávnou a neefektívnou činnosťou

okresného súdu, keď tento 23. septembra 2013 vyzval žalovanú na zaplatenie nesprávnej

sumy súdneho poplatku za podané dovolanie, čo musel následne korigovať novou výzvou

z 13. novembra 2013. Zároveň okresný súd najprv zasielal podané dovolanie na vyjadrenie

priamo sťažovateľovi ako žalobcovi, hoci bol právne zastúpený advokátkou, ktorej bolo

dovolanie po zistení tohto pochybenia opätovne doručované.

20. Laxným prístupom okresného súdu a jeho nedostatočnou aktivitou sa vyznačuje

aj obdobie od vrátenia spisu z dovolacieho súdu 24. apríla 2015 až do vytýčenia termínu

pojednávania dňa 6. októbra 2015. V uvedenom období dlhom takmer 5 a pol mesiaca

okresný súd iba doručil uznesenie dovolacieho súdu stranám a vrátil žalovanej súdny

poplatok za dovolanie.

21. Pojednávanie konané dňa 18. decembra 2015 okresný súd odročil na neurčito

na účel nariadenia znaleckého dokazovania. Zároveň uložil právnemu zástupcovi žalovanej

v lehote do 8. januára 2016 predložiť súdu písomné znenie otázok, ktoré navrhuje zadať

znalcovi pri vypracovaní znaleckého posudku. Uvedené bolo splnené, avšak okresný súd

vykonal ďalší úkon až 13. mája 2016, teda po 4 mesiacoch. Po doručení písomných

vyjadrení strán 6. a 8. júna 2016 na základe výzvy okresného súdu, tento nariadil vo veci

ďalšie znalecké dokazovanie až 3. októbra 2016, teda po takmer 4 mesiacoch.

22. Na základe uvedených skutočností predstavuje celková doba nečinnosti

a neefektívnej činnosti okresného súdu cca 1 rok a 6 mesiacov.

23. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená

a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie (dohovorom)

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho

činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa

sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. ).

24. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného

súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania a na skutočnosť, že konanie začalo

ešte v roku 1999 a od nálezu ústavného súdu č. k. -41 z 20. januára 2010

uplynulo ďalších sedem rokov, pričom už išlo o opakovaný nález ústavného súdu v tejto

veci konštatujúci prieťahy v konaní, dospel k záveru, že celková dĺžka konania vyše

17 a pol roka nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania

bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje a

ods. 1 dohovoru.

25. Posledný nález ústavného súdu v tejto veci, ktorým boli zistené zbytočné

prieťahy, bol vydaný 20. januára 2010. Napriek tomu okresný súd vec právoplatne ešte vždy

neskončil a nenastolil právnu istotu vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené základné právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

26. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal [podobne aj ].

Vo veci sp. zn. už bol vydaný príkaz na konanie bez prieťahov

3. novembra 2006, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci všeobecnými

súdmi.

27. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

28. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

29. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

30. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 4 000 €, čo odôvodnil najmä doterajšou dĺžkou napadnutého konania, ktorá

je podľa neho neprimeraná a ničím neospravedlniteľná.

31. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

32. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

33. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ktorá je vyše

17 a pol roka, ako aj na jeho neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť od posledného

nálezu ústavného súdu v tejto veci v trvaní cca 1 rok a 6 mesiacov, a to napriek tomu,

že v predmetnej veci už ústavný súd opakovane konštatoval zbytočné prieťahy, berúc

do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa, ako aj všetky

okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € pre sťažovateľa

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

35. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval náhradu trov konania, ktorých výšku

ale nešpecifikoval.

36. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania

v sume 551,20 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2016 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)

v hodnote po 143,- € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 8,58 € a za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v hodnote

147,33 € vrátane režijného paušálu 8,84 €. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej

hodnoty vo výške 20 %, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom tejto dane.

37. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017