Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 712/2016
PDF · 248.09 KB
No categories available
III. ÚS 712/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 220/09
z 20. januára 2010 postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 950/99 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 220/09 z 20. januára 2010 postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 950/99 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 551,20 € (slovom päťstopäťdesiatjeden eur a dvadsať centov)
na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska kancelária,
Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 712/2016-11 z 18. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 950/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom je sťažovateľ v procesnej pozícii navrhovateľa „o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov“ dochádza opätovne k zbytočným prieťahom.
Poukázal na to, že návrh na začatie konania podal na okresnom súde 13. septembra 1999
a ku dňu podania tejto sťažnosti ústavnému súdu, teda ani po 17 rokoch, napadnuté
konanie nebolo skončené. Na základe sťažností sťažovateľa pre zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní ústavný súd nálezmi č. k. III. ÚS 214/06-28 z 3. novembra 2006
a č. k. III. ÚS 220/09-41 z 20. januára 2010 vyslovil porušenie práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote. Následne sťažovateľ podal sťažnosť aj na Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP) , na základe ktorej aj tento vo svojom rozsudku z 31. mája 2012
vyslovil, že právo sťažovateľa bolo porušené, a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie.
3. Sťažovateľ tiež uviedol: „... dĺžka predmetného konania v žiadnom prípade nie je
proporcionálna jeho zložitosti, keďže vec je súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy
všeobecných súdov. Keďže dĺžka konania bola dvakrát predmetom posudzovania Ústavného
súdu SR a raz predmetom posudzovania Európskeho súdu pre ľudské práva, sťažovateľ sa
oprávnene domnieva, že by Okresný súd Košice I mal postupovať s maximálnou
efektívnosťou. Napriek tomu sa v postupe Okresného súdu Košice I objavujú obdobia
absolútnej neaktivity, počas ktorých súd nevykonal ani jediný úkon, ktorý by viedol
k právoplatnému ukončeniu konania. Takéto obdobie nastalo napríklad odo dňa
24. 4. 2015, kedy bolo Okresnému súdu Košice I doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR,
ktorým odmietol dovolanie odporkyne, až do dňa 20. 11. 2015, kedy sa uskutočnilo
pojednávanie (takmer 8 mesiacov). Taktiež je to obdobie odo dňa 11. 1. 2016,
kedy Okresnému súdu Košice I bolo doručené vyjadrenie odporkyne vo veci opráv
rodinného domu, ktorý patril do zaniknutého BSM, ktoré bolo odoslané sťažovateľovi
až dňa 18. 5. 2016 (o viac než 4 mesiace), a bolo doručené 20. 5. 2016. Sťažovateľ sa
k vyjadreniu odporkyne vyjadril v súdom stanovenej lehote, a jeho vyjadrenie bolo
doručené Okresnému súdu Košice I dňa 7. 6. 2016. Od tohto dátumu postup Okresného
súdu Košice I opäť stagnuje až do dnešného dňa, napriek návrhom zo strany sťažovateľa,
ktorými sťažovateľ nabáda Okresný súd Košice I k činnosti smerujúcej k právoplatnému
ukončeniu konania.
Sám sťažovateľ si nie je vedomý toho, že by svojou činnosťou akýmkoľvek spôsobom
odďaľoval právoplatné skončenie predmetného konania. Jediným krokom sťažovateľa,
ktorým predĺžil dobu konania bolo jeho odvolanie zo dňa 1. 12. 2011 proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z dôvodu, že považoval tento rozsudok za nesprávny. Oprávnenosť
jeho odvolania potvrdil svojim uznesením zo dňa 14. 5. 2013 Krajský súd v Košiciach,
ktorým zrušil predmetné rozhodnutie a opravné uznesenie Okresného súdu Košice I,
a neskôr aj Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 25. 3. 2015, ktorým odmietol dovolanie
odporkyne proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zakázal okresnému súdu
pokračovať v porušovaní ním označených práv, aby mu prikázal vo veci konať
bez zbytočných prieťahov a aby ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov konania.
5. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV 566/2016 zo 14. marca 2017
doručeným ústavnému súdu 21. marca 2017 vyjadril k sťažnosti predseda okresného súdu,
v ktorom uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu, a zároveň
konštatoval:
„Predmetná vec po právnej stránke nie je zložitá. Značný stupeň zložitosti
predstavuje skutková stránka veci. Súd v priebehu doterajšieho konania vypočul viacerých
svedkov a štyri krát nariadil vo veci znalecké dokazovanie.
Súd v konaní nariadil množstvo pojednávaní, vykonal rozsiahle dokazovanie, ale aj
napriek tomu do dnešného dňa vec nie je rozhodnutá.
Aj keď som nezistil v konaní dlhšie obdobia absolútnej nečinnosti, celková dĺžka
konania je z hľadiska práva na rýchly a spravodlivý proces neakceptovateľná, preto som
toho názoru, že sťažnosť účastníkov je čiastočne dôvodná.
Dĺžku doterajšieho konania ovplyvnili do značnej miery aj samotní účastníci konania
podávaním rôznych procesných návrhov, opravných prostriedkov, niekedy aj zbytočných
a návrhy na dokazovanie nepredniesli súdu naraz a v začiatku pojednávania, ale postupne
podľa výsledku konania. Postoj účastníkov k prebiehajúcemu konaniu a ich podiel
zodpovednosti za výsledok doterajšieho konania navrhujem zohľadniť.“
6. Predseda okresného súdu zároveň vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. K vyjadreniu predsedu okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľa. Táto vo svojom podaní doručenom ústavnému
súdu 10. apríla 2017 okrem iného uviedla:
«13. Ako vyplýva z vyjadrenia okresného súdu, rozsudok (prvý v predmetnej veci,
po takmer 12 rokoch konania) bol vyhlásený 19. 8. 2011, no účastníkom konania bol
doručený až 20. 11. 2011, teda 3 mesiace po jeho vyhlásení, čo je trojnásobok zákonom
stanovenej lehoty na vypracovanie a odoslanie rozsudku. Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 6 Co/55/2012 zo dňa 14. 5. 2013... zrušil rozsudok súdu 1. stupňa a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
14. Je pravdou, že žalovaná proti uzneseniu krajského súdu zo dňa 14. 5. 2013
podala dovolanie. Ani v súvislosti s týmto opraným prostriedkom okresný súd nevysvetlil,
čo bolo dôvodom toho, že spis predložil najvyššiemu súdu takmer 5 mesiacov od podania
dovolania žalovanou.
15. Spis sa vrátil z najvyššieho súdu dňa 24. 4. 2015 a napriek tomu, že v tom čase
konanie trvalo už viac než 15 a pol roka, nasledujúce pojednávanie okresný súd vytýčil
na 20. 11. 2015, teda po 7 mesiacoch od vrátenia veci z dovolacieho súdu.
16. Ďalšie pojednávanie v poradí bolo nariadené na deň 18. 12. 2015 a toto bolo
odročené na neurčito z dôvodu potreby nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania.
17. Na pojednávaní konanom dňa 18. 12. 2015 súd uložil právnemu zástupcovi
žalovanej v lehote do 8. 1. 2016, predložiť súdu písomné znenie otázok, ktoré odporkyňa
žiada zadať znalcovi. Napriek tomu, že odporkyňa svoju povinnosť v súdom stanovenej
lehote splnila, sťažovateľovi (jeho právnej zástupkyni) bolo doručené vyjadrenie odporkyne
zo dňa 8. 1. 2016 až 20. 5. 2017. Súdu teda trvalo viac než 4 mesiace, v konaní trvajúcom
v tom čase už viac než 16 a pol roka, doručenie podania jedného účastníka konania
druhému účastníkovi.
17. Napriek tomu, že sa sťažovateľ vyjadril k predmetnému podaniu odporkyne
v súdom stanovenej lehote, súd vydal uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania
až 3. 10. 2016, takmer 4 mesiace po tom čo mu bolo doručené vyjadrovanie sťažovateľa
k stanovisku odporkyne.
19. Pokiaľ ide o názor súdu, že v konaní „nezistil dlhšie obdobia absolútnej
nečinnosti“ tomuto názoru protirečia aj fakty uvedené v samotnom vyjadrení súdu, na ktoré
bolo poukázané už vyššie.
20. Možno súhlasiť s názorom okresného súdu, že vec nie je po právnej stránke
zložitá. Súhlasiť však nemožno s tvrdením o značnej skutkovej zložitosti veci, keďže to čo je
predmetom sporu medzi účastníkmi, sa stalo zrejmým už na začiatku konania (v tomto
prípade myslené tak, že začiatkom konania je začiatok reálnej aktivity súdu v konaní).
Nie je zrejmé z čoho vychádza predseda okresného súdu, keď tvrdí, že súd nariadil znalecké
dokazovanie štyrikrát. Prvýkrát nariadil súd znalecké dokazovanie uznesením zo dňa
13. 3. 2008, kedy stanovil znalcovi nesprávne znalecké úlohy a z tohto dôvodu súd zmaril
účel znaleckého dokazovania. Ďalej súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa
15. 4. 2010 napriek tomu, že sťažovateľ už v podaní zo dňa 22. 2. 2007 navrhoval vykonať
znalecké dokazovanie aj znalcom z odvetvia odhadu hodnoty stavebných prác, aby bolo
možné zistiť, či hodnota stavebného materiálu použitá na dokončenie nehnuteľnosti
účastníkov zodpovedala výške finančných prostriedkov, o ktorých odporkyňa tvrdila, že si
ich požičala a že mali byť použité na dostavbu tejto nehnuteľnosti. Súd 1. stupňa až do
doby, kedy odvolací súd nevyhodnotil túto odvolaciu námietku sťažovateľa ako dôvodnú, sa
nijakým spôsobom týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal. Naposledy (teda tretíkrát)
nariadil súd znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 3. 10. 2016.
21. Ak teda súd na svoju obranu uvádza, že zložitosť veci spočíva aj v potrebe
nariaďovať znalecké dokazovanie, je to práve okresný súd, ktorý nesprávnym stanovením
znaleckých úloh, či nenariadením sťažovateľom navrhovaného znaleckého dokazovania,
sa aj týmto spôsobom pričinil o neakceptovateľnú dĺžku konania.
22. Pokiaľ ide o námietku okresného súdu, ktorý pričíta časť zodpovednosti za dĺžku
konania aj účastníkom konania, sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že svoje návrhy
predkladal v súlade s požiadavkou efektívnosti konania a nie jeho vinou súd nariadil dôkaz,
ktorý navrhoval vo februári 2007, po deviatich rokoch a ôsmych mesiacoch. Pokiaľ
sťažovateľ podá opravné prostriedky, týmto bolo odvolacím súdom vyhovené, takže
ani z tohto hľadiska nemožno urobiť sťažovateľa zodpovedným za neprimeranú dĺžku
konania. Ak sťažovateľ podal opravný prostriedok a tomu to bolo vyhovené (čo i len
čiastočne), poukazuje to na nesprávnosť rozhodnutia súdu a nie na podiel sťažovateľa
na neprimeranej dĺžke konania. Ak odporkyňa v predmetnom konaní svojim neprípustným
dovolaním prispela k dĺžke konania, sťažovateľ za tento postup nemôže niesť žiadnu
zodpovednosť. Čo však považuje za nevyhnutné zdôrazniť, je skutočnosť, na ktorú poukázal
už vyššie, a teda že nič nezbavuje okresný súd zodpovednosti za to, že predloženie veci
dovolaciemu súdu, trvalo okresnému súdu takmer 5 mesiacov a nariadenie pojednávania
po vrátení veci z najvyššieho súdu trvalo rovnako neprimerane dlho, takmer 6 mesiacov.
23. Sťažovateľ považuje naopak za mimoriadne znepokojujúce, že napriek tomu,
že predmetné konanie a neprimerané prieťahy v ňom boli opakovane predmetom konania
pred ústavným súdom, okresný súd to nijako nemotivovalo k tomu, aby konal plynulo a aby
jednotlivé úkony súdu nezaberali súdu neprimerane dlhý čas (sťažovateľ príkladmo uviedol
doručovanie vyjadrenia odporkyne zo dňa 8. 1. 2016 jeho právnej zástupkyni, ktoré trvalo
viac než 4 roky).
24. Sťažovateľ pociťuje doslova zúfalstvo nad svojou bezmocnosťou
a nad nemohúcnosťou, akýmkoľvek spôsobom primäť súd ku konaniu, ktoré povedie
k právoplatnému skončeniu veci. Keďže ani opakované nálezy ústavného súdu neovplyvnili
okresný súd tak, aby konal v súlade so svojou povinnosťou, teda bez zbytočných prieťahov
a v primeranej lehote, sťažovateľ je v stave hlbokej rezignácie nad existujúcim stavom.
Konanie v predmetnej veci trvá viac než 17 rokov a 6 mesiacov. Ide o dobu, počas ktorej
nastanú v živote ľudí podstatné zmeny. Táto doba je dobou, počas ktorej sa človek narodí
a stane sa takmer dospelým a sťažovateľ pociťuje neopísateľné zúfalstvo nad tým, že počas
tejto doby sa nedokáže domôcť spravodlivosti, teda konečného rozhodnutia vo veci
vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom na to, že predmetom tohto
bezpodielového spoluvlastníctva sú majetkové hodnoty, ktoré nie sú zanedbateľné,
sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, že v dôsledku jeho postupu bol o možnosť, svoje
vlastníctvo užívať ukrátený.»
8. Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu
sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
14. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
15. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní
tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní
s prihliadnutím na povahu konania (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).
16. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľa.
17. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej
stránke ide o návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo patrí
k štandardnej rozhodovacej činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd
konštatuje, že možno pripustiť istú mieru skutkovej zložitosti veci vyplývajúcu z nutnosti
vykonať znalecké dokazovanie.
18. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania v čase od právoplatnosti
nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 220/09 z 20. januára 2010.
19. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil nasledujúce.
Z chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu a z predloženého súdneho spisu
vyplýva, že dňa 22. júla 2013 podala žalovaná dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu
v Košiciach, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu v danej veci z 19. augusta 2011.
Súdny spis však bol odoslaný dovolaciemu súdu až 10. decembra 2013. Uvedené obdobie
4 a pol mesiaca je poznačené nečinnosťou, ale aj nesprávnou a neefektívnou činnosťou
okresného súdu, keď tento 23. septembra 2013 vyzval žalovanú na zaplatenie nesprávnej
sumy súdneho poplatku za podané dovolanie, čo musel následne korigovať novou výzvou
z 13. novembra 2013. Zároveň okresný súd najprv zasielal podané dovolanie na vyjadrenie
priamo sťažovateľovi ako žalobcovi, hoci bol právne zastúpený advokátkou, ktorej bolo
dovolanie po zistení tohto pochybenia opätovne doručované.
20. Laxným prístupom okresného súdu a jeho nedostatočnou aktivitou sa vyznačuje
aj obdobie od vrátenia spisu z dovolacieho súdu 24. apríla 2015 až do vytýčenia termínu
pojednávania dňa 6. októbra 2015. V uvedenom období dlhom takmer 5 a pol mesiaca
okresný súd iba doručil uznesenie dovolacieho súdu stranám a vrátil žalovanej súdny
poplatok za dovolanie.
21. Pojednávanie konané dňa 18. decembra 2015 okresný súd odročil na neurčito
na účel nariadenia znaleckého dokazovania. Zároveň uložil právnemu zástupcovi žalovanej
v lehote do 8. januára 2016 predložiť súdu písomné znenie otázok, ktoré navrhuje zadať
znalcovi pri vypracovaní znaleckého posudku. Uvedené bolo splnené, avšak okresný súd
vykonal ďalší úkon až 13. mája 2016, teda po 4 mesiacoch. Po doručení písomných
vyjadrení strán 6. a 8. júna 2016 na základe výzvy okresného súdu, tento nariadil vo veci
ďalšie znalecké dokazovanie až 3. októbra 2016, teda po takmer 4 mesiacoch.
22. Na základe uvedených skutočností predstavuje celková doba nečinnosti
a neefektívnej činnosti okresného súdu cca 1 rok a 6 mesiacov.
23. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená
a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom)
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho
činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa
sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
24. Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného
súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania a na skutočnosť, že konanie začalo
ešte v roku 1999 a od nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 220/09-41 z 20. januára 2010
uplynulo ďalších sedem rokov, pričom už išlo o opakovaný nález ústavného súdu v tejto
veci konštatujúci prieťahy v konaní, dospel k záveru, že celková dĺžka konania vyše
17 a pol roka nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
25. Posledný nález ústavného súdu v tejto veci, ktorým boli zistené zbytočné
prieťahy, bol vydaný 20. januára 2010. Napriek tomu okresný súd vec právoplatne ešte vždy
neskončil a nenastolil právnu istotu vo veci. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 950/1999 bolo porušené základné právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
26. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
Vo veci sp. zn. III. ÚS 214/06 už bol vydaný príkaz na konanie bez prieťahov
3. novembra 2006, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia veci všeobecnými
súdmi.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
29. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
30. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 4 000 €, čo odôvodnil najmä doterajšou dĺžkou napadnutého konania, ktorá
je podľa neho neprimeraná a ničím neospravedlniteľná.
31. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
32. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
33. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ktorá je vyše
17 a pol roka, ako aj na jeho neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť od posledného
nálezu ústavného súdu v tejto veci v trvaní cca 1 rok a 6 mesiacov, a to napriek tomu,
že v predmetnej veci už ústavný súd opakovane konštatoval zbytočné prieťahy, berúc
do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa, ako aj všetky
okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € pre sťažovateľa
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
35. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval náhradu trov konania, ktorých výšku
ale nešpecifikoval.
36. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v sume 551,20 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2016 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 143,- € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 8,58 € a za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2017 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v hodnote
147,33 € vrátane režijného paušálu 8,84 €. Uvedené sumy sa zvyšujú o daň z pridanej
hodnoty vo výške 20 %, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľom tejto dane.
37. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017