Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 912/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné

námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

, ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Komárno, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €

(slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

advokátky Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred okresným súdom sťažovateľ

uvádza:

«1. Sťažovateľ písomným podaním zo dňa 3. 12. 2007 podal osobne v podateľni

Okresného súdu Komárno vzájomný návrh v konaní , ktorým si uplatňoval

voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, nárok na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

2. Súd v „základnej“ veci rozhodol uznesením zo dňa 6. 12. 2007...

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 21. 12. 2007 odvolanie, okrem iného

aj z dôvodu, že týmto uznesením nebolo rozhodnuté o jeho vzájomnom návrhu, tento jeho

návrh nebol ani vylúčený na samostatné konanie, ani o ňom nebolo rozhodnuté inak.

3. Z uvedeného dôvodu (že o jeho vzájomnom návrhu sa v konaní

nekonalo), ako aj z procesnej opatrnosti, podal na Okresnom súde Komárno samostatný

návrh, ktorý bol čo do účastníkov aj uplatňovaných nárokov totožný s jeho vzájomným

návrhom.

4. O tomto samostatnom návrhu súd konal v konaní a vo veci dňa

15. 6. 2011 meritórne rozhodol tak, že žalobu zamieta.

5. Proti rozhodnutiu v konaní podal sťažovateľ v zákonnej lehote

odvolanie.

6. Po podaní odvolania proti rozsudku bolo sťažovateľovi dňa

30. 6. 2011 doručené uznesenie Okresného súdu Komárno o zastavení

konania pre prekážku litispendencie danú konaním . Z tohto uznesenia

sa sťažovateľ dozvedel, že jeho vzájomný návrh z konania bol v roku 2007

vylúčený na samostatné konanie pod spisovou značkou . Toto uznesenie bolo

prvou písomnosťou, ktorá bola v súvislosti s konaním sťažovateľovi ako

účastníkovi konania doručená...

8. Proti uzneseniu o zastavení konania podal sťažovateľ odvolanie...

9. Krajský súd v Nitre v súvislosti s konaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

uznesením -159 z 24. 5. 2012 rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a konanie zastavil po zistení, že vo veci prebieha skôr začaté konanie

a preto nárok sťažovateľa uplatnený v konaní nie je možné prejednať pre

litispendenčnú prekážku tvorenú skôr začatým konaním ...

11. Rozhodnutie Okresného súdu Komárno o zastavení konania

odvolací súd uznesením č. -32 zo dňa 31. 01. 2013 zrušil z dôvodov

namietaných sťažovateľom (chronológia podaných žalôb), ako aj z dôvodu, že samotný

návrh nebol doručený odporcovi, a rovnako mu nebolo doručené ani uznesenie o zastavení

konania.

12. Od vrátenia veci odvolacím súdom Okresný súd Komárno vo veci

nekonal procesné ani meritórne, preto toto obdobie namieta sťažovateľ ako obdobie

absolútnej nečinnosti. Ako obdobie nečinnosti súdu hodnotí sťažovateľ aj obdobie

od podania vzájomného návrhu v konaní , keď prvým (!) úkonom súdu

z pohľadu sťažovateľa – teda prvým úkonom, z ktorého sa dozvedel o existencii konania

, bolo 30. 6. 2011 doručenie uznesenia o zastavení konania. Odporcovi

v konaní (Ministerstvo spravodlivosti SR) súd pred zastavením konania súd nedoručil

žalobu, a pred postúpením odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu o zastavení konania

odvolaciemu súdu nedoručil jeho odvolanie na vyjadrenie žalovanému.

13. Sťažovateľ dňa 15. 10. 2012 podal predsedovi Okresného súdu Komárno sťažnosť

na prieťahy v konaní , ktorú riadne odôvodnil a domáhal sa nápravy

protiprávneho stavu a ochrany svojich práv. Z odpovede predsedu Okresného súdu

Komárno zo dňa 15. 11. 2012 vyplýva, že predseda súdu hodnotí sťažnosť ako neoprávnenú.

14. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti je teda stav rozhodovania o nárokoch

sťažovateľa, ktoré majú základ v nesprávnom úradnom postupe v konaní ,

takýto:

– v konaní súd od vrátenia veci odvolacím súdom nekoná,

– rozsudok v konaní bol odvolacím súdom zrušený a konanie

zastavené...»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru

v priebehu napadnutého konania sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje tým, že «nie je

zlučiteľné, a to pri akejkoľvek liberálnej interpretácii výkladu pojmov „spravodlivé súdne

konanie“, „právo na zákonného sudcu“ a „bez zbytočných prieťahov“, so základnými

právami sťažovateľa, ale ani s princípmi organizácie a práce súdov, aby na akomkoľvek

súde 4 roky (2007 – 2011!) prebiehalo konanie v režime „sub secreto“ – teda bez toho, aby

ktokoľvek z účastníkov mal o tomto konaní vedomosť, a aby od r. 2007 do roku 2015 súd

vo veci nekonal, vec neprejednal a meritórne nerozhodol».

Sťažovateľ ďalej namieta, že „postup súdu v konaní , ktoré od podania

návrhu (3. 12. 2007) dodnes trvá viac ako 7 rokov, je tak závažným porušením jeho

procesných aj základných práv, že nie je možné označiť ho za súladný s právom...

na spravodlivé prejednanie veci, a už vôbec nie na prejednanie a rozhodnutie v primeranej

lehote“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že „... vylúčením jeho vzájomného návrhu (z konania

) na samostatné konanie bez toho, aby bol upovedomený o takomto

procesnom postupe a pri absencii rozhodnutia zákonného sudcu o vylúčení veci došlo nielen

k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote, ale aj k porušeniu

práva na zákonného sudcu“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné

zadosťučinenie v sume 15 000 € a úhradu trov konania, ktoré mu v súvislosti s jeho

právnym zastupovaním vznikli v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. -24 z 15. decembra 2016 prijal podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní a vo zvyšnej časti ju odmietol pre neprípustnosť.

Následne spolu s prípisom č. k. -31 z 9. februára 2017 ústavný súd

doručil predsedovi okresného súdu uznesenie č. k. -24 z 15. decembra 2016,

ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti

písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Následne okresný súd prípisom č. Spr 49/17 zo 14. februára 2017 požiadal ústavný

súd o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k prijatej sťažnosti a zaslanie vyžiadaného

súdneho spisu sp. zn. , čo odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že označený

spisový materiál sa nachádza na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“).

Ústavný súd v reakcii na označenú žiadosť okresného súdu 21. februára 2017

v príslušnej kancelárii krajského súdu zistil, že krajský súd vo veci sťažovateľa vedenej

na krajskom súde pod sp. zn. rozhodol 31. januára 2017, pričom súdny spis

okresného súdu sp. zn. vráti okresnému súdu v najbližších dňoch. Ústavný

súd následne prípisom č. k. -35 z 21. februára 2017 predĺžil okresnému súdu

lehotu na podanie vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľa a na zaslanie súdneho spisu sp. zn.

.

Následne predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu z 9. februára 2017

vo svojom stanovisku č. Spr 49/17 z 20. marca 2017 (doručenom ústavnému súdu 3. apríla

2017) v súvislosti s doterajším priebehom napadnutého konania uvádza najmä toto:

«Dňa 3. 12. 2007, za platnosti a účinnosti (ďalej

iba „OSP“), bolo na Okresný súd Komárno, podané podanie nazvané: „Nc 1005/1996 −

Vzájomný návrh podľa par. 97 na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom“ zo dňa 29. 11. 2007, žalobcom proti žalovanému

„Štát, Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky...“. Z predmetného podania vyplývalo, že ide o návrh na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom v konaní Okresného súdu Komárno sp. zn.

, ktoré v tom čase nebolo právoplatne skončene (viď. pripojený spis sp. zn.

).

Predmetné podanie nazvané ako „vzájomný návrh“ bolo podľa jeho obsahu

a vymedzeného predmetu posúdené ako samostatná žaloba a preto bolo podanie zapísané

ako nový návrh vo veci samej (Vyplýva to aj z vyjadrenia zákonného sudcu

ku sťažnosti sťažovateľa, ktorá bola vybavovaná pod Spr 15333/12 a ktoré vyjadrenie

predkladám v prílohe k tomuto vyjadreniu).

- Zákonný sudca žiadal pripojenie spisov a zistil, že konanie vedené

na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. nie je právoplatne skončené.

- Počas ďalšieho obdobia súd skúmal podmienky konania a preveril si v tejto

súvislosti aj ďalšie spisy, v ktorých sa viedli konania medzi účastníkmi sporu, ktoré mohli

s danou vecou súvisieť. Podstatným zistením bolo však to, že konanie vedené pod sp. zn.

Okresného súdu Komárno t. j. konanie o oprave dňa smrti nezvestnej

, ktoré začalo na základe podnetu starostu Obce ktorý v podnete

poukázal na to, že nezvestná nemohla zomrieť dňa 31. 12. 1945, pretože tento dátum

prežila, bola vysídlená do Maďarska, nebolo právoplatne skončené a podľa v tom čase

platnej praxe odvolacieho súdu, v konaní bolo potrebné počkať na právoplatné skončenie

veci sp. zn. Okresného súdu Komárno a ďalej vo veci nekonať.

- Konanie vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. bolo

právoplatne skončené až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Nitre

č. k. -429, zo dňa 31. 3. 2008, ktorým odvolací súd potvrdil napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. -408, zo dňa 6.12.2007.

- Následne však sťažovateľ aj s ďalšími účastníkmi konania v tejto veci vedenej na

Okresnom súde Komárno pod sp. zn. podali dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. -452 dovolanie

účastníkov konania odmietol a to dňa 13. 11. 2009. Spis bol vrátený Okresnému súdu

Komárno dňa 1. 12. 2009.

- Počas vyššie uvedenej doby súd nemohol v predmetnej posudzovanej veci (sp. zn.

) konať, nakoľko od podania tzv. „vzájomného návrhu“ až do 20. 5. 2008

nebolo konanie vedené pod sp. zn. právoplatne skončené, spis sa nenachádzal

v niektorých štádiách konania vo veci sp. zn. z rôznych dôvodov (dôvodu

odvolania, dovolania a pod.) na Okresnom súde Komárno a zrejme v tejto súvislosti potom

došlo aj k pochybeniu samotného sťažovateľa, ktorý dňa 23. 5. 2008 (možno si

neuvedomujúc, že už bol podaná žaloba) podal ďalšiu žalobu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, ktorá sa viedla na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

a ktorá bola v konečnom dôsledku právoplatne skončená až po nadobudnutí

právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. -159, zo dňa 24. 5.

2012. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sám žalobca však mal a musel vedieť o tom, že

podal dve rovnaké žaloby, kde bol predmet sporu rovnaký t. j. totožný. Túto skutočnosť

nesignalizoval súdu žalobca, ale bola zistená až z rozhodovacej činnosti súdov, v konečnom

dôsledku bol tento rozpor odstránený až po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre č. k.

-32, zo dňa 31. 1. 2013 (v celom rozsahu poukazujem na odôvodnenie

predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu).

- Dňa 27. 6. 2013 bol stanovený termín pojednávania na 8. 10. 2013.

- Navrhovateľ si dňa 21. 8. 2012 splnomocnil nového právneho zástupcu Advokátsku

kanceláriu , Komárno a dňa 21. 9. 2012 podal návrh na

zmenu petitu návrhu. Po doručení zmeny petitu návrhu odporkyni, Okresný súd Komárno

uznesením č. k. -69, zo dňa 4. 1. 2013 pripustil zmenu petitu návrhu.

- Okresný súd Komárno uznesením č. k. -75, zo dňa 31. 1. 2013 vyrubil

doplatok súdneho poplatku za zmenu návrhu.

- Dňa 18. 2. 2013 bol stanovený termín pojednávania na 10. 5. 2013.

- Dňa 3. 10. 2013 podal sťažovateľ žiadosť o odročenie pojednávania, z dôvodu

reakcie na podanie žalovaného, ako aj z dôvodu možnosti zvolenia si právneho zástupcu

(v konečnom dôsledku si sťažovateľ advokáta zvolil až dňa 19. 3. 2014). Z tohto dôvodu

bolo pojednávanie odročené a stanovený termín pojednávania na 25. 2. 2014, ktoré bolo

odročené na žiadosť žalovanej strany na 21. 3. 2014.

- Žalobca si dňa 19. 3. 2014 splnomocnil na zastupovanie v spore právnu zástupkyňu

advokátku .

- Pôvodný zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci , sa listom

doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18. 9. 2014 vzdal funkcie sudcu

podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30. 9.

2014.

- Po prerozdelení vecí po sudcovi dňa 1.10.2014, bol spis pridelený

sudkyni , ktorá po preštudovaní spisu dňa 31. 10. 2014 stanovila

termín pojednávania na 11. 3. 2015, ktoré bolo odročené z dôvodu choroby sťažovateľa na

termín pojednávania na 22. 6. 2015.

- Po prerozdelení vecí z dôvodu výrazného rozdielu v pracovnom zaťažení sudcov

Okresného súdu Komárno, bola vec náhodným výberom prostredníctvom generátora

elektronickej podateľne pridelená dňa 1. 5. 2015 zákonnému sudcovi

, ktorý nastúpil na Okresný súd Komárno dňa 1. 5. 2015...

- Po naštudovaní veci novým zákonným sudcom, bol stanovený termín pojednávania

na 16. 9. 2015, na ktorom advokátka žalobcu žiadala o prerušenie konania z dôvodov

procesných, ktorý potom písomne špecifikovala podaním zo dňa 27. 9. 2015 (podané

emailom dňa 28. 9. 2015 a neskôr poštovým doručením (súdu došlo dňa 5. 10. 2015).

- Procesný návrh bol doručený žalovanému, po vyjadrení a vykonaní ďalších

procesných úkonov bolo rozhodnuté o procesných návrhoch žalobcu uznesením Okresného

súdu Komárno č. k. -139, zo dňa 13. 6. 2016, pričom proti tomuto rozhodnutiu

súdu podal žalobca odvolanie.

- Po vykonaní potrebných procesných úkonov bol spis predložený Krajskému súdu

v Nitre na rozhodnutie o odvolaní dňa 17. 8. 2016.

- Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. -159, zo dňa 31. 1. 2017, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 3. 2017.

Spis v dôsledku procesných úkonov účastníkov konania (t. č. strán konania)

sa nenachádzal na súde prvého stupňa (t. č. súde prvej inštancie) v nasledovných

obdobiach:

- 18. 4. 2012 − 23. 5. 2012 (na Krajskom súde v Nitre)

- 29. 10. 2012 − 12. 3. 2013 (na Krajskom súde v Nitre)

- 17. 8. 2016 − 23. 2. 2017 (na Krajskom súde v Nitre).»

Predseda okresného súdu v označenom stanovisku ďalej uvádza:

«Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky by bolo možné

uviesť, že predmetná vec by skutkovo a právne možno nevykazovala výraznú zložitosť,

ale faktickú zložitosť vykazuje preto, že predpokladom plynulého postupu všeobecného súdu

v konaní je predovšetkým podanie perfektného návrhu, čo sa v danom prípade nestalo.

Neskôr aj napriek tomu, že došlo k naplneniu kvalifikovaného zastúpenia v predmetnom

konaní (splnomocnenie advokátky zo strany sťažovateľa), nebol odstránený základný

predpoklad pre rýchle konanie súdu t. j. upresnenie kvalifikovaného a perfektného návrhu

s doložením listinných dôkazov. Zákonný sudcovia, ktorí v konaní konali museli v určitom

Štádiu konania vyzývať sťažovateľa na preukázanie jeho skutkových tvrdení, na označenie

dôkazov resp. zabezpečovať dôkazy v priebehu konania, ktoré si sťažovateľ mohol a mal

zabezpečiť sám už pred podaním žaloby. Dôsledkom toho boli sťažovateľove procesné

návrhy na prerušenie konania apod. Sťažovateľ skutkovo riadne nevymedzil predmet sporu

a následne ešte podal v období rozhodnom pre posúdenie jeho podania na súd žalobu

druhýkrát, pričom sa súd musel vysporiadať aj s obsahovo formálnymi pochybeniami

už prvého podania, ktoré žalobca neodstránil ani doteraz. Sťažovateľ je napriek uvedenému,

toho názoru, že prevažné obdobie nekonania súdu možno označiť ako absolútnu nečinnosť

v období 9 rokov, s čím nemožno súhlasiť pre dôvody na jeho strane.

Z uvedenej chronológie úkonov vyplýva, že súd vo veci konal v takej miere, ako

mohol v súvislosti s podaným návrhom, ako aj s poukazom na skutočnosť, že pôvodné

konanie vedené pod sp. zn. bolo ukončené až po podaní obsahovo rovnakého,

ale už druhého návrhu žalobcu. Súd v tomto období sledoval vec, je pravdou, že mohol

konanie aj formálne prerušiť až do skončenia veci vedenej pod sp. zn.

Okresného súdu Komárno, pretože dôvod na zastavenie konania tu zrejme existoval.

Napriek tomu, že tak neurobil, nedopustil sa žiadneho pochybenia, pretože vo veci konať aj

tak nemohol. Je preto nesporné, že v počiatočnom štádiu konania súdu, v naznačenom

smere, napomáhala k predlžovaniu konania aj pasivita sťažovateľa, ktorý teraz tvrdí, že

nevedel o svojich dvoch totožných podaniach (?). Toto tvrdenie však rozhodne logické nie

je. V tomto smere je nutné poukázať na skutočnosť, že v tomto štádiu konania (t. j.

v počiatočnom štádiu konania) mohol byť zrejme použitý aj postupu súdu podľa § 107

a nasl. , pretože zo spisu táto skutočnosť vyplýva.

Sťažovateľ, ako žalobca, neskôr využil široké možnosti, prostredníctvom ktorých

uplatňoval rôznymi procesnými podaniami a vyjadreniami (ktoré mu však Občiansky súdny

poriadok priznával), ako aj žiadosťami odďaľovanie rozhodnutia či už o procesných

návrhoch a tým aj vo veci samej. Rýchlosti konania nenapomáhali ani podania sťažovateľa,

ktoré boli obsahovo nekonkrétne a nejednoznačné, z ktorých nevyplývalo čoho sa nimi

vlastne mienil domáhať, čo si následne vyžadovalo ďalšie množstvo procesných úkonov

súdu. Doterajšia doba konania bola teda výrazne ovplyvnená najmä sťažovateľovými

nejasnými procesnými úkonmi, podaniami, o ktorých súd bol povinný konať a rozhodovať,

čím sa značne odďaľuje aj doba rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľ sa počas dokazovania vyjadroval k jednotlivým podaniam protistrany,

navrhoval rôzne dôkazy, v snahe vo veci dosiahnuť úspech, pričom odkazoval na množstvo

relevantných súdnych konaní, ktoré sa predmetného konania týkali, ale aj netýkali,

s ktorými sa potom súd v záujme spravodlivého a objektívneho rozhodnutia vo veci samej

musel oboznámiť (sťažovateľ bol a je na Okresnom súde Komárno účastníkom konania resp.

stranou v konaní celkom v 23 súdnych sporoch, z ktorých je 13 skončených a 10 je

neskončených). Z tohto pohľadu môže mať potom ústavná sťažnosť iný rozmer a zámer, ako

ňou verbalizované odstránenie stavu právnej neistoty. Som toho názoru, že ak v dôsledku

uplatnenia procesných práv účastníkom konania resp. strany v konaní, čo aj zákonne

prípustných a možných, dochádza k predlžovaniu konania, z čoho vyplýva, že túto

skutočnosť nemožno hodnotiť iba ako „zbytočné prieťahy v konaní“, zodpovednosť za tento

stav nemožno pripísať iba konajúcemu súdu. Objektívne však treba uviesť, že v určitom

štádiu konania, zdravotné problémy a opakované práceneschopnosti zákonného sudcu

, ktoré sú v tomto prípade z hľadiska posudzovania ústavným súdom subjektívneho

charakteru a nemôžu byť na ujmu sťažovateľovi, mohli spôsobiť určitý časový sklz.

Z vyššie uvedeného však vyplýva, že som nezistil žiadne také obdobie, ktoré by bolo

možné označiť ako absolútnu nečinnosť súdu tak, ako to uvádza sťažovateľ. Som toho

názoru, že zákonní sudcovia s poukazom na ich pracovnú zaťaženosť konali, vykonávali

potrebné procesné úkony, vyvolané či už dôkaznou situáciou alebo právnymi skutočnosťami,

ku ktorým došlo v priebehu konania, ako aj procesnými postupmi účastníkov konania resp.

strán konania. V súlade so závermi odvolacieho súdu však treba priznať, že sa v určitom

štádiu konania súd nesprávne riadil procesné, kedy prerokovával a rozhodoval o podaní,

ktoré bolo sťažovateľom v konečnom dôsledku neskôr podané na súd, pričom v tomto smere

treba uviesť, že k náprave tohto postupu už došlo v rámci konania súdu a to vlastnou

činnosťou súdu. Zároveň je potrebné v tomto smere uviesť, že nedošlo k vydaniu

právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré by bolo spôsobilo sťažovateľovi

neodstrániteľný následok. Konštatujem teda, že aj keď by sa celková dlžka konania od

podania žaloby na súd až doposiaľ javila ako neprimeraná, táto okolnosť nie je spôsobená

ani ovplyvnená nesprávnym postupom súdu s cieľom porušenia základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2

Slovenskej republiky.»

Predseda okresného súdu spolu so svojím stanoviskom č. Spr 49/17 z 20. marca 2017

zaslal ústavnému súdu aj stanovisko pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12

z 26. októbra 2012, z obsahu ktorého nevyplývajú iné skutočnosti než tie, ktoré boli

už konštatované predsedom okresného súdu v jeho stanovisku k sťažnosti č. Spr 49/17

z 20. marca 2017.

Prípisom č. k. -42 zo 4. apríla 2017 ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň

jej zaslal stanovisko predsedu okresného súdu č. Spr 49/17 z 20. marca 2017 spolu

s vyjadrením pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12 z 26. októbra 2012

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní

doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2017 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania, pričom v reakcii na označené stanovisko predsedu okresného súdu

a vyjadrenie pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12 z 26. októbra 2012

polemizuje s ich hodnotiacimi závermi týkajúcimi sa doterajšieho priebehu napadnutého

konania a miery vplyvu sťažovateľa na jeho aktuálny stav.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť

podľa a upustil od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,

ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne

rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej konal bez nariadenia

ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom posudzovania ústavného súdu po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie

konanie je tá časť jeho sťažnosti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (resp. práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na povahu prerokúvanej

veci a jej význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno

považovať z právneho hľadiska za zložité, pretože ide o vec, ktorá patrí k štandardnej

rozhodovacej agende všeobecných súdov v súkromnoprávnych veciach. Obsah súdneho

spisu okresného súdu sp. zn. nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej

veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou

veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa ako účastníka

napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnili jeho

doterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jeho ťarchu. Správanie sťažovateľa

v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžke

napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu

právnej neistoty (, , ). Rovnako tak môže

zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. ).

Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní,

popis ktorých v zásade zodpovedá aj obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný

súd zistil, že v doterajšom postupe okresného súdu možno identifikovať ničím

neodôvodnené obdobie jeho výraznej nečinnosti, a to od decembra 2007 do júna 2011, ktoré

je v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože

okresný súd v tomto období nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu

stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej zistil, že konanie na okresnom súde je poznačené

aj neefektívnosťou a nesústredenosťou, pričom tento prvok možno v postupe okresného

súdu vidieť najmä v tom, že uznesenie okresného súdu č. k. -18

z 22. júna 2011 a uznesenie okresného súdu č. k. -139 z 13. júna 2016 vydané

v priebehu napadnutého konania boli na základe podaného odvolania sťažovateľa zrušené

uznesením krajského súdu č. k. -32 z 31. januára 2013 a uznesením

krajského súdu č. k. -159 z 31. januára 2017, a to pre závažné procesné

pochybenia, ktorých sa okresný súd dopustil v súvislosti s vybavovaním sťažovateľovej

veci.

Napokon ústavný súd konštatuje, že o nesústredenosti a neefektívnosti postupu

okresného súdu svedčí predovšetkým skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po takmer

10 rokoch a od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného

hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. , , ),

bez ohľadu na hodnotenie miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu

poznamenaného jeho nečinnosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu

napadnutého konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu

došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené

základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto

nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené

a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu, aby

vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

sťažovateľ domáhajúci sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €. Tento návrh

odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim

stavom svojej právnej neistoty.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom

na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla

vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou

opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré

je podľa náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej

v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd

vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter

jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet sporu,

skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa

v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola

839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal

sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti podľa ) podľa a vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to

za každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu

s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon

právnej služby po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje

sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa [ v spojení s Civilného

sporového poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia

uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017