Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 912/2016
PDF · 440.74 KB
No categories available
II. ÚS 912/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné
námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 234/2007, za účasti Okresného súdu Komárno, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 234/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 234/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
(slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
advokátky Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 234/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V súvislosti s doterajším priebehom konania pred okresným súdom sťažovateľ
uvádza:
«1. Sťažovateľ písomným podaním zo dňa 3. 12. 2007 podal osobne v podateľni
Okresného súdu Komárno vzájomný návrh v konaní Nc 1005/1996, ktorým si uplatňoval
voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
2. Súd v „základnej“ veci Nc 1005/1996 rozhodol uznesením zo dňa 6. 12. 2007...
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 21. 12. 2007 odvolanie, okrem iného
aj z dôvodu, že týmto uznesením nebolo rozhodnuté o jeho vzájomnom návrhu, tento jeho
návrh nebol ani vylúčený na samostatné konanie, ani o ňom nebolo rozhodnuté inak.
3. Z uvedeného dôvodu (že o jeho vzájomnom návrhu sa v konaní Nc 1005/1996
nekonalo), ako aj z procesnej opatrnosti, podal na Okresnom súde Komárno samostatný
návrh, ktorý bol čo do účastníkov aj uplatňovaných nárokov totožný s jeho vzájomným
návrhom.
4. O tomto samostatnom návrhu súd konal v konaní 8 C/81/2008 a vo veci dňa
15. 6. 2011 meritórne rozhodol tak, že žalobu zamieta.
5. Proti rozhodnutiu v konaní 8 C/81/2008 podal sťažovateľ v zákonnej lehote
odvolanie.
6. Po podaní odvolania proti rozsudku 8 C/81/2008 bolo sťažovateľovi dňa
30. 6. 2011 doručené uznesenie Okresného súdu Komárno 7 C/234/2007 o zastavení
konania pre prekážku litispendencie danú konaním 8 C/81/2008. Z tohto uznesenia
sa sťažovateľ dozvedel, že jeho vzájomný návrh z konania Nc 1005/1996 bol v roku 2007
vylúčený na samostatné konanie pod spisovou značkou 7 C/234/2007. Toto uznesenie bolo
prvou písomnosťou, ktorá bola v súvislosti s konaním 7 C/234/2007 sťažovateľovi ako
účastníkovi konania doručená...
8. Proti uzneseniu 7 C/234/2007 o zastavení konania podal sťažovateľ odvolanie...
9. Krajský súd v Nitre v súvislosti s konaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
8 C/81/2008 uznesením 7 Co/117/2011-159 z 24. 5. 2012 rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil a konanie zastavil po zistení, že vo veci prebieha skôr začaté konanie 7 C/234/2007
a preto nárok sťažovateľa uplatnený v konaní 8 C/81/2008 nie je možné prejednať pre
litispendenčnú prekážku tvorenú skôr začatým konaním 7 C/234/2007...
11. Rozhodnutie Okresného súdu Komárno o zastavení konania 7 C/234/2007
odvolací súd uznesením č. 25 Co/314/2012-32 zo dňa 31. 01. 2013 zrušil z dôvodov
namietaných sťažovateľom (chronológia podaných žalôb), ako aj z dôvodu, že samotný
návrh nebol doručený odporcovi, a rovnako mu nebolo doručené ani uznesenie o zastavení
konania.
12. Od vrátenia veci odvolacím súdom Okresný súd Komárno vo veci 7 C/234/2007
nekonal procesné ani meritórne, preto toto obdobie namieta sťažovateľ ako obdobie
absolútnej nečinnosti. Ako obdobie nečinnosti súdu hodnotí sťažovateľ aj obdobie
od podania vzájomného návrhu v konaní Nc 1005/1996, keď prvým (!) úkonom súdu
z pohľadu sťažovateľa – teda prvým úkonom, z ktorého sa dozvedel o existencii konania
7 C/234/2007, bolo 30. 6. 2011 doručenie uznesenia o zastavení konania. Odporcovi
v konaní (Ministerstvo spravodlivosti SR) súd pred zastavením konania súd nedoručil
žalobu, a pred postúpením odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu o zastavení konania
odvolaciemu súdu nedoručil jeho odvolanie na vyjadrenie žalovanému.
13. Sťažovateľ dňa 15. 10. 2012 podal predsedovi Okresného súdu Komárno sťažnosť
na prieťahy v konaní 7 C/234/2007, ktorú riadne odôvodnil a domáhal sa nápravy
protiprávneho stavu a ochrany svojich práv. Z odpovede predsedu Okresného súdu
Komárno zo dňa 15. 11. 2012 vyplýva, že predseda súdu hodnotí sťažnosť ako neoprávnenú.
14. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti je teda stav rozhodovania o nárokoch
sťažovateľa, ktoré majú základ v nesprávnom úradnom postupe v konaní Nc 1005/1996,
takýto:
– v konaní 7 C/234/2007 súd od vrátenia veci odvolacím súdom nekoná,
– rozsudok v konaní 8 C/81/2008 bol odvolacím súdom zrušený a konanie
zastavené...»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru
v priebehu napadnutého konania sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje tým, že «nie je
zlučiteľné, a to pri akejkoľvek liberálnej interpretácii výkladu pojmov „spravodlivé súdne
konanie“, „právo na zákonného sudcu“ a „bez zbytočných prieťahov“, so základnými
právami sťažovateľa, ale ani s princípmi organizácie a práce súdov, aby na akomkoľvek
súde 4 roky (2007 – 2011!) prebiehalo konanie v režime „sub secreto“ – teda bez toho, aby
ktokoľvek z účastníkov mal o tomto konaní vedomosť, a aby od r. 2007 do roku 2015 súd
vo veci nekonal, vec neprejednal a meritórne nerozhodol».
Sťažovateľ ďalej namieta, že „postup súdu v konaní 7C/234/2007, ktoré od podania
návrhu (3. 12. 2007) dodnes trvá viac ako 7 rokov, je tak závažným porušením jeho
procesných aj základných práv, že nie je možné označiť ho za súladný s právom...
na spravodlivé prejednanie veci, a už vôbec nie na prejednanie a rozhodnutie v primeranej
lehote“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že „... vylúčením jeho vzájomného návrhu (z konania
Nc 1005/1996) na samostatné konanie bez toho, aby bol upovedomený o takomto
procesnom postupe a pri absencii rozhodnutia zákonného sudcu o vylúčení veci došlo nielen
k porušeniu práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote, ale aj k porušeniu
práva na zákonného sudcu“.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné
zadosťučinenie v sume 15 000 € a úhradu trov konania, ktoré mu v súvislosti s jeho
právnym zastupovaním vznikli v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 912/2016-24 z 15. decembra 2016 prijal podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní a vo zvyšnej časti ju odmietol pre neprípustnosť.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 912/2016-31 z 9. februára 2017 ústavný súd
doručil predsedovi okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 912/2016-24 z 15. decembra 2016,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti
písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Následne okresný súd prípisom č. Spr 49/17 zo 14. februára 2017 požiadal ústavný
súd o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k prijatej sťažnosti a zaslanie vyžiadaného
súdneho spisu sp. zn. 7 C 234/2007, čo odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že označený
spisový materiál sa nachádza na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“).
Ústavný súd v reakcii na označenú žiadosť okresného súdu 21. februára 2017
v príslušnej kancelárii krajského súdu zistil, že krajský súd vo veci sťažovateľa vedenej
na krajskom súde pod sp. zn. 9 Co 530/2016 rozhodol 31. januára 2017, pričom súdny spis
okresného súdu sp. zn. 7 C 234/2007 vráti okresnému súdu v najbližších dňoch. Ústavný
súd následne prípisom č. k. II. ÚS 912/2016-35 z 21. februára 2017 predĺžil okresnému súdu
lehotu na podanie vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľa a na zaslanie súdneho spisu sp. zn.
Následne predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu z 9. februára 2017
vo svojom stanovisku č. Spr 49/17 z 20. marca 2017 (doručenom ústavnému súdu 3. apríla
2017) v súvislosti s doterajším priebehom napadnutého konania uvádza najmä toto:
«Dňa 3. 12. 2007, za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
iba „OSP“), bolo na Okresný súd Komárno, podané podanie nazvané: „Nc 1005/1996 −
Vzájomný návrh podľa par. 97 OSP na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom“ zo dňa 29. 11. 2007, žalobcom proti žalovanému
„Štát, Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky...“. Z predmetného podania vyplývalo, že ide o návrh na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom v konaní Okresného súdu Komárno sp. zn.
Nc 1005/96, ktoré v tom čase nebolo právoplatne skončene (viď. pripojený spis sp. zn.
Predmetné podanie nazvané ako „vzájomný návrh“ bolo podľa jeho obsahu
a vymedzeného predmetu posúdené ako samostatná žaloba a preto bolo podanie zapísané
ako nový návrh vo veci samej (Vyplýva to aj z vyjadrenia zákonného sudcu
ku sťažnosti sťažovateľa, ktorá bola vybavovaná pod Spr 15333/12 a ktoré vyjadrenie
predkladám v prílohe k tomuto vyjadreniu).
- Zákonný sudca žiadal pripojenie spisov a zistil, že konanie vedené
na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. Nc 1005/96 nie je právoplatne skončené.
- Počas ďalšieho obdobia súd skúmal podmienky konania a preveril si v tejto
súvislosti aj ďalšie spisy, v ktorých sa viedli konania medzi účastníkmi sporu, ktoré mohli
s danou vecou súvisieť. Podstatným zistením bolo však to, že konanie vedené pod sp. zn.
Nc 1005/96 Okresného súdu Komárno t. j. konanie o oprave dňa smrti nezvestnej
, ktoré začalo na základe podnetu starostu Obce ktorý v podnete
poukázal na to, že nezvestná nemohla zomrieť dňa 31. 12. 1945, pretože tento dátum
prežila, bola vysídlená do Maďarska, nebolo právoplatne skončené a podľa v tom čase
platnej praxe odvolacieho súdu, v konaní bolo potrebné počkať na právoplatné skončenie
veci sp. zn. Nc 1005/96 Okresného súdu Komárno a ďalej vo veci nekonať.
- Konanie vedené na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. Nc 1005/96 bolo
právoplatne skončené až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Nitre
č. k. 8Co/18/2008-429, zo dňa 31. 3. 2008, ktorým odvolací súd potvrdil napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa č. k. Nc 1005/96-408, zo dňa 6.12.2007.
- Následne však sťažovateľ aj s ďalšími účastníkmi konania v tejto veci vedenej na
Okresnom súde Komárno pod sp. zn. Nc 1005/96 podali dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. 5 Cdo 1447/2008-452 dovolanie
účastníkov konania odmietol a to dňa 13. 11. 2009. Spis bol vrátený Okresnému súdu
Komárno dňa 1. 12. 2009.
- Počas vyššie uvedenej doby súd nemohol v predmetnej posudzovanej veci (sp. zn.
7C/234/2007) konať, nakoľko od podania tzv. „vzájomného návrhu“ až do 20. 5. 2008
nebolo konanie vedené pod sp. zn. Nc 1005/96 právoplatne skončené, spis sa nenachádzal
v niektorých štádiách konania vo veci sp. zn. Nc 1005/96 z rôznych dôvodov (dôvodu
odvolania, dovolania a pod.) na Okresnom súde Komárno a zrejme v tejto súvislosti potom
došlo aj k pochybeniu samotného sťažovateľa, ktorý dňa 23. 5. 2008 (možno si
neuvedomujúc, že už bol podaná žaloba) podal ďalšiu žalobu na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, ktorá sa viedla na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
8C/81/2008 a ktorá bola v konečnom dôsledku právoplatne skončená až po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/117/2011-159, zo dňa 24. 5.
2012. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sám žalobca však mal a musel vedieť o tom, že
podal dve rovnaké žaloby, kde bol predmet sporu rovnaký t. j. totožný. Túto skutočnosť
nesignalizoval súdu žalobca, ale bola zistená až z rozhodovacej činnosti súdov, v konečnom
dôsledku bol tento rozpor odstránený až po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre č. k.
25Co/314/2012-32, zo dňa 31. 1. 2013 (v celom rozsahu poukazujem na odôvodnenie
predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu).
- Dňa 27. 6. 2013 bol stanovený termín pojednávania na 8. 10. 2013.
- Navrhovateľ si dňa 21. 8. 2012 splnomocnil nového právneho zástupcu Advokátsku
kanceláriu , Komárno a dňa 21. 9. 2012 podal návrh na
zmenu petitu návrhu. Po doručení zmeny petitu návrhu odporkyni, Okresný súd Komárno
uznesením č. k. 7C/352/2010-69, zo dňa 4. 1. 2013 pripustil zmenu petitu návrhu.
- Okresný súd Komárno uznesením č. k. 7C/352/2009-75, zo dňa 31. 1. 2013 vyrubil
doplatok súdneho poplatku za zmenu návrhu.
- Dňa 18. 2. 2013 bol stanovený termín pojednávania na 10. 5. 2013.
- Dňa 3. 10. 2013 podal sťažovateľ žiadosť o odročenie pojednávania, z dôvodu
reakcie na podanie žalovaného, ako aj z dôvodu možnosti zvolenia si právneho zástupcu
(v konečnom dôsledku si sťažovateľ advokáta zvolil až dňa 19. 3. 2014). Z tohto dôvodu
bolo pojednávanie odročené a stanovený termín pojednávania na 25. 2. 2014, ktoré bolo
odročené na žiadosť žalovanej strany na 21. 3. 2014.
- Žalobca si dňa 19. 3. 2014 splnomocnil na zastupovanie v spore právnu zástupkyňu
advokátku .
- Pôvodný zákonný sudca v predmetnej občianskoprávnej veci , sa listom
doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18. 9. 2014 vzdal funkcie sudcu
podľa § 19 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Jeho funkcia sudcu zanikla dňom 30. 9.
2014.
- Po prerozdelení vecí po sudcovi dňa 1.10.2014, bol spis pridelený
sudkyni , ktorá po preštudovaní spisu dňa 31. 10. 2014 stanovila
termín pojednávania na 11. 3. 2015, ktoré bolo odročené z dôvodu choroby sťažovateľa na
termín pojednávania na 22. 6. 2015.
- Po prerozdelení vecí z dôvodu výrazného rozdielu v pracovnom zaťažení sudcov
Okresného súdu Komárno, bola vec náhodným výberom prostredníctvom generátora
elektronickej podateľne pridelená dňa 1. 5. 2015 zákonnému sudcovi
, ktorý nastúpil na Okresný súd Komárno dňa 1. 5. 2015...
- Po naštudovaní veci novým zákonným sudcom, bol stanovený termín pojednávania
na 16. 9. 2015, na ktorom advokátka žalobcu žiadala o prerušenie konania z dôvodov
procesných, ktorý potom písomne špecifikovala podaním zo dňa 27. 9. 2015 (podané
emailom dňa 28. 9. 2015 a neskôr poštovým doručením (súdu došlo dňa 5. 10. 2015).
- Procesný návrh bol doručený žalovanému, po vyjadrení a vykonaní ďalších
procesných úkonov bolo rozhodnuté o procesných návrhoch žalobcu uznesením Okresného
súdu Komárno č. k. 7C/234/2007-139, zo dňa 13. 6. 2016, pričom proti tomuto rozhodnutiu
súdu podal žalobca odvolanie.
- Po vykonaní potrebných procesných úkonov bol spis predložený Krajskému súdu
v Nitre na rozhodnutie o odvolaní dňa 17. 8. 2016.
- Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. 9Co/530/2016-159, zo dňa 31. 1. 2017, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 3. 2017.
Spis v dôsledku procesných úkonov účastníkov konania (t. č. strán konania)
sa nenachádzal na súde prvého stupňa (t. č. súde prvej inštancie) v nasledovných
obdobiach:
- 18. 4. 2012 − 23. 5. 2012 (na Krajskom súde v Nitre)
- 29. 10. 2012 − 12. 3. 2013 (na Krajskom súde v Nitre)
- 17. 8. 2016 − 23. 2. 2017 (na Krajskom súde v Nitre).»
Predseda okresného súdu v označenom stanovisku ďalej uvádza:
«Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky by bolo možné
uviesť, že predmetná vec by skutkovo a právne možno nevykazovala výraznú zložitosť,
ale faktickú zložitosť vykazuje preto, že predpokladom plynulého postupu všeobecného súdu
v konaní je predovšetkým podanie perfektného návrhu, čo sa v danom prípade nestalo.
Neskôr aj napriek tomu, že došlo k naplneniu kvalifikovaného zastúpenia v predmetnom
konaní (splnomocnenie advokátky zo strany sťažovateľa), nebol odstránený základný
predpoklad pre rýchle konanie súdu t. j. upresnenie kvalifikovaného a perfektného návrhu
s doložením listinných dôkazov. Zákonný sudcovia, ktorí v konaní konali museli v určitom
Štádiu konania vyzývať sťažovateľa na preukázanie jeho skutkových tvrdení, na označenie
dôkazov resp. zabezpečovať dôkazy v priebehu konania, ktoré si sťažovateľ mohol a mal
zabezpečiť sám už pred podaním žaloby. Dôsledkom toho boli sťažovateľove procesné
návrhy na prerušenie konania apod. Sťažovateľ skutkovo riadne nevymedzil predmet sporu
a následne ešte podal v období rozhodnom pre posúdenie jeho podania na súd žalobu
druhýkrát, pričom sa súd musel vysporiadať aj s obsahovo formálnymi pochybeniami
už prvého podania, ktoré žalobca neodstránil ani doteraz. Sťažovateľ je napriek uvedenému,
toho názoru, že prevažné obdobie nekonania súdu možno označiť ako absolútnu nečinnosť
v období 9 rokov, s čím nemožno súhlasiť pre dôvody na jeho strane.
Z uvedenej chronológie úkonov vyplýva, že súd vo veci konal v takej miere, ako
mohol v súvislosti s podaným návrhom, ako aj s poukazom na skutočnosť, že pôvodné
konanie vedené pod sp. zn. Nc 1005/96 bolo ukončené až po podaní obsahovo rovnakého,
ale už druhého návrhu žalobcu. Súd v tomto období sledoval vec, je pravdou, že mohol
konanie aj formálne prerušiť až do skončenia veci vedenej pod sp. zn. Nc 1005/96
Okresného súdu Komárno, pretože dôvod na zastavenie konania tu zrejme existoval.
Napriek tomu, že tak neurobil, nedopustil sa žiadneho pochybenia, pretože vo veci konať aj
tak nemohol. Je preto nesporné, že v počiatočnom štádiu konania súdu, v naznačenom
smere, napomáhala k predlžovaniu konania aj pasivita sťažovateľa, ktorý teraz tvrdí, že
nevedel o svojich dvoch totožných podaniach (?). Toto tvrdenie však rozhodne logické nie
je. V tomto smere je nutné poukázať na skutočnosť, že v tomto štádiu konania (t. j.
v počiatočnom štádiu konania) mohol byť zrejme použitý aj postupu súdu podľa § 107
a nasl. OSP, pretože zo spisu táto skutočnosť vyplýva.
Sťažovateľ, ako žalobca, neskôr využil široké možnosti, prostredníctvom ktorých
uplatňoval rôznymi procesnými podaniami a vyjadreniami (ktoré mu však Občiansky súdny
poriadok priznával), ako aj žiadosťami odďaľovanie rozhodnutia či už o procesných
návrhoch a tým aj vo veci samej. Rýchlosti konania nenapomáhali ani podania sťažovateľa,
ktoré boli obsahovo nekonkrétne a nejednoznačné, z ktorých nevyplývalo čoho sa nimi
vlastne mienil domáhať, čo si následne vyžadovalo ďalšie množstvo procesných úkonov
súdu. Doterajšia doba konania bola teda výrazne ovplyvnená najmä sťažovateľovými
nejasnými procesnými úkonmi, podaniami, o ktorých súd bol povinný konať a rozhodovať,
čím sa značne odďaľuje aj doba rozhodnutia vo veci samej.
Sťažovateľ sa počas dokazovania vyjadroval k jednotlivým podaniam protistrany,
navrhoval rôzne dôkazy, v snahe vo veci dosiahnuť úspech, pričom odkazoval na množstvo
relevantných súdnych konaní, ktoré sa predmetného konania týkali, ale aj netýkali,
s ktorými sa potom súd v záujme spravodlivého a objektívneho rozhodnutia vo veci samej
musel oboznámiť (sťažovateľ bol a je na Okresnom súde Komárno účastníkom konania resp.
stranou v konaní celkom v 23 súdnych sporoch, z ktorých je 13 skončených a 10 je
neskončených). Z tohto pohľadu môže mať potom ústavná sťažnosť iný rozmer a zámer, ako
ňou verbalizované odstránenie stavu právnej neistoty. Som toho názoru, že ak v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkom konania resp. strany v konaní, čo aj zákonne
prípustných a možných, dochádza k predlžovaniu konania, z čoho vyplýva, že túto
skutočnosť nemožno hodnotiť iba ako „zbytočné prieťahy v konaní“, zodpovednosť za tento
stav nemožno pripísať iba konajúcemu súdu. Objektívne však treba uviesť, že v určitom
štádiu konania, zdravotné problémy a opakované práceneschopnosti zákonného sudcu
, ktoré sú v tomto prípade z hľadiska posudzovania ústavným súdom subjektívneho
charakteru a nemôžu byť na ujmu sťažovateľovi, mohli spôsobiť určitý časový sklz.
Z vyššie uvedeného však vyplýva, že som nezistil žiadne také obdobie, ktoré by bolo
možné označiť ako absolútnu nečinnosť súdu tak, ako to uvádza sťažovateľ. Som toho
názoru, že zákonní sudcovia s poukazom na ich pracovnú zaťaženosť konali, vykonávali
potrebné procesné úkony, vyvolané či už dôkaznou situáciou alebo právnymi skutočnosťami,
ku ktorým došlo v priebehu konania, ako aj procesnými postupmi účastníkov konania resp.
strán konania. V súlade so závermi odvolacieho súdu však treba priznať, že sa v určitom
štádiu konania súd nesprávne riadil procesné, kedy prerokovával a rozhodoval o podaní,
ktoré bolo sťažovateľom v konečnom dôsledku neskôr podané na súd, pričom v tomto smere
treba uviesť, že k náprave tohto postupu už došlo v rámci konania súdu a to vlastnou
činnosťou súdu. Zároveň je potrebné v tomto smere uviesť, že nedošlo k vydaniu
právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré by bolo spôsobilo sťažovateľovi
neodstrániteľný následok. Konštatujem teda, že aj keď by sa celková dlžka konania od
podania žaloby na súd až doposiaľ javila ako neprimeraná, táto okolnosť nie je spôsobená
ani ovplyvnená nesprávnym postupom súdu s cieľom porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odsek 2 Ústavy
Slovenskej republiky.»
Predseda okresného súdu spolu so svojím stanoviskom č. Spr 49/17 z 20. marca 2017
zaslal ústavnému súdu aj stanovisko pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12
z 26. októbra 2012, z obsahu ktorého nevyplývajú iné skutočnosti než tie, ktoré boli
už konštatované predsedom okresného súdu v jeho stanovisku k sťažnosti č. Spr 49/17
z 20. marca 2017.
Prípisom č. k. II. ÚS 912/2016-42 zo 4. apríla 2017 ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň
jej zaslal stanovisko predsedu okresného súdu č. Spr 49/17 z 20. marca 2017 spolu
s vyjadrením pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12 z 26. októbra 2012
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní
doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2017 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania, pričom v reakcii na označené stanovisko predsedu okresného súdu
a vyjadrenie pôvodne určeného zákonného sudcu č. Spr. 15333/12 z 26. októbra 2012
polemizuje s ich hodnotiacimi závermi týkajúcimi sa doterajšieho priebehu napadnutého
konania a miery vplyvu sťažovateľa na jeho aktuálny stav.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť
podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy
a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ani za vhodný,
ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne
rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia
ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom posudzovania ústavného súdu po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie
konanie je tá časť jeho sťažnosti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 234/2007.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na povahu prerokúvanej
veci a jej význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno
považovať z právneho hľadiska za zložité, pretože ide o vec, ktorá patrí k štandardnej
rozhodovacej agende všeobecných súdov v súkromnoprávnych veciach. Obsah súdneho
spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 234/2007 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej
veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou
veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku namietaného konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa ako účastníka
napadnutého konania, nezistil také skutočnosti, ktoré by významne ovplyvnili jeho
doterajšiu dĺžku a mali byť zohľadnené na jeho ťarchu. Správanie sťažovateľa
v napadnutom konaní nemožno hodnotiť ako faktor, ktorý prispel k celkovej dĺžke
napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní,
popis ktorých v zásade zodpovedá aj obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný
súd zistil, že v doterajšom postupe okresného súdu možno identifikovať ničím
neodôvodnené obdobie jeho výraznej nečinnosti, a to od decembra 2007 do júna 2011, ktoré
je v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože
okresný súd v tomto období nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu
stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej zistil, že konanie na okresnom súde je poznačené
aj neefektívnosťou a nesústredenosťou, pričom tento prvok možno v postupe okresného
súdu vidieť najmä v tom, že uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 234/2007-18
z 22. júna 2011 a uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 234/2007-139 z 13. júna 2016 vydané
v priebehu napadnutého konania boli na základe podaného odvolania sťažovateľa zrušené
uznesením krajského súdu č. k. 25 Co 314/2012-32 z 31. januára 2013 a uznesením
krajského súdu č. k. 9 Co 530/2016-159 z 31. januára 2017, a to pre závažné procesné
pochybenia, ktorých sa okresný súd dopustil v súvislosti s vybavovaním sťažovateľovej
veci.
Napokon ústavný súd konštatuje, že o nesústredenosti a neefektívnosti postupu
okresného súdu svedčí predovšetkým skutočnosť, že vec sťažovateľa nie je ani po takmer
10 rokoch a od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného
hľadiska neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010),
bez ohľadu na hodnotenie miery, v akej okresný súd prispel k tomuto stavu.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného jeho nečinnosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu
napadnutého konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru, že v postupe okresného súdu
došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto rozhodol, že bolo porušené
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto
nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené
a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu, aby
vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovateľ domáhajúci sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €. Tento návrh
odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim
stavom svojej právnej neistoty.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom
na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla
vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou
opodstatnenosťou návrhu sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré
je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej
v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter
jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet sporu,
skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj jej význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa
v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola
839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal
sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu
s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon
právnej služby po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje
sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017