Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 396/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom,

Sibírska 1608/4, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 Dohovoru o invalidných, starobných

a pozostalostných dávkach (č. 128) postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2015 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 17. februára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 1608/4,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 19 Dohovoru

o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) (ďalej len „dohovor č. 128“)

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. januára 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. februára 2016 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ vykonával

od 22. júla 1957 do 31. decembra 1998 vojenskú činnú službu, pričom 1. januára 1999

mu bol Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia priznaný výsluhový dôchodok.

Sťažovateľ od januára 1999 do 31. mája 2005 naďalej nepretržite pracoval v civilnom

sektore, a preto 7. augusta 2013 požiadal Sociálnu poisťovňu, ústredie (ďalej len „Sociálna

poisťovňa“) o priznanie starobného dôchodku dňom 1. júna 2005. Sociálna poisťovňa

žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku zo 7. augusta 2013 rozhodnutím

č. 400 317 1610 0 zo 4. novembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. novembra 2013“)

zamietla. Dôvodom zamietnutia žiadosti sťažovateľa bolo neodpracovanie 10 rokov v rámci

všeobecného systému sociálneho zabezpečenia v zmysle

Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom

zabezpečení“). Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 4. novembra 2013 podal

sťažovateľ opravný prostriedok, ktorým sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2014 (ďalej len „rozsudok

z 18. februára 2014“) bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 4. novembra 2013 zrušené

a vec bola vrátená tomuto orgánu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti rozsudku krajského súdu z 18. februára 2014

sa Sociálna poisťovňa „neodvolala a ten nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť!

Sociálna poisťovňa však vydala dňa 14. 05. 2014 nové rozhodnutie, ktorým rozsudok

Krajského súdu nerealizovala a predmetnú žiadosť zo dňa 07. 08. 2013 opäť zamietla.

Napriek rozsudku Krajského súdu znova trvala na odpracovaní 10 rokov v civilnom

zamestnaním, ale uviedla aj nový dôvod a to, že v zmysle § 142 ods. 4 písm. a) zákona

č. na priznanie starobného dôchodku u vojakov z povolania je vraj

kompetentný VÚSZ a nie Sociálna poisťovňa. Voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne... sa

sťažovateľ neodvolal, ale po odpracovaní viac ako 10 rokov v civilnom zamestnaní ku dňu

01. 01. 2014, podal 28. 05. 2014 o priznanie starobného dôchodku novú žiadosť.“.

Sociálna poisťovňa žiadosť sťažovateľa z 28. mája 2014 rozhodnutím

č. 400 317 1610 0 z 15. júla 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 15. júla 2014“) zamietla

s odôvodnením, že na priznanie starobného dôchodku je príslušný Vojenský úrad sociálneho

zabezpečenia, ktorému žiadosť následne postúpila. Na základe žiadosti sťažovateľa

Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vydal 20. augusta 2014 stanovisko, v ktorom

odmietol akúkoľvek príslušnosť na priznanie starobného dôchodku za dobu odpracovanú

sťažovateľom v civilnom zamestnaní. Na základe tohto stanoviska Vojenského

úradu sociálneho zabezpečenia Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 400 317 1610 0

z 13. augusta 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 13. augusta 2014“) svoje rozhodnutie

z 15. júla 2014 ako nesprávne vydané zrušila a starobný dôchodok sťažovateľovi priznala

a následne aj vyplácala.

Z dôvodu, že Sociálna poisťovňa sťažovateľovi v rozhodnutí z 13. augusta 2014

nezapočítala do celkovej doby poistenia dobu vojenskej služby a nepriznala mu nárok na

preplatenie dôchodku za tri roky spätne podľa § 95 zákona o sociálnom zabezpečení,

podal sťažovateľ 8. septembra 2014 odvolanie. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne

č. 400 317 1610 0 z 10. októbra 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 10. októbra 2014“) bolo

zmenené rozhodnutie z 13. augusta 2014 a sťažovateľovi bol priznaný od 1. januára 2014

starobný dôchodok v sume 183,30 € mesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne

č. 400 317 1610 0 z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 2. decembra 2014“) bol

sťažovateľovi priznaný od 1. januára 2014 starobný dôchodok v sume 183,30 € mesačne,

pričom v jeho odôvodnení sa uvádza, že sa ním pozmeňuje rozhodnutie z 10. októbra 2014.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. januára 2015 boli

rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 13. augusta 2014 v spojení so zmeňujúcimi

rozhodnutiami z 10. októbra 2014 a 2. decembra 2014 podľa v tom čase platného

a účinného (ďalej aj „OSP“)

s použitím a zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni

na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa krajský súd na pojednávaní 20. januára 2015 nevzal na zreteľ

predmet odvolania, teda či mu doba sociálneho poistenia po dobu služby v ozbrojených

silách „má alebo nemá byť započítaná do celkovej doby poistenia a či mu poisťovňa má

vyplatiť dávky za tri roky dozadu, tým sa vôbec nezaoberal. Nad rámec sporu nečakane

rozhodol, že Sociálnou poisťovňou už raz priznaný a vyplácaný dôchodok navrhovateľovi

nenáleží z dôvodu, že na priznanie a vyplácanie dôchodku Sociálna poisťovňa nie je

príslušná.“.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 20. januára 2015 odvolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. februára 2016 odmietnuté. Označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ namieta

z dôvodu, že

„- v odvolaní podanom na Krajský súd v Žiline navrhol, aby ten zrušil rozhodnutie

Sociálnej poisťovne zo dňa 13. 08. 2014, ale súčasne aby stanovil Sociálnej poisťovni

povinnosť vydať nové rozhodnutie, ktorým mu v zmysle § 112 ods. 1 písm. c), d) zákona

č. 461/2003 prizná starobný dôchodok dňom 07. 02. 2013 a súčasne prepočíta výšku

dôchodku s tým, že mu dobu poistenia počas výkonu vojenskej činnej služby započíta

do celkovej doby poistenia. Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa

13. 08. 2014 síce zrušil, ale opomenul stanoviť Sociálnej poisťovni povinnosť vydať nové

rozhodnutie, v ktorom budú nároky sťažovateľa kompletne zohľadnené. Odvolaniu

sťažovateľa Krajský súd teda nevyhovel v celom rozsahu, ale len sčasti a preto sa

sťažovateľ domnieva, že určite bol oprávnenou osobou na podanie odvolania,

- v odvolaní na Najvyšší súd SR sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší súd SR

rozsudok Krajského súdu v Žiline v tej časti, v ktorej rozhodol, že sťažovateľovi

starobný dôchodok priznaný Sociálnou poisťovňou nenáleží zrušil, z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci. Najvyšší súd SR sa však touto významnou časťou odvolania tiež

nezaoberal,

- sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorým mu bolo odopreté právo

na poberanie starobného dôchodku utrpel materiálnu (finančnú) ujmu a preto sa

domnieva, že bol osobou oprávnenou na podanie odvolania na Najvyšší súd SR.“.

Sťažovateľ argumentuje, že Sociálna poisťovňa pri výpočte sumy starobného

dôchodku nezohľadnila dobu poistenia počas služobného pomeru vojaka z povolania

v celkovej dobe sociálneho poistenia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva zaručeného

čl. 19 Dohovoru o invalidných dávkach, o dávkach v starobnom veku a o dávkach

pozostalým (č. 128). Okrem toho krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20.

januára 2015 rozhodol, že Sociálna poisťovňa nie je na priznanie starobného dôchodku

príslušná, takže sťažovateľ „nebude za riadne odpracované roky v civilnom zamestnaní (ku

dňu 31.12.2013 celkom 10 rokov a 103 dní) poberateľom žiadneho starobného dôchodku.

Tým je porušené jeho základné právo dané mu SR.“.

Podľa sťažovateľa sú „skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu... zjavne neodôvodnené, arbitrárne z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň porušili moje základné práva“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo na primerané hmotné zabezpečenie sťažovateľa v starobe podľa článku 39

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu a uznesením NS SR porušené

bolo. Preto navrhuje, aby Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline

čís. k.: -64 zo dňa 20. 01. 2015 a uznesenie NS SR čís. k.:

zo dňa 17. 02. 2016 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil.

Základné právo sťažovateľa podľa článku 19 medzinárodného Dohovoru č. 128

o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach porušené bolo.

Krajský súd v Žiline v konaní vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn..:

a Najvyšší súd SR v konaní vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn.:

porušili právo sťažovateľa:

... upravené v SR a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na súdnu ochranu.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline čís. k.:

zo dňa 20. 01. 2015 a uznesenie NS SR čís. k.: zo dňa 17. 02. 2016. Zároveň

vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.- €,

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia... trovy právneho zastúpenia... 303,16 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2

napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Z vyplýva, že jedným z dôvodov

pre odmietnutie návrhu na začatie konania (sťažnosti) už pri jeho predbežnom prerokovaní

je zistenie, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Ústavný súd môže prijať na ďalšie

konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané

. Ak ide o sťažnosť podľa (ako to je

i v prípade sťažovateľa), musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20

, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v zákona

o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi

z .

Pri preskúmavaní, či sťažnosť obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti,

ústavný súd v prvom rade poukazuje na , z ktorého

vyplýva, že každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom, a teda aj sťažnosť

podľa musí byť odôvodnená.

Obsahovými komponentmi základného práva zaručeného

je jednak právo účastníka konania na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti, ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Po preskúmaní

sťažnosti ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva

zaručeného (v petite označeného), resp. k jeho jednotlivým obsahovým

súčastiam odôvodnenie neobsahuje.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má

významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo

najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu

poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie

sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je dostatočným

dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne

okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie

(). Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa, ústavný súd

konštatuje, že jeho sťažnosť neobsahuje v časti namietaného porušenia základného práva

zaručeného kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú

náležitosť ustanovenú v , čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v požiadavky

kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50

v spojení s . Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa , dohovoru

č. 128 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne

a neodôvodnené, pričom predovšetkým vyslovuje nesúhlas so záverom najvyššieho súdu

o tom, že krajský súd jeho odvolaniu vyhovel v celom rozsahu, a preto sťažovateľ nebol

osobou oprávnenou na podanie odvolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku

krajského súdu. V tejto súvislosti predovšetkým argumentuje, že od krajského súdu

požadoval predovšetkým to, aby Sociálnej poisťovni ustanovil povinnosť vydať nové

rozhodnutie, ktorým by bol sťažovateľovi priznaný starobný dôchodok, počnúc

7. februárom 2013, a súčasne, aby doba jeho poistenia počas výkonu vojenskej činnej

služby bola započítaná do celkovej doby poistenia. Krajský súd teda podľa sťažovateľa jeho

odvolaniu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 13. augusta 2014 nevyhovel v plnom

rozsahu, keďže jeho nároky neboli „kompletne zohľadnené“, a preto bol oprávnený na

podanie odvolania a najvyšší súd bol povinný sa jeho odvolacími námietkami zaoberať

a vo veci meritórne rozhodnúť.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súlade s čl. 17 dohovoru č. 128 (podľa oznámenia Federálneho ministerstva

zahraničných vecí č. bol 29. júna 1967 na 51. zasadaní generálnej konferencie

Medzinárodnej organizácie práce prijatý dohovor č. 128, ktorý bol 11. januára 1990

ratifikovaný s tým, že pre Slovenskú republiku je záväzná časť III ‒čl. 14 až čl. 19

dohovoru č. 128) starobnou dávkou je pravidelne sa opakujúca platba vypočítaná takto

a) podľa ustanovení článku 26 alebo článku 27, ak sú chránení zamestnanci alebo

skupiny ekonomicky činného obyvateľstva;

b) podľa ustanovení článku 28, ak sú chránení všetci obyvatelia alebo všetci

obyvatelia, ktorých prostriedky po dobu sociálnej udalosti nepresahujú ustanovenú hranicu.

Podľa čl. 18 dohovoru č. 128

1. Ak nastane krytá sociálna udalosť, bude dávka uvedená v článku 17 zabezpečená

aspoň

a) chránenej osobe, ktorá pred tým, než nastala sociálna udalosť, splnila

podľa ustanovených pravidiel čakaciu dobu, ktorá môže byť 30 rokov príspevkových alebo

zamestnania alebo 20 rokov pobytu; alebo

b) ak sú zásadne chránené všetky ekonomicky činné osoby, chránenej osobe, ktorá

splnila pred sociálnou udalosťou ustanovenú príspevkovú čakaciu dobu a v ktorej mene bol

za dobu, po ktorú pracovala, zaplatený ustanovený priemerný ročný počet príspevkov.

2. Ak závisí poskytnutie starobnej dávky od splnenia určitej minimálnej doby

príspevkovej alebo zamestnania, krátená dávka bude zabezpečená aspoň

a) chránenej osobe, ktorá podľa ustanovených pravidiel splnila čakaciu dobu

15 rokov príspevkových alebo zamestnania;

b) ak sú zásadne chránené všetky ekonomicky činné osoby, chránenej osobe, ktorá

pred sociálnou udalosťou splnila ustanovenú príspevkovú čakaciu dobu a v ktorej mene bola

za dobu, po ktorú pracovala, zaplatená polovica ustanoveného priemerného ročného počtu

príspevkov podľa bodu b) odseku 1 tohto článku.

3. Ustanovenia odseku 1 tohto článku sa považujú za splnené, ak dávka vypočítaná

podľa časti V, avšak percentnou sadzbou nižšou o desať jednotiek, než je uvedená v tabuľke

pripojenej ku spomenutej časti pre typického požívateľa dávok, je zaručená aspoň chránenej

osobe, ktorá dovŕšila podľa ustanovených predpisov desať rokov príspevkových alebo

zamestnania alebo päť rokov pobytu.

4. Pomerné krátenie percentnej sadzby, uvedenej v tabuľke pripojenej k časti V,

môže byť vykonané, ak čakacia doba pre dávky zodpovedajúce krátenej percentnej sadzbe

je viac než 10 rokov príspevkových alebo zamestnania alebo päť rokov pobytu, avšak menej

než 30 rokov príspevkových alebo zamestnania, alebo 20 rokov pobytu; ak prevyšuje

uvedená čakacia doba 15 rokov príspevkových alebo zamestnania, poskytne sa krátená

dávka podľa odseku 2 tohto článku.

V súlade s čl. 19 dohovoru č. 128 dávky uvedené v článku 17 a 18 musia byť

poskytované po celú dobu sociálnej udalosti.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom smere,

či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (m. m. ).

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odvolanie sťažovateľa

smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 20. januára 2015 odmietol ako podané niekým,

kto na odvolanie nie je oprávnený, a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na

jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:

„Z výroku rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. -64 zo dňa

20. 01. 2015 odvolací súd zistil, že krajský súd rozhodnutie odporkyne zrušil a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie tak, ako sa navrhovateľ domáhal v opravnom

prostriedku podanom 08. 09. 2014, teda rozhodol v prospech navrhovateľa. Oprávneným

na podanie odvolania je účastník konania. Hoci formuluje právo

účastníka podať odvolanie všeobecne, je potrebné predmetné ustanovenia vykladať tak,

že právo na podanie odvolania má ten, komu bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho

právach. Pritom je potrebné rozlišovať, či ide o ujmu formálnu alebo materiálnu.

Pod formálnou ujmou je potrebné rozumieť odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného

podaného návrhu účastníka vo veci samej, a to k jeho nevýhode. Existencia materiálnej

ujmy sa posudzuje podľa toho, či rozhodnutie súdu zužuje práva, resp. rozširuje povinnosti

účastníka konania. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla

prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená

pre účastníka ujmu. V opačnom prípade, v súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej

republiky, ak podá odvolanie proti rozhodnutiu účastník, ktorému bolo napadnutým

rozhodnutím vyhovené v plnom rozsahu, rozhodne o ňom odvolací súd tak, že ho ako

neoprávnenou osobou podané v súlade ust. § 218 ods. 1 písm. b) odmietne. Ďalej odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu podaného odvolania vyplýva, že toto smeruje iba

proti odôvodneniu napadnutého rozsudku. Odvolanie nie je prípustné ak smeruje iba proti

dôvodom napadnutého rozhodnutia ( ). V praxi však súdy musia skúmať

obsah takého podania vo vzťahu k dôvodom napadnutého rozhodnutia. Teda kritériom pre

posúdenie, či ide len o odvolanie proti dôvodom rozhodnutia, je zhodnotenie, či prípadným

vyhovením odvolania (námietkam smerujúcim proti dôvodom rozhodnutia) by (ne)bol

dotknutý aj výrok napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že v prípade

vyhovenia námietkam navrhovateľa by nebol dotknutý výrok napadnutého rozhodnutia,

nakoľko sa podaným odvolaním domáha zrušenia rozhodnutia odporkyne tak, ako mu už

vyhovel napadnutým rozhodnutím krajský súd a odôvodnenie nie je tou časťou súdneho

rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na práva a povinnosti navrhovateľa

konania. Dôvody rozhodnutia možno opraviť postupom podľa ust.

Navrhovateľ podaným odvolaním sleduje zmenu v dôvodoch a nie vo výroku rozhodnutia,

preto je odvolanie navrhovateľa potrebné posúdiť podľa ako

podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.“

Dôvody, na ktorých najvyšší súd založil napadnuté uznesenie, možno podľa názoru

ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce

požiadavku takej interpretácie a aplikácie , ktorá je v súlade

s procesným postavením účastníka konania a vychádza logicky zo základnej premisy,

podľa ktorej účastník konania, ktorému nebola príslušným rozhodnutím všeobecného súdu

spôsobená ujma na právach, nie je osobou oprávnenou na podanie opravného prostriedku

proti takémuto rozhodnutiu.

Obdobne záver najvyššieho súdu o tom, že prípadné vyhovenie námietkam

sťažovateľa by sa nepremietlo do výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu,

proti ktorému odvolanie smerovalo (výrok napadnutého rozsudku krajského súdu by ostal

nedotknutý), nemožno považovať za svojvoľný a arbitrárny, či nerešpektujúci základné

kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkového a právneho

posúdenia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, teda také, ktoré by porušovali právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením v tomto konaní vydaným.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením vydaným v tomto konaní došlo aj k porušeniu jeho práv

zaručených a dohovoru č. 128. Vychádzajúc z odôvodnenia

sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúceho z a práva

podľa čl. 19 dohovoru č. 128 na poskytovanie starobnej dávky počas celej doby sociálnej

udalosti v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností ústavný

súd dospel k záveru, že ak napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemožno uvažovať ani o porušení základného práva

podľa a práva podľa dohovoru č. 128.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu, resp.

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom práv zaručených čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 19 dohovoru č. 128, neexistuje taká príčinná súvislosti, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne

dospieť k záveru o porušení sťažovateľom namietaných práv. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práv podľa , dohovoru

č. 128 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pridržiavajúc sa svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že právo

na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také jeho

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno

dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe

(m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne

skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti

stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd s prihliadnutím na petit,

ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa , dohovoru

a dohovoru č. 128 napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady

na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti

zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci (námietky vecného charakteru

na priznanie starobného dôchodku, počnúc 7. februárom 2013, a započítanie doby poistenia

sťažovateľa počas výkonu vojenskej činnej služby do celkovej doby poistenia) smerujú

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým boli zrušené rozhodnutia Sociálnej

poisťovne z 13. augusta 2014 v spojení s rozhodnutiami z 10. októbra 2014 a 2. decembra

2014 a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného

súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred správnym orgánom (citované rozhodnutia

správneho orgánu sú zrušené a vec je vrátená na nové prerokovanie správnemu orgánu)

neprichádza do úvahy pri rešpektovaní uplatnenie právomoci

ústavného súdu, keďže vec priznania starobného dôchodku sťažovateľa bude ďalej

prebiehať pred správnym orgánom a následne v prípade nespokojnosti s rozhodnutím

správneho orgánu aj pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ bude v ďalšom priebehu

konania (vrátane konania pred všeobecnými súdmi) disponovať účinnými právnymi

prostriedkami na ochranu svojich práv. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť,

že v napadnutom rozsudku krajský súd vyslovil pre správny orgán záväzný právny názor

( ). Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľom spochybňovaný

právny názor krajského súdu sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy,

ak bude vec priznania nároku sťažovateľa na starobný dôchodok právoplatne skončená.

Za týchto okolností možno považovať túto časť sťažnosti za predčasne podanú,

čo uplatnením zásady ratione temporis zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu

neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa

ako neprípustnú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017