Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 396/2017
PDF · 313.22 KB
No categories available
II. ÚS 396/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom,
Sibírska 1608/4, Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 Dohovoru o invalidných, starobných
a pozostalostných dávkach (č. 128) postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Sd 296/2014 a jeho rozsudkom z 20. januára 2015 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 38/2015 a jeho uznesením
zo 17. februára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ďurinom, Sibírska 1608/4,
Bratislava, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 19 Dohovoru
o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) (ďalej len „dohovor č. 128“)
postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Sd 296/2014 a jeho rozsudkom z 20. januára 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 38/2015 a jeho uznesením zo 17. februára 2016 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ vykonával
od 22. júla 1957 do 31. decembra 1998 vojenskú činnú službu, pričom 1. januára 1999
mu bol Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia priznaný výsluhový dôchodok.
Sťažovateľ od januára 1999 do 31. mája 2005 naďalej nepretržite pracoval v civilnom
sektore, a preto 7. augusta 2013 požiadal Sociálnu poisťovňu, ústredie (ďalej len „Sociálna
poisťovňa“) o priznanie starobného dôchodku dňom 1. júna 2005. Sociálna poisťovňa
žiadosť sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku zo 7. augusta 2013 rozhodnutím
č. 400 317 1610 0 zo 4. novembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. novembra 2013“)
zamietla. Dôvodom zamietnutia žiadosti sťažovateľa bolo neodpracovanie 10 rokov v rámci
všeobecného systému sociálneho zabezpečenia v zmysle § 26a ods. 1 zákona č. 100/1988
Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
zabezpečení“). Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 4. novembra 2013 podal
sťažovateľ opravný prostriedok, ktorým sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sd 292/2013 z 18. februára 2014 (ďalej len „rozsudok
z 18. februára 2014“) bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 4. novembra 2013 zrušené
a vec bola vrátená tomuto orgánu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti rozsudku krajského súdu z 18. februára 2014
sa Sociálna poisťovňa „neodvolala a ten nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť!
Sociálna poisťovňa však vydala dňa 14. 05. 2014 nové rozhodnutie, ktorým rozsudok
Krajského súdu nerealizovala a predmetnú žiadosť zo dňa 07. 08. 2013 opäť zamietla.
Napriek rozsudku Krajského súdu znova trvala na odpracovaní 10 rokov v civilnom
zamestnaním, ale uviedla aj nový dôvod a to, že v zmysle § 142 ods. 4 písm. a) zákona
č. 100/1988 Zb. na priznanie starobného dôchodku u vojakov z povolania je vraj
kompetentný VÚSZ a nie Sociálna poisťovňa. Voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne... sa
sťažovateľ neodvolal, ale po odpracovaní viac ako 10 rokov v civilnom zamestnaní ku dňu
01. 01. 2014, podal 28. 05. 2014 o priznanie starobného dôchodku novú žiadosť.“.
Sociálna poisťovňa žiadosť sťažovateľa z 28. mája 2014 rozhodnutím
č. 400 317 1610 0 z 15. júla 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 15. júla 2014“) zamietla
s odôvodnením, že na priznanie starobného dôchodku je príslušný Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia, ktorému žiadosť následne postúpila. Na základe žiadosti sťažovateľa
Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vydal 20. augusta 2014 stanovisko, v ktorom
odmietol akúkoľvek príslušnosť na priznanie starobného dôchodku za dobu odpracovanú
sťažovateľom v civilnom zamestnaní. Na základe tohto stanoviska Vojenského
úradu sociálneho zabezpečenia Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 400 317 1610 0
z 13. augusta 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 13. augusta 2014“) svoje rozhodnutie
z 15. júla 2014 ako nesprávne vydané zrušila a starobný dôchodok sťažovateľovi priznala
a následne aj vyplácala.
Z dôvodu, že Sociálna poisťovňa sťažovateľovi v rozhodnutí z 13. augusta 2014
nezapočítala do celkovej doby poistenia dobu vojenskej služby a nepriznala mu nárok na
preplatenie dôchodku za tri roky spätne podľa § 95 zákona o sociálnom zabezpečení,
podal sťažovateľ 8. septembra 2014 odvolanie. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne
č. 400 317 1610 0 z 10. októbra 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 10. októbra 2014“) bolo
zmenené rozhodnutie z 13. augusta 2014 a sťažovateľovi bol priznaný od 1. januára 2014
starobný dôchodok v sume 183,30 € mesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne
č. 400 317 1610 0 z 2. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 2. decembra 2014“) bol
sťažovateľovi priznaný od 1. januára 2014 starobný dôchodok v sume 183,30 € mesačne,
pričom v jeho odôvodnení sa uvádza, že sa ním pozmeňuje rozhodnutie z 10. októbra 2014.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 24 Sd 296/2014 z 20. januára 2015 boli
rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 13. augusta 2014 v spojení so zmeňujúcimi
rozhodnutiami z 10. októbra 2014 a 2. decembra 2014 podľa v tom čase platného
a účinného § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
s použitím § 250l ods. 2 a § 250q ods. 2 OSP zrušené a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni
na ďalšie konanie.
Podľa sťažovateľa krajský súd na pojednávaní 20. januára 2015 nevzal na zreteľ
predmet odvolania, teda či mu doba sociálneho poistenia po dobu služby v ozbrojených
silách „má alebo nemá byť započítaná do celkovej doby poistenia a či mu poisťovňa má
vyplatiť dávky za tri roky dozadu, tým sa vôbec nezaoberal. Nad rámec sporu nečakane
rozhodol, že Sociálnou poisťovňou už raz priznaný a vyplácaný dôchodok navrhovateľovi
nenáleží z dôvodu, že na priznanie a vyplácanie dôchodku Sociálna poisťovňa nie je
príslušná.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sd 296/2014
z 20. januára 2015 odvolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 38/2015
zo 17. februára 2016 odmietnuté. Označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ namieta
z dôvodu, že
„- v odvolaní podanom na Krajský súd v Žiline navrhol, aby ten zrušil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 13. 08. 2014, ale súčasne aby stanovil Sociálnej poisťovni
povinnosť vydať nové rozhodnutie, ktorým mu v zmysle § 112 ods. 1 písm. c), d) zákona
č. 461/2003 prizná starobný dôchodok dňom 07. 02. 2013 a súčasne prepočíta výšku
dôchodku s tým, že mu dobu poistenia počas výkonu vojenskej činnej služby započíta
do celkovej doby poistenia. Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa
13. 08. 2014 síce zrušil, ale opomenul stanoviť Sociálnej poisťovni povinnosť vydať nové
rozhodnutie, v ktorom budú nároky sťažovateľa kompletne zohľadnené. Odvolaniu
sťažovateľa Krajský súd teda nevyhovel v celom rozsahu, ale len sčasti a preto sa
sťažovateľ domnieva, že určite bol oprávnenou osobou na podanie odvolania,
- v odvolaní na Najvyšší súd SR sa sťažovateľ domáhal, aby Najvyšší súd SR
rozsudok Krajského súdu v Žiline v tej časti, v ktorej rozhodol, že sťažovateľovi
starobný dôchodok priznaný Sociálnou poisťovňou nenáleží zrušil, z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci. Najvyšší súd SR sa však touto významnou časťou odvolania tiež
nezaoberal,
- sťažovateľ rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorým mu bolo odopreté právo
na poberanie starobného dôchodku utrpel materiálnu (finančnú) ujmu a preto sa
domnieva, že bol osobou oprávnenou na podanie odvolania na Najvyšší súd SR.“.
Sťažovateľ argumentuje, že Sociálna poisťovňa pri výpočte sumy starobného
dôchodku nezohľadnila dobu poistenia počas služobného pomeru vojaka z povolania
v celkovej dobe sociálneho poistenia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva zaručeného
čl. 19 Dohovoru o invalidných dávkach, o dávkach v starobnom veku a o dávkach
pozostalým (č. 128). Okrem toho krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Sd 296/2014 z 20.
januára 2015 rozhodol, že Sociálna poisťovňa nie je na priznanie starobného dôchodku
príslušná, takže sťažovateľ „nebude za riadne odpracované roky v civilnom zamestnaní (ku
dňu 31.12.2013 celkom 10 rokov a 103 dní) poberateľom žiadneho starobného dôchodku.
Tým je porušené jeho základné právo dané mu čl. 39 ods. 1 Ústavy SR.“.
Podľa sťažovateľa sú „skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu... zjavne neodôvodnené, arbitrárne z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň porušili moje základné práva“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo na primerané hmotné zabezpečenie sťažovateľa v starobe podľa článku 39
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu a uznesením NS SR porušené
bolo. Preto navrhuje, aby Ústavný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline
čís. k.: 24Sd/296/2014-64 zo dňa 20. 01. 2015 a uznesenie NS SR čís. k.: 1So/38/2015
zo dňa 17. 02. 2016 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil.
Základné právo sťažovateľa podľa článku 19 medzinárodného Dohovoru č. 128
o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach porušené bolo.
Krajský súd v Žiline v konaní vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn..:
24Sd/296/2014 a Najvyšší súd SR v konaní vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn.:
1So/38/2015 porušili právo sťažovateľa:
... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd na súdnu ochranu.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline čís. k.: 24Sd/296/2014
zo dňa 20. 01. 2015 a uznesenie NS SR čís. k.: 1So/38/2015 zo dňa 17. 02. 2016. Zároveň
vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.- €,
ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia... trovy právneho zastúpenia... 303,16 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov
pre odmietnutie návrhu na začatie konania (sťažnosti) už pri jeho predbežnom prerokovaní
je zistenie, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti. Ústavný súd môže prijať na ďalšie
konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (ako to je
i v prípade sťažovateľa), musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20
zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona
o ústavnom súde v spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi
z § 56 zákona o ústavnom súde.
Pri preskúmavaní, či sťažnosť obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti,
ústavný súd v prvom rade poukazuje na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, z ktorého
vyplýva, že každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom, a teda aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť odôvodnená.
Obsahovými komponentmi základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
je jednak právo účastníka konania na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, ako aj právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Po preskúmaní
sťažnosti ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (v petite označeného), resp. k jeho jednotlivým obsahovým
súčastiam odôvodnenie neobsahuje.
V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má
významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo
najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu
poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie
sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je dostatočným
dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne
okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie
(IV. ÚS 359/08). Aplikujúc uvedený právny názor na vec sťažovateľa, ústavný súd
konštatuje, že jeho sťažnosť neobsahuje v časti namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľa, ktorý je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy požiadavky
kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50
v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 19 dohovoru
č. 128 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne
a neodôvodnené, pričom predovšetkým vyslovuje nesúhlas so záverom najvyššieho súdu
o tom, že krajský súd jeho odvolaniu vyhovel v celom rozsahu, a preto sťažovateľ nebol
osobou oprávnenou na podanie odvolania smerujúceho proti napadnutému rozsudku
krajského súdu. V tejto súvislosti predovšetkým argumentuje, že od krajského súdu
požadoval predovšetkým to, aby Sociálnej poisťovni ustanovil povinnosť vydať nové
rozhodnutie, ktorým by bol sťažovateľovi priznaný starobný dôchodok, počnúc
7. februárom 2013, a súčasne, aby doba jeho poistenia počas výkonu vojenskej činnej
služby bola započítaná do celkovej doby poistenia. Krajský súd teda podľa sťažovateľa jeho
odvolaniu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne z 13. augusta 2014 nevyhovel v plnom
rozsahu, keďže jeho nároky neboli „kompletne zohľadnené“, a preto bol oprávnený na
podanie odvolania a najvyšší súd bol povinný sa jeho odvolacími námietkami zaoberať
a vo veci meritórne rozhodnúť.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súlade s čl. 17 dohovoru č. 128 (podľa oznámenia Federálneho ministerstva
zahraničných vecí č. 416/1991 Zb. bol 29. júna 1967 na 51. zasadaní generálnej konferencie
Medzinárodnej organizácie práce prijatý dohovor č. 128, ktorý bol 11. januára 1990
ratifikovaný s tým, že pre Slovenskú republiku je záväzná časť III ‒čl. 14 až čl. 19
dohovoru č. 128) starobnou dávkou je pravidelne sa opakujúca platba vypočítaná takto
a) podľa ustanovení článku 26 alebo článku 27, ak sú chránení zamestnanci alebo
skupiny ekonomicky činného obyvateľstva;
b) podľa ustanovení článku 28, ak sú chránení všetci obyvatelia alebo všetci
obyvatelia, ktorých prostriedky po dobu sociálnej udalosti nepresahujú ustanovenú hranicu.
Podľa čl. 18 dohovoru č. 128
1. Ak nastane krytá sociálna udalosť, bude dávka uvedená v článku 17 zabezpečená
aspoň
a) chránenej osobe, ktorá pred tým, než nastala sociálna udalosť, splnila
podľa ustanovených pravidiel čakaciu dobu, ktorá môže byť 30 rokov príspevkových alebo
zamestnania alebo 20 rokov pobytu; alebo
b) ak sú zásadne chránené všetky ekonomicky činné osoby, chránenej osobe, ktorá
splnila pred sociálnou udalosťou ustanovenú príspevkovú čakaciu dobu a v ktorej mene bol
za dobu, po ktorú pracovala, zaplatený ustanovený priemerný ročný počet príspevkov.
2. Ak závisí poskytnutie starobnej dávky od splnenia určitej minimálnej doby
príspevkovej alebo zamestnania, krátená dávka bude zabezpečená aspoň
a) chránenej osobe, ktorá podľa ustanovených pravidiel splnila čakaciu dobu
15 rokov príspevkových alebo zamestnania;
b) ak sú zásadne chránené všetky ekonomicky činné osoby, chránenej osobe, ktorá
pred sociálnou udalosťou splnila ustanovenú príspevkovú čakaciu dobu a v ktorej mene bola
za dobu, po ktorú pracovala, zaplatená polovica ustanoveného priemerného ročného počtu
príspevkov podľa bodu b) odseku 1 tohto článku.
3. Ustanovenia odseku 1 tohto článku sa považujú za splnené, ak dávka vypočítaná
podľa časti V, avšak percentnou sadzbou nižšou o desať jednotiek, než je uvedená v tabuľke
pripojenej ku spomenutej časti pre typického požívateľa dávok, je zaručená aspoň chránenej
osobe, ktorá dovŕšila podľa ustanovených predpisov desať rokov príspevkových alebo
zamestnania alebo päť rokov pobytu.
4. Pomerné krátenie percentnej sadzby, uvedenej v tabuľke pripojenej k časti V,
môže byť vykonané, ak čakacia doba pre dávky zodpovedajúce krátenej percentnej sadzbe
je viac než 10 rokov príspevkových alebo zamestnania alebo päť rokov pobytu, avšak menej
než 30 rokov príspevkových alebo zamestnania, alebo 20 rokov pobytu; ak prevyšuje
uvedená čakacia doba 15 rokov príspevkových alebo zamestnania, poskytne sa krátená
dávka podľa odseku 2 tohto článku.
V súlade s čl. 19 dohovoru č. 128 dávky uvedené v článku 17 a 18 musia byť
poskytované po celú dobu sociálnej udalosti.
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (m. m. IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 234/2014).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odvolanie sťažovateľa
smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 20. januára 2015 odmietol ako podané niekým,
kto na odvolanie nie je oprávnený, a v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na
jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:
„Z výroku rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24Sd/296/2014-64 zo dňa
20. 01. 2015 odvolací súd zistil, že krajský súd rozhodnutie odporkyne zrušil a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie tak, ako sa navrhovateľ domáhal v opravnom
prostriedku podanom 08. 09. 2014, teda rozhodol v prospech navrhovateľa. Oprávneným
na podanie odvolania je účastník konania. Hoci Občiansky súdny poriadok formuluje právo
účastníka podať odvolanie všeobecne, je potrebné predmetné ustanovenia vykladať tak,
že právo na podanie odvolania má ten, komu bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho
právach. Pritom je potrebné rozlišovať, či ide o ujmu formálnu alebo materiálnu.
Pod formálnou ujmou je potrebné rozumieť odchýlenie výroku rozhodnutia od posledného
podaného návrhu účastníka vo veci samej, a to k jeho nevýhode. Existencia materiálnej
ujmy sa posudzuje podľa toho, či rozhodnutie súdu zužuje práva, resp. rozširuje povinnosti
účastníka konania. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla
prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená
pre účastníka ujmu. V opačnom prípade, v súlade s rozhodovacou praxou súdov Slovenskej
republiky, ak podá odvolanie proti rozhodnutiu účastník, ktorému bolo napadnutým
rozhodnutím vyhovené v plnom rozsahu, rozhodne o ňom odvolací súd tak, že ho ako
neoprávnenou osobou podané v súlade ust. § 218 ods. 1 písm. b) odmietne. Ďalej odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu podaného odvolania vyplýva, že toto smeruje iba
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku. Odvolanie nie je prípustné ak smeruje iba proti
dôvodom napadnutého rozhodnutia (§ 202 ods. 4 O. s. p.). V praxi však súdy musia skúmať
obsah takého podania vo vzťahu k dôvodom napadnutého rozhodnutia. Teda kritériom pre
posúdenie, či ide len o odvolanie proti dôvodom rozhodnutia, je zhodnotenie, či prípadným
vyhovením odvolania (námietkam smerujúcim proti dôvodom rozhodnutia) by (ne)bol
dotknutý aj výrok napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že v prípade
vyhovenia námietkam navrhovateľa by nebol dotknutý výrok napadnutého rozhodnutia,
nakoľko sa podaným odvolaním domáha zrušenia rozhodnutia odporkyne tak, ako mu už
vyhovel napadnutým rozhodnutím krajský súd a odôvodnenie nie je tou časťou súdneho
rozhodnutia, ktorá by nadobúdala záväzné účinky na práva a povinnosti navrhovateľa
konania. Dôvody rozhodnutia možno opraviť postupom podľa ust. § 165 O. s. p.
Navrhovateľ podaným odvolaním sleduje zmenu v dôvodoch a nie vo výroku rozhodnutia,
preto je odvolanie navrhovateľa potrebné posúdiť podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. ako
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.“
Dôvody, na ktorých najvyšší súd založil napadnuté uznesenie, možno podľa názoru
ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, rešpektujúce
požiadavku takej interpretácie a aplikácie Občianskeho súdneho poriadku, ktorá je v súlade
s procesným postavením účastníka konania a vychádza logicky zo základnej premisy,
podľa ktorej účastník konania, ktorému nebola príslušným rozhodnutím všeobecného súdu
spôsobená ujma na právach, nie je osobou oprávnenou na podanie opravného prostriedku
proti takémuto rozhodnutiu.
Obdobne záver najvyššieho súdu o tom, že prípadné vyhovenie námietkam
sťažovateľa by sa nepremietlo do výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu,
proti ktorému odvolanie smerovalo (výrok napadnutého rozsudku krajského súdu by ostal
nedotknutý), nemožno považovať za svojvoľný a arbitrárny, či nerešpektujúci základné
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkového a právneho
posúdenia.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, teda také, ktoré by porušovali právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 So 38/2015 a uznesením v tomto konaní vydaným.
Sťažovateľ tiež namieta, že postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením vydaným v tomto konaní došlo aj k porušeniu jeho práv
zaručených čl. 39 ods. 1 ústavy a čl. 19 dohovoru č. 128. Vychádzajúc z odôvodnenia
sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe vyplývajúceho z čl. 39 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 19 dohovoru č. 128 na poskytovanie starobnej dávky počas celej doby sociálnej
udalosti v priamej príčinnej súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností ústavný
súd dospel k záveru, že ak napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak nemožno uvažovať ani o porušení základného práva
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 19 dohovoru č. 128.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu, resp.
postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom práv zaručených čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 19 dohovoru č. 128, neexistuje taká príčinná súvislosti, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne
dospieť k záveru o porušení sťažovateľom namietaných práv. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, čl. 19 dohovoru
č. 128 a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu
Pridržiavajúc sa svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že právo
na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd už vo svojej judikatúre opakovane vyslovil, že predpokladom na záver
o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také jeho
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno
dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne
skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti
stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,
ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd s prihliadnutím na petit,
ktorým sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy, dohovoru
a dohovoru č. 128 napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady
na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti
zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť
o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci (námietky vecného charakteru
na priznanie starobného dôchodku, počnúc 7. februárom 2013, a započítanie doby poistenia
sťažovateľa počas výkonu vojenskej činnej služby do celkovej doby poistenia) smerujú
proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým boli zrušené rozhodnutia Sociálnej
poisťovne z 13. augusta 2014 v spojení s rozhodnutiami z 10. októbra 2014 a 2. decembra
2014 a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného
súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania pred správnym orgánom (citované rozhodnutia
správneho orgánu sú zrušené a vec je vrátená na nové prerokovanie správnemu orgánu)
neprichádza do úvahy pri rešpektovaní čl. 127 ods. 1 ústavy uplatnenie právomoci
ústavného súdu, keďže vec priznania starobného dôchodku sťažovateľa bude ďalej
prebiehať pred správnym orgánom a následne v prípade nespokojnosti s rozhodnutím
správneho orgánu aj pred všeobecnými súdmi, pričom sťažovateľ bude v ďalšom priebehu
konania (vrátane konania pred všeobecnými súdmi) disponovať účinnými právnymi
prostriedkami na ochranu svojich práv. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť,
že v napadnutom rozsudku krajský súd vyslovil pre správny orgán záväzný právny názor
(§ 250r OSP). Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažovateľom spochybňovaný
právny názor krajského súdu sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy,
ak bude vec priznania nároku sťažovateľa na starobný dôchodok právoplatne skončená.
Za týchto okolností možno považovať túto časť sťažnosti za predčasne podanú,
čo uplatnením zásady ratione temporis zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu
neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako neprípustnú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017