Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 381/2017
PDF · 112.88 KB
No categories available
I. ÚS 381/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júla 2017
o sťažnosti , súdneho exekútora, ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 2478/4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava
V sp. zn. 1 SprV 0189/2016 z 25. mája 2017 takto
rozhodol:
Sťažnosť súdneho exekútora , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2017
doručená sťažnosť , súdneho exekútora,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 SprV 0189/2016 z 25. mája 2017.
2. Podľa sťažovateľa okresný súd napadnutým uznesením porušil ním označené
ústavné práva, keďže svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie
protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolal konanie na potvrdenie domnienky o ústavnosti,
ktorá je však vyvrátiteľná rozhodnutím o abstraktnej kontrole ústavnosti. Podľa sťažovateľa
povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu tak, ako bola stanovená okresným súdom
v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť. Podľa sťažovateľa súdnemu
exekútorovi nie je možné uložiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania,
pretože nie je uvedený ako poplatník v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov. Podľa názoru sťažovateľa v exekučnom konaní platí súdny poplatok iba
oprávnený a nikto iný. Sťažovateľ dôvodí, že exekútor v prípade podania žiadosti o vydanie
poverenia sleduje len záujmy oprávneného.
3. Sťažovateľ s ohľadom na uvedené navrhol vydať nález, ktorým ústavný súd
vysloví, že okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho označené ústavné práva, zruší
napadnuté uznesenie okresného súdu a prikáže okresnému súdu uhradiť sťažovateľovi trovy
konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. Bez potreby citácie odôvodnenia napadnutého uznesenia alebo uvádzania
doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľa ústavný súd konštatuje,
že sťažnosť je potrebné odmietnuť pri jej predbežnom prerokovaní, a to z ďalej uvedených
dôvodov.
7. Ústavný súd už v minulosti opakovane pri sťažnostiach sťažovateľa, ktorými sa
obracal na ústavný súd, judikoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti
postavenie verejného činiteľa. Tento status mu priznáva Exekučný poriadok, ktorý
v ustanovení § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného
poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti, vykonávanie ktorej je výkonom
verejnej moci, postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právnou úpravou
v Exekučnom poriadku preniesol štát časť výkonu svojej moci ‒špecificky moci súdnej,
ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie ‒na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické
osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technicky či organizačne
inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc
súdnu. Preto ak súdny exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonávať
štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné
práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre
tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred
súdmi (rovnaké závery vo veciach sťažovateľa porovnaj v II. ÚS 314/2012,
II. ÚS 402/2012, II. ÚS 33/2014, II. ÚS 34/2014, II. ÚS 241/2014, I. ÚS 478/2011,
III. ÚS 151/2012, III. ÚS 211/2012, III. ÚS 363/2012).
8.1 Podľa § 35 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného od 1. apríla 2017) do vydania
poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený. Po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi
len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje
o trovách exekútora, účastníkom konania je aj exekútor.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného do 31. marca 2017) účastníkmi
konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im
toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom
konania je aj poverený exekútor.
8.2 Z citovaných definícií účastníkov exekučného konania (bod 15.1) vyplýva, že
súdny exekútor je účastníkom konania len vtedy, ak exekučný súd rozhoduje o trovách
exekúcie.
8.3 Z uvedeného vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu, ktorým exekučný súd rozhodol v rámci
rozhodovania o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie o uložení povinnosti uhradiť
súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní podaných súdnym exekútorom. V
takomto prípade súdny exekútor ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych
základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).
8.4 Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nepochybne zistil, že
sťažovateľ nemal v namietanom konaní pred okresným súdom, výsledkom ktorého je
napadnuté uznesenie, postavenie účastníka konania, a teda nie je oprávnenou osobou na
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
8.5 Keďže porušenie označených ústavných práv napadnutým uznesením pred
ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníka tohto súdneho konania, ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
9. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že vzhľadom na hodnotu sporov pred
okresným súdom (spolu 45 eur, pozri bod 2) ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná
vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov už samotný predmet sporov
v predmetných konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov.
najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015,
II. ÚS 357/2015) dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
9.1 Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach bagateľných
prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
9.2 Takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu
zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd navyše
v napadnutom uznesení vzhľadom na predmet rozhodovania okresného súdu (súdny
poplatok za spracovanie hromadných podaní) nenašiel.
9.3 Uvedená hodnota sporu pred všeobecným súdom, ako aj predmet sporu pred
okresným súdom tak signalizuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti z dôvodu bagateľnosti
veci. Sťažnosť sťažovateľa je tak potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júla 2017