Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 614/2016
PDF · 195.83 KB
No categories available
III. ÚS 614/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Sabínou Hodoňovou, Mariánske námestie 31, Žilina, pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 38/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Sabíny Hodoňovej, Mariánske námestie 31, Žilina,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 614/2016-11 z 28. septembra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom je v procesnej pozícii odporcu „o určenie výživného pre plnoleté dieťa“,
dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázal na to, že jeho syn, , podal návrh
na začatie konania 28. februára 2011, popísal priebeh napadnutého konania a vytkol,
že napadnuté konanie ku dňu podania sťažnosti prebieha už 5 rokov a 4 mesiace.
Sťažovateľ tiež konštatoval, že „Vzhľadom na právnu a faktickú zložitosť veci ako aj na
správanie sa sťažovateľa v konaní nie je trvanie tohto konania v súlade s požiadavkou
prejednania veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Naopak, trvanie konania
je neprimerane dlhé a v rozpore s právom na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi v konaní nebola poskytnutá účinná a rýchla ochrana jeho práv.“.
3. Sťažovateľ podal 9. februára 2012 okresnému súdu podanie označené ako
„Sťažnosť nielen na prieťahy“, v ktorom okrem iného v bode 10 namieta prieťahy
v napadnutom konaní. Jeho sťažnosť bola listom podpredsedu okresného súdu
z 10. februára 2012 vyhodnotená ako nedôvodná. Sťažovateľ následne požiadal Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti. Okresný súd
ho listom zo 4. júla 2012 informoval, že aj po prešetrení vybavenia sťažnosti krajským
súdom nie je jeho sťažnosť vo vzťahu k napadnutému konaniu dôvodná. Listom
z 18. augusta 2012 sťažovateľ opakovane požiadal o prešetrenie vybavenia sťažnosti.
Krajský súd konštatoval, že sťažnosť bola vybavená riadne.
4. Sťažovateľ tiež uviedol, že 5. decembra 2014 bola ústavnému súdu doručená jeho
sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd o uvedenej
sťažnosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. I. ÚS 216/2015-17 z 13. mája 2015, ktorým
jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že okresný súd vo veci nebol
nečinný a až na malé výnimky konal plynulo. V súvislosti s tým sťažovateľ vytkol,
že „Od vydania uznesenia ÚS do dnešného dňa uplynul takmer rok aj dva mesiace.
Za tento čas Okresný súd Čadca vo veci nariadil jedno pojednávanie a vydal jedno
uznesenie o tom, že zastupovanie navrhovateľa matkou navrhovateľa, ,
nepripúšťa.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby prikázal okresnému súdu zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
6. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr 1928/16 z 22. novembra 2016
doručeným ústavnému súdu 25. novembra 2016 vyjadrila k sťažnosti predsedníčka
okresného súdu, v ktorom uviedla stručný opis priebehu napadnutého konania a poukázala
na to, že „Vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní čiastočne spôsobené súdom ale aj
samotnými účastníkmi konania (odročovanie pojednávaní, potreba ustáliť okruh
účastníkov).“.
7. Predsedníčka okresného súdu zároveň vo vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. K uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu na základe výzvy
ústavného súdu právna zástupkyňa sťažovateľa stanovisko nezaujala, vo svojom podaní
doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2016 len vyslovila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Písomným podaním doručeným ústavnému súdu 29. mája 2017 predsedníčka
okresného súdu doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti. Okrem iného uviedla,
že „Na pojednávaní dňa 16. 12. 2016 bolo vo veci rozhodnuté. Proti rozsudku podala
dňa 3. 4. 2017 odvolanie . Dňa 24. 4. 2017 bolo nariadené zaslať
odvolanie na vyjadrenie. K odvolaniu sa dňa 18. 5. 2017 vyjadril .“. Zároveň
bolo k uvedenému podaniu priložené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom poukázala
na svoju nadmernú pracovnú zaťaženosť, množstvo jednorazovo pridelených
spisov, ich skladbu a náročnosť.
10. K uvedenému doplnenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujala
na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj právna zástupkyňa sťažovateľa.
Táto vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 19. júna 2017 vyjadrila nesúhlas s tým,
že vo veci boli spôsobené prieťahy čiastočne aj účastníkmi konania. Prieťahy v konaní
podľa nej nevznikli zavinením sťažovateľa a „nie je možné predpokladať, že uplatňovaním
si procesných práv účastník konania spôsobuje prieťahy v konaní“. Tiež poukázala na to,
že v napadnutom konaní trvalo viac ako tri roky od jeho začatia, kým bol nariadený
prvý termín pojednávania, okresný súd bol vo veci opakovane nečinný a od 6. apríla 2011
do 30. apríla 2014 nerealizoval vo veci žiaden relevantný úkon.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu
sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
16. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 12 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných
osôb, ďalej z § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd v súčinnosti
s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná
a rozhodnutá (obdobne predtým § 6 a § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok účinného do 30. júna 2016).
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľa.
19. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, kde ide o určenie výživného
pre plnoleté dieťa, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej
agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej
náročnosti prerokovávanej veci.
20. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré
by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
21. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil tieto skutočnosti:
Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že obdobie od mája 2011 do marca 2014
je poznačené nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu, keď tento
vykonal len niekoľko úkonov zabezpečujúcich pripojenie s vecou súvisiacich spisov
a zisťoval informácie v súvislosti s ustanovením opatrovníka. Prieťahy v konaní v tomto
období uznal vo svojom vyjadrení aj okresný súd.
22. O nedostatočnej efektívnosti postupu okresného súdu vo veci svedčí
aj skutočnosť, že okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 16. december 2014
z dôvodu, „že nie je ustálený okruh účastníkov konania – zástupcov účastníkov konania
vzhľadom k rozhodnutiu o nevylúčení pr. zástupcu odporcu z konania“. Okresný súd
na pojednávaní konanom 16. októbra 2014 uznesením zamietol návrh navrhovateľa
doručený mu 1. októbra 2014, ktorým žiadal zamietnuť zastupovanie odporcu advokátom
. Okresný súd však uvedené uznesenie písomne nevyhotovil
a nedoručil ho účastníkom do termínu pojednávania nariadeného na 16. december 2014,
preto bol uvedený termín pojednávania zrušený.
23. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že uznesenie o nepripustení zastupovania
v napadnutom konaní jeho matkou bolo prijaté takmer po piatich mesiacoch
od odročenia pojednávania „za účelom rozhodnutia o procesnom postavení pani
“.
24. Ústavný súd konštatuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená
a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom)
zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho
činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (m. m. I. ÚS 688/2014).
25. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2011 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Hoci ústavný súd zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu
označených práv sťažovateľa, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 38/2011
konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy, pretože uvedené
už okresnému súdu prikázal v náleze sp. zn. III. ÚS 41/2016 z 30. marca 2016, ktorým
vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, avšak vo vzťahu k inému sťažovateľovi, ktorý je navrhovateľom
v napadnutom konaní.
III.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
29. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
30. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 €, čo odôvodnil značnou právnou neistotou a doterajšou dĺžkou napadnutého
konania.
31. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
32. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
33. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na
jeho neodôvodnenú nečinnosť a neefektívnu činnosť, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, správanie sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd
považoval priznanie sumy 1 500 € pre sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
34. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v celkovej sume 440,25 €.
35. Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátkou pozostávajúce z odmeny advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
36. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom
polroku 2015 v sume 858 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Ďalej má právna
zástupkyňa sťažovateľa nárok aj na režijný paušál 8,58 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto predstavuje
sumu 303,16 €.
37. Ústavný súd nepriznal náhradu trov konania za úkon právnej služby – stanovisko
k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, keďže v stanovisku sťažovateľ prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia,
ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete
konania.
38. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
39. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2017