Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 498/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31, Košice, zastúpenej

advokátom JUDr. Milošom Kvasňovským, Dunajská 32, Bratislava, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 30. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., o d m i e t a

ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a. s., Mlynská 31,

Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol žalovaným v konaní vedenom Okresným

súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . V predmetnej veci

rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -62 z 24. februára 2016 tak,

že zaviazal sťažovateľa zaplatiť obchodnej spoločnosti (ďalej

len „žalobca“), sumu 615,45 € so špecifikovaným príslušenstvom z titulu podpory elektriny

vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona

č. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej

výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa predmetom sporu bola otázka splnenia oznamovacej povinnosti

žalobcu voči sťažovateľovi podľa

a s tým súvisiaci vznik, resp. zánik nároku žalobcu na reálne vyplatenie podpory

za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie. V tomto smere bolo podstatné

posúdenie charakteru lehoty uvedenej v –

pričom okresný súd túto lehotu posúdil ako procesnoprávnu so stručným odkazom na § 17

a na stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len

„úrad“).

Podstatou sťažovateľovej argumentácie je právny názor, podľa ktorého „povinnosti

podľa zákona o majú výrobcovia elektriny primáme vo vzťahu

k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva,

ktorú skutočnosť zdôrazňuje aj Ústavný súd SR v texte sťažnosti viackrát citovanom náleze

sp. zn.: poukazujúc na skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c)

zákona o podpore si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať vo vzťahu

k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, príp. inému orgánu

verejnej správy.

V prípade ustanovenia zákona o sa jedná o normu hmotného

práva upravujúcu práva a povinnosti medzi dvomi súkromnoprávnymi subjektmi,

kde z povahy samotnej právnej normy ako aj povahy súkromnoprávneho vzťahu je zrejmé,

že sa nemôže jednať o lehotu procesnoprávnu.

Odvolací súd sa pri skúmaní predmetnej právnej veci a určovaní povahy spornej

lehoty vôbec nezaoberal otázkou povahy predmetnej právnej normy § 4 ods. 2 písm. c)

zákona o , ako ani otázkou povahy samotného vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom,

ktoré skutočnosti považujem pre posúdenie povahy spornej lehoty za smerodajné.“.

Právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku považuje sťažovateľ

za arbitrárne a neodôvodnené, a preto za ústavne nekonformné.

Sťažovateľ poukazuje na relevantnú právnu úpravu a v sťažnosti uvádza:

«Zákonom o bola s účinnosťou od 01. 01. 2010 zakotvená v

povinnosť pre výrobcov elektriny s právom na podporu oznámiť Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy

uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva

dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, vždy k 15. augustu príslušného

kalendárneho roka.

, ktorým bol novelizovaný zákon o (ďalej len

„novela“), bolo s účinnosťou od 01. 01. 2014 rozšírené znenie zákona o ,

v zmysle ktorého výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý si nesplní povinnosti podľa

zákona o , si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu

elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok...

V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že otázka súladu § 4 odseku 3

zákona o s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ako aj otázka účelnosti samotnej

oznamovacej povinnosti obsiahnutých v odseku 2 písm. c) zákona o bola

predmetom skúmania pléna Ústavného súdu SR, ktoré na verejnom zasadnutí uskutočnenom

dňa 22. 03. 2017 vo veci vedenej pod sp. zn. ... rozhodlo, že návrhu skupiny

40 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky nevyhovuje. Pre úplnosť si dovoľujem

zdôrazniť, že predmetný nález Ústavného súdu SR bol vyhlásený pred rozhodnutím

odvolacieho súdu vo veci samej...»

Základnou spornou otázkou bola otázka riadneho a včasného splnenia oznamovacej

povinnosti žalobcu voči sťažovateľovi podľa

Sťažovateľ poukazuje na to, že žalobca v konaní tvrdil, že svoju oznamovaciu povinnosť

si splnil oznámením z 12. augusta 2014 zaslaným na adresu sťažovateľa doporučene poštou

15. augusta 2014 a doručeným sťažovateľovi 18. augusta 2016. Podľa sťažovateľa

sa v súdnom spise nenachádzal dôkaz, ktorý by preukazoval odoslanie a doručenie

predmetného oznámenia uvedeným spôsobom. Napriek tejto skutočnosti konajúce súdy

vychádzali z tvrdení žalobcu tak, ako keby ich preukázal.

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd spolu s krajským súdom poukázali na zverejnené

stanovisko úradu, ktorý považoval predmetnú oznamovaciu povinnosť za splnenú

aj v prípade, ak výrobca elektriny odovzdá oznámenie na poštovú prepravu najneskôr

15. augusta. Podľa sťažovateľa právny záver uvedený v stanovisku úradu nie je pre zmluvné

strany záväzný, t. j. pre výrobcu elektriny a prevádzkovateľa distribučnej sústavy,

a je v rozpore so zákonnou úpravou.

Podľa sťažovateľa z nálezu ústavného súdu sp. zn. je podstatný

vzťah výrobcu elektriny a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy ako subjektu

súkromného práva.

Konajúce súdy posúdili príslušnú lehotu ako procesnoprávnu – napriek tomu,

že príslušný zákon upravuje hmotnoprávnu povinnosť medzi dvomi subjektmi súkromného

práva. Rovnako je zrejmé, že konajúce súdy si osvojili výklad príslušného ustanovenia,

ktorý uviedol úrad vo svojom stanovisku, napriek tomu, že mu právna úprava nepriznáva

„kompetenciu podávania všeobecne záväzných výkladov právnych noriem“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na právne závery ústavného súdu v náleze

sp. zn. a uvádza:

„... Ústavný súd SR ďalej dodáva, že medzi výrobcami elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie a prevádzkovateľmi distribučných sústav môžu v súvislosti s plnením

povinnosti vyplývajúcich z zákona o vzniknúť právne spory súvisiace najmä

s otázkou, či si výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie splnili tieto povinnosti

riadne a včas, avšak podľa názoru Ústavného súdu SR nie je potrebné ani vhodné, aby

arbitrom takýchto sporov subjektov súkromného práva bol zákonom ustanovený orgán

verejnej správy. Uvedený právny názor Ústavný súd SR odôvodňuje tiež tým,

že aj v prípade, ak by zákonodarca zvolil takúto koncepciu právnej regulácie, konečným

arbitrom právneho sporu súvisiaceho s nesplnením povinností ustanovených v § 4 ods. 2

zákona o a jeho právnymi dôsledkami, ktorý má primáme súkromnoprávny charakter,

by bol orgán súdnej moci v rámci správneho súdnictva.“

Na posúdenie charakteru lehoty podľa je potrebné posúdiť

právny vzťah medzi sťažovateľom a žalobcom, ktorý je „súkromnoprávnym záväzkovým

obchodnoprávnym vzťahom založeným Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí

zodpovednosti za odchýlku a doplatku...

... pre súkromnoprávne vzťahy medzi dvoma súkromnými subjektmi

je charakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných,

resp. dvojstranných adresných právnych úkonov (práva zo zodpovednosti za vady, práva

na náhradu škody, právo spätnej kúpy, predkupné právo a pod.). Všeobecnou požiadavkou

toho, aby bolo v hmotnom práve možné určitú písomnosť považovať za doručenú je,

aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť.“.

Podľa sťažovateľa príslušná právna norma v

je hmotnoprávna, má vplyv na existenciu práva na podporu, preto uvedená lehota

je hmotnoprávna. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Právna norma obsiahnutá v zákona o , zakotvujúca

povinnosť výrobcu, ktorú je tento povinný v zákonom stanovenej lehote riadne splniť

a jej splnenie, resp. nesplnenie v zákonom stanovenej lehote má vplyv na existenciu nároku

na uplatnenie práva, t. j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva.

Vzhľadom na samotnú povahu predmetnej právnej normy je zrejmé, že dodržanie,

resp. nedodržanie lehoty obsiahnutej v predmetnej právnej norme spôsobuje vznik, resp.

zánik nároku na uplatnenie práva na podporu, t. j. spôsobuje právne následky v oblasti

hmotného práva, a teda predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej

a rovnako tak aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej...

Procesné normy a lehoty v nich obsiahnuté na rozdiel od hmotnoprávnych noriem

a hmotnoprávnych lehôt nemajú a vzhľadom na svoju povahu ani nemôžu mať vplyv

na existenciu, vznik alebo zánik hmotnoprávnych práv alebo povinnosti účastníkov konania,

a tieto sú spôsobilé ovplyvniť len ich procesné práva a povinnosti...

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalobca podal oznámenie o uplatnení

si podpory a jej rozsahu v zmysle zákona o do pošty až dňa

15. 08. 2014 a toto bolo žalovanému doručené až dňa 18. 08. 2014. t. j. až po uplynutí

zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehoty. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca zákonom

stanovenú lehotu zmeškal...“

Rovnako tak podľa sťažovateľa neobstojí ani aplikácia ,

ktorá odkazuje na aplikáciu Správneho poriadku. V prerokovávanom prípade nemožno

hovoriť o osobitnom druhu správneho konania, ktoré by v určitom momente začalo

a zavŕšilo by sa rozhodnutím orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež

uvádza:

„... zákon o obsahuje nielen normy hmotnoprávne upravujúce práva

a povinnosti pre adresátov týchto právnych vzťahov, ale aj normy procesnoprávne

ustanovujúce procesný postup orgánov verejnej správy v procese tvorby a aplikácie práva,

ako aj oprávnenia a povinnosti účastníkov konania v priebehu konania.

... správny poriadok ako všeobecný procesný predpis pre správne konanie... sa

v zmysle zákona o vzťahuje výlučne na konanie podľa zákona o ...

Pôsobnosť správneho poriadku však nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy,

z ktorých práva a povinnosti resp. nároky s nimi súvisiace vyplývajú a rovnako nemožno

tento procesný predpis použiť pri posudzovaní včasnosti splnenia povinnosti a uplatnenia

nároku výrobcom v zmysle zákona o .

Ustanovenia obsiahnuté v zákona o neobsahujú úpravu konania, ale

výlučne úpravu práv a povinnosti výrobcov elektriny.

Nemožnosť uplatnenia si podpory nastáva priamo zo zákona, nenastáva v dôsledku

rozhodnutia správneho orgánu alebo prevádzkovateľa distribučné sústavy a nenastáva

ani ako výsledok žiadneho konania.“

Sťažovateľ napokon argumentuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu

nie je riadne odôvodnený, „nie je vôbec zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd riadil

pri určovaní povahy spornej lehoty..., ako sa vysporiadal s otázkou povahy predmetnej

právnej normy a povahy vzťahu účastníkov konania“. V tomto smere sťažovateľ poukazuje

na v znení neskorších

predpisov, na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Vo vzťahu k využitiu účinných právnych prostriedkov ochrany sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ podal voči potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu dňa 13. 07. 2017

dovolanie, avšak vzhľadom na skutočnosť, že hodnota sporu nepresahuje desaťnásobok

minimálnej mzdy (bez príslušenstva), je pravdepodobné, že podané dovolanie bude

Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zmysle v spojení s

písm. a) odmietnuté.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý

rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi

prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa

v rámci jej predbežného prerokovania vychádzal z tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti, ktorú

podal prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, že podal dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ),

podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ

podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril

stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd

ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu ako predčasné (m. m. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane podčiarkuje (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017