Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 499/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Martina

Beňová, ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 28. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že týždenník PLUS 7 DNÍ uverejnil

7. februára 2013 fotografie sťažovateľa a taktiež špecifikovaný článok, v ktorom mal byť

„obvinený v súvislosti s jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie,

a to z podvodného konania, nakoľko údajne nespĺňal kritériá pre evidenciu uchádzačov

o zamestnanie, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi a do samotnej evidencie bol zaradený

v rozpore so zákonom“.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa cítil dotknutý uvedeným článkom, podal

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 28. októbra 2014 žalobu, ktorou

sa domáhal ochrany osobnosti a finančného zadosťučinenia za zásah do jeho osobnostných

práv.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -271 z 12. septembra 2016

tak, že žalobe čiastočne vyhovel a žalovaného zaviazal, aby sa sťažovateľovi písomne

ospravedlnil, aby sa zdržal ďalších zásahov do osobnostných práv sťažovateľa

prostredníctvom špecifikovaného článku, ktorý bol uverejnený na internetovej stránke

žalovaného a aby zaplatil sťažovateľovi sumu 2 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, „v ktorom namietal,

že súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku čoho

rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ

jednak namietal nedostatočne priznanú (i) morálnu satisfakciu (ii) materiálnu satisfakciu

ako aj nesprávne vyhodnotenie zásahu do osobnosti sťažovateľa zverejnenými fotografiami

v predmetnom článku.

... aj nedostatočné odôvodnenie priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

keďže okresný súd síce v bode 61 rozsudku uviedol, na aké skutočnosti pri jej určení

prihliadol, avšak z odôvodnenia jej peňažne vyčíslenej výšky v bode 62 rozsudku nevyplýva,

akými myšlienkovými postupmi a akými argumentmi sa súd pri jej konkrétnom číselnom

vyjadrení riadil.“.

Krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom z 28. marca 2017 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd sa stotožnil s právnymi závermi

okresného súdu, na ktoré v napadnutom rozsudku odkázal. Napriek tomu bol povinný svoje

rozhodnutie riadne odôvodniť predovšetkým z toho pohľadu, že sa mal vysporiadať

s odvolacími námietkami sťažovateľa. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom

rozsudku týmto spôsobom nepostupoval. V tejto súvislosti poukazuje na § 387 ods. 3

v znení neskorších predpisov,

na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z uvedených hľadísk mal krajský súd špecificky reagovať na „dostatočnosť

odôvodnenia číselného vyjadrenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy a primeranosť výšky

priznanej nemajetkovej ujmy“ a taktiež na otázku „dostatočnosti priznanej morálnej

satisfakcie“.

Vo vzťahu k prvej odvolacej námietke sťažovateľ namieta, že «z odôvodnenia

jej peňažne vyčíslenej výšky v bode 62 rozsudku nevyplýva, akými myšlienkovými postupmi

a akými argumentmi sa súd pri jej konkrétnom číselnom vyjadrení riadil a prečo

sa rozhodol aj rozdeliť „ocenenie“ tak, ako to v rozsudku odôvodnil.».

Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy bola podľa sťažovateľa neprimeraná

aj vzhľadom na

- náklad týždenníka PLUS 7 DNÍ a aj počet jeho čitateľov;

- príjem, ktorý tento týždenník získava z uverejnenej inzercie v tlačenom vydaní,

ktorý je vyšší ako priznaná náhrada nemajetkovej ujmy;

- uverejnenie článku na webovom sídle žalovaného, na ktorom žalovaný naďalej

profitoval vzhľadom na zverejnenú platenú inzerciu;

- na to, že žalovaný bol viackrát žalovaný v sporoch o ochranu osobnosti.

Sťažovateľ sa domnieva, že uvedené dve skutočnosti boli podstatné a právne

významné, preto bol krajský súd povinný sa s nimi špecificky vysporiadať a na túto

odvolaciu argumentáciu reagovať.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že proti špecifikovanej časti napadnutého

rozsudku krajského súdu podal dovolanie zo 17. júla 2017, „v ktorom namietol, že Krajský

súd v Bratislave nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (sťažovateľovi),

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces podľa bod f) .

Sťažovateľ k podanému dovolaniu založenému na nedostatočnom odôvodnení

súdneho rozhodnutia uvádza, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nie je v otázke prípustnosti dovolania z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia

jednotná, a teda tu nie je isté. ako Najvyšší súd predmetné dovolanie posúdi...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom, napadnutý rozsudok krajského súdu –

v časti zamietnutia zvyšku žaloby ‒zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľovi prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľa

v rámci jej predbežného prerokovania vychádzal z tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti, ktorú

podal prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, že podal dovolanie smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť

už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

ako predčasné (m. m. , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane podčiarkuje (napr. m. m. ,

, , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť ako oneskorene podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017