Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 421/2017
PDF · 255.47 KB
No categories available
I. ÚS 421/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Reblánom, Cestice 118, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných
práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv
podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa
čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom
Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. 23 CoE 239/2015 z 28. júna 2016
a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho uznesením sp. zn.
2 Er 932/2008 z 27. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20
ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 listiny, práv podľa čl. 13 a čl. 14
dohovoru a práv podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 23 CoE 239/2015
z 28. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 2 Er 932/2008 z 27. marca 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ
uzatvoril zmluvu o finančnom lízingu osobného motorového vozidla so spoločnosťou
finančné služby , ktorá podala proti sťažovateľovi trestné
oznámenie, ako aj návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu 3 233,82 € s prísl., pretože
sťažovateľ neuhradil viacero splátok, čím sa stala predčasne splatnou, a nesplnil si ani
povinnosť vrátiť predmet zmluvy. Trestné oznámenie bolo podané pre podozrenie
zo spáchania trestného činu podvodu, pretože uvedená spoločnosť predmet zmluvy
nevedela sťažovateľovi odobrať. Okresný súd Trenčín vydal platobný rozkaz
č. k. 57 Rob 175/2006-34 z 21. júna 2006, ktorý sa stal 11. augusta 2006 právoplatným
a vykonateľným a stal sa exekučným titulom, na podklade ktorého sa začalo proti
sťažovateľovi exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 Er 932/2008.
3. V priebehu výkonu exekúcie proti sťažovateľovi vyšlo najavo v súčasne
prebiehajúcom trestnom konaní, že sťažovateľove podpisy na predmetnej zmluve nie sú
jeho pravými podpismi. Na základe znaleckého posudku, v ktorom bola zistená uvedená
skutočnosť, bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené.
4. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní sa
sťažovateľ domnieva, že nikdy nemohol byť účastníkom právneho vzťahu so spoločnosťou
finančné služby , pretože uvedenú lízingovú zmluvu
nepodpísal, a preto ani exekučný titul, na podklade ktorého sa exekúcia proti sťažovateľovi
vykonáva, je materiálne nevykonateľný, a exekúcia preto musí byť zastavená pre jeho
nespôsobilosť byť exekučným titulom.
5. Sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd
napadnutým uznesením jeho návrh zamietol s odôvodnením, že nevzhliadol žiaden zákonný
dôvod na zastavenie exekúcie. Skutočnosti, ktorými odôvodnil svoj návrh, mal podľa
názoru exekučného súdu namietať ešte v pôvodnom (vyhľadávacom) konaní. Nedostatky
pôvodného konania však nie je možne napraviť v rámci exekučného konania a exekučný
súd nemôže nahrádzať pasivitu sťažovateľa v pôvodnom konaní. Sťažovateľ podal proti
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Odvolací súdu mal
k dispozícii aj znalecký posudok vyhotovený pre účel trestného konania a posúdil ho ako
tvrdenie sťažovateľa. Napokon uviedol, že sťažovateľ nepreukázal existenciu zákonných
prekážok, ktoré by bránili ďalšiemu výkonu exekúcie.
6. Všeobecné súdy sa však dostatočne nevenovali materiálnou vykonateľnosťou
exekučného titulu, ktorú sú povinné skúmať, a zo znaleckého posudku jednoznačne
vyplýva, že sťažovateľ predmetnú zmluvu nepodpísal. Taktiež napadnutým rozhodnutiam
všeobecných súdov vytýka nedostatočné odôvodnenie, pretože nedávajú odpovede na ním
predložené argumenty, ktoré svedčia v jeho prospech. Rozhodnutia všeobecných súdov
preto považuje za neodôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne.
Všeobecným súdom vyčíta aj nedostatočnú aplikáciu a výklad zákona, pretože sa riadili
neúčinným znením Exekučného poriadku a výkonom exekúcie môže byť zasiahnuté do jeho
práva vlastniť majetok, keďže nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu.
7. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
tak, že vysloví porušenie označených práv podľa ústavy, listiny dohovoru
a medzinárodného paktu postupom a uzneseniami krajského súdu a okresného súdu.
Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia, vrátil vec okresnému súdu
na ďalšie konanie a aby zaviazal spoločne a nerozdielne krajský súd s okresným súdom na
zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia.
II.
8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
9. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12
ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3 a čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru
a čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením okresného súdu
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd svojím postupom
a napadnutým uznesením, ktorým jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol, porušil ním
označené práva podľa ústavy, listiny dohovoru a medzinárodného paktu.
11. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti sa mal možnosť domáhať ochrany svojich
označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať
o jeho sťažnosti. V danom prípade sa sťažovateľ mal možnosť obrátiť sa odvolaním podľa
§ 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) v spojení s § 58 ods. 5 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase
podania a rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu na príslušný krajský súd, čo v danom prípade aj využil a o jeho odvolaní krajský súd
rozhodol. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1
a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu v nevyužití
iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených sťažovateľových práv.
12. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými
procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
13. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje, že na konanie
o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46
ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14
dohovoru, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením okresného
súdu, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci
odmietol.
II.B
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12
ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru,
čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením krajského súdu
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, II. ÚS 70/00,
15. Sťažovateľ svojou v podstate totožnou argumentáciou spochybňuje aj
napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým nevyhovel jeho odvolaniu proti uzneseniu
okresného súdu a potvrdil jeho vecnú správnosť, čím mal porušiť dotknuté práva
sťažovateľa, pretože ho považoval nedostatočne odôvodnené, a krajský súd sa okrem toho
nezaoberal všetkými argumentmi, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní, nesprávne aplikoval
právne predpisy, a tým mohlo byť zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť majetok.
16. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie
sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak
samotným rozhodovaním alebo v konaniach, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd, pokiaľ ide o veci patriace do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nie je ani
súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorú završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
17. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou, listinou,
dohovorom a medzinárodným paktom garantovaných práv napadnutým uznesením
krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo
posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu
a sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru
a medzinárodného paktu existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
18. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor
vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľný
a akceptovateľný.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu
č. k. 23 CoE 239/2015-143 z 28. júna 2016 dospel k záveru, že krajský súd svoje
rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia.
V odôvodnení krajský súd (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol:
„... povinný po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal v zákonom
stanovenej lehote námietky proti exekúcii, v ktorých však neuviedol žiadne relevantné
skutočnosti, ktorými by namietal, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré
by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo že by tu
boli iné dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná. Vzhľadom na to súd prvého stupňa
uznesením zo dňa 09.04.2009, č. k. 2Er/932/2008-36 okrem iného námietky povinného proti
exekúcii ako nedôvodné zamietol.
Predmetná exekúcia bola následne postupom súdu podľa § 56 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku uznesením zo dňa 26.03.2012, č. k. 2Er/932/2008-76 odložená až do
právoplatného rozhodnutia o obnove konania vo veci sp. zn. 57Rob/l75/2006 vedenej na
Okresnom súde Trenčín, keď mal za to, že výsledok konania o obnove konania bude mať
v prípade úspechu povinného ako navrhovateľa vplyv na exekučné konanie tak, že bude
daný dôvod pre zastavenie prebiehajúcej exekúcie. Odvolací súd v danej veci zistil, že
Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 10.03.2014, č. k. 36Cb/37/2012-28 návrh povinného
na obnovu konania vedeného na Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 57Rob/l 75/2006
zamietol v zmysle § 234 ods. 1, 2 OSP ako oneskorene podaný, nakoľko bol podaný po
uplynutí subjektívnej aj objektívnej lehoty pre podanie návrhu na obnovu konania v zmysle
§ 230 ods. 1, 2 OSP. Tamojší súd konštatoval, že v konaní neboli preukázané dôvody podľa
§ 230 ods. 2 OSP, pre ktoré by bolo možné podať návrh na obnovu konania aj po troch
rokoch od právoplatnosti platobného rozkazu. Predmetné uznesenie bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.09.2015, č. k. 16Cob/175/2015-84.
V predmetnej exekúcii tak vzhľadom na odpadnutie dôvodu odkladu je možné pokračovať.
Povinný odôvodňuje svoje odvolanie okrem iného aj tým, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec
nesprávne právne posúdil.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP prichádza do úvahy vtedy, ak
skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
súdom nie je v súlade s § 132 OSP, a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani
inak nevyšli za konania najavo, alebo pominuli rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj skutkové
zistenia, založené na vadnom hodnotení dôkazov.
Za správny považuje odvolací súd právny záver prvostupňového súdu, že v danej veci
nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, keď predmetná exekúcia sa vedie na podklade
spôsobilého exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz vydaný
Okresným súdom Trenčín. Odvolací súd k správnym záverom súdu prvého stupňa dodáva,
že v exekučnom konaní exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Súd nie je vo vykonávacom konaní oprávnený skúmať vecnú
správnosť exekučného titulu. Skutočnosti, ktoré povinný uviedol v návrhu na zastavenie
exekúcie, mal namietať využitím opravného prostriedku voči rozhodnutiu vo veci samej.
Povinný však proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu odpor nepodal a predmetný
platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.08.2006. Z hľadiska
povinnosti exekučného súdu zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku nie
je rozhodujúci povinným tvrdený dôvod pre takéto rozhodnutie, ale skutočne existujúci, t. j.
exekučnému súdu preukázaný dôvod prekážky ďalšieho vykonávania exekučnej činnosti,
ktorý v tomto konám preukázaný nebol.
Nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácií ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval, alebo ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.
Ani tento odvolací dôvod nie je daný, lebo súd prvého stupňa na správne zistený
skutkový stav aplikoval správny právny predpis (predovšetkým § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) a jeho ustanovenia, pod ktoré subsumoval skutkový stav a tieto primerane vyložil.
Námietku povinného, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú nerozhodol, odvolací súd považuje za neopodstatnenú, nakoľko
prvostupňový súd zamietnutím návrhu na zastavenie exekúcie rozhodoval aj o tomto návrhu
povinného.
Odvolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka povinného
týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení
s ustanovením § 167 ods. 2 OSP.“
20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu aj v spojení s uznesením okresného súdu,
s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným stotožnil, obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím jeho podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, v ktorom sťažovateľ dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05) a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v rozpore s platnou právnou
úpravou. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
22. Pre úplnosť sa v súvislosti s uvedenými závermi žiada dodať, že exekúcia
predstavuje nútený výkon povinnosti uloženej rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného
orgánu, ktoré Exekučný poriadok, resp. ustanovenia iných právnych predpisov považujú za
exekučný titul. Účelom tohto tzv. vykonávacieho konania teda nie je nachádzať právo alebo
priznať účastníkom konania, resp. procesným stranám ich práva alebo zaviazať ich na určitú
povinnosť, pretože to bolo predmetom tzv. vyhľadávacieho konania, ktoré predchádzalo
vydaniu exekučného titulu. Z tohto dôvodu exekučný súd nie je oprávnený preskúmať
vecnú správnosť exekučného titulu (vrátane postupu orgánu), teda zaoberať sa správnosťou
skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Exekučný súd je naopak povinný
vychádzať z prezumpcie správnosti exekučného titulu, pokiaľ sa zákonom predvídaným
spôsobom nepreukáže opak (využitím opravných prostriedkov). Prípadné nedostatky
v základnom (vyhľadávacom) konaní sú však pre exekučné konanie irelevantné; výnimku
tvoria iba tie nedostatky, ktoré by mohli mať vplyv na vykonateľnosť rozhodnutia (napr.
riadne doručenie rozhodnutia).
23. Základným procesným predpokladom na podanie návrhu na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi je vykonateľný exekučný titul, ktorý je aj povinnou prílohou tohto
návrhu. Vykonateľnosť exekučného titulu je spôsobilosť rozhodnutia byť podkladom pre
jeho nútený výkon, aby sa rozhodnutie stalo vykonateľným musí spĺňať formálne
náležitosti, ako aj materiálne náležitosti. Formálne náležitosti stanovujú procesné predpisy,
podľa ktorých bol exekučný titul vydaný (napr. predpísaná forma rozhodnutia, či ho vydal
orgán na to oprávnený, či bol riadne doručený a pod.)
24. Materiálne (obsahové) náležitosti spĺňa rozhodnutie vtedy, ak obsahuje presné
označenie oprávneného a povinného tak, aby neboli zameniteľní s inými osobami,
jednoznačne stanovuje povinnosť plnenia, ktorú má povinný splniť a ktorú je možné
vymôcť niektorým zo spôsobov vykonania exekúcie uvedených v Exekučnom poriadku,
a tam, kde lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) neurčuje procesný predpis, musí byť táto
presne stanovená v rozhodnutí. Materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu však
nespôsobuje skutočnosť, že viac ako päť rokov po vydaní exekučného titulu bolo v inom
konaní zistené, že podpis na zmluve, z ktorej vyplýva povinnosť plniť, na čo bol sťažovateľ
zaviazaný platobným rozkazom, nie je jeho pravým podpisom. Sťažovateľ už predsa v čase
vydania platobného rozkazu musel vedieť, že predmetnú lízingovú zmluvu nepodpísal,
avšak uvedenú skutočnosť nenamietal v pôvodnom konaní. Naopak, platobný rozkaz riadne
prevzal a v zákonom ustanovenej lehote nepodal odpor, v ktorom by uvedenú skutočnosť
mohol a mal namietať. Taktiež ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku
procesnej pasivity sťažovateľa premeškal subjektívnu, ako aj objektívnu lehotu na podanie
návrhu na obnovu konania, v ktorom bol exekučný príkaz vydaný.
25. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že jednou zo základných zásad práva
je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje
práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj
sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľ však bol nečinný a nevyužil
zákonnú možnosť podať odpor alebo mimoriadne opravné prostriedky, v rámci ktorých mu
príslušné ustanovenia procesného predpisu umožňovali spochybniť skutkový stav, z ktorého
Okresný súd Trenčín pri vydaní platobného rozkazu vychádzal. Exekučnému súdu práve
z dôvodu účelu exekučného konania neprislúcha skúmať, či naprávať skutočnosti, ktoré boli
zistené ešte pred vydaním exekučného titulu.
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by
nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľa rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu majúci charakter svojvôle, teda niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými
rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto jeho časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
27. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2,
čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2
a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 14 ods. 1
a čl. 26 medzinárodného paktu, ústavný súd poznamenáva, že ich porušenie spája
s porušením základných práv, zásah do ktorých však ústavný súd nekonštatoval, preto
nemožno vysloviť záver ani o porušení označených článkov ústavy, listiny, dohovoru
a medzinárodného paktu. Aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo
bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostanými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017