Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Reblánom, Cestice 118, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , Listiny základných

práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 144

ods. 1 a , základných práv podľa ,

ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv

podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa

čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom

Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením sp. zn. z 28. júna 2016

a postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho uznesením sp. zn.

z 27. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. septembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20

ods. 1, a , základných práv podľa ,

a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 listiny, práv podľa čl. 13 a čl. 14

dohovoru a práv podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 28. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného

súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 27. marca 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

uzatvoril zmluvu o finančnom lízingu osobného motorového vozidla so spoločnosťou

finančné služby , ktorá podala proti sťažovateľovi trestné

oznámenie, ako aj návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu 3 233,82 € s prísl., pretože

sťažovateľ neuhradil viacero splátok, čím sa stala predčasne splatnou, a nesplnil si ani

povinnosť vrátiť predmet zmluvy. Trestné oznámenie bolo podané pre podozrenie

zo spáchania trestného činu podvodu, pretože uvedená spoločnosť predmet zmluvy

nevedela sťažovateľovi odobrať. Okresný súd Trenčín vydal platobný rozkaz

č. k. -34 z 21. júna 2006, ktorý sa stal 11. augusta 2006 právoplatným

a vykonateľným a stal sa exekučným titulom, na podklade ktorého sa začalo proti

sťažovateľovi exekučné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

3. V priebehu výkonu exekúcie proti sťažovateľovi vyšlo najavo v súčasne

prebiehajúcom trestnom konaní, že sťažovateľove podpisy na predmetnej zmluve nie sú

jeho pravými podpismi. Na základe znaleckého posudku, v ktorom bola zistená uvedená

skutočnosť, bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené.

4. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní sa

sťažovateľ domnieva, že nikdy nemohol byť účastníkom právneho vzťahu so spoločnosťou

finančné služby , pretože uvedenú lízingovú zmluvu

nepodpísal, a preto ani exekučný titul, na podklade ktorého sa exekúcia proti sťažovateľovi

vykonáva, je materiálne nevykonateľný, a exekúcia preto musí byť zastavená pre jeho

nespôsobilosť byť exekučným titulom.

5. Sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd

napadnutým uznesením jeho návrh zamietol s odôvodnením, že nevzhliadol žiaden zákonný

dôvod na zastavenie exekúcie. Skutočnosti, ktorými odôvodnil svoj návrh, mal podľa

názoru exekučného súdu namietať ešte v pôvodnom (vyhľadávacom) konaní. Nedostatky

pôvodného konania však nie je možne napraviť v rámci exekučného konania a exekučný

súd nemôže nahrádzať pasivitu sťažovateľa v pôvodnom konaní. Sťažovateľ podal proti

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Odvolací súdu mal

k dispozícii aj znalecký posudok vyhotovený pre účel trestného konania a posúdil ho ako

tvrdenie sťažovateľa. Napokon uviedol, že sťažovateľ nepreukázal existenciu zákonných

prekážok, ktoré by bránili ďalšiemu výkonu exekúcie.

6. Všeobecné súdy sa však dostatočne nevenovali materiálnou vykonateľnosťou

exekučného titulu, ktorú sú povinné skúmať, a zo znaleckého posudku jednoznačne

vyplýva, že sťažovateľ predmetnú zmluvu nepodpísal. Taktiež napadnutým rozhodnutiam

všeobecných súdov vytýka nedostatočné odôvodnenie, pretože nedávajú odpovede na ním

predložené argumenty, ktoré svedčia v jeho prospech. Rozhodnutia všeobecných súdov

preto považuje za neodôvodnené, a tým aj nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne.

Všeobecným súdom vyčíta aj nedostatočnú aplikáciu a výklad zákona, pretože sa riadili

neúčinným znením Exekučného poriadku a výkonom exekúcie môže byť zasiahnuté do jeho

práva vlastniť majetok, keďže nie je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu.

7. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

tak, že vysloví porušenie označených práv podľa , listiny dohovoru

a medzinárodného paktu postupom a uzneseniami krajského súdu a okresného súdu.

Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia, vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie a aby zaviazal spoločne a nerozdielne krajský súd s okresným súdom na

zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia.

II.

8. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

9. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 36

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12

ods. 2, a 3, , a , ,

čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3 a čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru

a čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením okresného súdu

10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd svojím postupom

a napadnutým uznesením, ktorým jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol, porušil ním

označené práva podľa , listiny dohovoru a medzinárodného paktu.

11. Ak sťažovateľ má alebo v minulosti sa mal možnosť domáhať ochrany svojich

označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať

o jeho sťažnosti. V danom prípade sa sťažovateľ mal možnosť obrátiť sa odvolaním podľa

a nasl. v znení účinnom

do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) v spojení s § 58 ods. 5 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase

podania a rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu na príslušný krajský súd, čo v danom prípade aj využil a o jeho odvolaní krajský súd

rozhodol. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z (

a čl. 127a ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu v nevyužití

iných ako súdnych prostriedkov ochrany označených sťažovateľových práv.

12. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

13. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje, že na konanie

o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených čl. 46

ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2

a 3, , a 3, , a ,

ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14

dohovoru, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením okresného

súdu, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci

odmietol.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 36

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12

ods. 2, a 3, , a , ,

čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru,

čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu postupom a uznesením krajského súdu

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

15. Sťažovateľ svojou v podstate totožnou argumentáciou spochybňuje aj

napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým nevyhovel jeho odvolaniu proti uzneseniu

okresného súdu a potvrdil jeho vecnú správnosť, čím mal porušiť dotknuté práva

sťažovateľa, pretože ho považoval nedostatočne odôvodnené, a krajský súd sa okrem toho

nezaoberal všetkými argumentmi, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní, nesprávne aplikoval

právne predpisy, a tým mohlo byť zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť majetok.

16. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie

sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak

samotným rozhodovaním alebo v konaniach, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, , ). Ústavný súd, pokiaľ ide o veci patriace do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nie je ani

súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorú završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

17. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich , listinou,

dohovorom a medzinárodným paktom garantovaných práv napadnutým uznesením

krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo

posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu

a sťažovateľom označených základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru

a medzinárodného paktu existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

18. Ústavný súd v tomto konaní preto pristúpil k skúmaniu, či právny názor

vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľný

a akceptovateľný.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu

č. k. -143 z 28. júna 2016 dospel k záveru, že krajský súd svoje

rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia.

V odôvodnení krajský súd (v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) uviedol:

„... povinný po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal v zákonom

stanovenej lehote námietky proti exekúcii, v ktorých však neuviedol žiadne relevantné

skutočnosti, ktorými by namietal, že by po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré

by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo že by tu

boli iné dôvody, pre ktoré by exekúcia bola neprípustná. Vzhľadom na to súd prvého stupňa

uznesením zo dňa 09.04.2009, č. k. -36 okrem iného námietky povinného proti

exekúcii ako nedôvodné zamietol.

Predmetná exekúcia bola následne postupom súdu podľa § 56 ods. 1, 2 Exekučného

poriadku uznesením zo dňa 26.03.2012, č. k. -76 odložená až do

právoplatného rozhodnutia o obnove konania vo veci sp. zn. vedenej na

Okresnom súde Trenčín, keď mal za to, že výsledok konania o obnove konania bude mať

v prípade úspechu povinného ako navrhovateľa vplyv na exekučné konanie tak, že bude

daný dôvod pre zastavenie prebiehajúcej exekúcie. Odvolací súd v danej veci zistil, že

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 10.03.2014, č. k. -28 návrh povinného

na obnovu konania vedeného na Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. l 75/2006

zamietol v zmysle , ako oneskorene podaný, nakoľko bol podaný po

uplynutí subjektívnej aj objektívnej lehoty pre podanie návrhu na obnovu konania v zmysle

, . Tamojší súd konštatoval, že v konaní neboli preukázané dôvody podľa

, pre ktoré by bolo možné podať návrh na obnovu konania aj po troch

rokoch od právoplatnosti platobného rozkazu. Predmetné uznesenie bolo potvrdené

uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.09.2015, č. k. -84.

V predmetnej exekúcii tak vzhľadom na odpadnutie dôvodu odkladu je možné pokračovať.

Povinný odôvodňuje svoje odvolanie okrem iného aj tým, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vec

nesprávne právne posúdil.

Odvolací dôvod podľa prichádza do úvahy vtedy, ak

skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov

súdom nie je v súlade s , a to vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani

inak nevyšli za konania najavo, alebo pominuli rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj skutkové

zistenia, založené na vadnom hodnotení dôkazov.

Za správny považuje odvolací súd právny záver prvostupňového súdu, že v danej veci

nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie, keď predmetná exekúcia sa vedie na podklade

spôsobilého exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz vydaný

Okresným súdom Trenčín. Odvolací súd k správnym záverom súdu prvého stupňa dodáva,

že v exekučnom konaní exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom. Súd nie je vo vykonávacom konaní oprávnený skúmať vecnú

správnosť exekučného titulu. Skutočnosti, ktoré povinný uviedol v návrhu na zastavenie

exekúcie, mal namietať využitím opravného prostriedku voči rozhodnutiu vo veci samej.

Povinný však proti vyššie uvedenému platobnému rozkazu odpor nepodal a predmetný

platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.08.2006. Z hľadiska

povinnosti exekučného súdu zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku nie

je rozhodujúci povinným tvrdený dôvod pre takéto rozhodnutie, ale skutočne existujúci, t. j.

exekučnému súdu preukázaný dôvod prekážky ďalšieho vykonávania exekučnej činnosti,

ktorý v tomto konám preukázaný nebol.

Nesprávnym právnym posúdením veci ( ) je omyl súdu pri

aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácií ide vtedy, ak súd použil

iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil správny právny predpis, ale

nesprávne ho interpretoval, alebo ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.

Ani tento odvolací dôvod nie je daný, lebo súd prvého stupňa na správne zistený

skutkový stav aplikoval správny právny predpis (predovšetkým § 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) a jeho ustanovenia, pod ktoré subsumoval skutkový stav a tieto primerane vyložil.

Námietku povinného, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho návrhu na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú nerozhodol, odvolací súd považuje za neopodstatnenú, nakoľko

prvostupňový súd zamietnutím návrhu na zastavenie exekúcie rozhodoval aj o tomto návrhu

povinného.

Odvolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka povinného

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu prvého

stupňa, lebo toto rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení

s ustanovením .“

20. Predmetné rozhodnutie krajského súdu aj v spojení s uznesením okresného súdu,

s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným stotožnil, obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím jeho podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

21. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu, v ktorom sťažovateľ dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

) a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd

v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v rozpore s platnou právnou

úpravou. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

22. Pre úplnosť sa v súvislosti s uvedenými závermi žiada dodať, že exekúcia

predstavuje nútený výkon povinnosti uloženej rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného

orgánu, ktoré Exekučný poriadok, resp. ustanovenia iných právnych predpisov považujú za

exekučný titul. Účelom tohto tzv. vykonávacieho konania teda nie je nachádzať právo alebo

priznať účastníkom konania, resp. procesným stranám ich práva alebo zaviazať ich na určitú

povinnosť, pretože to bolo predmetom tzv. vyhľadávacieho konania, ktoré predchádzalo

vydaniu exekučného titulu. Z tohto dôvodu exekučný súd nie je oprávnený preskúmať

vecnú správnosť exekučného titulu (vrátane postupu orgánu), teda zaoberať sa správnosťou

skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Exekučný súd je naopak povinný

vychádzať z prezumpcie správnosti exekučného titulu, pokiaľ sa zákonom predvídaným

spôsobom nepreukáže opak (využitím opravných prostriedkov). Prípadné nedostatky

v základnom (vyhľadávacom) konaní sú však pre exekučné konanie irelevantné; výnimku

tvoria iba tie nedostatky, ktoré by mohli mať vplyv na vykonateľnosť rozhodnutia (napr.

riadne doručenie rozhodnutia).

23. Základným procesným predpokladom na podanie návrhu na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi je vykonateľný exekučný titul, ktorý je aj povinnou prílohou tohto

návrhu. Vykonateľnosť exekučného titulu je spôsobilosť rozhodnutia byť podkladom pre

jeho nútený výkon, aby sa rozhodnutie stalo vykonateľným musí spĺňať formálne

náležitosti, ako aj materiálne náležitosti. Formálne náležitosti stanovujú procesné predpisy,

podľa ktorých bol exekučný titul vydaný (napr. predpísaná forma rozhodnutia, či ho vydal

orgán na to oprávnený, či bol riadne doručený a pod.)

24. Materiálne (obsahové) náležitosti spĺňa rozhodnutie vtedy, ak obsahuje presné

označenie oprávneného a povinného tak, aby neboli zameniteľní s inými osobami,

jednoznačne stanovuje povinnosť plnenia, ktorú má povinný splniť a ktorú je možné

vymôcť niektorým zo spôsobov vykonania exekúcie uvedených v Exekučnom poriadku,

a tam, kde lehotu na plnenie (tzv. paričnú lehotu) neurčuje procesný predpis, musí byť táto

presne stanovená v rozhodnutí. Materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu však

nespôsobuje skutočnosť, že viac ako päť rokov po vydaní exekučného titulu bolo v inom

konaní zistené, že podpis na zmluve, z ktorej vyplýva povinnosť plniť, na čo bol sťažovateľ

zaviazaný platobným rozkazom, nie je jeho pravým podpisom. Sťažovateľ už predsa v čase

vydania platobného rozkazu musel vedieť, že predmetnú lízingovú zmluvu nepodpísal,

avšak uvedenú skutočnosť nenamietal v pôvodnom konaní. Naopak, platobný rozkaz riadne

prevzal a v zákonom ustanovenej lehote nepodal odpor, v ktorom by uvedenú skutočnosť

mohol a mal namietať. Taktiež ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v dôsledku

procesnej pasivity sťažovateľa premeškal subjektívnu, ako aj objektívnu lehotu na podanie

návrhu na obnovu konania, v ktorom bol exekučný príkaz vydaný.

25. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že jednou zo základných zásad práva

je ,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo alebo nech si každý stráži svoje

práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj

sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľ však bol nečinný a nevyužil

zákonnú možnosť podať odpor alebo mimoriadne opravné prostriedky, v rámci ktorých mu

príslušné ustanovenia procesného predpisu umožňovali spochybniť skutkový stav, z ktorého

Okresný súd Trenčín pri vydaní platobného rozkazu vychádzal. Exekučnému súdu práve

z dôvodu účelu exekučného konania neprislúcha skúmať, či naprávať skutočnosti, ktoré boli

zistené ešte pred vydaním exekučného titulu.

26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by

nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľa rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu majúci charakter svojvôle, teda niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanými

rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa

, listiny a práva podľa dohovoru, a preto

sťažnosť v tejto jeho časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

27. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2,

a 3, , a , ,

a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, čl. 14 ods. 1

a čl. 26 medzinárodného paktu, ústavný súd poznamenáva, že ich porušenie spája

s porušením základných práv, zásah do ktorých však ústavný súd nekonštatoval, preto

nemožno vysloviť záver ani o porušení označených článkov , listiny, dohovoru

a medzinárodného paktu. Aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo

bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa .

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostanými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017