Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 398/2017
PDF · 156.68 KB
No categories available
I. ÚS 398/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, advokátska kancelária, Mlynská 898/26, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Er 1309/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1309/2006.
Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 8. mája 1996 bol sťažovateľ
účastníkom dopravnej nehody, ktorú mal aj sám zaviniť. Podľa samotného vyjadrenia
sťažovateľa „Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove oznámilo
, že riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu
a táto si následne voči nemu uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 6792 SK s prísl.
a to návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 25.03.1997.“. Návrh na vydanie
platobného rozkazu bol , ako oprávneným subjektom podaný
na Okresnom súde Košice I, ktorý v ďalšom predmetnú vec odstúpil okresnému súdu,
ktorý aj 14. mája 1997 pod sp. zn. Ro 6345/97 platobný rozkaz vydal a svojím uznesením
č. k. 1 E 694/98-3 z 30. marca 1999 rozhodol o nariadení výkonu rozhodnutia zrážkami
zo mzdy. V ďalšom Exekútorský úrad v Košiciach vydal
voči sťažovateľovi ako povinnému v exekučnom konaní upovedomenie č. k. Ex 12/2006-4
zo 17. mája 2006 o začatí exekúcie, ktoré sťažovateľ napadol námietkami ako riadnym
opravným prostriedkom. V konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1309/2006 okresný súd
uznesením č. k. 26 Er 1309/2006-30 z 27. februára 2017 rozhodol o zamietnutí námietok
sťažovateľa ako povinného proti vedenej exekúcii, a zároveň aj zamietol jeho návrh
na zastavenie exekučného konania. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
Meritom argumentácie sťažovateľa je postup okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 E 694/98, ktorý do dňa podania ústavnej sťažnosti nemal rozhodnúť
o sťažovateľom podanom odvolaní smerujúcom proti uzneseniu okresného súdu č. k.
1 E 694/98-3 z 30. marca 1999. Ako výslovne sťažovateľ uviedol, „... bolo vydané
uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. 1E/694/98-3 zo dňa 30.03.1999, ktoré opätovne
nebolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa. Voči tomuto uzneseniu podal
v predpísanej lehote sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
na Okresný súd Prešov dňa 13.4.1999. O tomto odvolaní Okresný súd Prešov do dnešného
dňa nerozhodol.“. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd Prešov svojou neodôvodnenou
nečinnosťou spôsobil vznik zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj jeho
právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa, ... na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom
pod sp. zn. 26Er/1309/2006 porušené boli.
2. Okresnému súdu Prešov prikazuje konať o Odvolaní voči uzneseniu Okresného
súdu Prešov 1 E/694/98 zo dňa 30.03.1999.
3. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 26Er/1309/2006 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
4. , priznáva finančné zadosťučinenie vsunie 20 000 €
(slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípade
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy... Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie
konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný
súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 zákona o ústavnom súde musí
sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie..., ktoré
základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo
slobody,... proti komu sťažnosť smeruje.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje
aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne
zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí
v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd
sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone
o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy).
V rámci svojej judikatúry ústavný súd opakovane vyslovil, že návrh rozhodnutia
(petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3
ústavy v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby
mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02,
III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že návrh
na rozhodnutie uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto sťažnosť odmietnuť
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľ
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľom predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.
Sťažovateľ sa v bode 1 petitu podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia svojich
základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 Er 1309/2006 a v bode 2 petitu podanej sťažnosti žiada ústavný
súd, aby prikázal okresnému súdu konať o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
1 E 694/98 z 30. marca 1999, v dôsledku čoho je sťažovateľom takto formulovaný petit
nevykonateľný. V poradí ďalším nedostatkom podanej sťažnosti je k nej priložené
splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, z ktorého síce
vyplýva, že sa udeľuje na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, avšak
bez akejkoľvek špecifikácie konania alebo rozhodnutia orgánu verejnej moci, v rámci
ktorého bolo udelené/malo byť udelené. V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta
sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci
len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec už uvedeného vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 Er 1309/2006 pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľa voči vedenej
exekúcii ústavný súd poukazuje na samotnú argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej
„O podaných námietkach rozhodol Okresný súd v Prešove po uplynutí desiatich rokov
Uznesením 26Er/1309/2006-30 zo dňa 27.02.2017... Právny zástupca si po preštudovaní
spisu prevzal predmetné Uznesenie osobne na Okresnom súde v Prešove dňa 06.06.2017.
Následne v zákonom stanovenej lehote podal Odvolanie proti Uzneseniu Okresného súdu
Prešov, sp. zn. Er/1309/2006 zo dňa 27.02.2017.“, z ktorej teda explicitne vyplýva,
že konanie o námietkach je/bolo právoplatne skončené už v čase pred podaním ústavnej
sťažnosti. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je teda aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne
aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,
ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie označených základných práv orgánmi
verejnej moci ešte trvalo. Z uvedeného dôvodu okresný súd už nemohol žiadnym ústavne
relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy
v ňom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017