Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti

zastúpenej advokátskou kanceláriou Čarnogurský

ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, za ktorú koná JUDr. Mag. Ján Čarnogurský,

advokát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo

podľa postupom a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júna 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-1571 z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -1571 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu, advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -32 zo 14. februára 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2016,

a súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. -1571

z 26. februára 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom

konania pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. , v ktorom sa žalobca

(ďalej len „žalobca“), domáhal určenia vlastníckeho práva.

Okresný súd rozsudkom č. k. -1485 z 25. februára 2014 určil,

že žalobca je vlastníkom majetku uvedeného v prílohe rozsudku (špecifikované guľové

mlyny, magnetické separátory, elektromagnetické rotorové separátory, špirálové

klasifikátory, mostové žeriavy, motory pohonu mlyna a ventilátory nachádzajúce

sa v Krivorožskom ťažobnom a úpravárenskom kombináte okysličených rúd na Ukrajine).

Zároveň zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou

Republikou ako právnym predchodcom sťažovateľa na jednej strane a žalobcom na strane

druhej 29. decembra 1992 a vydania tohto majetku.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, na základe medzinárodnej dohody

medzi vládami Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky,

Československej socialistickej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík

o organizácii spolupráce pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského

kombinátu okysličených rúd (ďalej len „KŤUK“) z 20. októbra 1983 (ďalej len

„medzinárodná zmluva o výstavbe KŤUK“) a nadväzujúcich medzinárodných zmlúv

sa realizovala výstavba tohto závodu v Dolinskej na Ukrajine. Následne bola

29. decembra 1992 uzatvorená medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou

ako postupcom a právnym predchodcom žalobcu ako postupníkom

zmluva o postúpení pohľadávok (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“), ktorou

(čl. III ods. 1) sa právny predchodca žalobcu zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK

v súlade s medzinárodnou zmluvou o výstavbe KŤUK a ďalšími medzinárodnými zmluvami

(stupeň rozostavanosti československej účasti na KŤUK bol vtedy 60 %) s tým,

že postupník na splnenie tohto záväzku založí „novú obchodnú spoločnosť s ďalšími

zainteresovanými subjektmi“ a postupca oznámi diplomatickou cestou právnym nástupcom

dlžníka, t. j. vláde Ukrajiny a všetkým ďalším účastníkom medzinárodnej zmluvy o KŤUK

postúpenie pohľadávky postupníkovi a zároveň požiada právneho nástupcu dlžníka

o písomný súhlas so skutočnosťou, že pohľadávka sa postupuje na postupníka. Predmet

postúpenia bol špecifikovaný v čl. I bode 1 zmluvy tak, že „postupca postupuje

postupníkovi svoju pohľadávku s príslušenstvom a práva s pohľadávkou spojené. Túto

pohľadávku má voči dlžníkovi – vláde bývalého ZSSR, toho času voči jeho právnym

nástupcom“. Podľa čl. II bodu 1 tejto zmluvy „pohľadávkou je existujúci právny nárok

vlády ČSSR, vzniknutý na základe právoplatného a preukázateľného záväzku dlžníka – voči

vláde bývalého ZSSR, ktorý riadne prešiel na právnych nástupcov dlžníka a ktorý

predstavuje dodávky peliet do ČSFR, podľa obsahu a za podmienok medzinárodnej

zmluvy“. Podľa čl. IV ods. 1 postupca touto zmluvou zároveň previedol majetok („objekty

a zaradenia vybudované na KŤUK“) do vlastníctva postupníka. Podľa čl. IV bodu 2 zmluvy

o postúpení pohľadávky „v prípade, že do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda

s Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom postupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom

postupcu, tj v súlade so zákonom o delení majetku federácie ČR a SR, s tým, že títo

nástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady postupníka spojené s udržovaním

a ochranou tohto majetku“. Zároveň bolo dohodnuté i to, že ak sa dosiahne zmena

podmienok medzivládnej dohody, ktorá by umožnila postupníkovi predaj tohto majetku,

vyporiada sa výťažok z tohto predaja v pomere dva diely Česká republika a 1 diel Slovenská

republika. Podľa čl. V bodu 2 tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva

účinnou dňom podpisu oboma zmluvnými stranami a udelením súhlasu právnych nástupcov

dlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka voči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.

Dohodou medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky z 15. júla 1993

o nástupníctve republík, práva a záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o KŤUK,

ako aj zo zmluvy o postúpení pohľadávky prevzala Slovenská republika.

Žalobca v konaní tvrdil, že pri následných rokovaniach vláda Ukrajiny prejavila

záujem o dokončenie KŤUK ešte v roku 1993 (následný podpis protokolov k existujúcim

medzivládnym dohodám v Poprade 16. februára 1994). Žalobca záväzok plnil, v rokoch

1994 – 1995 mal na stavenisku KŤUK okolo 400 zamestnancov a hoci pre neplnenie

záväzkov z Ukrajinskej strany boli práce zo strany žalobcu pozastavené a bol zavedený

tzv. ochranný režim (od 10. júla 1995), žalobca naďalej zabezpečuje ochranu majetku.

Bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky nadobudla účinnosť a je platnou

a i keby tomu tak nebolo, tak majetok (ktorý považuje za súbor hnuteľných vecí) nadobudol

vydržaním najneskôr k 1. januáru 2001 uplynutím vydržacej lehoty podľa ukrajinského

práva. Naliehavý právny záujem o určenie, že žalobca je vlastníkom tohto majetku, videl

žalobca v tom, že inak je jeho postavenie neisté, a to aj s ohľadom na to, že na ukrajinskej

strane je snaha o privatizáciu jej časti majetku. Ako vlastník majetku nie je preto žalobca

povinný majetok vydať sťažovateľovi a vzájomný návrh treba zamietnuť.

Sťažovateľ považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny

úkon pre neurčitosť. Navyše, táto zmluva nikdy nenadobudla účinnosť a dohoda

s Ukrajinou o dokončení KŤUK nebola riadne dosiahnutá. Žalobca vlastnícke právo

k majetku nenadobudol ani vydržaním, pretože jednak nebol dobromyseľný a jednak sa na

tento prípad nevzťahujú intertemporálne ustanovenia ukrajinského ,

ktorý vydržanie zaviedol až 1. januára 2004 (vzťahujú sa iba na držbu, ktorá sa začala tri

roky pred jeho účinnosťou). Sťažovateľ namietal i právomoc slovenských súdov

s poukazom na to, že predmetom konania sú veci nehnuteľné (prevažná časť strojného

zariadenia je už zabudovaná) a právomoc rozhodnúť o ich vlastníctve patrí ukrajinským

orgánom. V každom prípade však bol toho názoru, že je vlastníkom sporného majetku ako

právny nástupca Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a žalobca mu je povinný

majetok vydať tak, ako sa uloženia tejto povinnosti domáhal sťažovateľ vzájomným

návrhom.

Okresný súd konštatoval svoju právomoc vo veci konať s odôvodnením,

že predmetom konania sú veci, ktoré považoval za veci hnuteľné (iba ak by predmetom

konania bola nehnuteľnosť, s odkazom na dvojstrannú zmluvu medzi ČSSR a ZSSR

o právnej pomoci by na rozhodovanie bola daná právomoc justičných orgánov štátu,

na území ktorého sa vec nachádza). Okresný súd viazaný skorším zrušujúcim uznesením

krajského súdu č. k. -1444 z 30. septembra 2013 považoval zmluvu

o postúpení pohľadávky z 29. decembra 1992 za absolútne neplatnú pre neurčitosť, avšak

v súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu sa zaoberal posúdením splnenia

podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k veciam tvoriacim predmet konania právnym

predchodcom žalobcu vydržaním podľa ukrajinského ,

pričom dospel k záveru, že tieto podmienky boli splnené a vydržacia lehota uplynula

1. januára 2006. Z rovnakých dôvodov okresný súd zamietol i vzájomný návrh sťažovateľa.

Záver, podľa ktorého predmetom sporu sú veci hnuteľné, vyplynul z toho, že zariadenia

sú iba čiastočne zmontované, nevytvorili dosiaľ žiadny funkčný celok, sú oddeliteľné

a nejde o súčasti hál. Keďže nejde o vec nehnuteľnú, nie je dôvod na aplikáciu čl. 37

Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci (vyhláška ministra zahraničných vecí

č. o Zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom

sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych,

rodinných a trestných veciach), podľa ktorého na rozhodovanie vo veciach týkajúcich

sa nehnuteľnosti je daná výlučná právomoc justičných orgánov zmluvnej strany, na území

ktorej leží. Naliehavý právny záujem o určenie vlastníctva žalobcu je daný, pretože

z dokazovania jasne vyplýva, že medzi účastníkmi existuje stav právnej neistoty týkajúcej

sa vlastníctva predmetu sporu. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je daná

jej neurčitosťou, pretože chýba jej podstatná náležitosť, jej predmet, keďže z nej nie je

zrejmé, aká pohľadávka je postupovaná ( ); zo zmluvy skôr

vyplýva, že malo ísť o prevod majetku do vlastníctva postupníka. Zmluva je preto

iba základom pre posúdenie dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníctva majetku žalobcom

ako jedného z hmotnoprávnych predpokladov vydržania podľa čl. 344 ods. 1 ukrajinského

, ktorý na vec treba aplikovať v súlade s

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého sa vydržanie spravuje právom miesta, kde bola vec na začiatku. Ustanovenia čl. 344

ods. 1 ukrajinského sa vzťahujú aj na držbu, ktorá začala prv než

tri roky pred jeho účinnosťou. Držba žalobcu bola dobromyseľná s ohľadom na obsah

zmluvy o postúpení pohľadávky, v čase jej uzatvorenia nemal žiadny jej účastník

pochybnosť o jej platnosti. Držba bola i zjavná, kontinuálna a neprerušená, žalobca drží

sporný majetok od roku 1993, resp. 1. januára 1994, keď došlo k ukončeniu procesu jeho

protokolárneho odovzdania a v držbe dosiaľ pokračuje, čo sťažovateľ ani nespochybnil.

Naplnená bola i štvrtá podmienka pre vydržanie, a to absencia iného právneho titulu,

keď zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná. Žalobca vydržal predmet sporu

k 1. januáru 2006, pretože ak držal vec viac ako tri roky pred nadobudnutím účinnosti

ukrajinského občianskeho zákona (vec držal pred 1. januárom 2001, účinnosť nadobudol

1. januára 2004), do vydržacej doby sa započíta len obdobie po 1. januári 2001.

Pretože žalobca je vlastníkom predmetu sporu, vzájomný návrh sťažovateľa o vydanie

predmetu sporu, resp. určenie jeho vlastníctva, musel byť zamietnutý.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -1485 z 25. februára 2014 podal

sťažovateľ odvolanie. Namietal v ňom jednak odňatie možnosti konať pred súdom,

ku ktorému došlo tým, že okresný súd vo veci vykonal pojednávanie 25. februára 2014

v jeho neprítomnosti napriek riadne odôvodnenej a preukázanej žiadosti o jeho odročenie,

ako aj nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu, ale najmä nesprávne

skutkové zistenia okresného súdu a nesprávne právne posúdenie veci. Pri závere o tom,

že predmetom konania sú veci hnuteľné, okresný súd nevzal do úvahy, že ide o komplex

budov a technológií, vychádzal iba z výpovede jedného svedka, iné svedecké výpovede

nezohľadnil, nevykonal ohliadku na mieste samom, kde by zistil, že ide o veci pevne

spojené so zemou. Dôsledkom toho je nesprávny záver o právomoci slovenského súdu.

Nesprávne právne vec posúdil okresný súd preto, že vyhodnotil všetky okolnosti tak,

že žalobca bol pri vstupe do držby a počas nej dobromyseľný. Ak bola zmluva o postúpení

pohľadávky neplatná pre neurčitosť, rovnako neurčito je v nej vymedzený i majetok,

čo muselo byť zrejmé i žalobcovi, nemohol byť dobromyseľný vo vzťahu k určito

špecifikovanému majetku (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na záver Ústavného súdu

Českej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. z 3. júna 2004). Navyše,

v zmluve o postúpení pohľadávky bolo jednoznačne uvedené, že ak do 30. septembra 1993

nedôjde k dohode s Ukrajinou o dokončení KŤUK, žalobca je povinný majetok vrátiť.

K tomuto dátumu k uzatvoreniu takejto dohody nedošlo, čo musel vedieť i žalobca, a preto

aj keby dobromyseľne do držby vstúpil, od tohto času dobromyseľným držiteľom prestal

byť, pretože vedel, že má povinnosť majetok vrátiť. Navyše, ak vydržacia doba mala

uplynúť k 1. januáru 2006 a toto súdne konanie sa vedie od septembra 2004 a sťažovateľ

v ňom namietal vlastníctvo žalobcu už v podaní z 12. apríla 2005, žalobca ešte

pred uplynutím vydržacej lehoty musel vedieť o tom, že iná osoba si vlastnícke právo

uplatňuje, čo vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal

i na to, že ak sa otázky vlastníctva bezprostredne týkajú práv a povinnosti subjektu

medzinárodného práva, zákonné ustanovenia právnych noriem Ukrajiny o vydržaní nie je

možné aplikovať vo vzťahu k majetku takéhoto cudzieho štátu bez jeho súhlasu; čl. 344

Ukrajiny sa nevzťahuje na vydržanie majetku proti subjektom

medzinárodného práva. Tieto závery vyplývajú z vyjadrenia Výboru Najvyššej rady

Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a z vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny,

ktoré sťažovateľ predložil.

O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -1571

z 26. februára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd sa v rozsudku č. k. -1571 z 26. februára 2015 zaoberal

najprv tvrdením sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom vykonaním pojednávania

v neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Dospel k záveru, že plánovaná cesta právneho

zástupcu do zahraničia a pracovná vyťaženosť ostatných advokátov a koncipientov jeho

advokátskej kancelárie nebola dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania

a vzhľadom na to, že i odôvodnenie rozsudku okresného súdu považoval krajský súd

za dostatočné, konštatoval, že k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom nedošlo.

S argumentáciou sťažovateľa namietajúcou posúdenie majetku ako veci hnuteľných

a od toho sa odvíjajúcou otázkou právomoci slovenského súdu sa krajský súd vysporiadal

takto:

„Pri posúdení charakteru majetku uvedeného v prílohe napadnutého rozsudku

vychádzal súd prvého stupňa rovnako zo záverov odvolacieho súdu uvedených v uznesení

č. k. -1444, zo dňa 30. 9. 2013, v ktorom sa odvolací súd vyjadril aj k otázke

možnej ohliadky s tým, že takéto dokazovanie nie je potrebné a bolo by nehospodárne

vzhľadom k preukázaniu charakteru hnuteľných veci inými dôkaznými prostriedkami.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol aj podstatný obsah

výpovedí svedkov (KŤUK sú predovšetkým stavby spojené pevnými základmi

so zemou; výstavba KŤUK bola riešená ako komplexný kombinát; v tom sú zahrnuté

samozrejme i hnuteľné veci) a (podľa jeho technického pohľadu

ide o nehnuteľné veci, lebo ide o komplex budov a technológií, ktorých výstavba a

realizácia boli vzájomne podmienené a jedno bez druhého sú nevyužiteľné a nepredajné).

Podľa odporcu má z fotodokumentácie v odbornom stanovisku a z výpovedí svedkov

vyplývať, že ide nielen o technológie, ale aj o konštrukcie (stavebné objekty) pevne spojené

so zemou; hnuteľné veci sú súčasťou vybudovaných objektov, nie je možné ich oddeliť

od vybudovaných objektov a sú určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia vlastníctva (a odporca vydania)

12 guľových mlynov zmontovaných a 23 nezmontovaných, 55 magnetických separátorov

zmontovaných a 66 nezmontovaných, 65 elektromagnetických rotorových separátorov

zmontovaných a 48 nezmontovaných, 14 špirálových klasifikátorov zmontovaných

a 8 nezmontovaných, 20 mostových žeriavov zmontovaných a 1 nezmontovaného,

54 motorov pohonu mlyna nezmontovaných, 16 ventilátorov zmontovaných

a 8 nezmontovaných. Podľa odborného stanoviska ide o strojové

zariadenia (podrobne opísané a špecifikované), čo je zrejmé aj z fotodokumentácie

ako prílohy odborného stanoviska.

V dohode medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe

Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR

zo dňa 24. 9. 1986 bolo o. i. dojednané, že československá strana zabezpečí výstavbu

objektov a dodávky technologického a pomocného zariadenia a materiálov z ČSSR

do ZSSR, nutných pre výstavbu objektov. V prílohe č. 2 dohody je uvedený prehľad

základného technologického zariadenia montovaného v objektoch budovaných

československými organizáciami (ktorý bol podľa poznámky zostavený podľa projektu s

tým, že môže byť upresňovaný). Zahŕňa o. i.

- guľové mlyny s centrálnym vyprázdňovaním 4500x6000 (MSC4500x6000)

v počte 33 ks (ktorých špecifikácia zodpovedá guľovým mlynom uvedených v prílohe

napadnutého rozsudku);

- separátor bubnový magnetický protiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 66 ks

a separátor bubnový magnetický poloprotiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 55 ks;

- vysokointenzívny elektromagnetický rotorový separátor v počte 110 ks;

- žeriav mostový v počte 2 + 2 ks;

- ventilátor v počte 39 ks;

- synchrónne motory 2500 kW v počte 22 ks (špecifikácia výkonu zodpovedá výkonu

synchrónnych motorov uvedených v prílohe napadnutého rozsudku).

Podľa čl. III ods. I zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 12. 1992 sa postupník

zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK v súlade s obsahom a podmienkami dokumentov

uvedených v prílohe č. 1, t. j. o. i. v súlade s obsahom a podmienkami dohody medzi vládou

ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského

kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986. Podľa čl. IV ods. I zmluvy

o postúpení pohľadávky postupca ako vlastník objektov a zariadení, vybudovaných

na KŤUK, odovzdáva tento majetok do vlastníctva postupníka.

Ako dohoda medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe

Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR

zo dňa 24. 9. 1986, tak aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.1992 teda rozlišujú

v rámci KŤUK objekty a zariadenia. Veci, ktoré sú predmetom požadovaného určenia

vlastníctva, sú ako zariadenia veci hnuteľné. Nie sú súčasťou objektov vybudovaných

na KŤUK, ako tvrdil odporca, keď k objektom, t.j. k nehnuteľnostiam podľa ich povahy

nepatria; rovnako môžu byť oddelené bez toho, aby sa tým objekty znehodnotili. Predmetné

veci predstavujú technologické vybavenie, ktoré už je alebo má byť v objektoch zmontované.

Tak ako ich možno zmontovať v objektoch, tak ich možno aj odmontovať bez toho,

aby sa objekty znehodnotili (čo potvrdili svedkovia označení súdom prvého stupňa).

Sú preto samostatnými hnuteľnými vecami, účelovo síce určenými na využitie v rámci

KŤUK, avšak nepredstavujúce súčasť objektov. Uvedený záver napokon potvrdil aj samotný

odporca, keď sa vzájomným návrhom domáhal ich vydania; ak by totiž predmetné veci

predstavovali súčasť objektov ako hlavnej veci, tvorili by jednu vec, t. j. jeden celok

podrobený jednému právnemu režimu a nebolo by možné domáhať sa vydania samotných

súčastí hlavnej veci. Vzhľadom na hnuteľný charakter týchto vecí je preto daná právomoc

slovenského súdu na prejedanie a rozhodnutie predmetnej veci (a zároveň vylúčená

aplikácia čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch

v občianskych, rodinných a trestných veciach, ku ktorej pristúpila ako Slovenská republika,

tak Ukrajina (publikovaná pod č. ), ktorej sa domáhal odporca).“

Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal v odvolaní nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov

dokazovania okresným súdom o naplnení podmienky dobromyseľnosti žalobcu pri vstupe

do držby majetku, krajský súd konštatoval:

„V súvislosti s otázkou nadobudnutia sporného majetku do vlastníctva navrhovateľa

vydržaním vzhliadol odporca v odvolaní vnútorný rozpor v závere súdu prvého stupňa,

ktorý odôvodnil dobromyseľné nadobudnutie držby z uzavretia zmluvy o postúpení

pohľadávky pri súčasnom konštatovaní jej absolútnej neplatnosti. Mal za to, že pri

nešpecifikovaní predmetu vlastníckeho práva v zmluve o postúpení pohľadávky navrhovateľ

nemohol predpokladať, že nadobúda vlastnícke právo k určitému majetku. Na podporu

uvedeného označil záver uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 3. 6. 2004.

Súd prvého stupňa dobromyseľné nadobudnutie držby (mimo dobromyseľnosti

odporca v odvolaní splnenie ostatných podmienok vydržania nenamietol) odôvodnil

okolnosťami jej nadobudnutia právnym predchodcom navrhovateľa (uzavretie zmluvy

o postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku

a jeho následné odovzdanie právnemu predchodcovi navrhovateľa). Odvolací súd

na zdôraznenie správnosti uvedenej časti napadnutého rozsudku uvádza, že zmluva

o postúpení pohľadávky bola vyhodnotená ako absolútne neplatná pre neurčitosť

vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva podľa čl. IV ods. 1 zmluvy, keď bližšie

nešpecifikovala objekty a zariadenia. Jej prílohou však bol zoznam dohôd, ktorý zahŕňal

i dohodu medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského

ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa

24. 9. 1986, ktorej prílohou bola špecifikácia objektov i prehľad základného

technologického zariadenia. Nemožno opomenúť uznesenia vlády ČSFR č. 289

zo dňa 16. 4. 1992 (ktorým bolo ministrovi vlády uložené ponúknuť Československú časť

KŤUK k odkúpeniu), č. 649 zo dňa 2. 12. 1992 (ktorým bolo uložené ministrom

hospodárstva a financií pripraviť a uzavrieť zmluvu o prevzatí práv a povinností k otázkam

KŤUK s a č. 675 zo dňa 19. 12. 1992 (ktorým súhlasila s návrhom zmluvy

o postúpení pohľadávky k otázkam KŤUK Vzhľadom na uvedené celkové

okolnosti predmetnej veci (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluvnou stranou

zmluvy o postúpení pohľadávky bol štát) tak bolo preukázané dobromyseľné nadobudnutie

držby právnym predchodcom navrhovateľa. Právny predchodca navrhovateľa ani právny

predchodca odporcu nemali žiadne pochybnosti o tom, aké objekty a zariadenia

sú predmetom prevodu, t. j. aké objekty a zariadenia odovzdal postupca do vlastníctva

postupníka. Uvedené potvrdzuje aj samotný odporca vo vyjadrení k návrhu

zo dňa 31. 3. 2005, podľa ktorého napriek skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávky

nikdy nenadobudla právnu účinnosť, sa zmluvné strany správali tak, ako by sa tak stalo

(t. j. mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je platná a účinná). Závery uznesenia

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo dna 3. 6. 2004 nemožno

v predmetnej veci aplikovať ani podporne, keď uvedené rozhodnutie sa síce zaoberalo

otázkou dobromyseľnosti ako podmienky vydržania, avšak so zreteľom na okolnosti danej

veci, kedy autorom neplatnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod častí parciel

bez geometrického plánu, bol samotný kupujúci. V predmetnej veci, keď postupcom bola

ČSFR a zmluva bola uzavretá v nadväznosti na uznesenie vlády ČSFR č. 675, nemožno

predpokladať, že jej autorom bol právny predchodca navrhovateľa.“

K odvolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho skutkového zistenia

okresného súdu vo vzťahu k nedostatku dobromyseľnosti navrhovateľa v priebehu plynutia

vydržacej doby v súvislosti s podaním návrhu na začatie konania a doručením vyjadrenia

k návrhu s námietkou absencie vlastníckeho práva a k námietke o vedomosti žalobcu

o povinnosti majetok vrátiť po 30. septembri 1993 odvolací súd uviedol,

že «hmotnoprávnou podmienkou vydržania v zmysle

Ukrajiny je dobromyseľné nadobudnutie držby, ktoré preukázané bolo, a nie

dobromyseľnosť držby počas celého plynutia vydržacej doby. Nad rámec uvedeného

však odvolací súd k tvrdeniu odporcu o vedomosti navrhovateľa ohľadom jeho povinnosti

vrátiť sporný majetok podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky (ak mal za to,

že vlastnícke právo k spornému majetku nadobudol na základe zmluvy o postúpení

pohľadávky) uvádza, že uvedený článok neobsahuje dojednanie o uzavretí dohody

do 30. 9. 1993, ale o jej dosiahnutí. Možno preto súhlasiť s takým výkladom uvedenej časti

zmluvy, že pod pojmom „dosiahnutie“ (uvedeného v zmluve, ktorú jej účastníci podľa

záhlavia zmluvy „uzavreli“) je možné rozumieť i neformálnu dohodu o dokončení KŤUK.

Takáto dohoda dosiahnutá bola, keď vychádzajúc z výpovede svedka boli zásadné

dokumenty pripravené v mesiacoch august - september 1993; protokol medzi vládou

Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny za účelom pokračovania v spolupráci pri dostavbe

objektov KŤUK bol podpísaný dňa 16. 2. 1994 v Poprade a dodatok č. 4 dňa 20. 5. 1994

v Kyjeve; zmeny oproti verzii zo septembra 1993 pritom neboli obsahové, ale iba

gramatické a štylistické. Výpovedi svedka korešponduje záznam z rokovania

na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 1994, podľa ktorého

bol uznesením vlády Slovenskej republiky č. 943 zo dňa 21. 12. 1993 vyslovený súhlas

so znením protokolov parafovaných na úrovni námestníkov ministrov Slovenskej republiky

a Ukrajiny dňa 23. 11. 1993. Pri nespornej skutočnosti, že dojednávanie protokolu

s dodatkom je dlhodobejším procesom, možno vychádzať vzhľadom na parafovanie

protokolov v novembri 1993 z výpovede svedka o dosiahnutí neformálnej dohody

o dokončení KŤUK už v mesiacov august - september 1993. Na uvedenom základe

by právnemu zástupcovi navrhovateľa ani pre prípad platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky nevznikla v čl. IV ods. 2 zmluvy dojednaná povinnosť vrátiť majetok

postupcovi.».

Na námietku sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci,

ku ktorému došlo nesprávnym výkladom a aplikáciou ukrajinského ,

krajský súd takto zareagoval v závere odôvodnenia svojho rozsudku:

„V súvislosti s vyjadrením Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti

a vyjadrením Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny ako dôkazmi označenými v odvolaní

odporca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by boli uvedené dôkazy

odvolacím dôvodom v zmysle (keď bol súdom prvého stupňa riadne

poučený v zmysle a netvrdil, že by tieto dôkazy bez svojej viny nemohol

označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko odporca uvedené dôkazy neoznačil

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie na súde prvého stupňa,

na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle prihliadať. Odporca navyše

nepreukázal, či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať

ustanovenia Ukrajiny.“

Rozsudok krajského súdu č. k. -1571 z 26. februára 2015 nadobudol

právoplatnosť 13. apríla 2015.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -1571 z 26. februára 2015

sťažovateľ podal dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil tým, že sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov [ (ďalej len

„OSP“)], pretože právomoc na rozhodovanie mali iba ukrajinské súdy, keďže predmetom

sporu bol majetok nehnuteľný nachádzajúci sa na území Ukrajiny; ďalej odňatím možnosti

konať pred súdom [ ], pretože pojednávanie 25. februára 2014

bolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľa bez splnenia zákonných podmienok, ako aj tým,

že odvolací súd sa vecne nezaoberal obsahom stanovísk ukrajinských štátnych orgánov,

ktoré sťažovateľ predložil s odôvodnením, že ide o nové dôkazy, na vykonanie ktorých

neboli splnené zákonné podmienky, a napokon aj tým, že termín verejného vyhlásenia

rozhodnutia odvolacieho súdu nebol riadne zverejnený. Sťažovateľ poukázal na to,

že krajský súd prekvapivo dospel k záveru o tom, že dohoda o dostavbe KŤUK bola

dosiahnutá včas, čo bol názor dosiaľ v konaní nevyslovený a sťažovateľ sa k nemu nemal

možnosť vyjadriť, pretože sa o ňom dozvedel až z rozsudku krajského súdu. Dovolanie

odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

[ ] spočívajúce v chybnom posúdení podmienok vydržania podľa

ukrajinského práva a na to nadväzujúce nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2

písm. c) ].

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2016 dovolanie odmietol,

pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o záver o neprípustnosti dovolania

podľa , odôvodnil takto:

„V prejednávanej veci ide o spor s cudzím prvkom, nakoľko majetok, ktorý

je predmetom tohto konania, sa nachádza v cudzine, konkrétne na území Ukrajiny.

Podľa čl. 37 Zmluvy o právnej pomoci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

sa spravuje právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej nehnuteľnosť leží.

Na rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa nehnuteľností je daná právomoc justičných

orgánov tejto zmluvnej strany.

Podľa o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom

ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná

zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie

medzinárodnej zmluvy.

Podľa o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom

ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej

smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide

o majetkové práva, ak tu má majetok.

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pre vyriešenie otázky právomoci súdu

v predmetnej veci bolo nevyhnutné skúmať povahu sporného majetku, t. j. či ide o veci

hnuteľné alebo nehnuteľné; právomoc slovenského súdu by bola daná jedine v tom prípade,

že by sa jednalo o hnuteľné veci.

Veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené

so zemou pevným základom (, ).

Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené nej,

toho, že by sa tým vec znehodnotila ( ).

Pri skúmaní charakteru predmetného majetku dovolací súd vychádzal predovšetkým

zo záverov odborného stanoviska ., v zmysle ktorého ide o strojové

zariadenia, z ktorých časť nie je ešte ani zmontovaná. V prípade týchto strojových zariadení

preto niet pochybností, že sa jedná o hnuteľné veci. Pokiaľ ide o už zmontované zariadenia,

z výsluchov vyplynulo, že neboli nikdy uvedené do prevádzky a doteraz nevytvorili žiaden

funkčný celok. Dovolací súd poukazuje najmä na výpovede svedkov

a z ktorých je zrejmé, že tieto zariadenia by bolo možné z hál odmontovať

bez toho, aby sa haly znehodnotili. Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožňuje

s názorom nižších súdov, že zmontované strojové zariadenia nemožno považovať za súčasť

objektov (hál) vybudovaných na KŤUK, teda za súčasť nehnuteľností v zmysle § 120 ods. I

, ale sa jedná o samostatné hnuteľné veci. V podrobnostiach

dovolací súd odkazuje na v tomto smere vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu. So zreteľom na prijatý záver o hnuteľnom charaktere sporného majetku a z toho

vyplývajúcu nemožnosť aplikácie č1. 37 Zmluvy o právnej pomoci, dovolací súd uzatvára,

že právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie tejto veci bola daná.

Vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ preto žalovaná vytýkala neopodstatnene.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, zakladajúce

prípustnosť dovolania podľa , najvyšší súd sa postupne s jednotlivými

dovolacími argumentmi sťažovateľa takto vysporiadal:

„Pokiaľ žalovaná videla vadu tejto povahy v tom, že súd prvého stupňa

na pojednávaní uskutočnenom 25. februára 2014 konal v neprítomnosti jej právnej

zástupkyne, táto jej námietka neobstojí.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne

pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka

o odročenie pojednávania ( ), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,

individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia

pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu

môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti

účastníka o odročenie pojednávania.

Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa po tom, čo akceptoval žiadosť

žalovanej o odročenie pojednávania vytýčeného na 13. februára 2014, zmenil termín

pojednávania vo veci na 25. februára 2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnej

zástupkyni žalovanej doručené 27. januára 2014. Podaním z 18. februára, doručeným súdu

prvého stupňa 19. februára 2014, právna zástupkyňa žalovanej požiadala o odročenie

pojednávania. Žiadosť odôvodnila tým, že jej advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján

Čarnogurský, ktorý detailne pozná priebeh celého sporu a venuje sa mu v podstate

od začiatku, má v predmetnom čase plánovanú pracovnú cestu mimo územia Slovenskej

republiky (na preukázanie tejto skutočnosti priložila letenku) a tiež pracovnou vyťaženosťou

jej ostatných advokátov a advokátskych koncipientov.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že plánovaná pracovná

cesta jedného z advokátov právnej zástupkyne žalovanej a pracovná vyťaženosť ostatných

jej advokátov a koncipientov bez ďalšieho nepredstavujú dôležité dôvody pre odročenie

pojednávania. Taktiež možno prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, že žalovaná

nepreukázala, že išlo o pracovnú cestu (z letenky účel pobytu nevyplýva) a ani jej

dlhodobejšiu plánovanosť (letenka bola zakúpená až po troch týždňoch od prevzatia

predvolania na pojednávanie a až následne doručená žiadosť o jeho odročenie). Navyše,

žalovaná v plnomocenstve udelenom JUDr. Mag. Jánovi Čarnogurskému (č. l. 507 spisu)

výslovne súhlasila so substitúciou. Ako správne uviedol odvolací súd, v odvolaní spomínaná

žiadosť žalovanej, aby sa JUDr. Mag. Ján Čarnogurský nenechal v konaní zastupovať iným

advokátom, ale konal výlučne sám, nebola v čase konania predmetného pojednávania

tvrdená a ani preukázaná. Účelovostí tohto dodatočného tvrdenia žalovanej napokon

nasvedčuje i obsah samotnej žiadosti o odročenie, v ktorom sa poukazovalo na pracovnú

vyťaženosť iných advokátov a koncipientov právnej zástupkyne žalovanej. Rovnako

i okolnosť, že termín pojednávania bol nariadený na týždeň jarných prázdnin

školopovinných detí, nebola v žiadosti o odročenie pojednávania uvedená, preto

na ňu pri skúmaní správnosti postupu súdu prvého stupňa nemožno prihliadať. Vychádzajúc

z uvedeného dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade boli splnené podmienky

pre konanie pojednávania v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovanej; v tejto spojitosti

preto žalovanej nemohla byť odňatá možnosť pred súdom konať.“

Pokiaľ sťažovateľ namietal neprihliadnutie odvolacím súdom na vyjadrenia

ukrajinských štátnych orgánov, ktoré obsahovali rozhodujúce argumenty podávajúce

kompletne odlišný právny výklad vydržania a ktoré odvolací súd označil za nové dôkazy,

najvyšší súd v tomto postupe krajského súdu nevidel odňatie možnosti konať pred súdom

s takýmto odôvodnením:

«Charakteristickým pre slovenské medzinárodné právo súkromné je, že cudzie

právne predpisy sú považované za právo a nie za skutkovú okolnosť, ktorú by bolo potrebné

dokazovať. Zásada „iura novit curia“ preto platí nielen vo vzťahu k právnym predpisom

uverejneným alebo oznámeným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzným

aktom, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom

vestníku Európskej únie (viď ), ale možno ju vo všeobecnosti vztiahnuť

aj na cudzozemské právne predpisy. Z uvedeného potom vyplýva, že cudzie právo nemôže

byť predmetom dokazovania v pravom zmysle slova; dokazujú sa totiž len skutočnosti

účastníkmi tvrdené alebo tie, ktoré vyšli v konaní inak najavo. Dovolací súd pripomína,

že rovnaký prístup k riešenej problematike zastáva i Najvyšší súd Českej

republiky (porovnaj napr. jeho rozhodnutia sp. zn. alebo sp. zn.

). Keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom

konaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania

podľa Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno

považovať za skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 205a ods. 1

, ale len za súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne

ako v prípade priloženia judikatúry, či odbornej komentovanej literatúry). K odňatiu

možnosti žalovanej konať pred súdom by preto v tejto súvislosti mohlo dôjsť jedine vtedy,

keby odvolací súd na prednesenú argumentáciu žalovanej vo svojom rozhodnutí nijako

nereagoval, čo sa ale v danom prípade nestalo (viď odôvodnenie nižšie v časti námietky

nepreskúmateľnosti rozhodnutia).»

Pokiaľ sťažovateľ označil rozhodnutie krajského súdu za prekvapivé vzhľadom

na jeho záver o uzatvorení dohody s Ukrajinou o dokončení KŤUK do 30. septembra 1993,

najvyšší súd svoj názor o nedôvodnosti tohto argumentu takto odôvodnil:

«Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd

(na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto

netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého

stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných

právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu

výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných

(„nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom

účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“

právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.

V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu

prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch stupňov založili

svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Odvolací súd v zhode

s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o neplatnosti Zmluvy o postúpení

pohľadávky pre neurčitosť vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva,

o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalovanej na požadovanom určení,

ako aj o splnení podmienok vydržania sporného majetku podľa ukrajinského práva právnou

predchodkyňou žalobkyne. Širší výklad pojmu „dosiahnutie“ dohody o dostavbe KŤUK

odvolacím súdom nemohol mať za následok prekvapivosť napadnutého rozhodnutia,

nakoľko v tomto duchu argumentovala žalobkyňa už v konaní pred súdom prvého stupňa,

pričom odvolací súd tento výklad uviedol v reakcii na odvolaciu námietku žalovanej

a aj to len nad rámec podstatnej argumentácie, v zmysle ktorej podmienkou vydržania

je dobromyseľné nadobudnutie držby a nie dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby.

Za zavádzajúce možno označiť tvrdenie žalovanej, že odvolací súd v tejto veci už dvakrát

vyslovil, že nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním majúcim základ

v absolútne neplatnej Zmluve o postúpení pohľadávky nie je možné. V oboch

predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach totiž odvolací súd konštatoval, že existencia

vlastníckeho práva na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky vylučuje nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním a v druhom rozhodnutí už aj výslovne uviedol, že predmetnú

zmluvu možno považovať za základ pre posúdenie žalobkyne ako dobromyseľného

nadobúdateľa držby sporných nehnuteľností.»

S ostatnými dôvodmi tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom (nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a verejné neoznámene termínu vyhlásenia jeho

rozhodnutia) sa najvyšší súd takto vysporiadal:

«V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne o nedostatkoch v odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016

a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa “.

Právo účastníka (a povinnosť súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia

vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti. Ide o podstatnú náležitosť každého

rozhodnutia súdu, považovanú za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach

Slovenskej republiky ustanovuje , pričom v spojitosti s

platí toto ustanovenie primerane aj pre odvolací súd. Uvedené zákonné ustanovenie

je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava") vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak,

že rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody na ktorých je založené. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti

každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa Špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis

v. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný

súd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa či. 46 ods. I a Listiny základných práv

a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho.

aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (,

, , , , ).

V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v prejednávanej

veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo

dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým

dospel odvolací súd, ale tiež právne posúdenie týchto záverov a postačujúce vysporiadanie

sa s odvolacími námietkami žalovanej. Veľkú pozornosť venoval odvolací súd predovšetkým

otázke charakteru sporného majetku, ktorej vynesenie bolo rozhodujúce pre posúdenie

právomoci súdu, ako aj tvrdeniam žalovanej o odňatí jej možnosti konať pred súdom

z dôvodu vykonania pojednávania v neprítomnosti jej právnej zástupkyne. So závermi, ktoré

v tejto súvislosti prijal, sa napokon vyššie stotožnil aj dovolací súd. S poukazom na § 14

ods. 3 odvolací súd označil za správny aj postup súdu prvého stupňa, ktorý

neprihliadol na námietku zaujatosti vznesenú žalovanou, nakoľko v nej namietala len

postup sudcu v konaní o prejednávanej veci. Odvolací súd reagoval aj na argumentáciu

žalovanej o nesplnení podmienok vydržania sporného majetku opierajúcu sa o vyjadrenia

ukrajinských štátnych orgánov, keď považujúc ich za dôkazy, ktoré neboli označené

do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, s poukazom na poučenie žalovanej

podľa a ustanovenie konštatoval, že na ne nebolo

možné v odvolacom konaní prihliadať. Podľa názoru dovolacieho súdu, napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu sa nedá označiť za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné. Za vadu konania v zmysle nemožno

v žiadnom prípade považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv žalovanej.

Žalovaná taktiež s poukazom na to, že na webovej stránke Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky nebolo zverejnené oznámenie o konaní verejného

vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, vyslovila pochybnosti, či v danom prípade bol

zachovaný postup v zmysle ustanovení týkajúcich sa verejného vyhlásenia rozsudku.

Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom

bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný

postup bol v danom prípade zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim uvedenému ustanoveniu.

Na č. l. 1568 spisu sa nachádza úprava predsedu senátu zo 17. februára 2015 obsahujúca

pokyn pre kanceláriu, aby oznámila na úradnej tabuli súdu termín verejného vyhlásenia

rozsudku v predmetnej veci, ktorý bol určený na 26. februára 2015 o 10.20 hod, na č. d. 50.

Z oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (označeného tým istým

č. l. 1568) vyplýva, že bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 20. februára 2015 (teda šesť

dní pred termínom vyhlásenia) a zvesené 27. februára 2015. Zverejnenie tohto oznámenia

aj na internetovej stránke súdu zákon nevyžaduje. Vzhľadom na to, že postup odvolacieho

súdu v prejednávanej veci sa nepriečil zákonu, možno aj túto námietku žalovanej označiť

za neopodstatnenú.»

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2016 nadobudlo

právoplatnosť 25. októbra 2016.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a základného

práva na vlastníctvo podľa postupom a rozsudkom krajského súdu

č. k. -1571 z 26. februára 2015 odôvodnil zásadnými chybami v právnom

posúdení veci a extrémne nesúladným vyhodnotením výsledkov dokazovania, na ktoré

poukazoval v podanom odvolaní v spojení s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

odvolaním, v dôsledku čoho je rozsudok krajského súdu zmätočný a arbitrárny. Sťažovateľ

zdôraznil, že všeobecné súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrila do právomoci slovenských

súdov, čo bolo dôsledkom nesprávneho skutkového a právneho posúdenia vecí, ktoré boli

predmetom sporu, a poukázal i na to, že mu bola vykonaním pojednávania okresným súdom

vo februári 2014 odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej argumentoval tým,

že dobromyseľnosť držby žalobcom bola posúdená arbitrárne: na jednej strane krajský súd

považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny úkon a majetok

v nej za nedostatočne špecifikovaný, na druhej strane s odkazom na rovnakú zmluvu

uzavrel, že žalobca vstupoval na jej základe do držby dobromyseľne. Za podstatné

sťažovateľ označil i to, že ukrajinské právne normy o vydržaní boli aplikované nesprávne

( ukrajinského stanovujúci podmienky vydržania,

ako aj jeho čl. 8 obsahujúci prechodné ustanovenia). Ak žalobca mal do držby vstúpiť

v roku 1992, v tom čase ukrajinský vydržanie nepoznal, potom ani jeho

čl. 344 ods. 1 nebolo možné aplikovať. Nesprávne bola posúdená i podmienka, podľa ktorej

nadobudnutie držby je dobromyseľné iba vtedy, keď táto osoba nevie a nemôže získať

vedomosť o tom, že iná osoba má vlastnícke právo k veci. Súdy nezohľadnili,

že predchodca žalobcu už v roku 1999 adresoval sťažovateľovi ponuku na vrátenie majetku

a žiadal o úhradu dovtedy vynaložených nákladov. Súdy sa dostatočne nevysporiadali

ani s tým, že žalobca v dôsledku neuzatvorenia zmluvy s Ukrajinou do 30. septembra 1993

musel vedieť, že týmto dňom je povinný majetok vrátiť. Úvaha krajského súdu o tom,

že zmluva nemusela byť v termíne uzatvorená a postačovalo iba, že údajne v tom čase

rokovania k jej uzatvoreniu smerovali a bola uzatvorená neskôr, nemá oporu v jej obsahu.

Navyše režim vlastníctva majetku bol daný medzinárodnou zmluvou, ktorá predpokladala,

že vlastníkom KŤUK sa stane ZSSR, čo rovnako vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu.

Všeobecné súdy nevzali do úvahy ani to, že dohody a protokoly o výstavbe KŤUK

sú uzatvorené medzi suverénnymi štátmi (postupom podľa Viedenského dohovoru),

tieto nie je možné meniť zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou jedným zo štátov

a ani inak jednostranne a všetky právne vzťahy súvisiace s výstavbou KŤUK sa riadia

výlučne medzinárodným právom verejným. Krajský súd sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal ani s obsahom vyjadrení ukrajinských štátnych orgánov, hoci ich obsah

poznal a sťažovateľ ním argumentoval, v zmysle ktorých ustanovenia o vydržaní nemožno

aplikovať proti subjektu medzinárodného práva, ak tento subjekt na to neudelil súhlas.

Krajský súd tieto vyjadrenia mylne považoval za dôkazy, ktoré nemohol z procesných

dôvodov vykonať, hoci ich obsah iba objasňoval cudzie právo a mal sa s ním vysporiadať

pri právnom posúdení veci. Na tento argument však v odôvodnení svojho rozhodnutia

napokon nijako nereagoval.

Sťažnosť na porušenie rovnakých základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júna 2016 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd jeho

dovolanie meritórne neprejednal a odmietol ho ako neprípustné, hoci jeho prípustnosť bola

daná rozhodnutím o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov i viacnásobným odňatím

možnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Hoci najvyšší súd sám dospel k záveru o tom,

že vyjadrenia štátnych orgánov Ukrajiny predložené sťažovateľom neboli dôkazom, a teda

ich obsah mal byť krajským súdom zohľadnený, pretože „právo sa nedokazuje“, žiadny

procesný dôsledok tomuto pochybeniu krajského súdu nepriznal.

Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním č. k. -17

z 26. apríla 2017, ktorým navrhla sťažnosti nevyhovieť, pretože napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné, nie je

svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a tak ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd

sa v ňom vysporiadal so všetkými dovolacími argumentmi sťažovateľa. Súčasne vyslovila

súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Aj predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 3144/17 z 30. marca 2017 navrhol

sťažnosti nevyhovieť, a to s poukazom na to, že dôvody, na ktorých je rozhodnutie

krajského súdu založené, sú dostatočné. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími

námietkami sťažovateľa, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani nepresvedčivé. Súčasne

vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu a krajského súdu zhrnul

dôvody sťažnosti a zdôraznil, že sa pridržiava doterajšej argumentácie. Zvýraznil ďalej to,

že hoci odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú rozsiahle a javia sa i podrobnými,

používajú navonok sofistikovanú argumentáciu, ktorá však má iba zdôvodniť zrejmú

nespravodlivosť rozhodnutí. Konanie pred všeobecnými súdmi je zaťažené omylom

v aplikácii práva, obe napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Aj sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť

výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí,

či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je

arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje

rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. , ,

, ). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený

stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými slovami,

v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie je

úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,

viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti postupu a rozsudku krajského súdu č. k. -1571 z 26. februára 2015.

Argumentáciu sťažovateľa možno rozdeliť do niekoľkých relatívne samostatných skupín:

sťažovateľ namieta jednak nezohľadnenie tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom

vykonaním pojednávania okresným súdom v jeho neprítomnosti, jednak posúdenie

právomoci slovenského súdu na rozhodnutie sporu, ďalej nezohľadnenie argumentácie

k výkladu ukrajinského práva obsiahnutej v stanoviskách ukrajinských štátnych orgánov

predložených sťažovateľom a napokon skutkové a právne závery krajského súdu týkajúce

sa splnenia podmienok vydržania podľa ukrajinského .

Vo vzťahu k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom a rovnako tak vo vzťahu

k posúdeniu povahy vecí, ktoré sú predmetom konania ako vecí hnuteľných, súd

považuje podrobné a presvedčivo odôvodnené závery krajského súdu v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia za dostatočné a priliehavé. Krajský súd jasne a zrozumiteľne tieto

závery vysvetlil a ústavný súd sa s nimi stotožňuje, pričom zároveň poukazuje i na právne

názory vyslovené v tejto súvislosti najvyšším súdom v rozhodnutí o sťažovateľovom

dovolaní. Ani ústavný súd nenachádza v postupe okresného súdu, ktorý vykonal

pojednávanie vo februári 2014 v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na tieto dôvody

zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Naopak, postup zástupcu sťažovateľa vníma i ústavný súd kriticky ako účelový. Rovnako

tak právny záver o povahe vecí tvoriacich predmet sporu ako vecí hnuteľných zodpovedá

obsahu jednotlivých v konaní vykonaných dôkazov vyhodnotených v ich vzájomných

súvislostiach. Nedôvodnosť týchto námietok sťažovateľa však nič nemení

na opodstatnenosti tejto sťažnosti ako takej, ktorú ústavný súd nachádza vo zvyšku

argumentácie sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd najprv konštatuje, že ani záver o danosti

právomoci slovenských súdov vo veci konať a rozhodnúť nie je záverom, ktorý

by z hľadiska jeho ústavného posúdenia neobstál. To platí zároveň i pre záver krajského

súdu o tom, že na posúdenie prípadného nadobudnutia majetku žalobcom vydržaním

v situácii, keď zmluva o postúpení pohľadávky je nepochybne absolútne neplatným

právnym úkonom, je potrebné aplikovať právo štátu, na území ktorého sa predmet sporu

nachádza, t. j. právo Ukrajiny.

Sťažovateľ však ďalej namietal, že krajský súd nezohľadnil obsah stanovísk

ukrajinských štátnych orgánov predložených sťažovateľom (vyjadrenie Výboru Najvyššej

rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí

Ukrajiny), ktoré považoval za dôkazy, pričom tak postupoval s odôvodnením, že tieto

dôkazy sťažovateľ neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo

dokazovanie na súde prvého stupňa, a preto na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle

prihliadať. Ich obsahom sa krajský súd ani žiadnym spôsobom

nezaoberal, na vysvetlenie čoho však uviedol iba to, že sťažovateľ „nepreukázal,

či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať ustanovenia

Ukrajiny“. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom

najvyššieho súdu vysloveným k tejto otázke v odôvodnení rozhodnutia o sťažovateľovom

dovolaní, podľa ktorého „keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom

konaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania podľa

Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno považovať

za skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie , ale len

za súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne ako v prípade priloženia

judikatúry, či odbornej komentovanej literatúry)“. Vzhľadom na obsah odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd sa obsahom právnej

argumentácie obsiahnutej v týchto vyjadreniach dostatočne nezaoberal, pričom svoj postup

odôvodnil iba tým, že nie je zrejmé, či ide o legálny výklad na to povolaného orgánu

Ukrajiny. Podstata právneho názoru vyjadreného v stanovisku Výboru Najvyššej rady

Ukrajiny pre zahraničné záležitosti pritom spočíva tak, ako na to poukazuje sťažovateľ,

práve v názore, podľa ktorého zákonné ustanovenia o vydržaní nie je možné aplikovať

vo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve cudzieho štátu bez udelenia súhlasu

jeho orgánov s aplikáciou ustanovení národného práva, a podstata vyjadrenia Ministerstva

zahraničných vecí Ukrajiny zasa v tom, že účinného

Ukrajiny sa nevzťahuje na majetok subjektov medzinárodného práva, pričom bez súhlasu

subjektov medzinárodného práva nie je možné uplatňovať kolízne normy ukrajinského

národného práva. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

táto argumentácia sťažovateľa ostala bez odpovede, hoci ide o argumentáciu pre vec

podstatnú.

Ústavne neudržateľnými a nekonzistentnými sa však javia i právne názory a skutkové

zistenia krajského súdu týkajúce sa splnenia samotných podmienok vydržania žalobcom

podľa ukrajinského , a to i v kontexte jeho

prechodných ustanovení.

Ako z rozhodnutí všeobecných súdov v tejto veci vyplýva, podľa čl. 344 ods. 1

ukrajinského osoba, ktorá nadobudla držbu k majetku inej osoby

dobromyseľne a pokračuje vo výkone držby majetku otvorene a bez prerušenia, môže

nadobudnúť vlastnícke právo k takémuto majetku po uplynutí vydržacej doby, ktorá je päť

rokov pri hnuteľných veciach a desať rokov pri nehnuteľných veciach.

Ako z čl. IV bodu 2 zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, „v prípade,

že do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom

postupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom postupcu, t.j. v súlade so zákonom o delení

majetku federácie ČR a SR, s tým, že títo nástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady

postupníka spojené s udržovaním a ochranou tohto majetku“. Podľa čl. V bode 2 tejto

zmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva účinnou dňom podpisu oboma zmluvnými

stranami a udelením súhlasu právnych nástupcov dlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka

voči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.

Pokiaľ všeobecné súdy vychádzali z toho, že rozhodujúcim momentom

pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu je moment jeho vstupu do držby majetku,

bolo potrebné tento moment najprv jednoznačne ustáliť, toto skutkové zistenie presvedčivo

oprieť o vykonané dôkazy (obdobne moment účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky)

a podľa relevantnej právnej normy posúdiť dobromyseľnosť žalobcu s ohľadom na všetky

preukázané okolnosti veci vrátane obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ani v prípade,

ak rozhodujúcim momentom pre posúdenie dobromyseľnosti je moment vstupu do držby,

nemôže ostať bez akýchkoľvek dôsledkov ani skutočnosť, že v zmluve o postúpení

pohľadávky bola dojednaná povinnosť vrátenia majetku pre prípad, že v stanovenom čase

nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, ako to uvádza krajský súd,

a to bez ohľadu na právny záver o jej absolútnej neplatnosti. Pokiaľ podľa názoru

všeobecných súdov práve táto zmluva je základom dobromyseľnosti žalobcu, potom musí

byť zohľadnená i jeho vedomosť o „podmienenosti“ jeho ďalšieho vlastníctva dosiahnutím

uvedenej dohody. Navyše, pokiaľ krajský súd vykladá toto ustanovenie tak,

že sa nevyžadovalo uzatvorenie takejto dohody (jej právny vznik), ale postačovalo

jej „neformálne“ dosiahnutie, vykladá vôľu zmluvných strán. K svojmu záveru však

dospieva iba s poukazom na to, že uzatváranie takýchto dohôd je dlhodobý proces

a aj o zmluve o postúpení pohľadávky zmluvné strany uviedli, že ju „uzatvorili“, pričom

použitie odlišných pojmov malo potvrdiť ich odlišný obsah. Takáto argumentácia krajského

súdu sa nejaví vzhľadom na použitú dikciu ustanovenia zmluvy o postúpení pohľadávky

priliehavou ani dostatočnou. Vo vzťahu k otázke, či na vec z hľadiska intertemporálnych

ustanovení možno vôbec ustanovenia ukrajinského aplikovať

a akým spôsobom má byť ukrajinského vykladaný,

síce okresný súd poukázal na niektoré rozhodnutia ukrajinských súdov ich označením

spisovou značkou, ako ale vyplýva z ďalšieho obsahu spisu, vznikla pochybnosť o obsahu

a presnosti prekladu niektorých z nich. Ostatne javí sa, akoby všeobecné súdy spoznávali

aplikované ukrajinské právne normy predovšetkým prostredníctvom vyjadrení účastníkov

konania, čo je nedostatočné.

Ústavný súd už aj v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov

a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď

sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona

(nález ústavného súdu č. k. -36 z 23. mája 2013). Preto, hoci gramatický

výklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve

na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých

spornou normou.

Ústavný súd zároveň podotýka, že ani povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu

slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku

cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu

v jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu.

Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho

právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani

skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia

vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke

jej ústavnej konformnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , IV.ÚS299/04,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený

stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma

().

Vzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces rozsudok

krajského súdu neobstojí, pretože v danom prípade došlo postupom krajského súdu k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal

dostatočným spôsobom s pre vec podstatnou argumentáciou sťažovateľa.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa

rozsudkom krajského súdu ústavný súd najprv uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria

nielen veci, ale aj práva a pohľadávky (m. m. ). Keďže ústavný súd vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,

zaoberal sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do jeho základného práva

vlastniť a pokojne užívať majetok ().

Ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným

rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa toto pochybenie všeobecných súdov per se neznamená,

že toto rozhodnutie predstavuje nezákonný zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , a to najmä s ohľadom na predmet konania, ktorým bola

určovacia žaloba. Keďže ústavný súd nezistil reálny zásah do tohto práva sťažovateľa,

jeho sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Skutočnosť, že všeobecné súdy

pochybili vo vzťahu k svojim procesným povinnostiam, totiž automaticky nezakladá zásah

do hmotných práv sťažovateľa.

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani v časti, v ktorej namietal porušenie

označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júna 2016. Pokiaľ totiž najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho

neprípustnosti pre nezistenie naplnenia podmienok uvedených v , tento jeho

záver je dostatočne a presvedčivo odôvodnený a zodpovedajúci zmyslu právnej úpravy

prípustnosti dovolania. Ako vyplýva z už uvedeného, ani ústavný súd nedospel k záveru,

podľa ktorého by na rozhodovanie vo veci nebola daná právomoc slovenských súdov.

Stotožňuje sa i s postupom okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie vo februári 2014

v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, pretože pre takýto jeho postup boli splnené

všetky zákonné podmienky. Ani podľa názoru ústavného súdu neboli listiny, ktorými

sa odmietol odvolací súd zaoberať, dôkazmi, ale, tak ako už bolo uvedené, ich obsah

bol súčasťou právnej argumentácie sťažovateľa. Ústavný súd už viac ráz konštatoval

i ústavnú súladnosť občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vysloveného v stanovisku

z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 2/2016). Vzhľadom na to, že ani vo veci sťažovateľa nešlo

o výnimočný prípad podľa druhej vety tohto stanoviska, dovolanie sťažovateľa bolo

potrebné považovať za neprípustné, a pokiaľ sa v tejto situácii najvyšší súd jeho dôvodmi

už meritórne nezaoberal, inak postupovať ani nemohol. To však nič nemôže zmeniť

na závere ústavného súdu smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu pre jeho

extrémne nesprávne právne posúdenie veci dané najmä spôsobom aplikácie ukrajinského

práva, a to i v kontexte so s tým spojenými skutkovými otázkami.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2

), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [

písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ; bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd sa bude musieť vysporiadať najmä s tvrdením sťažovateľa,

podľa ktorého neboli splnené jednotlivé podmienky vydržania stanovené ukrajinskou

právnou úpravou, osobitne s ohľadom na to, že osobou, voči ktorej má vydržanie smerovať,

je subjekt medzinárodného práva, ale aj s otázkou či a z akých dôvodov obstojí alebo

neobstojí tvrdenie sťažovateľa o tom, že žalobca do držby dobromyseľne nevstúpil.

Ústavný súd sťažovateľovi napokon priznal náhradu za tri úkony právnej služby

[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016 a stanovisko k vyjadreniu

z 25. mája 2017 podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený

v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €; v roku 2017 je základná sadzba

147,33 € a hodnota režijného paušálu 8,84 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa tak predstavujú sumu 459,33 €. Keďže si však sťažovateľ uplatnil právo

na náhradu trov konania v celkovej výške 363,80, bola mu náhrada trov v tejto výške

ústavným súdom i priznaná.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

v znení neskorších predpisov) v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ( ;

bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017