Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 95/2017
PDF · 553.98 KB
No categories available
III. ÚS 95/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti
zastúpenej advokátskou kanceláriou Čarnogurský
ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, za ktorú koná JUDr. Mag. Ján Čarnogurský,
advokát, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu, advokátskej kancelárie Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 95/2017-32 zo 14. februára 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016,
a súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571
z 26. februára 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom
konania pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 18 C 185/2004, v ktorom sa žalobca
(ďalej len „žalobca“), domáhal určenia vlastníckeho práva.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 185/2004-1485 z 25. februára 2014 určil,
že žalobca je vlastníkom majetku uvedeného v prílohe rozsudku (špecifikované guľové
mlyny, magnetické separátory, elektromagnetické rotorové separátory, špirálové
klasifikátory, mostové žeriavy, motory pohonu mlyna a ventilátory nachádzajúce
sa v Krivorožskom ťažobnom a úpravárenskom kombináte okysličených rúd na Ukrajine).
Zároveň zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou
Republikou ako právnym predchodcom sťažovateľa na jednej strane a žalobcom na strane
druhej 29. decembra 1992 a vydania tohto majetku.
Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, na základe medzinárodnej dohody
medzi vládami Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky,
Československej socialistickej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík
o organizácii spolupráce pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského
kombinátu okysličených rúd (ďalej len „KŤUK“) z 20. októbra 1983 (ďalej len
„medzinárodná zmluva o výstavbe KŤUK“) a nadväzujúcich medzinárodných zmlúv
sa realizovala výstavba tohto závodu v Dolinskej na Ukrajine. Následne bola
29. decembra 1992 uzatvorená medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou
ako postupcom a právnym predchodcom žalobcu ako postupníkom
zmluva o postúpení pohľadávok (ďalej len „zmluva o postúpení pohľadávok“), ktorou
(čl. III ods. 1) sa právny predchodca žalobcu zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK
v súlade s medzinárodnou zmluvou o výstavbe KŤUK a ďalšími medzinárodnými zmluvami
(stupeň rozostavanosti československej účasti na KŤUK bol vtedy 60 %) s tým,
že postupník na splnenie tohto záväzku založí „novú obchodnú spoločnosť s ďalšími
zainteresovanými subjektmi“ a postupca oznámi diplomatickou cestou právnym nástupcom
dlžníka, t. j. vláde Ukrajiny a všetkým ďalším účastníkom medzinárodnej zmluvy o KŤUK
postúpenie pohľadávky postupníkovi a zároveň požiada právneho nástupcu dlžníka
o písomný súhlas so skutočnosťou, že pohľadávka sa postupuje na postupníka. Predmet
postúpenia bol špecifikovaný v čl. I bode 1 zmluvy tak, že „postupca postupuje
postupníkovi svoju pohľadávku s príslušenstvom a práva s pohľadávkou spojené. Túto
pohľadávku má voči dlžníkovi – vláde bývalého ZSSR, toho času voči jeho právnym
nástupcom“. Podľa čl. II bodu 1 tejto zmluvy „pohľadávkou je existujúci právny nárok
vlády ČSSR, vzniknutý na základe právoplatného a preukázateľného záväzku dlžníka – voči
vláde bývalého ZSSR, ktorý riadne prešiel na právnych nástupcov dlžníka a ktorý
predstavuje dodávky peliet do ČSFR, podľa obsahu a za podmienok medzinárodnej
zmluvy“. Podľa čl. IV ods. 1 postupca touto zmluvou zároveň previedol majetok („objekty
a zaradenia vybudované na KŤUK“) do vlastníctva postupníka. Podľa čl. IV bodu 2 zmluvy
o postúpení pohľadávky „v prípade, že do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda
s Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom postupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom
postupcu, tj v súlade so zákonom o delení majetku federácie ČR a SR, s tým, že títo
nástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady postupníka spojené s udržovaním
a ochranou tohto majetku“. Zároveň bolo dohodnuté i to, že ak sa dosiahne zmena
podmienok medzivládnej dohody, ktorá by umožnila postupníkovi predaj tohto majetku,
vyporiada sa výťažok z tohto predaja v pomere dva diely Česká republika a 1 diel Slovenská
republika. Podľa čl. V bodu 2 tejto zmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva
účinnou dňom podpisu oboma zmluvnými stranami a udelením súhlasu právnych nástupcov
dlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka voči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.
Dohodou medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Českej republiky z 15. júla 1993
o nástupníctve republík, práva a záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o KŤUK,
ako aj zo zmluvy o postúpení pohľadávky prevzala Slovenská republika.
Žalobca v konaní tvrdil, že pri následných rokovaniach vláda Ukrajiny prejavila
záujem o dokončenie KŤUK ešte v roku 1993 (následný podpis protokolov k existujúcim
medzivládnym dohodám v Poprade 16. februára 1994). Žalobca záväzok plnil, v rokoch
1994 – 1995 mal na stavenisku KŤUK okolo 400 zamestnancov a hoci pre neplnenie
záväzkov z Ukrajinskej strany boli práce zo strany žalobcu pozastavené a bol zavedený
tzv. ochranný režim (od 10. júla 1995), žalobca naďalej zabezpečuje ochranu majetku.
Bol toho názoru, že zmluva o postúpení pohľadávky nadobudla účinnosť a je platnou
a i keby tomu tak nebolo, tak majetok (ktorý považuje za súbor hnuteľných vecí) nadobudol
vydržaním najneskôr k 1. januáru 2001 uplynutím vydržacej lehoty podľa ukrajinského
práva. Naliehavý právny záujem o určenie, že žalobca je vlastníkom tohto majetku, videl
žalobca v tom, že inak je jeho postavenie neisté, a to aj s ohľadom na to, že na ukrajinskej
strane je snaha o privatizáciu jej časti majetku. Ako vlastník majetku nie je preto žalobca
povinný majetok vydať sťažovateľovi a vzájomný návrh treba zamietnuť.
Sťažovateľ považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny
úkon pre neurčitosť. Navyše, táto zmluva nikdy nenadobudla účinnosť a dohoda
s Ukrajinou o dokončení KŤUK nebola riadne dosiahnutá. Žalobca vlastnícke právo
k majetku nenadobudol ani vydržaním, pretože jednak nebol dobromyseľný a jednak sa na
tento prípad nevzťahujú intertemporálne ustanovenia ukrajinského občianskeho zákonníka,
ktorý vydržanie zaviedol až 1. januára 2004 (vzťahujú sa iba na držbu, ktorá sa začala tri
roky pred jeho účinnosťou). Sťažovateľ namietal i právomoc slovenských súdov
s poukazom na to, že predmetom konania sú veci nehnuteľné (prevažná časť strojného
zariadenia je už zabudovaná) a právomoc rozhodnúť o ich vlastníctve patrí ukrajinským
orgánom. V každom prípade však bol toho názoru, že je vlastníkom sporného majetku ako
právny nástupca Českej a Slovenskej Federatívnej republiky a žalobca mu je povinný
majetok vydať tak, ako sa uloženia tejto povinnosti domáhal sťažovateľ vzájomným
návrhom.
Okresný súd konštatoval svoju právomoc vo veci konať s odôvodnením,
že predmetom konania sú veci, ktoré považoval za veci hnuteľné (iba ak by predmetom
konania bola nehnuteľnosť, s odkazom na dvojstrannú zmluvu medzi ČSSR a ZSSR
o právnej pomoci by na rozhodovanie bola daná právomoc justičných orgánov štátu,
na území ktorého sa vec nachádza). Okresný súd viazaný skorším zrušujúcim uznesením
krajského súdu č. k. 3 Co 260/2013-1444 z 30. septembra 2013 považoval zmluvu
o postúpení pohľadávky z 29. decembra 1992 za absolútne neplatnú pre neurčitosť, avšak
v súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu sa zaoberal posúdením splnenia
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k veciam tvoriacim predmet konania právnym
predchodcom žalobcu vydržaním podľa ukrajinského občianskeho zákonníka,
pričom dospel k záveru, že tieto podmienky boli splnené a vydržacia lehota uplynula
1. januára 2006. Z rovnakých dôvodov okresný súd zamietol i vzájomný návrh sťažovateľa.
Záver, podľa ktorého predmetom sporu sú veci hnuteľné, vyplynul z toho, že zariadenia
sú iba čiastočne zmontované, nevytvorili dosiaľ žiadny funkčný celok, sú oddeliteľné
a nejde o súčasti hál. Keďže nejde o vec nehnuteľnú, nie je dôvod na aplikáciu čl. 37
Zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci (vyhláška ministra zahraničných vecí
č. 95/1983 Zb. o Zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom
sovietskych socialistických republík o právnej pomoci a právnych vzťahoch v občianskych,
rodinných a trestných veciach), podľa ktorého na rozhodovanie vo veciach týkajúcich
sa nehnuteľnosti je daná výlučná právomoc justičných orgánov zmluvnej strany, na území
ktorej leží. Naliehavý právny záujem o určenie vlastníctva žalobcu je daný, pretože
z dokazovania jasne vyplýva, že medzi účastníkmi existuje stav právnej neistoty týkajúcej
sa vlastníctva predmetu sporu. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je daná
jej neurčitosťou, pretože chýba jej podstatná náležitosť, jej predmet, keďže z nej nie je
zrejmé, aká pohľadávka je postupovaná (§ 37 Občianskeho zákonníka); zo zmluvy skôr
vyplýva, že malo ísť o prevod majetku do vlastníctva postupníka. Zmluva je preto
iba základom pre posúdenie dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníctva majetku žalobcom
ako jedného z hmotnoprávnych predpokladov vydržania podľa čl. 344 ods. 1 ukrajinského
občianskeho zákonníka, ktorý na vec treba aplikovať v súlade s § 8 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého sa vydržanie spravuje právom miesta, kde bola vec na začiatku. Ustanovenia čl. 344
ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka sa vzťahujú aj na držbu, ktorá začala prv než
tri roky pred jeho účinnosťou. Držba žalobcu bola dobromyseľná s ohľadom na obsah
zmluvy o postúpení pohľadávky, v čase jej uzatvorenia nemal žiadny jej účastník
pochybnosť o jej platnosti. Držba bola i zjavná, kontinuálna a neprerušená, žalobca drží
sporný majetok od roku 1993, resp. 1. januára 1994, keď došlo k ukončeniu procesu jeho
protokolárneho odovzdania a v držbe dosiaľ pokračuje, čo sťažovateľ ani nespochybnil.
Naplnená bola i štvrtá podmienka pre vydržanie, a to absencia iného právneho titulu,
keď zmluva o postúpení pohľadávky je absolútne neplatná. Žalobca vydržal predmet sporu
k 1. januáru 2006, pretože ak držal vec viac ako tri roky pred nadobudnutím účinnosti
ukrajinského občianskeho zákona (vec držal pred 1. januárom 2001, účinnosť nadobudol
1. januára 2004), do vydržacej doby sa započíta len obdobie po 1. januári 2001.
Pretože žalobca je vlastníkom predmetu sporu, vzájomný návrh sťažovateľa o vydanie
predmetu sporu, resp. určenie jeho vlastníctva, musel byť zamietnutý.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 185/2004-1485 z 25. februára 2014 podal
sťažovateľ odvolanie. Namietal v ňom jednak odňatie možnosti konať pred súdom,
ku ktorému došlo tým, že okresný súd vo veci vykonal pojednávanie 25. februára 2014
v jeho neprítomnosti napriek riadne odôvodnenej a preukázanej žiadosti o jeho odročenie,
ako aj nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu, ale najmä nesprávne
skutkové zistenia okresného súdu a nesprávne právne posúdenie veci. Pri závere o tom,
že predmetom konania sú veci hnuteľné, okresný súd nevzal do úvahy, že ide o komplex
budov a technológií, vychádzal iba z výpovede jedného svedka, iné svedecké výpovede
nezohľadnil, nevykonal ohliadku na mieste samom, kde by zistil, že ide o veci pevne
spojené so zemou. Dôsledkom toho je nesprávny záver o právomoci slovenského súdu.
Nesprávne právne vec posúdil okresný súd preto, že vyhodnotil všetky okolnosti tak,
že žalobca bol pri vstupe do držby a počas nej dobromyseľný. Ak bola zmluva o postúpení
pohľadávky neplatná pre neurčitosť, rovnako neurčito je v nej vymedzený i majetok,
čo muselo byť zrejmé i žalobcovi, nemohol byť dobromyseľný vo vzťahu k určito
špecifikovanému majetku (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na záver Ústavného súdu
Českej republiky vyslovený v uznesení sp. zn. III. ÚS 50/2004 z 3. júna 2004). Navyše,
v zmluve o postúpení pohľadávky bolo jednoznačne uvedené, že ak do 30. septembra 1993
nedôjde k dohode s Ukrajinou o dokončení KŤUK, žalobca je povinný majetok vrátiť.
K tomuto dátumu k uzatvoreniu takejto dohody nedošlo, čo musel vedieť i žalobca, a preto
aj keby dobromyseľne do držby vstúpil, od tohto času dobromyseľným držiteľom prestal
byť, pretože vedel, že má povinnosť majetok vrátiť. Navyše, ak vydržacia doba mala
uplynúť k 1. januáru 2006 a toto súdne konanie sa vedie od septembra 2004 a sťažovateľ
v ňom namietal vlastníctvo žalobcu už v podaní z 12. apríla 2005, žalobca ešte
pred uplynutím vydržacej lehoty musel vedieť o tom, že iná osoba si vlastnícke právo
uplatňuje, čo vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu. Sťažovateľ v odvolaní ďalej poukázal
i na to, že ak sa otázky vlastníctva bezprostredne týkajú práv a povinnosti subjektu
medzinárodného práva, zákonné ustanovenia právnych noriem Ukrajiny o vydržaní nie je
možné aplikovať vo vzťahu k majetku takéhoto cudzieho štátu bez jeho súhlasu; čl. 344
občianskeho zákonníka Ukrajiny sa nevzťahuje na vydržanie majetku proti subjektom
medzinárodného práva. Tieto závery vyplývajú z vyjadrenia Výboru Najvyššej rady
Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a z vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny,
ktoré sťažovateľ predložil.
O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 292/2014-1571
z 26. februára 2015 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd sa v rozsudku č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 zaoberal
najprv tvrdením sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom vykonaním pojednávania
v neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Dospel k záveru, že plánovaná cesta právneho
zástupcu do zahraničia a pracovná vyťaženosť ostatných advokátov a koncipientov jeho
advokátskej kancelárie nebola dostatočným dôvodom na odročenie pojednávania
a vzhľadom na to, že i odôvodnenie rozsudku okresného súdu považoval krajský súd
za dostatočné, konštatoval, že k odňatiu možnosti sťažovateľovi konať pred súdom nedošlo.
S argumentáciou sťažovateľa namietajúcou posúdenie majetku ako veci hnuteľných
a od toho sa odvíjajúcou otázkou právomoci slovenského súdu sa krajský súd vysporiadal
takto:
„Pri posúdení charakteru majetku uvedeného v prílohe napadnutého rozsudku
vychádzal súd prvého stupňa rovnako zo záverov odvolacieho súdu uvedených v uznesení
č. k. 3Co/260/2013-1444, zo dňa 30. 9. 2013, v ktorom sa odvolací súd vyjadril aj k otázke
možnej ohliadky s tým, že takéto dokazovanie nie je potrebné a bolo by nehospodárne
vzhľadom k preukázaniu charakteru hnuteľných veci inými dôkaznými prostriedkami.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol aj podstatný obsah
výpovedí svedkov (KŤUK sú predovšetkým stavby spojené pevnými základmi
so zemou; výstavba KŤUK bola riešená ako komplexný kombinát; v tom sú zahrnuté
samozrejme i hnuteľné veci) a (podľa jeho technického pohľadu
ide o nehnuteľné veci, lebo ide o komplex budov a technológií, ktorých výstavba a
realizácia boli vzájomne podmienené a jedno bez druhého sú nevyužiteľné a nepredajné).
Podľa odporcu má z fotodokumentácie v odbornom stanovisku a z výpovedí svedkov
vyplývať, že ide nielen o technológie, ale aj o konštrukcie (stavebné objekty) pevne spojené
so zemou; hnuteľné veci sú súčasťou vybudovaných objektov, nie je možné ich oddeliť
od vybudovaných objektov a sú určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvalo užívali.
Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia vlastníctva (a odporca vydania)
12 guľových mlynov zmontovaných a 23 nezmontovaných, 55 magnetických separátorov
zmontovaných a 66 nezmontovaných, 65 elektromagnetických rotorových separátorov
zmontovaných a 48 nezmontovaných, 14 špirálových klasifikátorov zmontovaných
a 8 nezmontovaných, 20 mostových žeriavov zmontovaných a 1 nezmontovaného,
54 motorov pohonu mlyna nezmontovaných, 16 ventilátorov zmontovaných
a 8 nezmontovaných. Podľa odborného stanoviska ide o strojové
zariadenia (podrobne opísané a špecifikované), čo je zrejmé aj z fotodokumentácie
ako prílohy odborného stanoviska.
V dohode medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe
Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR
zo dňa 24. 9. 1986 bolo o. i. dojednané, že československá strana zabezpečí výstavbu
objektov a dodávky technologického a pomocného zariadenia a materiálov z ČSSR
do ZSSR, nutných pre výstavbu objektov. V prílohe č. 2 dohody je uvedený prehľad
základného technologického zariadenia montovaného v objektoch budovaných
československými organizáciami (ktorý bol podľa poznámky zostavený podľa projektu s
tým, že môže byť upresňovaný). Zahŕňa o. i.
- guľové mlyny s centrálnym vyprázdňovaním 4500x6000 (MSC4500x6000)
v počte 33 ks (ktorých špecifikácia zodpovedá guľovým mlynom uvedených v prílohe
napadnutého rozsudku);
- separátor bubnový magnetický protiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 66 ks
a separátor bubnový magnetický poloprotiprúdový (PBM-P-120/300) v počte 55 ks;
- vysokointenzívny elektromagnetický rotorový separátor v počte 110 ks;
- žeriav mostový v počte 2 + 2 ks;
- ventilátor v počte 39 ks;
- synchrónne motory 2500 kW v počte 22 ks (špecifikácia výkonu zodpovedá výkonu
synchrónnych motorov uvedených v prílohe napadnutého rozsudku).
Podľa čl. III ods. I zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 12. 1992 sa postupník
zaviazal pokračovať vo výstavbe KŤUK v súlade s obsahom a podmienkami dokumentov
uvedených v prílohe č. 1, t. j. o. i. v súlade s obsahom a podmienkami dohody medzi vládou
ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského ťažobného a úpravárenského
kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa 24.9.1986. Podľa čl. IV ods. I zmluvy
o postúpení pohľadávky postupca ako vlastník objektov a zariadení, vybudovaných
na KŤUK, odovzdáva tento majetok do vlastníctva postupníka.
Ako dohoda medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe
Krivorožského ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR
zo dňa 24. 9. 1986, tak aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 29.12.1992 teda rozlišujú
v rámci KŤUK objekty a zariadenia. Veci, ktoré sú predmetom požadovaného určenia
vlastníctva, sú ako zariadenia veci hnuteľné. Nie sú súčasťou objektov vybudovaných
na KŤUK, ako tvrdil odporca, keď k objektom, t.j. k nehnuteľnostiam podľa ich povahy
nepatria; rovnako môžu byť oddelené bez toho, aby sa tým objekty znehodnotili. Predmetné
veci predstavujú technologické vybavenie, ktoré už je alebo má byť v objektoch zmontované.
Tak ako ich možno zmontovať v objektoch, tak ich možno aj odmontovať bez toho,
aby sa objekty znehodnotili (čo potvrdili svedkovia označení súdom prvého stupňa).
Sú preto samostatnými hnuteľnými vecami, účelovo síce určenými na využitie v rámci
KŤUK, avšak nepredstavujúce súčasť objektov. Uvedený záver napokon potvrdil aj samotný
odporca, keď sa vzájomným návrhom domáhal ich vydania; ak by totiž predmetné veci
predstavovali súčasť objektov ako hlavnej veci, tvorili by jednu vec, t. j. jeden celok
podrobený jednému právnemu režimu a nebolo by možné domáhať sa vydania samotných
súčastí hlavnej veci. Vzhľadom na hnuteľný charakter týchto vecí je preto daná právomoc
slovenského súdu na prejedanie a rozhodnutie predmetnej veci (a zároveň vylúčená
aplikácia čl. 37 zmluvy medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch
v občianskych, rodinných a trestných veciach, ku ktorej pristúpila ako Slovenská republika,
tak Ukrajina (publikovaná pod č. 95/1983 Zb.), ktorej sa domáhal odporca).“
Pokiaľ sťažovateľ ďalej namietal v odvolaní nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov
dokazovania okresným súdom o naplnení podmienky dobromyseľnosti žalobcu pri vstupe
do držby majetku, krajský súd konštatoval:
„V súvislosti s otázkou nadobudnutia sporného majetku do vlastníctva navrhovateľa
vydržaním vzhliadol odporca v odvolaní vnútorný rozpor v závere súdu prvého stupňa,
ktorý odôvodnil dobromyseľné nadobudnutie držby z uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky pri súčasnom konštatovaní jej absolútnej neplatnosti. Mal za to, že pri
nešpecifikovaní predmetu vlastníckeho práva v zmluve o postúpení pohľadávky navrhovateľ
nemohol predpokladať, že nadobúda vlastnícke právo k určitému majetku. Na podporu
uvedeného označil záver uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004
zo dňa 3. 6. 2004.
Súd prvého stupňa dobromyseľné nadobudnutie držby (mimo dobromyseľnosti
odporca v odvolaní splnenie ostatných podmienok vydržania nenamietol) odôvodnil
okolnosťami jej nadobudnutia právnym predchodcom navrhovateľa (uzavretie zmluvy
o postúpení pohľadávky obsahujúcej ustanovenie o prevode vlastníctva k spornému majetku
a jeho následné odovzdanie právnemu predchodcovi navrhovateľa). Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti uvedenej časti napadnutého rozsudku uvádza, že zmluva
o postúpení pohľadávky bola vyhodnotená ako absolútne neplatná pre neurčitosť
vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva podľa čl. IV ods. 1 zmluvy, keď bližšie
nešpecifikovala objekty a zariadenia. Jej prílohou však bol zoznam dohôd, ktorý zahŕňal
i dohodu medzi vládou ČSSR a vládou ZSSR o spolupráci pri výstavbe Krivorožského
ťažobného a úpravárenského kombinátu okysličených rúd na území ZSSR zo dňa
24. 9. 1986, ktorej prílohou bola špecifikácia objektov i prehľad základného
technologického zariadenia. Nemožno opomenúť uznesenia vlády ČSFR č. 289
zo dňa 16. 4. 1992 (ktorým bolo ministrovi vlády uložené ponúknuť Československú časť
KŤUK k odkúpeniu), č. 649 zo dňa 2. 12. 1992 (ktorým bolo uložené ministrom
hospodárstva a financií pripraviť a uzavrieť zmluvu o prevzatí práv a povinností k otázkam
KŤUK s a č. 675 zo dňa 19. 12. 1992 (ktorým súhlasila s návrhom zmluvy
o postúpení pohľadávky k otázkam KŤUK Vzhľadom na uvedené celkové
okolnosti predmetnej veci (a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluvnou stranou
zmluvy o postúpení pohľadávky bol štát) tak bolo preukázané dobromyseľné nadobudnutie
držby právnym predchodcom navrhovateľa. Právny predchodca navrhovateľa ani právny
predchodca odporcu nemali žiadne pochybnosti o tom, aké objekty a zariadenia
sú predmetom prevodu, t. j. aké objekty a zariadenia odovzdal postupca do vlastníctva
postupníka. Uvedené potvrdzuje aj samotný odporca vo vyjadrení k návrhu
zo dňa 31. 3. 2005, podľa ktorého napriek skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávky
nikdy nenadobudla právnu účinnosť, sa zmluvné strany správali tak, ako by sa tak stalo
(t. j. mali za to, že zmluva o postúpení pohľadávky je platná a účinná). Závery uznesenia
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 50/2004 zo dna 3. 6. 2004 nemožno
v predmetnej veci aplikovať ani podporne, keď uvedené rozhodnutie sa síce zaoberalo
otázkou dobromyseľnosti ako podmienky vydržania, avšak so zreteľom na okolnosti danej
veci, kedy autorom neplatnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod častí parciel
bez geometrického plánu, bol samotný kupujúci. V predmetnej veci, keď postupcom bola
ČSFR a zmluva bola uzavretá v nadväznosti na uznesenie vlády ČSFR č. 675, nemožno
predpokladať, že jej autorom bol právny predchodca navrhovateľa.“
K odvolacej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho skutkového zistenia
okresného súdu vo vzťahu k nedostatku dobromyseľnosti navrhovateľa v priebehu plynutia
vydržacej doby v súvislosti s podaním návrhu na začatie konania a doručením vyjadrenia
k návrhu s námietkou absencie vlastníckeho práva a k námietke o vedomosti žalobcu
o povinnosti majetok vrátiť po 30. septembri 1993 odvolací súd uviedol,
že «hmotnoprávnou podmienkou vydržania v zmysle § 344 ods. 1 Občianskeho zákonníka
Ukrajiny je dobromyseľné nadobudnutie držby, ktoré preukázané bolo, a nie
dobromyseľnosť držby počas celého plynutia vydržacej doby. Nad rámec uvedeného
však odvolací súd k tvrdeniu odporcu o vedomosti navrhovateľa ohľadom jeho povinnosti
vrátiť sporný majetok podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky (ak mal za to,
že vlastnícke právo k spornému majetku nadobudol na základe zmluvy o postúpení
pohľadávky) uvádza, že uvedený článok neobsahuje dojednanie o uzavretí dohody
do 30. 9. 1993, ale o jej dosiahnutí. Možno preto súhlasiť s takým výkladom uvedenej časti
zmluvy, že pod pojmom „dosiahnutie“ (uvedeného v zmluve, ktorú jej účastníci podľa
záhlavia zmluvy „uzavreli“) je možné rozumieť i neformálnu dohodu o dokončení KŤUK.
Takáto dohoda dosiahnutá bola, keď vychádzajúc z výpovede svedka boli zásadné
dokumenty pripravené v mesiacoch august - september 1993; protokol medzi vládou
Slovenskej republiky a vládou Ukrajiny za účelom pokračovania v spolupráci pri dostavbe
objektov KŤUK bol podpísaný dňa 16. 2. 1994 v Poprade a dodatok č. 4 dňa 20. 5. 1994
v Kyjeve; zmeny oproti verzii zo septembra 1993 pritom neboli obsahové, ale iba
gramatické a štylistické. Výpovedi svedka korešponduje záznam z rokovania
na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky zo dňa 21. 1. 1994, podľa ktorého
bol uznesením vlády Slovenskej republiky č. 943 zo dňa 21. 12. 1993 vyslovený súhlas
so znením protokolov parafovaných na úrovni námestníkov ministrov Slovenskej republiky
a Ukrajiny dňa 23. 11. 1993. Pri nespornej skutočnosti, že dojednávanie protokolu
s dodatkom je dlhodobejším procesom, možno vychádzať vzhľadom na parafovanie
protokolov v novembri 1993 z výpovede svedka o dosiahnutí neformálnej dohody
o dokončení KŤUK už v mesiacov august - september 1993. Na uvedenom základe
by právnemu zástupcovi navrhovateľa ani pre prípad platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky nevznikla v čl. IV ods. 2 zmluvy dojednaná povinnosť vrátiť majetok
postupcovi.».
Na námietku sťažovateľa spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci,
ku ktorému došlo nesprávnym výkladom a aplikáciou ukrajinského občianskeho zákonníka,
krajský súd takto zareagoval v závere odôvodnenia svojho rozsudku:
„V súvislosti s vyjadrením Výboru Najvyššej rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti
a vyjadrením Ministerstva zahraničných vecí Ukrajiny ako dôkazmi označenými v odvolaní
odporca neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by boli uvedené dôkazy
odvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O. s. p. (keď bol súdom prvého stupňa riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a netvrdil, že by tieto dôkazy bez svojej viny nemohol
označiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko odporca uvedené dôkazy neoznačil
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie na súde prvého stupňa,
na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. prihliadať. Odporca navyše
nepreukázal, či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať
ustanovenia Občianskeho zákonníka Ukrajiny.“
Rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 nadobudol
právoplatnosť 13. apríla 2015.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015
sťažovateľ podal dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil tým, že sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“)], pretože právomoc na rozhodovanie mali iba ukrajinské súdy, keďže predmetom
sporu bol majetok nehnuteľný nachádzajúci sa na území Ukrajiny; ďalej odňatím možnosti
konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], pretože pojednávanie 25. februára 2014
bolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľa bez splnenia zákonných podmienok, ako aj tým,
že odvolací súd sa vecne nezaoberal obsahom stanovísk ukrajinských štátnych orgánov,
ktoré sťažovateľ predložil s odôvodnením, že ide o nové dôkazy, na vykonanie ktorých
neboli splnené zákonné podmienky, a napokon aj tým, že termín verejného vyhlásenia
rozhodnutia odvolacieho súdu nebol riadne zverejnený. Sťažovateľ poukázal na to,
že krajský súd prekvapivo dospel k záveru o tom, že dohoda o dostavbe KŤUK bola
dosiahnutá včas, čo bol názor dosiaľ v konaní nevyslovený a sťažovateľ sa k nemu nemal
možnosť vyjadriť, pretože sa o ňom dozvedel až z rozsudku krajského súdu. Dovolanie
odôvodnil inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
[§ 241 ods. 2 písm. b) OSP] spočívajúce v chybnom posúdení podmienok vydržania podľa
ukrajinského práva a na to nadväzujúce nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2
písm. c) OSP].
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 dovolanie odmietol,
pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o záver o neprípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. a) OSP, odôvodnil takto:
„V prejednávanej veci ide o spor s cudzím prvkom, nakoľko majetok, ktorý
je predmetom tohto konania, sa nachádza v cudzine, konkrétne na území Ukrajiny.
Podľa čl. 37 Zmluvy o právnej pomoci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
sa spravuje právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej nehnuteľnosť leží.
Na rozhodovanie vo veciach týkajúcich sa nehnuteľností je daná právomoc justičných
orgánov tejto zmluvnej strany.
Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná
zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie
medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej
smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide
o majetkové práva, ak tu má majetok.
Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pre vyriešenie otázky právomoci súdu
v predmetnej veci bolo nevyhnutné skúmať povahu sporného majetku, t. j. či ide o veci
hnuteľné alebo nehnuteľné; právomoc slovenského súdu by bola daná jedine v tom prípade,
že by sa jednalo o hnuteľné veci.
Veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné. Nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené
so zemou pevným základom (§ 119 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).
Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené nej,
toho, že by sa tým vec znehodnotila (§ 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Pri skúmaní charakteru predmetného majetku dovolací súd vychádzal predovšetkým
zo záverov odborného stanoviska ., v zmysle ktorého ide o strojové
zariadenia, z ktorých časť nie je ešte ani zmontovaná. V prípade týchto strojových zariadení
preto niet pochybností, že sa jedná o hnuteľné veci. Pokiaľ ide o už zmontované zariadenia,
z výsluchov vyplynulo, že neboli nikdy uvedené do prevádzky a doteraz nevytvorili žiaden
funkčný celok. Dovolací súd poukazuje najmä na výpovede svedkov
a z ktorých je zrejmé, že tieto zariadenia by bolo možné z hál odmontovať
bez toho, aby sa haly znehodnotili. Na základe uvedeného sa dovolací súd stotožňuje
s názorom nižších súdov, že zmontované strojové zariadenia nemožno považovať za súčasť
objektov (hál) vybudovaných na KŤUK, teda za súčasť nehnuteľností v zmysle § 120 ods. I
Občianskeho zákonníka, ale sa jedná o samostatné hnuteľné veci. V podrobnostiach
dovolací súd odkazuje na v tomto smere vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu. So zreteľom na prijatý záver o hnuteľnom charaktere sporného majetku a z toho
vyplývajúcu nemožnosť aplikácie č1. 37 Zmluvy o právnej pomoci, dovolací súd uzatvára,
že právomoc slovenských súdov na prejednanie a rozhodnutie tejto veci bola daná.
Vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ preto žalovaná vytýkala neopodstatnene.“
Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené odňatie možnosti konať pred súdom, zakladajúce
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd sa postupne s jednotlivými
dovolacími argumentmi sťažovateľa takto vysporiadal:
„Pokiaľ žalovaná videla vadu tejto povahy v tom, že súd prvého stupňa
na pojednávaní uskutočnenom 25. februára 2014 konal v neprítomnosti jej právnej
zástupkyne, táto jej námietka neobstojí.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,
individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia
pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu
môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti
účastníka o odročenie pojednávania.
Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa po tom, čo akceptoval žiadosť
žalovanej o odročenie pojednávania vytýčeného na 13. februára 2014, zmenil termín
pojednávania vo veci na 25. februára 2014. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnej
zástupkyni žalovanej doručené 27. januára 2014. Podaním z 18. februára, doručeným súdu
prvého stupňa 19. februára 2014, právna zástupkyňa žalovanej požiadala o odročenie
pojednávania. Žiadosť odôvodnila tým, že jej advokát a konateľ JUDr. Mag. Ján
Čarnogurský, ktorý detailne pozná priebeh celého sporu a venuje sa mu v podstate
od začiatku, má v predmetnom čase plánovanú pracovnú cestu mimo územia Slovenskej
republiky (na preukázanie tejto skutočnosti priložila letenku) a tiež pracovnou vyťaženosťou
jej ostatných advokátov a advokátskych koncipientov.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že plánovaná pracovná
cesta jedného z advokátov právnej zástupkyne žalovanej a pracovná vyťaženosť ostatných
jej advokátov a koncipientov bez ďalšieho nepredstavujú dôležité dôvody pre odročenie
pojednávania. Taktiež možno prisvedčiť záveru odvolacieho súdu, že žalovaná
nepreukázala, že išlo o pracovnú cestu (z letenky účel pobytu nevyplýva) a ani jej
dlhodobejšiu plánovanosť (letenka bola zakúpená až po troch týždňoch od prevzatia
predvolania na pojednávanie a až následne doručená žiadosť o jeho odročenie). Navyše,
žalovaná v plnomocenstve udelenom JUDr. Mag. Jánovi Čarnogurskému (č. l. 507 spisu)
výslovne súhlasila so substitúciou. Ako správne uviedol odvolací súd, v odvolaní spomínaná
žiadosť žalovanej, aby sa JUDr. Mag. Ján Čarnogurský nenechal v konaní zastupovať iným
advokátom, ale konal výlučne sám, nebola v čase konania predmetného pojednávania
tvrdená a ani preukázaná. Účelovostí tohto dodatočného tvrdenia žalovanej napokon
nasvedčuje i obsah samotnej žiadosti o odročenie, v ktorom sa poukazovalo na pracovnú
vyťaženosť iných advokátov a koncipientov právnej zástupkyne žalovanej. Rovnako
i okolnosť, že termín pojednávania bol nariadený na týždeň jarných prázdnin
školopovinných detí, nebola v žiadosti o odročenie pojednávania uvedená, preto
na ňu pri skúmaní správnosti postupu súdu prvého stupňa nemožno prihliadať. Vychádzajúc
z uvedeného dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade boli splnené podmienky
pre konanie pojednávania v neprítomnosti právnej zástupkyne žalovanej; v tejto spojitosti
preto žalovanej nemohla byť odňatá možnosť pred súdom konať.“
Pokiaľ sťažovateľ namietal neprihliadnutie odvolacím súdom na vyjadrenia
ukrajinských štátnych orgánov, ktoré obsahovali rozhodujúce argumenty podávajúce
kompletne odlišný právny výklad vydržania a ktoré odvolací súd označil za nové dôkazy,
najvyšší súd v tomto postupe krajského súdu nevidel odňatie možnosti konať pred súdom
s takýmto odôvodnením:
«Charakteristickým pre slovenské medzinárodné právo súkromné je, že cudzie
právne predpisy sú považované za právo a nie za skutkovú okolnosť, ktorú by bolo potrebné
dokazovať. Zásada „iura novit curia“ preto platí nielen vo vzťahu k právnym predpisom
uverejneným alebo oznámeným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzným
aktom, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie (viď § 121 O. s. p.), ale možno ju vo všeobecnosti vztiahnuť
aj na cudzozemské právne predpisy. Z uvedeného potom vyplýva, že cudzie právo nemôže
byť predmetom dokazovania v pravom zmysle slova; dokazujú sa totiž len skutočnosti
účastníkmi tvrdené alebo tie, ktoré vyšli v konaní inak najavo. Dovolací súd pripomína,
že rovnaký prístup k riešenej problematike zastáva i Najvyšší súd Českej
republiky (porovnaj napr. jeho rozhodnutia sp. zn. 33 Cdo 3529/2010 alebo sp. zn.
21 Cdo 1012/2013). Keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom
konaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania
podľa Občianskeho zákonníka Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno
považovať za skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 205a ods. 1
O. s. p., ale len za súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne
ako v prípade priloženia judikatúry, či odbornej komentovanej literatúry). K odňatiu
možnosti žalovanej konať pred súdom by preto v tejto súvislosti mohlo dôjsť jedine vtedy,
keby odvolací súd na prednesenú argumentáciu žalovanej vo svojom rozhodnutí nijako
nereagoval, čo sa ale v danom prípade nestalo (viď odôvodnenie nižšie v časti námietky
nepreskúmateľnosti rozhodnutia).»
Pokiaľ sťažovateľ označil rozhodnutie krajského súdu za prekvapivé vzhľadom
na jeho záver o uzatvorení dohody s Ukrajinou o dokončení KŤUK do 30. septembra 1993,
najvyšší súd svoj názor o nedôvodnosti tohto argumentu takto odôvodnil:
«Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd
(na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto
netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého
stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných
právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp. rozhodnutie z pohľadu
výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných
(„nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa, pričom
účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“
právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní.
V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu
prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch stupňov založili
svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Odvolací súd v zhode
s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o neplatnosti Zmluvy o postúpení
pohľadávky pre neurčitosť vymedzenia predmetu prevodu vlastníckeho práva,
o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalovanej na požadovanom určení,
ako aj o splnení podmienok vydržania sporného majetku podľa ukrajinského práva právnou
predchodkyňou žalobkyne. Širší výklad pojmu „dosiahnutie“ dohody o dostavbe KŤUK
odvolacím súdom nemohol mať za následok prekvapivosť napadnutého rozhodnutia,
nakoľko v tomto duchu argumentovala žalobkyňa už v konaní pred súdom prvého stupňa,
pričom odvolací súd tento výklad uviedol v reakcii na odvolaciu námietku žalovanej
a aj to len nad rámec podstatnej argumentácie, v zmysle ktorej podmienkou vydržania
je dobromyseľné nadobudnutie držby a nie dobromyseľnosť počas celej vydržacej doby.
Za zavádzajúce možno označiť tvrdenie žalovanej, že odvolací súd v tejto veci už dvakrát
vyslovil, že nadobudnutie vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním majúcim základ
v absolútne neplatnej Zmluve o postúpení pohľadávky nie je možné. V oboch
predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach totiž odvolací súd konštatoval, že existencia
vlastníckeho práva na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky vylučuje nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním a v druhom rozhodnutí už aj výslovne uviedol, že predmetnú
zmluvu možno považovať za základ pre posúdenie žalobkyne ako dobromyseľného
nadobúdateľa držby sporných nehnuteľností.»
S ostatnými dôvodmi tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom (nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a verejné neoznámene termínu vyhlásenia jeho
rozhodnutia) sa najvyšší súd takto vysporiadal:
«V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne o nedostatkoch v odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016
a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Právo účastníka (a povinnosť súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti. Ide o podstatnú náležitosť každého
rozhodnutia súdu, považovanú za imanentnú súčasť práva na spravodlivý proces.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach
Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., pričom v spojitosti s § 211 ods. 2
O. s. p. platí toto ustanovenie primerane aj pre odvolací súd. Uvedené zákonné ustanovenie
je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava") vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak,
že rozhodnutie musí uviesť dostatočné dôvody na ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolnosti
každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa Špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis
v. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa či. 46 ods. I Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho.
aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, I. ÚS 241/07, I. ÚS 211/12).
V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v prejednávanej
veci uplatnila druhá časť právnej vety vyššie spomínaného stanoviska, nakoľko právo
dovolateľky na riadne odôvodnenie rozhodnutia porušené nebolo. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým
dospel odvolací súd, ale tiež právne posúdenie týchto záverov a postačujúce vysporiadanie
sa s odvolacími námietkami žalovanej. Veľkú pozornosť venoval odvolací súd predovšetkým
otázke charakteru sporného majetku, ktorej vynesenie bolo rozhodujúce pre posúdenie
právomoci súdu, ako aj tvrdeniam žalovanej o odňatí jej možnosti konať pred súdom
z dôvodu vykonania pojednávania v neprítomnosti jej právnej zástupkyne. So závermi, ktoré
v tejto súvislosti prijal, sa napokon vyššie stotožnil aj dovolací súd. S poukazom na § 14
ods. 3 O. s. p. odvolací súd označil za správny aj postup súdu prvého stupňa, ktorý
neprihliadol na námietku zaujatosti vznesenú žalovanou, nakoľko v nej namietala len
postup sudcu v konaní o prejednávanej veci. Odvolací súd reagoval aj na argumentáciu
žalovanej o nesplnení podmienok vydržania sporného majetku opierajúcu sa o vyjadrenia
ukrajinských štátnych orgánov, keď považujúc ich za dôkazy, ktoré neboli označené
do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania, s poukazom na poučenie žalovanej
podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a ustanovenie § 205a ods. 1 O. s. p. konštatoval, že na ne nebolo
možné v odvolacom konaní prihliadať. Podľa názoru dovolacieho súdu, napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu sa nedá označiť za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nemožno
v žiadnom prípade považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalovanej.
Žalovaná taktiež s poukazom na to, že na webovej stránke Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky nebolo zverejnené oznámenie o konaní verejného
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, vyslovila pochybnosti, či v danom prípade bol
zachovaný postup v zmysle ustanovení O. s. p. týkajúcich sa verejného vyhlásenia rozsudku.
Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom
bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný
postup bol v danom prípade zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim uvedenému ustanoveniu.
Na č. l. 1568 spisu sa nachádza úprava predsedu senátu zo 17. februára 2015 obsahujúca
pokyn pre kanceláriu, aby oznámila na úradnej tabuli súdu termín verejného vyhlásenia
rozsudku v predmetnej veci, ktorý bol určený na 26. februára 2015 o 10.20 hod, na č. d. 50.
Z oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (označeného tým istým
č. l. 1568) vyplýva, že bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 20. februára 2015 (teda šesť
dní pred termínom vyhlásenia) a zvesené 27. februára 2015. Zverejnenie tohto oznámenia
aj na internetovej stránke súdu zákon nevyžaduje. Vzhľadom na to, že postup odvolacieho
súdu v prejednávanej veci sa nepriečil zákonu, možno aj túto námietku žalovanej označiť
za neopodstatnenú.»
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 nadobudlo
právoplatnosť 25. októbra 2016.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015 odôvodnil zásadnými chybami v právnom
posúdení veci a extrémne nesúladným vyhodnotením výsledkov dokazovania, na ktoré
poukazoval v podanom odvolaní v spojení s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia
odvolaním, v dôsledku čoho je rozsudok krajského súdu zmätočný a arbitrárny. Sťažovateľ
zdôraznil, že všeobecné súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrila do právomoci slovenských
súdov, čo bolo dôsledkom nesprávneho skutkového a právneho posúdenia vecí, ktoré boli
predmetom sporu, a poukázal i na to, že mu bola vykonaním pojednávania okresným súdom
vo februári 2014 odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej argumentoval tým,
že dobromyseľnosť držby žalobcom bola posúdená arbitrárne: na jednej strane krajský súd
považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za absolútne neplatný právny úkon a majetok
v nej za nedostatočne špecifikovaný, na druhej strane s odkazom na rovnakú zmluvu
uzavrel, že žalobca vstupoval na jej základe do držby dobromyseľne. Za podstatné
sťažovateľ označil i to, že ukrajinské právne normy o vydržaní boli aplikované nesprávne
(čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka stanovujúci podmienky vydržania,
ako aj jeho čl. 8 obsahujúci prechodné ustanovenia). Ak žalobca mal do držby vstúpiť
v roku 1992, v tom čase ukrajinský občiansky zákonník vydržanie nepoznal, potom ani jeho
čl. 344 ods. 1 nebolo možné aplikovať. Nesprávne bola posúdená i podmienka, podľa ktorej
nadobudnutie držby je dobromyseľné iba vtedy, keď táto osoba nevie a nemôže získať
vedomosť o tom, že iná osoba má vlastnícke právo k veci. Súdy nezohľadnili,
že predchodca žalobcu už v roku 1999 adresoval sťažovateľovi ponuku na vrátenie majetku
a žiadal o úhradu dovtedy vynaložených nákladov. Súdy sa dostatočne nevysporiadali
ani s tým, že žalobca v dôsledku neuzatvorenia zmluvy s Ukrajinou do 30. septembra 1993
musel vedieť, že týmto dňom je povinný majetok vrátiť. Úvaha krajského súdu o tom,
že zmluva nemusela byť v termíne uzatvorená a postačovalo iba, že údajne v tom čase
rokovania k jej uzatvoreniu smerovali a bola uzatvorená neskôr, nemá oporu v jej obsahu.
Navyše režim vlastníctva majetku bol daný medzinárodnou zmluvou, ktorá predpokladala,
že vlastníkom KŤUK sa stane ZSSR, čo rovnako vylučovalo dobromyseľnosť žalobcu.
Všeobecné súdy nevzali do úvahy ani to, že dohody a protokoly o výstavbe KŤUK
sú uzatvorené medzi suverénnymi štátmi (postupom podľa Viedenského dohovoru),
tieto nie je možné meniť zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou jedným zo štátov
a ani inak jednostranne a všetky právne vzťahy súvisiace s výstavbou KŤUK sa riadia
výlučne medzinárodným právom verejným. Krajský súd sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal ani s obsahom vyjadrení ukrajinských štátnych orgánov, hoci ich obsah
poznal a sťažovateľ ním argumentoval, v zmysle ktorých ustanovenia o vydržaní nemožno
aplikovať proti subjektu medzinárodného práva, ak tento subjekt na to neudelil súhlas.
Krajský súd tieto vyjadrenia mylne považoval za dôkazy, ktoré nemohol z procesných
dôvodov vykonať, hoci ich obsah iba objasňoval cudzie právo a mal sa s ním vysporiadať
pri právnom posúdení veci. Na tento argument však v odôvodnení svojho rozhodnutia
napokon nijako nereagoval.
Sťažnosť na porušenie rovnakých základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 359/2015 z 30. júna 2016 sťažovateľ odôvodnil tým, že najvyšší súd jeho
dovolanie meritórne neprejednal a odmietol ho ako neprípustné, hoci jeho prípustnosť bola
daná rozhodnutím o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov i viacnásobným odňatím
možnosti sťažovateľovi konať pred súdom. Hoci najvyšší súd sám dospel k záveru o tom,
že vyjadrenia štátnych orgánov Ukrajiny predložené sťažovateľom neboli dôkazom, a teda
ich obsah mal byť krajským súdom zohľadnený, pretože „právo sa nedokazuje“, žiadny
procesný dôsledok tomuto pochybeniu krajského súdu nepriznal.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním č. k. KP 3/2017-17
z 26. apríla 2017, ktorým navrhla sťažnosti nevyhovieť, pretože napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako neprípustné, nie je
svojvoľné a ani zjavne neodôvodnené, a tak ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd
sa v ňom vysporiadal so všetkými dovolacími argumentmi sťažovateľa. Súčasne vyslovila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
Aj predseda krajského súdu v podaní sp. zn. Spr 3144/17 z 30. marca 2017 navrhol
sťažnosti nevyhovieť, a to s poukazom na to, že dôvody, na ktorých je rozhodnutie
krajského súdu založené, sú dostatočné. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími
námietkami sťažovateľa, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani nepresvedčivé. Súčasne
vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu a krajského súdu zhrnul
dôvody sťažnosti a zdôraznil, že sa pridržiava doterajšej argumentácie. Zvýraznil ďalej to,
že hoci odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú rozsiahle a javia sa i podrobnými,
používajú navonok sofistikovanú argumentáciu, ktorá však má iba zdôvodniť zrejmú
nespravodlivosť rozhodnutí. Konanie pred všeobecnými súdmi je zaťažené omylom
v aplikácii práva, obe napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a ústavne neudržateľné.
Aj sťažovateľ vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť a účelnosť
výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd hodnotí,
či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j. či nie je
arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd nezosúlaďuje
rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,
v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,
ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely
zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,
viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala
proti postupu a rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 292/2014-1571 z 26. februára 2015.
Argumentáciu sťažovateľa možno rozdeliť do niekoľkých relatívne samostatných skupín:
sťažovateľ namieta jednak nezohľadnenie tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom
vykonaním pojednávania okresným súdom v jeho neprítomnosti, jednak posúdenie
právomoci slovenského súdu na rozhodnutie sporu, ďalej nezohľadnenie argumentácie
k výkladu ukrajinského práva obsiahnutej v stanoviskách ukrajinských štátnych orgánov
predložených sťažovateľom a napokon skutkové a právne závery krajského súdu týkajúce
sa splnenia podmienok vydržania podľa ukrajinského občianskeho zákonníka.
Vo vzťahu k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom a rovnako tak vo vzťahu
k posúdeniu povahy vecí, ktoré sú predmetom konania ako vecí hnuteľných, ústavy súd
považuje podrobné a presvedčivo odôvodnené závery krajského súdu v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia za dostatočné a priliehavé. Krajský súd jasne a zrozumiteľne tieto
závery vysvetlil a ústavný súd sa s nimi stotožňuje, pričom zároveň poukazuje i na právne
názory vyslovené v tejto súvislosti najvyšším súdom v rozhodnutí o sťažovateľovom
dovolaní. Ani ústavný súd nenachádza v postupe okresného súdu, ktorý vykonal
pojednávanie vo februári 2014 v neprítomnosti sťažovateľa s poukazom na tieto dôvody
zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Naopak, postup zástupcu sťažovateľa vníma i ústavný súd kriticky ako účelový. Rovnako
tak právny záver o povahe vecí tvoriacich predmet sporu ako vecí hnuteľných zodpovedá
obsahu jednotlivých v konaní vykonaných dôkazov vyhodnotených v ich vzájomných
súvislostiach. Nedôvodnosť týchto námietok sťažovateľa však nič nemení
na opodstatnenosti tejto sťažnosti ako takej, ktorú ústavný súd nachádza vo zvyšku
argumentácie sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd najprv konštatuje, že ani záver o danosti
právomoci slovenských súdov vo veci konať a rozhodnúť nie je záverom, ktorý
by z hľadiska jeho ústavného posúdenia neobstál. To platí zároveň i pre záver krajského
súdu o tom, že na posúdenie prípadného nadobudnutia majetku žalobcom vydržaním
v situácii, keď zmluva o postúpení pohľadávky je nepochybne absolútne neplatným
právnym úkonom, je potrebné aplikovať právo štátu, na území ktorého sa predmet sporu
nachádza, t. j. právo Ukrajiny.
Sťažovateľ však ďalej namietal, že krajský súd nezohľadnil obsah stanovísk
ukrajinských štátnych orgánov predložených sťažovateľom (vyjadrenie Výboru Najvyššej
rady Ukrajiny pre zahraničné záležitosti a vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí
Ukrajiny), ktoré považoval za dôkazy, pričom tak postupoval s odôvodnením, že tieto
dôkazy sťažovateľ neoznačil najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo
dokazovanie na súde prvého stupňa, a preto na uvedené dôkazy nebolo možné v zmysle
§ 120 ods. 4 OSP prihliadať. Ich obsahom sa krajský súd ani žiadnym spôsobom
nezaoberal, na vysvetlenie čoho však uviedol iba to, že sťažovateľ „nepreukázal,
či a na akom základe sú vystavitelia založených vyjadrení oprávnení vykladať ustanovenia
Občianskeho zákonníka Ukrajiny“. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom
najvyššieho súdu vysloveným k tejto otázke v odôvodnení rozhodnutia o sťažovateľovom
dovolaní, podľa ktorého „keďže spomínané vyjadrenia predložené žalovanou v odvolacom
konaní sa týkali výlučne výkladu cudzieho práva, konkrétne inštitútu vydržania podľa
Občianskeho zákonníka Ukrajiny, podľa názoru dovolacieho súdu ich nemožno považovať
za skutočnosti ani za dôkazy, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 205a ods. 1 O. s. p., ale len
za súčasť (doplnenie) právnej argumentácie žalovanej (obdobne ako v prípade priloženia
judikatúry, či odbornej komentovanej literatúry)“. Vzhľadom na obsah odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd sa obsahom právnej
argumentácie obsiahnutej v týchto vyjadreniach dostatočne nezaoberal, pričom svoj postup
odôvodnil iba tým, že nie je zrejmé, či ide o legálny výklad na to povolaného orgánu
Ukrajiny. Podstata právneho názoru vyjadreného v stanovisku Výboru Najvyššej rady
Ukrajiny pre zahraničné záležitosti pritom spočíva tak, ako na to poukazuje sťažovateľ,
práve v názore, podľa ktorého zákonné ustanovenia o vydržaní nie je možné aplikovať
vo vzťahu k majetku, ktorý sa nachádza vo vlastníctve cudzieho štátu bez udelenia súhlasu
jeho orgánov s aplikáciou ustanovení národného práva, a podstata vyjadrenia Ministerstva
zahraničných vecí Ukrajiny zasa v tom, že čl. 344 účinného občianskeho zákonníka
Ukrajiny sa nevzťahuje na majetok subjektov medzinárodného práva, pričom bez súhlasu
subjektov medzinárodného práva nie je možné uplatňovať kolízne normy ukrajinského
národného práva. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
táto argumentácia sťažovateľa ostala bez odpovede, hoci ide o argumentáciu pre vec
podstatnú.
Ústavne neudržateľnými a nekonzistentnými sa však javia i právne názory a skutkové
zistenia krajského súdu týkajúce sa splnenia samotných podmienok vydržania žalobcom
podľa čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka, a to i v kontexte jeho
prechodných ustanovení.
Ako z rozhodnutí všeobecných súdov v tejto veci vyplýva, podľa čl. 344 ods. 1
ukrajinského občianskeho zákonníka osoba, ktorá nadobudla držbu k majetku inej osoby
dobromyseľne a pokračuje vo výkone držby majetku otvorene a bez prerušenia, môže
nadobudnúť vlastnícke právo k takémuto majetku po uplynutí vydržacej doby, ktorá je päť
rokov pri hnuteľných veciach a desať rokov pri nehnuteľných veciach.
Ako z čl. IV bodu 2 zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, „v prípade,
že do 30. 9. 1993 nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, potom
postupník vráti majetok podľa ods. 1 nástupcom postupcu, t.j. v súlade so zákonom o delení
majetku federácie ČR a SR, s tým, že títo nástupcovia postupcu sa zaväzujú uhradiť náklady
postupníka spojené s udržovaním a ochranou tohto majetku“. Podľa čl. V bode 2 tejto
zmluvy o postúpení pohľadávky sa „zmluva stáva účinnou dňom podpisu oboma zmluvnými
stranami a udelením súhlasu právnych nástupcov dlžníka so skutočnosťou, že pohľadávka
voči nemu sa postupuje postupcom postupníkovi“.
Pokiaľ všeobecné súdy vychádzali z toho, že rozhodujúcim momentom
pre posúdenie dobromyseľnosti žalobcu je moment jeho vstupu do držby majetku,
bolo potrebné tento moment najprv jednoznačne ustáliť, toto skutkové zistenie presvedčivo
oprieť o vykonané dôkazy (obdobne moment účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky)
a podľa relevantnej právnej normy posúdiť dobromyseľnosť žalobcu s ohľadom na všetky
preukázané okolnosti veci vrátane obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ani v prípade,
ak rozhodujúcim momentom pre posúdenie dobromyseľnosti je moment vstupu do držby,
nemôže ostať bez akýchkoľvek dôsledkov ani skutočnosť, že v zmluve o postúpení
pohľadávky bola dojednaná povinnosť vrátenia majetku pre prípad, že v stanovenom čase
nebude dosiahnutá dohoda s Ukrajinou o dokončení KŤUK, ako to uvádza krajský súd,
a to bez ohľadu na právny záver o jej absolútnej neplatnosti. Pokiaľ podľa názoru
všeobecných súdov práve táto zmluva je základom dobromyseľnosti žalobcu, potom musí
byť zohľadnená i jeho vedomosť o „podmienenosti“ jeho ďalšieho vlastníctva dosiahnutím
uvedenej dohody. Navyše, pokiaľ krajský súd vykladá toto ustanovenie tak,
že sa nevyžadovalo uzatvorenie takejto dohody (jej právny vznik), ale postačovalo
jej „neformálne“ dosiahnutie, vykladá vôľu zmluvných strán. K svojmu záveru však
dospieva iba s poukazom na to, že uzatváranie takýchto dohôd je dlhodobý proces
a aj o zmluve o postúpení pohľadávky zmluvné strany uviedli, že ju „uzatvorili“, pričom
použitie odlišných pojmov malo potvrdiť ich odlišný obsah. Takáto argumentácia krajského
súdu sa nejaví vzhľadom na použitú dikciu ustanovenia zmluvy o postúpení pohľadávky
priliehavou ani dostatočnou. Vo vzťahu k otázke, či na vec z hľadiska intertemporálnych
ustanovení možno vôbec ustanovenia ukrajinského občianskeho zákonníka aplikovať
a akým spôsobom má byť čl. 344 ods. 1 ukrajinského občianskeho zákonníka vykladaný,
síce okresný súd poukázal na niektoré rozhodnutia ukrajinských súdov ich označením
spisovou značkou, ako ale vyplýva z ďalšieho obsahu spisu, vznikla pochybnosť o obsahu
a presnosti prekladu niektorých z nich. Ostatne javí sa, akoby všeobecné súdy spoznávali
aplikované ukrajinské právne normy predovšetkým prostredníctvom vyjadrení účastníkov
konania, čo je nedostatočné.
Ústavný súd už aj v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov
a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď
sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona
(nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 71/2013-36 z 23. mája 2013). Preto, hoci gramatický
výklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve
na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých
spornou normou.
Ústavný súd zároveň podotýka, že ani povinnosť aplikácie práva cudzieho štátu
slovenským súdom nezahŕňa iba aplikáciu určitej konkrétnej normy právneho poriadku
cudzieho štátu izolovane, naopak, predpokladá aplikáciu právneho poriadku cudzieho štátu
v jeho celosti, navyše so zohľadnením relevantnej judikatúry súdnych orgánov tohto štátu.
Zistené skutkové okolnosti veci môžu byť podraďované pod právne normy cudzieho
právneho poriadku až po ustálení ich účelu a zmyslu. Na tom nič nemôže zmeniť ani
skutočnosť, že právo cudzieho štátu aplikujú slovenské súdy. Iba takáto aplikácia
vnútroštátneho práva cudzieho štátu slovenskými súdmi totiž môže zodpovedať požiadavke
jej ústavnej konformnosti.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV ÚS 77/02, IV.ÚS299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený
stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma
(IV.ÚS 77/02).
Vzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces rozsudok
krajského súdu neobstojí, pretože v danom prípade došlo postupom krajského súdu k takej
interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,
t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal
dostatočným spôsobom s pre vec podstatnou argumentáciou sťažovateľa.
S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu ústavný súd najprv uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria
nielen veci, ale aj práva a pohľadávky (m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil,
že rozsudkom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,
zaoberal sa aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do jeho základného práva
vlastniť a pokojne užívať majetok (I. ÚS 640/2014).
Ústavný súd vychádzajúc z toho, že krajský súd ústavne neakceptovateľným
rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa toto pochybenie všeobecných súdov per se neznamená,
že toto rozhodnutie predstavuje nezákonný zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to najmä s ohľadom na predmet konania, ktorým bola
určovacia žaloba. Keďže ústavný súd nezistil reálny zásah do tohto práva sťažovateľa,
jeho sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu). Skutočnosť, že všeobecné súdy
pochybili vo vzťahu k svojim procesným povinnostiam, totiž automaticky nezakladá zásah
do hmotných práv sťažovateľa.
Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani v časti, v ktorej namietal porušenie
označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 359/2015
z 30. júna 2016. Pokiaľ totiž najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho
neprípustnosti pre nezistenie naplnenia podmienok uvedených v § 237 OSP, tento jeho
záver je dostatočne a presvedčivo odôvodnený a zodpovedajúci zmyslu právnej úpravy
prípustnosti dovolania. Ako vyplýva z už uvedeného, ani ústavný súd nedospel k záveru,
podľa ktorého by na rozhodovanie vo veci nebola daná právomoc slovenských súdov.
Stotožňuje sa i s postupom okresného súdu, ktorý vykonal pojednávanie vo februári 2014
v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, pretože pre takýto jeho postup boli splnené
všetky zákonné podmienky. Ani podľa názoru ústavného súdu neboli listiny, ktorými
sa odmietol odvolací súd zaoberať, dôkazmi, ale, tak ako už bolo uvedené, ich obsah
bol súčasťou právnej argumentácie sťažovateľa. Ústavný súd už viac ráz konštatoval
i ústavnú súladnosť občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vysloveného v stanovisku
z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 2/2016). Vzhľadom na to, že ani vo veci sťažovateľa nešlo
o výnimočný prípad podľa druhej vety tohto stanoviska, dovolanie sťažovateľa bolo
potrebné považovať za neprípustné, a pokiaľ sa v tejto situácii najvyšší súd jeho dôvodmi
už meritórne nezaoberal, inak postupovať ani nemohol. To však nič nemôže zmeniť
na závere ústavného súdu smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu pre jeho
extrémne nesprávne právne posúdenie veci dané najmä spôsobom aplikácie ukrajinského
práva, a to i v kontexte so s tým spojenými skutkovými otázkami.
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva
sťažovateľa bolo potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku nálezu).
Krajský súd sa bude musieť vysporiadať najmä s tvrdením sťažovateľa,
podľa ktorého neboli splnené jednotlivé podmienky vydržania stanovené ukrajinskou
právnou úpravou, osobitne s ohľadom na to, že osobou, voči ktorej má vydržanie smerovať,
je subjekt medzinárodného práva, ale aj s otázkou či a z akých dôvodov obstojí alebo
neobstojí tvrdenie sťažovateľa o tom, že žalobca do držby dobromyseľne nevstúpil.
Ústavný súd sťažovateľovi napokon priznal náhradu za tri úkony právnej služby
[prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti v roku 2016 a stanovisko k vyjadreniu
z 25. mája 2017 podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“)]. Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený
v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €; v roku 2017 je základná sadzba
147,33 € a hodnota režijného paušálu 8,84 €. Celkovo trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa tak predstavujú sumu 459,33 €. Keďže si však sťažovateľ uplatnil právo
na náhradu trov konania v celkovej výške 363,80, bola mu náhrada trov v tejto výške
ústavným súdom i priznaná.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. Z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde;
bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017