Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 586/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č.

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a základného práva

na zákonného sudcu podľa postupom Okresného

súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2012,

postupom Krajského súdu v Trenčíne vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. mája 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája

2016 doručená sťažnosť , t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa

postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. januára 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 30. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 18. októbra 2012 uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže

spolupáchateľstvom podľa a , za čo mu bol udelený trest

odňatia slobody v trvaní 6 rokov, a na účely výkonu trestu bol zaradený do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia.

3. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal 6. októbra 2015 dovolanie,

o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 27. januára 2016 tak,

že jeho dovolanie podľa odmietol.

4. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho dovolacou

argumentáciou, v dôsledku čoho považuje toto rozhodnutie za „nezákonné, nespravodlivé

a v konečnom dôsledku i za arbitrárne“. K namietanému porušovaniu jeho základných práv

pritom malo dochádzať „počas celého trestného konania“.

5. K namietanému porušeniu práva na zákonného sudcu podľa

sťažovateľ uviedol, že k jeho porušeniu došlo pri rozhodovaní okresného súdu o ďalšom

trvaní jeho väzby. Po podaní obžaloby 17. februára 2012 rozhodoval o ďalšom trvaní väzby

na neverejnom zasadnutí senát v zložení ako predseda senátu,

a ako prísediaci. Následne 2. apríla 2012, keď okresný súd

rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, rozhodoval senát v zložení

ako predseda senátu, a ako prísediaci.

V uznesení sp. zn. z 2. apríla 2012 je uvedené, že členmi senátu boli prísediaci

a . Na základe týchto skutočností namietal sťažovateľ

existenciu dovolacieho dôvodu podľa . Sťažovateľ

poukázal najmä na právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn.

zo 16. októbra 2013, podľa ktorého „ani legitímna snaha súdu o prednostné

rozhodnutie o väzbe nemôže ísť po podaní obžaloby na úkor nedodržania princípu

zákonného sudcu“.

6. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd pri skúmaní tohto dovolacieho dôvodu

„nepostupoval v medziach a v súlade s , keď dovolaciu námietku podľa

ods. 1 písm. b) pokladal za nedôvodnú s odôvodnením, že trestnoprávne kolégium NS SR

16. júna 2015, č. Tpj 73/2014 prijalo stanovisko, ktorým bol prekonaný právny názor

vyslovený v uznesení dovolacieho súdu v otázke zákonného zloženia senátu“ (v rozhodnutí

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013, pozn.). Podľa názoru

sťažovateľa je stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu „z hľadiska ústavnosti

neprijateľné, neakceptovateľné a arbitrárne“.

7. Ďalší dovolací dôvod sťažovateľ videl v tvrdení, že rozhodnutie prvostupňového

súdu bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom,

pričom pochybenie prvostupňového súdu nebolo napravené v konaní pred odvolacím súdom

( ).

8. V tejto súvislosti sťažovateľ v dovolaní namietal nezákonnosť hlásenia o použití

služobného psa pri zisťovaní pachovej stopy sťažovateľa, ako aj nezákonnosť výsluchu

príslušníkov Policajného zboru, ktorí pred výsluchom neboli zbavení mlčanlivosti.

9. Najvyšší súd v tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľa pochybil, keď jeho

„argumentáciu ohľadom zbavenia mlčanlivosti príslušníkov štátnej polície odbavil tým,

že uvedenú skutočnosť, t. j. mlčanlivosť policajtov nenamietal v odvolacom konaní a teda

nebola splnená zákonná podmienka v zmysle . ...Právny

názor, ktorý dovolací súd použil k dôkazu ohľadom hlásenia o použití služobného psa,

teda že predmetný dôkaz bol nahradený výsluchom príslušníkov je neudržateľný, lebo iba

zákon upravuje, ktorý dôkaz je možné použiť v trestnom konaní.“.

10. Sťažovateľ tvrdí, že odmietnutím jeho dovolania na neverejnom zasadnutí

najvyššieho súdu mu „bola odopretá spravodlivosť, nakoľko ak súd I. stupňa vynesie., resp.

vyniesol odsudzujúci rozsudok na základe nezákonných dôkazov (pachová stopa a výsluch

príslušníkov PZ) a mnohých právnych vád (nezákonne zložený senát) a odvolací súd

neučinil žiadnu nápravu... dovolací súd by si nemal osvojovať závery nižších súdov

a protirečiť“.

11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základného práva podľa a postupom

a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. januára 2016. Sťažovateľ žiadal zrušiť namietané uznesenie najvyššieho súdu

a priznať mu primerané zadosťučinenie v neuvedenej výške.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

13. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

16. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou

je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu

17. V zakotvený princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

18. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj o postup, ktorý jeho

vydaniu predchádzal, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť,

že proti tomuto rozhodnutiu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie ako riadny opravný

prostriedok. Túto možnosť aj využil a aj na základe jeho odvolania o veci rozhodoval

krajský súd. Preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu

19. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (porov. medzi mnohými napr. , , ,

, ).

20. V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

21. Napriek tomu, že sťažovateľ za porušovateľa svojich základných práv označil

popri okresnom súde aj krajský súd a najvyšší súd, z obsahu sťažnosti je možné ustáliť,

že jeho sťažnostné argumenty smerujú takmer výlučne k spochybneniu záverov dovolacieho

súdu. To vyplýva aj zo skutočnosti, že v druhom bode petitu svojej sťažnosti navrhuje

zrušiť iba uznesenie najvyššieho súdu o dovolaní.

22. Z tohto dôvodu ústavný súd pri skúmaní relevancie sťažovateľových námietok

zameral svoju pozornosť na obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2016

23. K dovolacím námietkam sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení svojho

uznesenia uviedol:

„Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por, názor vyslovený

v skôr citovanom uznesení dovolacieho súdu v otázke zákonného zloženia senátu

(zákonného sudcu), ktorý je identický s namietaným právnym názorom odvolacieho

Krajského súdu v Trenčíne, bol prekonaný stanoviskom trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2015, Tpj 73/2014, uverejneným

pod č. 83/2015 Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

z ktorého vyplýva, že:

I. Odlišný spôsob kreovania predsedu senátu a členov senátu ani rozdiely v právnom

postavení sudcov a prísediacich sudcov ( o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) určených

na konanie a rozhodovanie vo veci a to od prvého úkonu senátu v danej veci

až do ukončenia trestného stíhania, nespochybňuje postavenie prísediacich ako zákonných

sudcov v zmysle .

Z uvedenej právnej vety možno vyvodiť, že sudca, resp. predseda senátu a prísediaci,

ktorí sa stali zákonnými sudcami v konkrétnej veci pri jej nápade sú zásadne zákonnými

sudcami v nej až do skončenia trestného stíhania, ovšem z tohto pravidla existujú

nasledujúce výnimky uvedené v druhej a tretej právnej vete citovaného stanoviska:

II. V prípade ospravedlnenej neúčasti určeného prísediaceho v dôsledku náhlej

prekážky, nahradí ho pri úkone, ktorý neznesie odklad do času, kým prekážka pominie

(napr. v konaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby) predseda senátu iným

prísediacim zo zoznamu prísediacich sudcov okresného súdu, ktorý tvorí prílohu rozvrhu

práce.

III. Prísediaceho možno v konaní nahradiť, ak pôvodne určený prísediaci nemôže

vo veci konať a rozhodnúť. Na tento účel predseda senátu určí iného prísediaceho rovnako

ako pri zastupovaní prísediaceho (podľa bodu II.), ustanovenia o zmene

zloženia senátu (§ 277 ods. 5) tým nie sú dotknuté.

Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci po jej nápade

sa stali zákonnými sudcami predseda senátu a prísediaci

a . Okresný súd Trenčín v tom istom zložení rozhodol v merite veci, t. j.

o skutku, ktorý bol predmetom obžaloby a to odsudzujúcim rozsudkom z 30. mája 2012,

sp. zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s dovolaním napadnutým

uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012, sp. zn. .

Uvedené zistenie vylučuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b/

, pretože Okresný súd Trenčín 30. mája 2012 rozhodol v zákonnom zložení senátu.

Okolnosť, že okresný súd rozhodol o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2012 v inom zložení senátu (v takom ako ho správne

vymedzuje dovolateľ), nemôže spomenutý dovolací dôvod zakladať vo vzťahu k rozsudku

z 30. mája 2012 a ani k uzneseniu odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra

2012, ktorý vôbec nemohol právoplatné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti obvineného

o prepustenie z väzby preskúmavať v konaní o odvolaní. V tomto smere ide o nesprávny

názor dovolateľa. Konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby predstavuje v rámci

trestného stíhania relatívne samostatné konanie, pričom rozhodnutie o väzbe

je napadnuteľné samostatným opravným prostriedkom - sťažnosťou, ktorý aj bol obvineným,

ovšem neúpešne uplatnený proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 2. apríla 2012. V odvolacom konaní je predmetom prieskumu síce aj konanie

predchádzajúce napadnutému rozsudku, nie však právoplatného rozhodnutia

(napr. o väzbe), ktoré nemajú priamy a bezprostredný súvis s výrokmi rozsudku, ktoré

sú predmetom prieskumu odvolacím súdom.

Právoplatné rozhodnutie o väzbe obvineného by bolo

preskúmateľné iba v mimoriadnom opravnom konaní, na podklade dovolania podaného

na podnet ministrom spravodlivosti podľa

Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa podmienkou jeho

použitia je, že dovolateľ jemu známu skutočnosť namietal už v pôvodnom konaní, najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom ( ).

Uvedená podmienka je splnená, pokiaľ ide o odvolaciu námietku obvineného

(č. 1. 314) o nepoužiteľnosti hlásenia o použití služobného psa na pachové práce

(s odkazom na rozhodnutie č. 15/1995 Zbierky súdnych rozhodnutí). V skutočnosti ale tento

dôkaz, ako na to správne poukázal dovolací súd už vo svojom uznesení z 27. februára 2014,

sp. zn. , okresný súd na hlavnom pojednávaní nevykonal a zároveň o uvedené

hlásenie ani svoj rozsudok neoprel. Predpokladom naplnenia dovolacieho dôvodu podľa

je však to, že súd skutočne oprel rozhodnutie o dôkaz, ktorý

ním nebol vykonaný zákonným spôsobom, čo v prípade spomenutého hlásenia o použití

služobného psa evidentne splnené nebolo. Predmetný dôkaz bol nahradený výsluchom

svedkov , (psovoda) a , o výpovede

ktorých súd tiež oprel svoj rozsudok.

Obvinený nezákonnosť získania dôkazu z týchto dôkazných

prostriedkov a v dôsledku toho ich nepoužiteľnosť ako to uvádza v dovolaní, neuplatnil

v pôvodnom konám, najneskôr na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu 18. októbra 2012.

V ním písomne vypracovanom odvolaní (č. 1. 313-314) spomenutým výpovediam vyčítal

len ich chaotičnosť a pochybnosť.

Uvedená námietka však obsahovo nezodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g/ , a teda nespĺňa podmienku použitia dovolateľovi známej skutočnosti

už v pôvodnom konaní v zmysle Nezákonnosť výsluchu príslušníkov

Policajného zboru obvinený uplatnil až v prvom dovolaní a jeho doplnení, čo je však

z hľadiska splnenia zákonnej podmienky predchádzajúceho uplatnenia irelevantné, keďže

sa tak stalo až po skončení pôvodného konania, ktoré sa právoplatne skončilo uznesením

Krajského súdu v Trenčíne z 18. októbra 2012. Z uvedeného potom vyplýva, že dovolací súd

nemohol ani v rámci opakovaného konania o dovolaní obvineného otázku

použiteľnosti označených svedeckých výpovedí pre zákonnú prekážku podľa § 371 ods. 4

skúmať.“

24. Z rekapitulovaného obsahu uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé,

že sa vysporiadal so všetkými ťažiskovými námietkami sťažovateľa. Pokiaľ ide o námietku

týkajúcu sa porušenia základného práva na zákonného sudcu zo strany okresného súdu

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, najvyšší súd

zrozumiteľne a v dostatočnej miere zdôvodnil, prečo tomuto argumentu sťažovateľa

neprisvedčil. Poukázal tiež na zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu sp. zn. Tpj 73/2014, v intenciách ktorého posúdil aj sťažovateľovu dovolaciu

námietku. Ústavný súd považuje spôsob, akým najvyšší súd na námietku sťažovateľa

reagoval za postačujúci, z obsahového hľadiska jednoznačný, nejaviaci známky arbitrárnosti

či svojvôle.

25. Obdobný postoj je možné zaujať aj k spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadal

s dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nezákonnosti dôkazu, konkrétne hlásenia

o použití služobného psa na pachové práce. Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného

súdu je zrejmé, že okresný súd namietaný dôkaz nevykonal, tento dôkaz vo svojom

rozhodnutí žiadnym spôsobom nehodnotí a svoju argumentáciu na takomto dôkaze

nezakladá.

26. Z obsahu príloh sťažnosti doručenej ústavnému súdu, najmä z obsahu odvolania

sťažovateľa z 6. júla 2012 a jeho doplnení z 13. augusta 2012 a 11. októbra 2012 je tiež

možné ustáliť, že sťažovateľ naozaj námietku týkajúcu sa nezákonnosti výsluchu

príslušníkov Policajného zboru bez predošlého zbavenia mlčanlivosti v konaní nevzniesol,

a to napriek tomu, že v priebehu trestného konania bol zastúpený obhajcom z radov

advokátov, ktorý nepochybne mal možnosť uvedenú skutočnosť zistiť a namietať, a to tak

v čase konania výsluchov príslušníkov Policajného zboru na hlavnom pojednávaní,

ako aj v riadnom opravnom prostriedku.

27. Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým stavom a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

28. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné dovolacie námietky.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozhodnutia spochybňovali.

29. Pokiaľ ide o postup a uznesenie krajského súdu, sťažovateľ mimo rámca

námietok, ktoré tvorili súčasť jeho dovolania a s ktorými sa dostatočne určitým a plne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal už najvyšší súd (body 19 až 26 tohto rozhodnutia),

nevzniesol v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu žiadne iné námietky týkajúce

sa postupu alebo rozhodnutia krajského súdu, z ktorých by mohlo vyplývať porušenie

jeho označených základných práv.

30. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať

sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017