Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 592/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , a , ,

zastúpených advokátkou JUDr. Zuzanou Hancinovou, Bellova 3, Košice, ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -61 z 2. novembra 2016

v spojitosti s uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -64 z 29. novembra

2016, uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -69 z 9. decembra 2016

a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -74 z 13. decembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2017 doručená sťažnosť , , a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. Zuzanou Hancinovou, Bellova 3, Košice, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -61 z 2. novembra 2016 v spojitosti s uznesením

okresného súdu č. k. -64 z 29. novembra 2016, uznesením okresného súdu

č. k. -69 z 9. decembra 2016 a uznesením okresného súdu

č. k. -74 z 13. decembra 2016 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresný súd vedie pod sp. zn.

konanie o určenie otcovstva k plnoletému ,

(ďalej len „navrhovateľ“), proti domnelému otcovi

, ktorý zomrel Sťažovateľom (biologickým synom nebohého,

pozn.) ako tretím osobám nezúčastneným na konaní bolo podľa § 210 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) nariadené uznesením okresného súdu č. k. -61

z 2. novembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie z 2. novembra 2016“, pozn.) dostaviť

sa na výzvu ustanoveného znalca na vyšetrenie a poskytnúť súčinnosť znalcovi pre účel

určenia pravdepodobnosti otcovstva pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Proti tomuto uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou podali sťažovatelia

včas sťažnosti, o ktorých rozhodol okresný súd (sudkyňou, pozn.) uzneseniami

č. k. -64 z 29. novembra 2016 a č. k. -69 z 9. decembra 2016

tak, že sťažnosti zamietol s poukazom na vyšetrovaciu zásadu, ktorou je ovládané civilné

mimosporové konanie o statusovej otázke otcovstva navrhovateľa. V odôvodnení týchto

rozhodnutí okresný súd stručne poukázal na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu

č. k. -11 z 24. apríla 2003, kde bol vyslovený názor, že oprávnenie

všeobecného súdu nariadiť znalecké dokazovanie (lekárske vyšetrenie, príp. krvná skúška)

nemôže ovplyvniť názor účastníka o jeho potrebnosti či nevyhnutnosti. Zároveň okresný

súd vyjadril presvedčenie, podľa ktorého uvedené názory je potrebné a možné aplikovať

aj na konanie o určenie otcovstva k plnoletému sťažovateľovi a účasť oboch plnoletých detí

zosnulého domnelého otca je potrebná, aby bolo možné v čo najvyššej dosiahnuteľnej miere

určiť pravdepodobnosť biologického otcovstva zosnulého.

Uznesením okresného súdu č. k. -74 z 13. decembra 2016 (vydané

sudkyňou, pozn.) bolo zmenené napadnuté uznesenie z 2. novembra 2016 tak, že došlo

k zmene spôsobu výkonu vyšetrenia a zmene znalca pre účel určenia pravdepodobnosti

otcovstva analýzou DNA na základe odberu biologického materiálu výterom z ústnej

dutiny. Sťažovatelia boli v poučení napadnutého uznesenia poučení o tom, že „Proti tomuto

uzneseniu nie je možné podať odvolanie ( ).“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú okresným súdom uloženú povinnosť podrobiť

sa vyšetreniu a poskytnúť vzorku svojho genómu ako zásah do telesnej integrity porušujúci

ich právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a zároveň odporujúci právu

na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti argumentujú takto:

«Sťažovatelia majú za to, že takýto zásah do ich základných práv je dôvodný jedine

za splnenia podmienok uvedených v článku 8 bod 2 Dohovoru.

V zmysle článku 8 bod 2 Dohovoru, „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“

Vychádzajúc z uvedeného sú sťažovatelia presvedčení, že v ich prípade nie je možné

zasiahnuť do ich práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života a že v tomto

prípade sa nejedná o žiadnu z uvedených výnimiek.

... jeho zákonná zástupkyňa neprejavila za života domnelého otca žiaden záujem

na určení otcovstva k jej synovi, hoci jej v tom nič nebránilo po dobu až 20 rokov a teda

nevyužila bezdôvodne všetky zákonné možnosti, vrátane určenia jeho otcovstva súdnou

cestou prostredníctvom metódy analýzy ľudského genómu priamo od domnelého otca,

t. j. v čase, keď bolo možné takmer s 99,99 % istotou určiť jeho otcovstvo. Rovnako

tak neučinil ani sám po dovŕšení svojej plnoletosti ešte počas života

domnelého otca. Súčasne takýto návrh nepodal ani sám označený domnelý otec...

Navyše, na tak výrazný zásah do súkromia sťažovateľov, akým je analýza

ich genomu, nemôže postačovať to, že domnelý otec zomrel. Okresný súd v napadnutom

uznesení vo svojom odôvodnení ani neuvádza, že otcovstvo nie je možné určiť inak,

a to najmä cestou svedeckých výpovedí.

Je zrejmé, že génom sťažovateľov a génom ich otca nie sú úplne totožné, následkom

čoho bude možné otcovstvo určiť len s istou mierou pravdepodobnosti. ... Úkony

vykonávané na tretích osobách, akou sú v tomto prípade sťažovatelia, musia byť

v primeranom pomere k závažnosti záujmu, ktorý sa tým sleduje - v tomto prípade záujmu

na určení otcovstva - a k hodnote poznania, ktorú má priniesť. Ako to už uvádzame vyššie,

hodnotou poznania v tomto prípade bude len menšia či väčšia pravdepodobnosť, avšak

každopádne nižšia, ako keby sa ešte za života domnelého otca skúmal priamo jeho genóm.

Čo je však nepochybné je to, že akékoľvek možné určenie väčšej pravdepodobnosti

otcovstva domnelého otca by ako také veľkou mierou narušilo harmonické rodinné vzťahy

a nepochybne natrvalo negatívne zasiahlo do súkromného života oboch sťažovateľov.

Sťažovatelia majú za to, že v zmysle zásady proporcionality ochrany ich práva

na súkromie vo vzťahu k výsledku poznania, možný výsledok nikdy nebude zodpovedať

miere zásahu do ich súkromia a preto vykonaním napadnutého uznesenia by bolo ich právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života ( zásah do telesnej integrity)... porušené.

Navyše vzhľadom k tomu, že... navrhovateľ v konaní o určenie otcovstva už nemá

vzhľadom na svoj vek (21 rokov) v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa status dieťaťa...

závažnosť jeho záujmu na určení otcovstva neprevyšuje právo sťažovateľov

na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života (zásah do telesnej integrity) podľa

článku 8 Dohovoru ako aj článku 19 ods. 2 SR.

... skutočným cieľom celého konania o určenie otcovstva voči domnelému otcovi

neb. by bolo v prípade určenia jeho väčšej pravdepodobnosti

iba nadobudnutie majetku, t. j. dedičského podielu ,

čo považujú obaja sťažovatelia za nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi.

Poskytnutím preto svojho genómu zo strany sťažovateľov v prípade, ak by výsledkom

bola hocijaká aj nízka pravdepodobnosť... by sťažovatelia vlastným konaním zhoršili svoje

právne postavenie, k čomu ich súd nemôže nútiť, a preto sťažovatelia toto považujú

za porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie ( spravodlivý proces) podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky.

Súčasne je potrebné poukázať na to, že neexistujú a sťažovateľovi neboli poskytnuté

dostatočné, resp. žiadne procesné záruky, a neexistuje žiaden zákonom ani rozhodnutím

súdu prísne vymedzený účel, na ktorý má byť - alebo by bola - vzorka jeho genómu použitá

a nebola určená ani doba, po ktorú by bola informácia z jeho genómu uchovávaná

v databáze.

... prvoradým cieľom konania o určenie otcovstva by malo byť najmä vytvorenie

väzieb medzi rodičom a dieťaťom, udržiavanie ich vzájomného osobného kontaktu a najmä

podieľanie sa rodiča na rozvoji a výchove dieťaťa hlavne počas jeho vývinu a formovania

jeho osobnosti. Je zrejmé, že v prípade možného určenia väčšej miery pravdepodobnosti

otcovstva domnelého otca by takýto stav už nebol nikdy zrealizovateľný.»

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú,

aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej nálezom rozhodol tak,

že vysloví, že napadnutými uzneseniami okresného súdu došlo k porušeniu ich základných

práv podľa a a práv podľa a dohovoru,

napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu

a prizná im úhradu trov konania v sume 468,51 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -61 z 2. novembra 2016

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. -61 z 2. novembra

2016 vydanému vyššou súdnou úradníčkou boli sťažovatelia podľa

oprávnení podať sťažnosť (čo aj využili), o ktorej rozhodol okresný súd sudkyňou tak,

že sťažnosti boli zamietnuté. Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľov

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 uzneseniami okresného súdu č. k. -64 z 29. novembra

2016 a č. k. -69 z 9. decembra 2016 v spojení s uznesením č. k.

-74 z 13. decembra 2016

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25

ods. 2 totiž vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je aj posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Zároveň ústavný súd považuje ešte pred posúdením opodstatnenosti tejto časti

sťažnosti za žiaduce poukázať aj na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným

súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Sťažovatelia namietajú najmä, že im uložený príkaz okresným súdom podrobiť

sa vyšetreniu pre účel odobratia biologického materiálu je takým zásahom do ich práva

na súkromný a rodinný život (fyzickú integritu), ktorý v korelácii so sledovaným účelom

(určenie otcovstva dospelého navrhovateľa po smrti domnelého otca) v konkrétnych

podmienkach prípadu nie je proporcionálny, pretože nie je nevyhnutný, a teda ani

oprávnený (ďalej aj „kľúčová námietka“).

V nadväznosti na túto (kľúčovú) námietku sťažovateľov ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť napadnutých uznesení z 29. novembra 2016, resp. 9. decembra 2016,

v ktorej okresný súd predovšetkým uvádza:

«11. Vo vzťahu k dôvodom uvádzaným v sťažnosti súd poukazuje na skutočnosť,

že v tomto konaní ide o konanie upravené Civilný mimosporový

poriadok (§ 104 a nasl.), v ktorom účastník nenesie dôkazné bremeno. Nemá dôkaznú

povinnosť, pretože v mimosporovom konaní sa uplatňuje vyšetrovacia procesná zásada,

ktorej obsah realizuje v celom rozsahu súd tak, že je povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35

). Súd je povinný a oprávnený v mimosporovom konaní vykonávať dôkazy nielen

v rozsahu svojej kompetencie, ale aj v rozsahu ústavnej zodpovednosti za zistenie

skutočného stavu veci, ktoré nemôže závisieť od vôle účastníkov konania a ani od iných

subjektov. V celom rozsahu to platí aj v prípade, ak súd nariadi vykonanie takého dôkazu,

ktorý je výslovne upravený ako dôkazný prostriedok v a to bez

ohľadu na to, či sa osobne týka účastníka alebo tretej osoby, ktorá ma v rámci tohto

dôkazného prostriedku povinnosť podrobiť sa znaleckému vyšetreniu, ak je to na podanie

znaleckého posudku potrebné...

12. K otázke nariadenia znaleckého dokazovania a povinnosti podrobiť sa povinnosti

uloženej podľa (predtým 127 ods. 3 ) sa vyjadril aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v uznesení -11 z 24. 4. 2003, ...

„Oprávnenie všeobecného súdu nemôže ovplyvniť názor účastníka na to, či je alebo nie je

potrebné jeho lekárske vyšetrenie, ktorým treba rozumieť také vyšetrovacie úkony,

ku ktorým patrí aj to, čo je uvedené vo výrokoch napadnutého uznesenia. Podstatou

každého lekárskeho vyšetrenia je aj zásah do súkromného života a do nedotknuteľnosti

osoby. Taký zásah však vykoná lekár a jeho postup pri vyšetrovaní nemôže byť v príčinnej

súvislosti s uznesením všeobecného súdu, ktoré je vydané za účelom zistenia skutkového

stavu a za splnenia ústavných a zákonných predpokladov na jeho vydanie.“

13. Uvedené podľa názoru súdu v tomto prípade platí aj vo vzťahu k povinnosti inej

tretej osoby podrobiť sa znaleckému skúmaniu a povinnosti poskytnúť znalcovi súčinnosť

v konaní o určenie otcovstva k plnoletému dieťaťu, v ktorom bolo vykonanie takéhoto

dôkazu nariadené...

14. Pri znaleckom dokazovaní je potrebná účasť obidvoch plnoletých detí zosnulého

... tak, aby bolo v čo najvyššej miere možné zistiť pravdepodobnosť,

či označená osoba je biologickým otcom navrhovateľa...»

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenia

okresného súdu o zamietnutí sťažností sťažovateľov a nariadení znaleckého dokazovania

formou analýzy DNA nemožno vo vzťahu k spôsobu vysporiadania sa s kľúčovou

námietkou sťažovateľov považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, napriek tomu,

že sa javí ako stručné a vyúsťujúce do záveru o ich povinnosti poskytnúť okresnému súdu

požadovanú súčinnosť pre účel určenia pravdepodobnosti otcovstva ich zosnulého otca

k navrhovateľovi a konštatovania, že uloženie takejto povinnosti (podrobiť sa znaleckému

dokazovaniu) aj tzv. tretej osobe je prípustné a upravené procesným právom.

Podľa názoru ústavného súdu z hľadiska požiadavky rešpektovania proporcionality

zásahu do fyzickej integrity sťažovateľov v korelácii so záujmom navrhovateľa určiť

jeho biologického otca v konaní o určenie otcovstva sa záver okresného súdu

o uprednostnení záujmu navrhovateľa nejaví z ústavného hľadiska za neakceptovateľný

a neudržateľný. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil aj skutočnosť, že kolidujúci záujem

sťažovateľov na rešpektovaní ich fyzickej integrity, ktoré je súčasťou ich

a dohovorom garantovaného práva na súkromný a rodinný život, je napadnutými

uzneseniami okresného súdu zasiahnutý v minimálnej miere, keďže okresný súd nariadil

neinvazívny odber biologického materiálu výterom z ústnej dutiny.

Na tomto skutkovom základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutými

uzneseniami okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania analýzou DNA nedošlo

k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmom navrhovateľa, ktorý sa domáha určenia

otcovstva a záujmom sťažovateľov na ochrane ich súkromia (m. m. ).

K uvedenému záveru ústavný súd dospel napriek relevantnej skutočnosti, že v danom

prípade je „v hre“ otcovstvo k dospelému navrhovateľovi (po smrti domnelého otca),

t. j. v situácii, keď všeobecný záujem na ochrane práv navrhovateľa v konaní o určenie

otcovstva stratil časť svojej dôležitosti v porovnaní s obdobím, keď bol ešte dieťaťom

(obdobne pozri napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Paulík

proti Slovensku z 10. 10. 2006, č. 10699/05). Aj v dospelosti sa však otázka určenia

otcovstva zásadným spôsobom podieľa na utváraní osobnej identity a povedomia

jednotlivca, čo všeobecný súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

K námietke sťažovateľov o tom, že v ich prípade okresným súdom zvolený procesný

postup nebol nevyhnutný, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že je vecou všeobecného

súdu, aby zvolil zo zákonom prípustných dôkazných prostriedkov ten, ktorý považuje

za najvhodnejší pre zistenie takých skutočností, ktoré sú rozhodné pre posúdenie veci,

o ktorej je v súlade so zásadou zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae)

povinný rozhodnúť. Do tohto zákonom poskytnutého priestoru na diskréciu všeobecného

súdu ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie zasahovať, resp. činnosť všeobecného súdu

svojím rozhodnutím nahrádzať.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti zohľadnil aj ďalšiu

osobitosť posudzovanej veci spočívajúcej v tom, že domnelý otec (otec sťažovateľov)

je toho času po smrti, a aj preto nemožno okresným súdom zvolený procesný postup

(získanie vzorky DNA od dospelých biologických synov domnelého otca) za nerozumný

či šikanózny a ani priečiaci sa zmyslu a účelu procesnej úpravy dokazovania. Ústavný súd

sa stotožňuje s argumentáciou okresného súdu, podľa ktorej sťažovateľmi navrhovaný

dôkazný prostriedok (výpovede svedkov) nie je v porovnaní s osvedčenou vedeckou

medicínskou metódou (odobratie vzorkou DNA) spôsobilý preukázať pravdepodobnosť

biologického otcovstva presvedčivejšie či objektívnejšie.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

V súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti porušeniu ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že integrálnou súčasťou týchto práv

je aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia a obsahuje odpovede, ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej

veci rozhodujúce (m. m. , , , ako aj rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998 atď.).

V spojení s právom na ústavne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa zdôrazňuje, že jeho

súčasťou jej aj právo každého účastníka konania na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma (). Tento právny názor možno

nepochybne primerane vzťahovať aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V naznačených

súvislostiach ústavný súd navyše pripomína, že z jeho ústavného postavenia ústavného súdu

( ) vyplýva, že jeho prvoradou úlohou ochrana ústavnosti a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Ústavný súd

vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (, ,

), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Vychádzajúc so záverov vyslovených v časti II.2 tohto uznesenia ústavný súd

konštatuje, že z obsahu napadnutých uznesení sa presvedčil, že okresný súd sa námietkami

sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto

konaní dostali odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa ich námietok, a preto

považuje napadnuté uznesenia okresného súdu za kompatibilné s požiadavkami

vyvoditeľnými zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na už uvedené predbežné závery k námietkam sťažovateľov ústavný

súd poznamenáva, že jeho pozornosti neuniklo, že sťažovatelia v predmetnom konaní

o určenie otcovstva nevystupujú ako strana sporu, pričom povinnosť v ňom im bola uložená

len ako tretej osobe nezúčastnenej na konaní. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že nimi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru možno posudzovať len vo vzťahu k tej časti konania okresného súdu,

v ktorom rozhodoval o ich námietkach proti uloženej povinnosti podrobiť sa znaleckému

dokazovaniu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov

aj v časti namietajúcej porušenie ich základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti (priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2017