Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 632/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , a ,

, zastúpených JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátska kancelária,

Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa a práv na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Košice I sp. zn. zo 16. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), a

, (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

(ďalej len „“) a práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 C

313/2013 zo 16. júna 2015.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania

o zapretie otcovstva, a to na strane odporcu, vedeného na základe návrhu podaného

okresnému súdu 8. októbra 2013.

Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ ako podklad pre návrh na začatie konania

použil výsledky anonymného testu DNA zo 14. októbra 2010, ktorý vylúčil biologické

otcovstvo navrhovateľa voči sťažovateľovi, pričom vzorkou, ktorá sa použila na účely DNA

analýzy, mali byť sliny zo žuvačky pochádzajúcej od sťažovateľa.

Okresný súd v predmetnom konaní vydal namietané uznesenie, ktorým ustanovil

znalca z odboru genetiky a uložil sťažovateľovi a navrhovateľovi dostaviť sa ku znalcovi

a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť.

V namietanom rozhodnutí okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľov dôvodil iba

konštatáciou, že v záujme spoľahlivého a úplného zistenia skutkového stavu v konaní

o zapretie otcovstva je nutné doplniť doteraz vykonané dokazovanie prostredníctvom

znaleckého dokazovania.

Sťažovatelia v úvode svojej argumentácie poukazujú na skutočnosť, že lehota

na podanie zapieracej žaloby zo strany domnelého otca nie je v súčasnosti zákonom

upravená, pretože vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. z 20. apríla

2011 stratilo platnosť pôvodné znenie ustanovenia Z. z

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“), podľa ktorého mohol manžel do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel,

že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.

Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ odvolávajúc sa na citovaný nález ústavného

súdu v konaní pred okresným súdom oprel svoj návrh o tvrdenie, že súčasná legislatíva

nelimituje zapretie otcovstva lehotou.

Sťažovatelia dôvodia, že s takýmto výkladom právneho stavu nesúhlasia, poukazujúc

pritom na obsah odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, judikatúru Najvyššieho

súdu Českej republiky, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej je limitácia možnosti popretia otcovstva určitou lehotou výrazom

požiadavky právnej istoty a stability rodinných vzťahov.

Analogicky sa sťažovatelia snažia poukázať na judikatúru Ústavného súdu Českej

republiky, a to nález sp. zn. z 8. júla 2010,v rámci ktorého bolo konštatované,

že neaplikácia pôvodnej, nálezom zrušenej objektívnej lehoty, ešte neznamená časovú

neobmedzenosť podania zapieracej žaloby, a preto do času, kým zákonodarca rozhodne

o vymedzení lehoty na popretie otcovstva, bude povinnosťou súdov posúdiť, či žaloba

o zapretie otcovstva s ohľadom na časový priestor od zistenia relevantných skutočností

pre spochybnenie otcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv a právom

chránených záujmov iných osôb.

Sťažovatelia argumentujú, že okresný súd o ustanovení znalca pre účely vykonania

tzv. genetickej analýzy predstavujúcej podľa sťažovateľov závažný zásah do ich

súkromného a rodinného života rozhodol bez toho, aby sa uvedenou relevantnou

okolnosťou vôbec zaoberal.

Sťažovatelia dôvodia: „Okresný súd sa predtým, ako ustanovil znalca napadnutým

rozhodnutím, vôbec nevysporiadal s existujúcim skutkovým stavom, nevzal do úvahy

súčasný právny stav, judikatúru v prípadovo podobných veciach a rozhodol bez toho, aby

bolo sťažovateľom evidentné, ako pri svojom rozhodovaní postupoval. Sťažovatelia majú

za to, že v súlade s momentálnym právnym stavom a judikatúrou sa mal všeobecný súd

najskôr vysporiadať s tým, či vôbec bola zapieracia žaloba podaná v primeranom časovom

horizonte po tom, čo sa otec sťažovateľa v 1. rade dozvedel o okolnostiach, ktoré mali byť

relevantné pre jeho rozhodnutie podať žalobu o zapretie otcovstva, a to najmä s ohľadom

na primeranosť zásahu do práv iných osôb, t. j. sťažovateľov. Bez vyjasnenia tejto otázky je

nariadenie znaleckého dokazovania predčasné a neoprávnene zasahujúce do základných

práv sťažovateľov.“

Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

ich základných práv podľa a a práv podľa a

ods. 1 a 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. júna 2015,

označené uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal tiež

sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Sťažovatelia v podanej sťažnosti v podstate namietajú, že uznesením okresného

súdu, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie prostredníctvom analýzy DNA, došlo

k neprípustnému zásahu do ich práva na súkromie, keď súd v konaní o návrhu na zapretie

otcovstva podaného právnym otcom sťažovateľa rozhodol o nariadení znaleckého

dokazovania podľa názoru sťažovateľov bez toho, aby mu predchádzalo súdom vykonané

vzájomné vyvažovanie garantovaných záujmov právneho otca a záujmov sťažovateľov.

V postupe okresného súdu prezentujúc vlastnú interpretáciu relevantnej právnej

úpravy vidia sťažovatelia porušenie základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a tiež práv zaručených a a 2 dohovoru.

V prípade sťažovateľov ide o aplikáciu právnej úpravy zakotvujúcej možnosť

dosiahnuť zrušenie následkov domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky.

Stav nesúladu právneho otcovstva s otcovstvom biologickým závažným spôsobom

zasahuje do súkromnej sféry právneho otca dieťaťa. Práve na odstránenie tohto rozporu

slúži zapieracia žaloba otca, ktorého právne otcovstvo bolo určené iba na základe

domnienky otcovstva. Záujem na zosúladení právneho otcovstva s otcovstvom biologickým

však nemožno považovať za záujem absolútny. Aj pri absencii biologického vzťahu sa totiž

môže pôsobením času vytvoriť medzi právnym otcom a dieťaťom sociálna a citová väzba,

ktorá má z hľadiska garancie súkromného a rodinného života nárok na právnu ochranu.

V takomto prípade by malo byť rozhodovanie o ďalšom trvaní právneho vzťahu závislé

od viacerých faktorov, medzi ktorými nepochybne dôležitú úlohu zohráva záujem dieťaťa

ako prioritné hľadisko pri rozhodovaní orgánov verejnej moci v zmysle čl. 3 Dohovoru

o právach dieťaťa. Na druhej strane relevanciu treba priznať aj záujmom právneho otca,

u ktorého právny stav nekorešponduje s biologickou realitou a kde právny otec sám brojí

proti svojmu právnemu otcovstvu. Zároveň nemožno opomenúť ani právo matky dieťaťa

na ochranu súkromného a rodinného života. Potreba vyvažovania tu sleduje spravodlivú

rovnováhu medzi jednotlivými protichodnými záujmami.

Nález ústavného súdu sp. zn. z 20. apríla 2011 vyhlásil za ústavne

nesúladné ustanovenie o zapieracej lehote pri prvej domnienke otcovstva svedčiacej

manželovi matky dieťaťa s tým, že začiatok plynutia zapieracej lehoty špecifikovaný

momentom, keď sa manžel dozvedel o narodení dieťaťa, kvalifikoval ústavný súd ako

neprimerane obmedzujúci záujmy právneho otca. Samotné subjektívne právo na zapieraciu

žalobu ostalo právnemu otcovi zachované na základe iného ustanovenia ̶§ 88 zákona

o rodine, na predmetný nález ústavného súdu, teda na derogáciu ustanovenia § 86 ods. 1

zákona o rodine, však zákonodarca nezareagoval a lehota na podanie zapieracej žaloby sa

stala kvázi neobmedzenou.

Ústavný súd je toho názoru, že práve v situácii absencie zákonných limitov, ktoré by

právnu istotu rodinných vzťahov a ochranu záujmov dieťaťa zabezpečovali aj

prostredníctvom ustanovenej zapieracej lehoty a podmienok jej plynutia, nemôže konajúci

súd rezignovať na spomínanú požiadavku vyvažovania, a teda akceptovať časovú

neobmedzenosť podávania zapieracej žaloby. Je tak dočasnou úlohou súdu, aby do doby

vyplnenia medzery v zákone v každom konkrétnom prípade posúdil, či uplatnená žaloba

s ohľadom na časový rámec od zistenia skutočností relevantných pre spochybnenie

otcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv iných dotknutých osôb.

V konkrétnom prípade sťažovateľov sa ústavný súd nestotožňuje s ich tvrdením

o jednoznačnej žalobnej nečinnosti právneho otca, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľov

„zamýšľal“ nad svojím biologickým otcovstvom už v útlom veku sťažovateľa, a teda mohol

podniknúť právne kroky k spochybneniu právneho otcovstva (prostredníctvom podnetu

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky).

Treba povedať, že právnemu otcovi v relevantnom čase platná a účinná zákonná

úprava umožňovala uplatniť zapieraciu žalobu v objektívnej lehote 6 mesiacov

od momentu, keď sa dozvedel o narodení sťažovateľa, ktorý sa narodil 22. septembra 1988.

Právny otec uviedol, že osobné pochybnosti o biologickom otcovstve k sťažovateľovi

nadobudol v 90-tych rokoch, teda po uplynutí predmetnej lehoty. Zároveň právny otec

naznačil, že v uvedenom čase prekážkou na vykonanie tzv. krvných testov ako jediného

vtedy dostupného a zároveň relevantného prostriedku pre potvrdenie, resp. vyvrátenie

biologického otcovstva, bola nesúčinnosť sťažovateľky, ktorá sa k uvedenej okolnosti

odmietla pred konajúcim súdom vyjadriť, teda ju nevyvrátila.

Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na judikatúra ESĽP, ktorá kvalifikovala

osobné presvedčenie právneho otca o nesúlade právneho otcovstva s biologickou realitou

ako nedostatočný dôkazný podklad pre prieskum právneho otcovstva, kde, naopak, ako

príklad dôkazu relevantného prezentovala testy DNA (pozri napr. rozhodnutia ESĽP

vo veciach Klocek proti Poľsku z 27. 4. 2010, č. 20674/07; Iyilik proti Turecku zo 6. 12.

2011, č. 2899/05; Backlund proti Fínsku z 6. 7. 2010, č. 36498/05).

Právny otec sťažovateľa si preňho dostupným spôsobom, teda bez participácie

sťažovateľa, ktorý preskúmanie právneho otcovstva a DNA analýzu odmietal, súkromnou

iniciatívou túto analýzu zabezpečil a po tom, ako sa derogáciou pôvodnej objektívnej lehoty

spomínaným nálezom ústavného súdu vytvoril právny priestor pre iniciovanie zapieracieho

konania, podal zapieraciu žalobu. Právnemu otcovi tak seriózny relevantný podklad pre

spochybnenie jeho otcovstva poskytli až výsledky vyhotovenej DNA analýzy, ktorou

disponoval od októbra 2010 (najskôr od 14. októbra 2010, keď bola analýza vyhotovená)

a na základe ktorej následne po vytvorení právnej možnosti uplatnil 8. októbra 2013

zapieraciu žalobu.

Reflektujúc na nové zákonné znenie ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine

nadobúdajúce účinnosť od 1. januára 2016, podľa ktorého „ Manžel môže do 3 rokov odo

dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré

sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“, hodnotí ústavný súd časový

odstup troch rokov od obstarania DNA analýzy do dňa podania žaloby právnym otcom

sťažovateľa ako korešpondujúci zámerom zákonodarcu, a teda v zásade akceptovateľný.

V neposlednom rade poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu relevantnú okolnosť

v predmetnej veci, a síce na skutočnosť, že je v danom konkrétnom prípade v hre právne

otcovstvo k dospelému dieťaťu, keď má sťažovateľ 27 rokov a nie je závislý na výžive

od právneho otca. Všeobecný záujem na ochrane práv sťažovateľa tak značne stratil

na svojej dôležitosti v porovnaní s dobou, keď bol sťažovateľ ešte dieťaťom (obdobne pozri

napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Paulík proti Slovensku z 10. 10. 2006, č. 10699/05).

Podľa názoru ústavného súdu sa v rámci testu proporcionalitu konkrétne okolnosti

prípadu sťažovateľov vo svojom súhrne vychyľujú skôr v prospech právneho otca, čo

potvrdzuje, že namietaným rozhodnutím o nariadení znaleckého dokazovania analýzou

DNA nedošlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami navrhovateľa (právneho

otca) a spoločenským záujmom na zabezpečení právnej istoty rodinných väzieb vrátane

záujmov sťažovateľov na ochrane ich súkromia.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov sa už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015