Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 632/2015
PDF · 171.02 KB
No categories available
III. ÚS 632/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , a ,
, zastúpených JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátska kancelária,
Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Košice I sp. zn. 39 C 313/2013 zo 16. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), a
, (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 C
313/2013 zo 16. júna 2015.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania
o zapretie otcovstva, a to na strane odporcu, vedeného na základe návrhu podaného
okresnému súdu 8. októbra 2013.
Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ ako podklad pre návrh na začatie konania
použil výsledky anonymného testu DNA zo 14. októbra 2010, ktorý vylúčil biologické
otcovstvo navrhovateľa voči sťažovateľovi, pričom vzorkou, ktorá sa použila na účely DNA
analýzy, mali byť sliny zo žuvačky pochádzajúcej od sťažovateľa.
Okresný súd v predmetnom konaní vydal namietané uznesenie, ktorým ustanovil
znalca z odboru genetiky a uložil sťažovateľovi a navrhovateľovi dostaviť sa ku znalcovi
a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť.
V namietanom rozhodnutí okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľov dôvodil iba
konštatáciou, že v záujme spoľahlivého a úplného zistenia skutkového stavu v konaní
o zapretie otcovstva je nutné doplniť doteraz vykonané dokazovanie prostredníctvom
znaleckého dokazovania.
Sťažovatelia v úvode svojej argumentácie poukazujú na skutočnosť, že lehota
na podanie zapieracej žaloby zo strany domnelého otca nie je v súčasnosti zákonom
upravená, pretože vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 20. apríla
2011 stratilo platnosť pôvodné znenie ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“), podľa ktorého mohol manžel do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel,
že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ odvolávajúc sa na citovaný nález ústavného
súdu v konaní pred okresným súdom oprel svoj návrh o tvrdenie, že súčasná legislatíva
nelimituje zapretie otcovstva lehotou.
Sťažovatelia dôvodia, že s takýmto výkladom právneho stavu nesúhlasia, poukazujúc
pritom na obsah odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, judikatúru Najvyššieho
súdu Českej republiky, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej je limitácia možnosti popretia otcovstva určitou lehotou výrazom
požiadavky právnej istoty a stability rodinných vzťahov.
Analogicky sa sťažovatelia snažia poukázať na judikatúru Ústavného súdu Českej
republiky, a to nález sp. zn. Pl. ÚS 15/09 z 8. júla 2010,v rámci ktorého bolo konštatované,
že neaplikácia pôvodnej, nálezom zrušenej objektívnej lehoty, ešte neznamená časovú
neobmedzenosť podania zapieracej žaloby, a preto do času, kým zákonodarca rozhodne
o vymedzení lehoty na popretie otcovstva, bude povinnosťou súdov posúdiť, či žaloba
o zapretie otcovstva s ohľadom na časový priestor od zistenia relevantných skutočností
pre spochybnenie otcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv a právom
chránených záujmov iných osôb.
Sťažovatelia argumentujú, že okresný súd o ustanovení znalca pre účely vykonania
tzv. genetickej analýzy predstavujúcej podľa sťažovateľov závažný zásah do ich
súkromného a rodinného života rozhodol bez toho, aby sa uvedenou relevantnou
okolnosťou vôbec zaoberal.
Sťažovatelia dôvodia: „Okresný súd sa predtým, ako ustanovil znalca napadnutým
rozhodnutím, vôbec nevysporiadal s existujúcim skutkovým stavom, nevzal do úvahy
súčasný právny stav, judikatúru v prípadovo podobných veciach a rozhodol bez toho, aby
bolo sťažovateľom evidentné, ako pri svojom rozhodovaní postupoval. Sťažovatelia majú
za to, že v súlade s momentálnym právnym stavom a judikatúrou sa mal všeobecný súd
najskôr vysporiadať s tým, či vôbec bola zapieracia žaloba podaná v primeranom časovom
horizonte po tom, čo sa otec sťažovateľa v 1. rade dozvedel o okolnostiach, ktoré mali byť
relevantné pre jeho rozhodnutie podať žalobu o zapretie otcovstva, a to najmä s ohľadom
na primeranosť zásahu do práv iných osôb, t. j. sťažovateľov. Bez vyjasnenia tejto otázky je
nariadenie znaleckého dokazovania predčasné a neoprávnene zasahujúce do základných
práv sťažovateľov.“
Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 39 C 313/2013 zo 16. júna 2015,
označené uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal tiež
sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovatelia v podanej sťažnosti v podstate namietajú, že uznesením okresného
súdu, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie prostredníctvom analýzy DNA, došlo
k neprípustnému zásahu do ich práva na súkromie, keď súd v konaní o návrhu na zapretie
otcovstva podaného právnym otcom sťažovateľa rozhodol o nariadení znaleckého
dokazovania podľa názoru sťažovateľov bez toho, aby mu predchádzalo súdom vykonané
vzájomné vyvažovanie garantovaných záujmov právneho otca a záujmov sťažovateľov.
V postupe okresného súdu prezentujúc vlastnú interpretáciu relevantnej právnej
úpravy vidia sťažovatelia porušenie základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
V prípade sťažovateľov ide o aplikáciu právnej úpravy zakotvujúcej možnosť
dosiahnuť zrušenie následkov domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky.
Stav nesúladu právneho otcovstva s otcovstvom biologickým závažným spôsobom
zasahuje do súkromnej sféry právneho otca dieťaťa. Práve na odstránenie tohto rozporu
slúži zapieracia žaloba otca, ktorého právne otcovstvo bolo určené iba na základe
domnienky otcovstva. Záujem na zosúladení právneho otcovstva s otcovstvom biologickým
však nemožno považovať za záujem absolútny. Aj pri absencii biologického vzťahu sa totiž
môže pôsobením času vytvoriť medzi právnym otcom a dieťaťom sociálna a citová väzba,
ktorá má z hľadiska garancie súkromného a rodinného života nárok na právnu ochranu.
V takomto prípade by malo byť rozhodovanie o ďalšom trvaní právneho vzťahu závislé
od viacerých faktorov, medzi ktorými nepochybne dôležitú úlohu zohráva záujem dieťaťa
ako prioritné hľadisko pri rozhodovaní orgánov verejnej moci v zmysle čl. 3 Dohovoru
o právach dieťaťa. Na druhej strane relevanciu treba priznať aj záujmom právneho otca,
u ktorého právny stav nekorešponduje s biologickou realitou a kde právny otec sám brojí
proti svojmu právnemu otcovstvu. Zároveň nemožno opomenúť ani právo matky dieťaťa
na ochranu súkromného a rodinného života. Potreba vyvažovania tu sleduje spravodlivú
rovnováhu medzi jednotlivými protichodnými záujmami.
Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 20. apríla 2011 vyhlásil za ústavne
nesúladné ustanovenie o zapieracej lehote pri prvej domnienke otcovstva svedčiacej
manželovi matky dieťaťa s tým, že začiatok plynutia zapieracej lehoty špecifikovaný
momentom, keď sa manžel dozvedel o narodení dieťaťa, kvalifikoval ústavný súd ako
neprimerane obmedzujúci záujmy právneho otca. Samotné subjektívne právo na zapieraciu
žalobu ostalo právnemu otcovi zachované na základe iného ustanovenia ̶§ 88 zákona
o rodine, na predmetný nález ústavného súdu, teda na derogáciu ustanovenia § 86 ods. 1
zákona o rodine, však zákonodarca nezareagoval a lehota na podanie zapieracej žaloby sa
stala kvázi neobmedzenou.
Ústavný súd je toho názoru, že práve v situácii absencie zákonných limitov, ktoré by
právnu istotu rodinných vzťahov a ochranu záujmov dieťaťa zabezpečovali aj
prostredníctvom ustanovenej zapieracej lehoty a podmienok jej plynutia, nemôže konajúci
súd rezignovať na spomínanú požiadavku vyvažovania, a teda akceptovať časovú
neobmedzenosť podávania zapieracej žaloby. Je tak dočasnou úlohou súdu, aby do doby
vyplnenia medzery v zákone v každom konkrétnom prípade posúdil, či uplatnená žaloba
s ohľadom na časový rámec od zistenia skutočností relevantných pre spochybnenie
otcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv iných dotknutých osôb.
V konkrétnom prípade sťažovateľov sa ústavný súd nestotožňuje s ich tvrdením
o jednoznačnej žalobnej nečinnosti právneho otca, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľov
„zamýšľal“ nad svojím biologickým otcovstvom už v útlom veku sťažovateľa, a teda mohol
podniknúť právne kroky k spochybneniu právneho otcovstva (prostredníctvom podnetu
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky).
Treba povedať, že právnemu otcovi v relevantnom čase platná a účinná zákonná
úprava umožňovala uplatniť zapieraciu žalobu v objektívnej lehote 6 mesiacov
od momentu, keď sa dozvedel o narodení sťažovateľa, ktorý sa narodil 22. septembra 1988.
Právny otec uviedol, že osobné pochybnosti o biologickom otcovstve k sťažovateľovi
nadobudol v 90-tych rokoch, teda po uplynutí predmetnej lehoty. Zároveň právny otec
naznačil, že v uvedenom čase prekážkou na vykonanie tzv. krvných testov ako jediného
vtedy dostupného a zároveň relevantného prostriedku pre potvrdenie, resp. vyvrátenie
biologického otcovstva, bola nesúčinnosť sťažovateľky, ktorá sa k uvedenej okolnosti
odmietla pred konajúcim súdom vyjadriť, teda ju nevyvrátila.
Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na judikatúra ESĽP, ktorá kvalifikovala
osobné presvedčenie právneho otca o nesúlade právneho otcovstva s biologickou realitou
ako nedostatočný dôkazný podklad pre prieskum právneho otcovstva, kde, naopak, ako
príklad dôkazu relevantného prezentovala testy DNA (pozri napr. rozhodnutia ESĽP
vo veciach Klocek proti Poľsku z 27. 4. 2010, č. 20674/07; Iyilik proti Turecku zo 6. 12.
2011, č. 2899/05; Backlund proti Fínsku z 6. 7. 2010, č. 36498/05).
Právny otec sťažovateľa si preňho dostupným spôsobom, teda bez participácie
sťažovateľa, ktorý preskúmanie právneho otcovstva a DNA analýzu odmietal, súkromnou
iniciatívou túto analýzu zabezpečil a po tom, ako sa derogáciou pôvodnej objektívnej lehoty
spomínaným nálezom ústavného súdu vytvoril právny priestor pre iniciovanie zapieracieho
konania, podal zapieraciu žalobu. Právnemu otcovi tak seriózny relevantný podklad pre
spochybnenie jeho otcovstva poskytli až výsledky vyhotovenej DNA analýzy, ktorou
disponoval od októbra 2010 (najskôr od 14. októbra 2010, keď bola analýza vyhotovená)
a na základe ktorej následne po vytvorení právnej možnosti uplatnil 8. októbra 2013
zapieraciu žalobu.
Reflektujúc na nové zákonné znenie ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine
nadobúdajúce účinnosť od 1. januára 2016, podľa ktorého „ Manžel môže do 3 rokov odo
dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré
sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“, hodnotí ústavný súd časový
odstup troch rokov od obstarania DNA analýzy do dňa podania žaloby právnym otcom
sťažovateľa ako korešpondujúci zámerom zákonodarcu, a teda v zásade akceptovateľný.
V neposlednom rade poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu relevantnú okolnosť
v predmetnej veci, a síce na skutočnosť, že je v danom konkrétnom prípade v hre právne
otcovstvo k dospelému dieťaťu, keď má sťažovateľ 27 rokov a nie je závislý na výžive
od právneho otca. Všeobecný záujem na ochrane práv sťažovateľa tak značne stratil
na svojej dôležitosti v porovnaní s dobou, keď bol sťažovateľ ešte dieťaťom (obdobne pozri
napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Paulík proti Slovensku z 10. 10. 2006, č. 10699/05).
Podľa názoru ústavného súdu sa v rámci testu proporcionalitu konkrétne okolnosti
prípadu sťažovateľov vo svojom súhrne vychyľujú skôr v prospech právneho otca, čo
potvrdzuje, že namietaným rozhodnutím o nariadení znaleckého dokazovania analýzou
DNA nedošlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami navrhovateľa (právneho
otca) a spoločenským záujmom na zabezpečení právnej istoty rodinných väzieb vrátane
záujmov sťažovateľov na ochrane ich súkromia.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov sa už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015